2x meraj a 1x rež

Už je to tu. Už ma to dobieha. Už sa to začína pri mne napĺňať. To, dlhé roky v úzadí a na svoj príhodný čas čakajúce biblické Slovo o márnosti veku čiernych vlasov, teda mladosti. (Kazateľ 11, 10) Na brade a vo vlasoch sa mi už totižto pomaly začínajú objavovať šediny, na hlave plešinka - ehm tá sa už objavuje dlhšie a tak sa dostávam do veku, že mladí ľudia, ktorí to samozrejme dokážu rozpoznať ma začínajú považovať za človeka, ktorému by sa možno mali aj pozdraviť, keď ho stretnú niekde na ulici. No a práve o postrehu spojenom s takýmto počinom by som sa rád podelil. Samozrejme to bude zase zamyslenie sa do špiku kosti, keď si nás Duch Boží znova preskúma, že do akej hĺbky vieme len tak znenazdajky, keď to ani nečakáme, niektoré veci posúdiť. Či k úsudku použijeme "zemskú" alebo "nebeskú múdrosť". Tieto situácie nám veľmi rýchlo prezradia, ktorou disponujeme. Príklad uvediem z bežného ľudského života, pretože verím, že takéto prirovnanie je veľmi dobre predstaviteľné, lebo sa nás všetkých v určitej fáze života osobne dotýka, ako len nejaká, aj keď možno pravdivá, ale predsa len tak trošku anonymne znejúca veta typu "nesúďte a nebudete súdení". Mnohí sa v tom pravdepodobne aj nájdeme, prípadne súvislosť s tým, čo som zažil, nám môže pomôcť pochopiť nejakú inú situáciu v ktorej sme sa zase našou povrchnosťou pekne pred Pánom Bohom "vyfarbili". A tak prejdem rovno k veci. Fíha, oproti minulému článku, ako rýchlo. Normálne ma to šoklo. 🙂

Kráčam si Hlbokou - tak sa volá cesta spájajúca naše dve hlavné dedinské ulice a oproti mne ide pár domov poniže bývajúci "susedovie" chlapec. Dívam sa uprene na neho a nejak automaticky očakávam, že sa mi hádam aj pozdraví, keďže vie kto som a ja zase viem, kto je on. A on, čuduj sa svete tomu "odolal" a mlčky ma minul. Niekoľko krát sa mi síce stalo, že sa mi niekto pozdravil, ale vždy ma to prekvapilo, pretože som to vôbec nečakal, keďže som podľa mňa ešte mladý. A preto nechápem, že čo to vtedy do mňa vošlo, že som nejak podvedome od toho šuhaja, ten pozdrav jednoducho očakával. No a keďže prešiel, ako som už spomínal povedľa mňa bez pozdravenia, tak hneď nastúpil vo mne, či v nás vždy "pripravený" starý Adam, ktorý mi v tú ranu do mysle "natlačil": "Pozri sa na neho, sopliaka mladého. Ani sa pozdraviť nevie a pritom ma pozná. Veď už má zo 14 rokov. To by už mal vedieť, že čo sa patrí! Ja som sa už starším ľuďom v jeho veku určite zdravil. Čo ho to ešte nenaučili?! Nejak to tí rodičia a spol. (starí rodičia, krstní rodičia a všetci rodinní príslušníci s ním prichádzajúci do styku), ktorí majú na neho dosah flákajú." Ich tváre a všetky reči, čo som o nich za celý život dovtedy počul sa mi razom vynorili z úzadia mysle. Hneď som videl ich nedokonalosť. A čo ja viem čo všetko ešte by ma bolo napadlo, keby hneď nato nezaúradoval Duch Boží, ktorý ma stopol. Ho-hó, hamuj Ratko! Ty si sa zle vyspal? To čo akože riešiš? Takto sa správa Boží muž? A tvoje chlapča sa už vie pozdraviť?! V jeho veku by to už mal vedieť. Presne cielené Slová letiace mojou mysľou ma totálne "odzbrojili". A tak odzbrojený a zároveň šťastný, že mám zase tému do Pohľadu, som si kráčal ďalej ulicou. Zase som niečo pred Pánom Bohom, ale aj sebou "nezvládol" a tak sa s tým musím "pochváliť" a pritom určite si to nik nevysvetlí ako samochválu. Však, kto by sa už len chválil niečím, čo mu zase nevyšlo. Proste človek zažil niečo, na čom sa môže poučiť, zamyslieť a v budúcnosti tak už môže byť ostražitejší a danú vec už možno bude posudzovať úplne ináč. Možno pokojnejšie, rozvážnejšie, duchovnejšie... Toto všetko o čom píšem je o túžbe byť lepší a zbudovanejší v Pánovi Ježišovi a to aj v tých veciach, ktoré sú na ľudský pohľad skryté. Teda v našich myšlienkach. Aj tie si máme ukázňovať. Pretože Pán Boh nie je človek. On sa díva na vnútro. (Židom 4, 12) A preto je dôležité, aby sme sa skúmali v každej jednej situácii a za každého "počasia". To znamená, že aj keď sme pokojní, ale aj vtedy, keď sme nervózni a hromžíme. Vždy sa proste snažme nejak "zvrchu" z toho Božieho pohľadu reálne od-vnímať to naše počínanie tu dole. Vidieť naše reakcie v pravom Božom svetle a nie v našej pravde, lebo tá je pokrivená našimi ľudskými predstavami. Ja viem, že sa stále v článkoch opakujem, ale ono sa to ani ináč nedá. Pokiaľ nám bije srdce, tak všetko tu v našich životoch bude len a len o Bohu a o tom, že ako sa máme zdokonaľovať vo viere a nie len o nej rozprávať až do nášho posledného dychu...

Trošku však pôjdem ďalej. Samozrejme, že to neskončilo len tými, Duchom presne cielenými Slovami a mojim "odzbrojením". Keď som sa následne nad tou situáciou zamyslel a vrátil sa z ľudskej pokrivenej do rovnej a pravdivej Božej reality, tak som prišiel na niektoré veci. Zrazu som si všetko obrátene aplikoval na seba. A teda. Myslím si, že skoro všetci, teda či sme už veriaci alebo nie, chceme svoje deti čo najlepšie vychovať. A samozrejme, že s Božou pomocou sa o to usilujem aj ja. Lenže nie všetko o čo sa v živote snažíme ide podľa našich predstáv. So 100% určitosťou sa o tom už presvedčil azda každý jeden z nás. Tiež sa snažím zo všetkých strán neustále opakovať, vyučovať a viesť ich k tomu, aby sa naučili napríklad, keď je už o tom téma zdraviť. A oni nič. Nechápu, nechcú, alebo čo ja viem prečo, ale nejde to. Vydávame úsilie, ktoré častokrát možno vychádza navnivoč. Preto si vravím. Načo ja mám poukazovať na jeho rodičov, že ho to nenaučili? Čo ak sa o to snažia ako ja, ale to dieťa to proste z nejakého dôvodu nechápe? Druhá možnosť. A čo, ak ho to vôbec neučia? Ani to neviem s určitosťou povedať. Môžem akurát tak vychádzať z nejakého všeobecného predpokladu, že ho to asi učiť budú, ale to tiež nemusí byť založené na skutočnej pravde. No a takto isto ma môžu posudzovať všetci okolití susedia. A teda príde človek k poznaniu, že mnoho vecí nevie pravdivo posúdiť a na základe plytkých ľudských uvážení len trepe a trepe a trepe a trepe nepravdivé reči o všetkom možnom. A trepeme malí aj veľkí bez rozdielu. Stačí sa počúvať a skúmať. Tento príklad je veľmi univerzálny na drvivú väčšinu denno-denných situácií. A preto sa už trošku odkloním od "zdravenia sa" a zamyslím sa nad inými podobnými situáciami v ktorých ale vždy bude na pozadí tou ústrednou pravdou to naše mylné posudzovanie.

My ľudia vskutku takmer nikdy nepoznáme pohnútku, ktorá viedla toho alebo onoho človeka k takej alebo onakej reakcii, úsudku, presvedčeniu alebo činnosti a ani si to poriadne pri rýchlosti nášho scestného posudzovania nemôžeme uvedomiť, pokiaľ sa nenecháme viesť Duchom Svätým. Ak niekoho posudzujeme, tak si skúsme nakoľko to vieme, predstaviť seba samých na jeho mieste a uvedomiť si, že či nie sme takí istí. Zamyslime sa nad tým. Proste, toto je taká človečina. Ak by sme mali vravieť len to, čo s určitosťou vieme, tak fakt by sme asi dosť často mlčali. A k takej krotkosti v rozprávaní (Jakub 1, 19), nás nabáda aj Slovo Božie. Nezabúdajme, že za každé naše slovo budeme súdení. (Ev. Matúša 12, 37) Ľudí, ktorí chceli kameňovať ženu hriešnicu zastavil Pán Ježiš presne cielenou poznámkou, ktorú oni vnímali svojimi ušami a Jeho osobne videli svojimi očami. Tak počuli slová. Kto je z vás bez hriechu, nech prvý hodí po nej kameňom. (Ev. Jána 8, 7) Všetci tí "hádzači", nech už boli akokoľvek žhaví a chceli vidieť krvácajúcu lebku, vybité zuby, prípadne vytečené oko (Nehrajme sa teraz na citlivky. Hádzači boli veriaci ľudia z vyvoleného národa a my sme takí istí, len málokto z nás si to dokáže aj priznať.) a presvedčení o svojej pravde sa razom zamysleli a...? Nehodili. Jednoducho nemohli. Ich vlastné vnútro ich obvinilo. Lenže dnes k nám už Pán Ježiš tak, aby sme to počuli na vlastné uši neprehovára a ani Ho nevidíme. Máme však namiesto Neho iného radcu. Ducha Božieho, ktorý nás napomína presne v tých istých veciach, len sa Ho musíme nejak naučiť počúvať. Ono je totižto dosť hlasný. Potom, možno ešte pred tým, ako by sme niekoho "kameňovali" za to, že nevychoval deti k pozdravu, alebo nežije podľa našich predstáv by sme sa hádam aj my sami zamysleli, ako tí "hádzači" a nehodili ten pomyselný šuter na tých "vinníkov" v našej mysli. Tu asi bude vhodné napísať si ten verš o múdrosti, lebo je tam veľmi dobre poukázané to, že aký je rozdiel medzi našou múdrosťou a tou Božou. Kto je medzi vami múdry a rozumný? Nech dobrým konaním preukáže svoje skutky v múdrej skromnosti! Ale ak máte horkú vášnivosť a hašterivosť v srdci, nevychvaľujte sa a neklamte proti pravde. Toto nie je múdrosť zhora, ale pozemská, zmyslová, démonická. Lebo kde je vášnivosť a hašterivosť, tam je nepokoj a všetko možné zlo. Ale múdrosť, ktorá je zhora, je predovšetkým čistá, potom pokojamilovná, krotká, poslušná, plná milosrdenstva a dobrého ovocia, nestranná, bez pokrytectva. A ovocie spravodlivosti rozsieva sa v pokoji tým, čo tvoria pokoj. (Jakub 3, 13-18)

V podstate všetky naše pohnútky vedúce k medziľudskému nepokoju sú prevažne tvorené z hašterivosti (škriepnosti, "mrle nás žerú" keď sa napríklad k niečomu nevyjadríme a možno aj tušíme, že to vyvolá nepokoj, ale neodoláme) a vášnivosti (zdravý úsudok zatienia pocity, proste máme pocit, že to musí byť v každom prípade takto, nie inak a všetky naše sily sústredíme na dosiahnutie predmetu vášne). Vsuvka. Predstavme si takú zberateľskú vášeň = za každú cenu musím danú vec mať. Filatelista dá povedzme neprimerane veľké množstvo peňazí za takú "blbosť", akou je známka s vyobrazením argentínskeho prezidenta z roku 1954 a to len preto, aby ju mal. Je to "posledná" chýbajúca známka do jeho zbierky a keby ju nezískal, tak asi "umrie". A žiadnym logickým vysvetlením mu to nevyvrátime. Počínanie filatelistu je riadené jeho pocitom, pretože rozum mu možno, že aj vraví, že je to blbosť dať napríklad toľko peňazí za kúsok bezcenného papiera, pre večný život nepotrebného. Ale je nespočetne veľa ďalších vášní. Môj dom - moja vášeň. Moje auto - moja vášeň. Krásna záhradka - moja vášeň. Vonkajší imidž - moja vášeň. Bezbožní "priatelia" - moja vášeň. Kultúra - moja vášeň. Šport - moja vášeň. Mäso v nedeľu na obed a nie halušky - moja vášeň. Zdravá výživa - moja vášeň. V podstate všetky márnosti tohto sveta s ktorými sa nám ťažko lúči, alebo sme podráždení, keď s nami to naše "správne" presvedčenie niekto nezdieľa sú poháňané nejakou vášňou - pocitom. Áno, musíme a niektoré veci aj máme robiť, aby sme tu nejako fungovali, kým sme tu na tejto zemi, ale nemáme na nich tak ľpieť, aby ničili medziľudské vzťahy. Je to tenká hranica a preto je potrebné toto čo píšem vnímať citlivo a so zreteľom na duchovné ponímanie daných záležitostí. No a tieto veci predstavujú našu démonickú "múdrosť". Čiže je to múdrosť pozemská, nadobudnutá počas nášho života tu na tejto hriešnej zemi. Čo už môžeme my, hriešnici od iných hriešnikov nasať? Len hriech. Pekne rokmi našim egom zabalený, vyčačkaný a vydávajúci sa za múdrosť Božiu. Naopak z Božej múdrosti ide pokoj. Pán Boh najprv všetko do hĺbky preskúma a až potom "povie" ten svoj verdikt a to tak, aby bol pravdivý, jasný, nestranný, proste aby to tomu adresátovi nejak padlo na "úrodnú pôdu". A nie, ako my. Hneď poukázať na chyby druhého a vlastné brvná nevidieť. Sme proste tak trápni. Naše vnímanie vecí je rozdielne a čo funguje na jedného, tak nemusí fungovať na druhého. Však si predstavte, že akí sme hrdí, keď sa nám niečo bez väčšej námahy podarí. Či sa tým radi nepochválime? Príklad o zdravení uvádzam v dobe, keď to ani moje dieťa ešte nezvláda. Nechcem si predstaviť, že čo by ma napadlo vtedy, kedy by som si už bol istý tým, že moje chlapča sa vie zdraviť a ešte aj susedia by ho predo mnou chválili. Pokiaľ sa nenecháme vždy usmerňovať Duchom Božím, tak naše čiastkové úspechy v nás spôsobia dohora ohnutý nos a pri každej príležitosti to určite všetkým, ktorí to ešte s niečím nezvládli radi "natreme". A taktiež určite poprieme všetky reči o našej namyslenosti alebo hrdosti. Trošku viac som to zdramatizoval a zveličil, aby to malo ten správny ráz, pretože všetky tieto veci sú nám bližšie viac, ako si dokážeme pripustiť. Nerobme sa príliš múdri a neposudzujme druhých, že oni niečo zdanlivo nezvládli. Pretože my tiež, jednu vec možno ako tak zvládneme, no v inej zas pochybíme. Tak potom čo, kde je tá naša múdrosť?! Pán Boh nás nabáda k dokonalosti. (Ev. Matúša 5, 48) A ak nie sme vskutku vo všetkom dokonalí, tak o čo nám potom ide? Pred ľuďmi to možno zaberie, ale pred Ním nie. Však sa stačí pozrieť na tie slová, ktoré nám adresuje. Pod slovom čistý si určite predstavíme čistotu, napríklad vyblýskanú kúpeľňu. A nie kúpeľňu, ktorá je len kde tu vyčistená. Krotkosť možno viac podnecuje na príklady zo zvieracej ríše, ale aj to nám môže dobre poslúžiť na pochopenie danej veci. Skrotené zviera nás počúva, neskrotené nie (nesnažme sa hľadať výnimky, ide o príklad na lepšie pochopenie). Ťažko osedláte takého neskroteného Mustanga niekde z prérie. Naopak po skrotení na ňom môžete jazdiť. Bude to síce stále Mustang, ale vedomý si svojho pána a jeho zubadiel, ktoré ho budú viesť tam, kde chce jeho pán. Pod dobrým ovocím si určite nepredstavíme nahnité banány z Kauflandu, ale napríklad krásne jablko z letáku a ešte k tomu bez chemických ošetrení a podobne. A my? Dokonalosť hneď zavrhneme, pretože naša porušená myseľ nám okamžite napovie, že to sa nedá. Však sme hriešni a tým naše snaženie hneď zaklincujeme. Je jasné, že nikdy nebudeme dokonalí a aj Pán Boh to dobre vie, ale je to tak dôležité pre náš život, aby sme sa o to všemožne snažili, že sa to nedá ináč, ako slovom - dokonalý, napísať. Keď umývame riad (samozrejme tí, ktorí nemajú umývačku), tak si ho umývame len tak, že troška "pošmrdkáme" kde tu hubkou bez ohľadu na to, či je to umyté dočista? Nie! Umývame dovtedy dokiaľ nezmizne posledná špinka. Je to až zarážajúce, že ako sme vo veciach sveta takmer vždy dokonalí o všetko sa až prehnane staráme a v Božích je to úplne naopak. Takýto prístup majme aj k Božím "doporučeniam" pre náš život! Nechcem sa ďalej rozpisovať, pretože "čitári" a "študovači" kníh, časopisov, brožúr, lídlových či teskových letákov, môžu mať problém, že je to už dlhé na štyri a pol strany, ale tých príkladov je na "mraky" a stačí sa len dívať okolo seba.

Takže človeče, pekne sa teda šesťkrát nad všetkým najprv zamysli a až potom vyslov do éteru niečo múdre. Aj ja sa o to idem snažiť a Pán Boh nám v tom pomáhaj, pretože to určite nebude ľahké.