Najprv prečítam informácie ohľadom témy a potom aj úvodný text z proroka Jeremiáša z prvej kapitoly od štvrtého po desiaty verš.

Boh si nás do služby povoláva bez ohľadu na vek, vzdelanie a sociálne postavenie. Našou úlohou je bezpodmienečne poslúchnuť aj keď Božiemu rozhodnutiu, že prečo si vybral na nejakú konkrétnu úlohu práve nás nerozumieme.

Takto mi zaznelo slovo Hospodinovo: "Skôr, ako som ťa utvoril v živote matky, poznal som ťa, skôr, ako si vyšiel z lona matky, posvätil som ťa; určil som ťa národom za proroka." Ja som však povedal: Ach, Pane, Hospodine, veď neviem hovoriť, lebo som primladý. Nato mi riekol Hospodin: Nehovor: Som primladý. Ale choď, ku komukoľvek ťa pošlem, a hlásaj všetko, čo ti rozkážem! Neboj sa ich, lebo ja som s tebou, aby som ťa vyslobodil – znie výrok Hospodinov. Vtedy Hospodin vystrel ruku a dotkol sa mi úst. Potom mi Hospodin riekol: Ajhľa, dal som ti do úst svoje slová. Pozri sa: dnes som ťa ustanovil nad národmi a kráľovstvami, aby si vytŕhal a rúcal, hubil a búral, aby si staval a sadil. (Jeremiáš 1, 4-10)

Začnem tradičným konštatovaním, že zase ako obvykle absolútne netuším o čom idem písať a preto sa mi do prípravy tejto témy vôbec nechce pustiť. Trošku sa však teraz pozastavím nad týmto stavom ľudskej mysle, pretože som presvedčený, že je neodmysliteľnou súčasťou svedeckej služby. Aj napriek tomu, že si už nejeden "piatok" takéto niečo pripravujem stále cítim, že mi to nejde ako sa povie "od ruky". No to vôbec nevadí lebo podľa Slova sa Božia moc práve v našich slabostiach dokonáva. Prítomnosť tejto moci veľmi dobre vnímam, keďže ma vždy pri náhodnom opätovnom prečítaní si niektorého z predošlých článkov napadne, ktoré som teda nejakým činom zakaždým nakoniec napísal, že ako sa to ten Pán Boh zase raz pri mne dokázal. A verím tomu, že ani teraz ma nenechá v štichu, ale mi dá tie slovká a myšlienky nejako zmysluplne pospájať. Na počiatku každej takejto prípravy mi vždy opakovane mysľou chodia v istom ohľade podobné myšlienky, ako v úvode chodili aj prorokovi Jeremiášovi. Bože a o čom ja idem zase písať? Veď to písanie vôbec nepatrí medzi moje silné stránky. Radšej na Panský diel vybehnem či plagát Maťovi na nejakú akciu vymyslím, ale toto? Prečo zase ja? Prečo sa toho už konečne nechytí niekto z tých, ktorí si ešte nikdy nič nepripravili. Napriek všetkým týmto otázkam a vnútorným pochybnostiam sa však od zverenej úlohy nimi nenechám odradiť, ale vždy sa snažím s pomocou Božou pokračovať ďalej. Na základe slov z listu Jakuba, priblížte sa Bohu a On sa priblíži vám (Jakub 4, 8) sa snažím túto averziu prekonať nasledovným úprimným vyznaním: "Pane Ježišu zober mi moju nechuť s lenivosťou. Dohliadni na to nech sú tam len Tvoje myšlienky. Mne ako rozsievačovi daj múdrosť to semeno rozsievať tým správnym spôsobom a prípadné kladné odozvy nech sú mi povzbudením do ďalšej činnosti." I keď sa vám môže zdať, že toto čo píšem nesúvisí s témou alebo, že je to už trápne ako sa vkuse podceňujem tým poukazovaním na tú moju neschopnosť ľahko si takéto niečo pripraviť nie je to tak a vysvetlenie tohto môjho počínania je nasledovné. Niekedy chcem týmito rečami povzbudiť nerozhodných k písaniu, ale v dnešnom slove mi zas poslúžia k poukázaniu na to, že tá človečina v podobe našej nevôle či strachu len tak ľahko nepominie a to ani v prípade, keď sme na tej Božej vinici už nejakú tú dobu pracovne zainteresovaní. Na utvrdenie, že to čo hovorím je pravda uvediem dva príklady z Biblie.

Ako prvý bude o prorokovi Eliášovi, ktorý utekal pred manželkou kráľa Achába Ízebel. Stalo sa to po tom, ako vyvraždil Baalových prorokov a ona sa zaprisahala, že mu urobí to isté. Eliáš bol muž, ktorý vo svojom živote nepochybne zažil silné prejavy Božej moci. Medzi tie hlavné môžeme okrem iných zaradiť aj trojročné nepršanie či vzkriesenie mŕtveho syna vdovy zo Sarepty. Keďže žil v dobe po Dávidovi a jeho synovi Šalamúnovi, tak okrem prežitých zázrakov mal k dispozícii zapísané aj všetky ich múdrosti. Teda je dosť pravdepodobné, že poznal Dávidove slová v ktorých vyznával, že ako on zo svojim Bohom napadne aj zástupy. No zrejme na všetky tieto poznatky Eliáš akosi pozabudol, keď sa dozvedel o Ízebelinom pláne jeho záhuby. Zrazu sa na svetlo sveta dostal skľučujúci strach o jeho pozemskú "schránku" a dlhoročné skúsenosti s Božou mocou aj ochranou sa akosi razom "rozplynuli". No i napriek tomu sa znova vzchopil a pokračoval ďalej vo svojej činnosti. No a ja sa teraz pýtam. Čo to teda Eliáš nemal všetko naštudované či prežité, keď sa zrazu bál Ízebel a jej "pištolníkov"? Nie! Určite tie slová poznal lenže v realite života nie je žiadny smrteľník stopercentný i keď v Pána Boha verí. Eliáš bol človek, ktorý nie len videl, ale aj robil to, čo by určite aj mnohí z nás kresťanov chceli vidieť a robiť. Keďže je to moja obľúbená Biblická postava, tak aj ja sám som si neraz povzdychol. Jój, keby som tak aj ja robil také divy ako on. Jój, keby ku mne Pán Boh prehováral tak ako k nemu. To by som bol veruže iný "džefo". To by som veru žiadostiam tela a diablovi len tak ľahko nepodľahol... No, ale ako môžeme na tomto príklade vidieť, predsa len ani tie nadprirodzené zázraky a ani viditeľná komunikácia s Bohom človeku nemusia stačiť na to, aby bol ustavične pevný, neklátivý a aby si ho tá človečina niekedy nepoddala. Eliáš s Pánom Bohom veľa zažil, ale aj napriek tomu zmalomyseľnel. Čo už potom my? Nenadarmo Ježiš povedal. Blahoslavení, ktorí nevideli a predsa uverili. V tom Slove je kus pravdy. Takéto niečo sa pritom nestalo len Eliášovi. Z toho vyplýva, že keby sa aj pri nás samotných zjavil sám anjel Boží, tak si to zrejme do konca života zapamätáme, ale očakávať od takého stretnutia, že už budeme na nejakú službu vždy len pripravení, že sa nám vždy bude chcieť, že veci už budeme robiť len správne alebo, že sa už nikdy ničoho nebudeme obávať by bolo veľmi mylné.

Ďalší príklad je Jonáš. Tiež ho Pán Boh poveril určitou úlohou. Napriek svojmu počiatočnému pokusu o zdupkanie z bojiska, to ale nakoniec dal a všetko spravil tak, ako sa od neho očakávalo. Lenže po rozhodujúcom zázraku s veľrybou na ktorom bol osobne účastný, tiež zase voči Bohu neskôr šomral pri vyschnutom ricínovníku. Zase to vyznieva tak, akoby Jonáš zabudol na to, že čo s Pánom Bohom prežil a akoby si v tú chvíľu tiež neuvedomoval ani to, že s kým sa to vlastne baví.

No a čo som chcel týmto sťaby úvodom povedať? Všetci sme hriešni ľudia z mäsa a kostí. Pritom je jedno či sa jedná o staro-zmluvných prorokov alebo nás novo-zmluvných kresťanov. Pocity strachu, lenivosť, pochyby o zvládnuteľnosti nejakej situácie či nechuti dať sa zatiahnuť do služby zažívame hádam všetci a to aj keď v Pána Boha veríme. Ten, zúrivo obchádzajúci zlostník ich veľmi rád využíva k tomu, aby nás neustále prostredníctvom nich vovádzal do vlažnosti a potom s jej pomocou len ďalej a ďalej od Boha. Preto sa touto človečinou nenechajme ovplyvniť, ale sa modlime za jej prekonanie. Veď ako ináč ak nie len skrze takéto situácie by nás mohol Pán Boh vyučiť k trpezlivosti a postaviť na pevný základ? (1 Petra 5, 10) Práve cez ne sa totižto náš vnútorný Duch utvrdzuje, upevňuje a zdokonaľuje. Nevytvorí to z nás síce dokonalé bytosti, ale reálne funkčných kresťanov, ktorí budú vytrvalí a spôsobní na všetko dobré (2 Timoteovi 3, 17) a ktorí ani vo chvíľach skúšok nestratia ten správny smer. Preto si myslím, že vytrvalosť v ich prekonávaní je veľmi dôležitá vlastnosť za ktorú by sa mal každý jedinec stojaci vo svedeckej službe modliť.

Keďže moja téma má názov "Boh ťa volá do služby", tak by bolo dobré si pár vetami ozrejmiť, že čo sa pod tým slovom služba vlastne skrýva. V Biblii nejakú exaktnú definíciu nenájdeme a preto sa vo všeobecnosti pod týmto pojmom chápe nejaká činnosť, ktorú vykonávame pre potreby iného človeka alebo skupiny ľudí, pričom tieto činnosti nie sú viazané na konkrétne miesto. Jeden slúži tým, že niekoho vypočuje, iný zase slúži tým, že ochotne posluhuje a ďalší zase tým, že si pripraví Slovo na silvestrovské rodinné výlety. Skrátka v tom pojme sú obsiahnuté všetky aktivity pomocou ktorých môžeme ľuďom mimo zboru, alebo aj sebe samým v rámci zboru nejako vzájomne posluhovať. Vykonávanie všetkých týchto činnosti musí byť samozrejme inšpirované Duchom Svätým lebo nám samotným musí v prvom rade dôjsť, že takéto veci pomocou ktorých oslavujeme a poukazujeme na nášho Boha je dobré konať. V tom je práve ten zásadný rozdiel medzi duchovnou službou a klasickým medziľudským pomáhaním. Či o Bohu len rozprávame alebo technicky niečo konáme je v princípe jedno, ale obe tieto formy musia stáť na Božom základe a výsledky našej práce majú poukazovať na Toho komu slúžime. Každému jednému z nás by pritom malo na výsledku svojej práce v čo najväčšej miere záležať. Na základe pozorovania som si všimol, že tá verbálna svedecká služba je pre mnohých kresťanov voči tým ostatným skôr technickejším, častokrát ťažšie zvládnuteľnejšia. Tak isto nesmieme zabúdať ani na to, že niekto je zapálenejší pre službu v zbore, iný zas vidí svoje pole pôsobnosti v domove dôchodcov a ďalší zas úplne inde. Inak povedané, nemali by sme slúžiť ľuďom len v mieste svojej fary, ale všade tam kamkoľvek chodievame. Potvrdzuje to aj Slovo z prvej kapitoly Skutkov apoštolov, kde Ježiš svojim učeníkom hovorí. Ale prijmite moc Ducha Svätého, ktorý zostúpi na vás, a budete mi svedkami aj v Jeruzaleme, aj po celom Judsku, aj v Samárii a až do posledných končín zeme. (Skutky 1, 8) Určite sa tu nemyslí len na to, že máme ísť založiť do poslednej končiny zeme, trebárs Antarktídy nejaký zbor a iba v ňom slúžiť. Pri tomto verši je dobré upriamiť našu pozornosť ešte aj na skutočnosť, že takto začneme pôsobiť až po prijatí moci Ducha Svätého, ktorý nám dá skutočnú túžbu a rozvahu do svedeckej činnosti. Na základe uvedeného si myslím, že každému jednému skutočne veriacemu človeku dá Duch po určitom čase prijímania Slova to vnútorné uvedomenie si, že "STOP" už nemôžeš ďalej mlčať! Dosiahol si stav svojho počiatočného "nasýtenia", kedy už musíš niečo zo seba začať aj vydávať. Tento stav nasýtenia nastáva vtedy, keď sme už s Božím Slovom vzájomne dobre zžitý lebo potom nás už v otázke viery nedokáže nič spochybniť. No a vtedy sa každý jeden takto Duchom vnútorne oslovený človek chopí niečoho, čo mu podľa môjho pozorovania ide najlepšie. To niečo sú zväčša jeho osobité danosti, ktoré získal pri narodení a nimi aj začne. Pretože sa v nich cíti ako "doma", tak ich potenciál dokáže na Božej vinici aj najlepšie zhodnotiť. Presne, ako som pred chvíľou spomínal. Ak niekomu napríklad robí radosť posluhovať, tak vo svedeckej službe sa bude prioritne obzerať po takýchto možnostiach svojho využitia. Niekto, kto má dar reči sa tiež nájde tam, kde ho najlepšie zhodnotí. Samozrejme Duch vanie ako chce a človek môže začať pracovať aj v tých oblastiach o ktorých sa mu dovtedy ani len nesnívalo, prípadne mal z nich strach.

V úvodnom Slove čítame, že keď Pán Boh oslovil Jeremiáša, tak on sa voči Nemu automaticky ohradil, poukazujúc pritom na svojou mladosť a chabú výrečnosť. Podobné svedectvo o neobratnom jazyku nájdeme aj pri Mojžišovom povolaní a spomenutý Jonáš aj keď nakoniec vykonal to čo mal, tak na začiatku predsa len tiež radšej zdupkal z "bojiska", akoby mal ochotne poslúchnuť. No, ale u takého Izaiáša to bolo zas úplne naopak. Ten automaticky a pohotovo povedal tu som ja pošli mňa. Pri ostatných prorokoch, ktorých som si pozeral už Pán Boh nekladie dôraz na ich reakcie a Slovo hovorí len, že šli. Iných, ako mnou spomenutých ľudí z Biblie som už neskúmal. Vychádzajúc z daných príkladov, ale aj z celkového kontextu Biblie si myslím, že nie každému sa zrejme chcelo ako Izaiášovi. A ani sa tej ich nechuti vôbec nečudujem, lebo asi podvedome vedeli, že budú možno prenasledovaní, nenávidení či zatváraní a preto sa niektorí tomu snažili vyhnúť. No keď už raz Pán Boh niekoho takto oslovil, tak zrejme vedel aj prečo. Preto som presvedčený, že v ich prípadoch určite nešlo o to, že by na tú službu nemali. Oni sa len jednoducho, tak isto ako aj my vyhovárali a báli. Tiež sa častokrát aj my snažíme z niečoho, čo sa nám nechce alebo v čom si nie sme istí vyvliecť. Bojíme sa, že tie Božie požiadavky nezvládneme a pomyslenie na to, že k tým našim denno-denným povinnostiam by pribudli aj ďalšie nás desí. Tak isto je ťažké povzniesť sa nad to, že kto si čo o nás pomyslí alebo, že by nám tá služba nebodaj spôsobila nejakú ujmu v našom pohodovom živote.

Je zaujímavé, že slová typu "veď ja neviem hovoriť" charakterizujú ľudí v takýchto situáciách počas vekov vždy rovnako. Asi preto, že vo svojej podstate sme boli a budeme vždy len takí istí hriešnici. Iste by sme sa mohli vyhovoriť aj na mnoho iných prekážok, ale zrejme v porovnaní so spomenutou verbálnou svedeckou službou sa nič nejaví v našich očiach tak neprekonateľné, ako práve ona. Presne to vidím na sebe. Je ťažké vybehnúť na Panský diel, ale s vypätím všetkých síl to dám. Tam sa viem prekonať. Tak isto aj plagáty na akcie, ktorými ma Maťo poverí a ktoré sa mi tiež nechcú robiť nakoniec v pohode svojho pohodlného kresla urobím, ale verejne niečo povedať či takto si pripraviť slovo, tak to už je iná káva. Tam už bolo voči mne potrebné dlhoročné lámanie a dlhoročná práca Ducha Svätého, aby som sa aj keď len k písaniu nakoniec odhodlal. A poviem pravdu, že toho môjho "zlomenia" neľutujem, lebo i keď je to v porovnaní s takou Jeremiášovou službou určite "prkotina", tak čím viac času človek Pánu Bohu venuje, tým viac mu aj požehnáva. Je to zvláštne, ako to Božie volanie do takej viditeľnejšej svedeckej služby odmietame. Aj keď pri nás sa to ešte pochopiť ako tak dá, keďže my Pána Boha zoči voči nevidíme, ale tí proroci Ho predsa len nejakým spôsobom videli či počuli. Práve preto ma prekvapuje ten ich odmietavý postoj. V podstate s Bohom jednali, ako s kamarátom na ulici. Je zaujímavé, že ako je naša myseľ voči Nemu otupená. Ani z tej zjavnej Božej prítomnosti nie sme my ľudia tak hotoví, prekvapení či prestrašení, že na to Jeho volanie automaticky s bázňou a trasením povieme poslušne Amen či áno. Presne, ako s tým spomenutým anjelom. Každý jeden z nás, ktorý tu sedí si postupne, ako rastie vo viere okrem iného upravuje názor aj na to, že kedy je vhodná doba na začatie svedeckej služby. To čo nám možno pripadalo jasné a správne na začiatku sa nám po čase neraz poopraví. Všetky tieto zmeny sa dejú postupne a závisia od miery našej poddajnosti voči moci Ducha Svätého, ktorý nám postupne vo veciach života dáva väčšiu múdrosť a rozvahu. No všetka tá naša vyzretosť je zjavne len výsledkom toho, že sme niekedy možno aj nečakane či nepripravene na ten Boží hlas nejako zareagovali a následne vydržali. Možno sme vtedy ani netušili, že nás volal samotný Pán Boh. On Jeremiáša vopred poznal i predurčil, ale záviselo na Jeremiášovi, že či poslúchne. Jeho Pán Boh oslovil priamo a či to bolo už vo videní alebo prostredníctvom nejakého anjela je nateraz úplne jedno. Nás však v drvivej väčšine volá už len sprostredkovane. Stále nám však ponecháva slobodnú vôľu a je teda len na nás, že ako sa rozhodneme. Ja som tiež pred dvadsiatimi rokmi neprišiel na mládež kvôli Nemu, ale kvôli Katke. To ona ma zavolala. No na to, kto ma zavolal v skutočnosti som prišiel až postupom času. Z mojej strany to teda bolo najprv len kvôli nej samotnej, ale postupne to už skrze počúvanie Božieho Slova začalo byť aj o Ňom. Preto si myslím, že na Božiu cestu treba vykročiť v hocijakom momente nášho života, aj keď práve Pán Boh samotný sprvoti nie je možno tou našou prioritou záujmu číslo jedna.

To isté platí aj pre svedeckú službu. Ak sme však len v počiatkoch viery tak je zrejmé, že ani tá naša svedecká služba navonok nebude ešte vyzretá. Vždy, keď sa my ľudia niečo významné dozvieme, tak máme tendenciu to hneď podať ďalej a nenechať si to len pre seba. Keď teda Pán Boh človeku pootvorí duchovné oči, tak ten je tým počiatočným poznaním neraz tak ohúrený, že ho začne spaľovať túžba všetky tie poznatky "posunúť" ďalej. Okrem toho poznania, tak isto neraz pociťuje aj veľmi silné nutkanie posudzovať všetkých tých okolitých hriešnikov. To vnútorné nadšenie a ten pocit, že už niečomu začal rozumieť, však častokrát môže mať za následok jeho nerozvážne konanie, ktoré naopak spôsobí, že ostane vonkajším svetom úplne nepochopený. V tomto momente je takýto človek vystavený riziku rýchleho odpadnutia lebo pri tom svojom rýchlom vzraste, tie "korene" viery ešte nestačil dostatočne hlboko zapustiť. A všetko to vonkajšie nepochopenie môže ten proces len urýchliť. Taký jedinec je podobný zrnu zo známeho podobenstva, ktoré padlo do skalnatej pôdy, ale nemalo koreňa tak vyschlo. Niečo z opísaného veľmi dobre vnímam pri mojom Kubkovi, aj keď vďaka Bohu ho tie nedorozumenia vo viere zatiaľ ešte veľmi neovplyvňujú. To jeho nadšenie zo Slova Božieho akosi nikto zo spolužiakov, ktorým to nadšene zvestuje nezdieľa rovnako. Je to zväčša tým, že hovorí pre daný čas nevhodné veci, konkrétne o konci sveta z knihy Zjavenia. Tam sú mnohé pasáže nejasné a ľuďom hovorenie o diadémoch či bytostiach s levími hlavami a šiestimi krídlami prídu ako pritiahnuté za vlasy. Zjavne by bolo preňho lepšie začať niečím úplne iným. No nato už musí prísť on sám aj keď má našu úplnú podporu. Musí teda vo veciach viery ešte trošku dospieť, aby potom mohol prijať plnú moc Ducha Svätého, ktorý mu to všetko ešte lepšie ozrejmí. V počiatkoch viery si totižto človek v podstate ani neuvedomuje, že čo je rozumné a čo ešte nie je rozumné vravieť. Nie vždy sú totižto tí dotyční v stave zvestované slovo aspoň z časti pochopiť a my tak isto musíme vedieť rozpoznať, že kde a čo je v danú dobu vhodné hovoriť. Neprídeme predsa do Tesca a nezačneme na celé hrdlo kričať. Čo je sväté, nedávajte psom, ani svoje perly nehádžte sviniam, aby ich nepošliapali, neobrátili sa a neroztrhali vás! (Ev. Matúša 7, 6) Však by nás vyviedla strážna služba a pritom by sme vskutku nič iné len pravdu nepovedali. Tak isto by sme si mali uvedomiť, že ľudia len tak ľahko nezabúdajú a ak pri nich niečo našou pochabosťou spackáme, tak budú mať na nás ešte dlho aj po našom vyzretí svoj vlastný názor.

Na potvrdenie spomenutého uvediem krátky Biblický príklad z Matúšovho evanjelia, aby sme videli, že ako vyznejú pravdivé no zjavne v nevhodný čas povedané slová. Jedná sa o stať, kde sa Ježiš svojich učeníkov pýta, že za koho Ho pokladajú. Peter v nej vyznáva, že za Syna Božieho. (Ev. Matúša 16, 15-16) Ježiš mu nato hovorí, že to mu zjavil samotný Boh, že na ňom vybuduje svoju cirkev a tak ďalej. Na základe toho môžeme teda povedať, že Peter už Ježiša celkom dobre poznal. Veď napokon sa už aj nejaký ten čas zdržiaval v Jeho blízkosti. Keď sa však Peter neskôr dozvie, že Ježiš má byť v Jeruzaleme zabitý, tak Ho začne od tej cesty odhovárať. Po všetkých tých skúsenostiach vie, že Ježiš je pre neho a pospolitý ľud veľmi dôležitá osoba, navyše je to Boží Syn a tak nechce, aby sa mu stalo niečo zlé. Je to vskutku logické a múdre počínanie. Lenže Ježiš vidí veci ináč a preto v Jeho odpovedi čítame zvláštne slová. Choď za mňa Satan, na pohoršenie si mi, lebo nemyslíš na veci Božie, ale na veci ľudské. Vtedy riekol Ježiš učeníkom: Ak niekto chce prísť za mnou, nech zaprie seba samého, vezme svoj kríž na seba a nasleduje ma! (Ev. Matúša 16, 23-24) Ako je to možné? Veď Peter to predsa povedal z najhlbšej úprimnosti svojho srdca a Ježiša aj denno-denne nasledoval. A tu je ten problém. Peter už síce za ten čas nepochybne od Ježiša veľa pochytil no to zjavne nestačilo nato, aby vedel aj úplne pochopiť všetky dôsledky svojho zmýšľania, lebo bol len vo fáze svojho duchovného "dospievania". Podobne ako Kubko. Ešte v ňom nepôsobila moc Ducha Svätého a preto nebol schopný správne odhadnúť dôležitosť Ježišovej obete, ktorú mal podstúpiť. Očividne sa sústredil len na tú Jeho telesnú dôležitosť. Keby ho bol teda Ježiš počúvol a do toho Jeruzalema by nešiel i nepodstúpil by smrť na kríži, tak by tá naša cesta záchrany nebola Bohom vybudovaná. Preto sa treba za veci modliť, že nech nám sám Pán dá správne poznanie, že kedy, čo, kde, komu a ako hovoriť. On je síce ten, ktorý dáva vzrast, ale aj my obrazne povedané sadiči musíme vedieť kedy, ako a kde správne sadiť, pretože keď semeno hodíme na asfaltovú cestu bez živín, tak darmo naň potom budeme liať vodu. Kvôli tomu som aj v úvode písal, že nech mi Pán Boh dá múdrosť to Slovo rozsievať tým správnym spôsobom. Rozumej múdro zvestovať. Ak si všimneme, tak v podobenstve o štvorakej pôde sa prioritne kladie dôraz na prijímateľa Slova a nie na znalosti rozsievača. Rozsievač skrátka len rozsieval semená. Jedno padlo na cestu, iné na skaly, ďalšie do tŕnia a len to posledné do úrodnej pôdy. To sú tí jeho rôzni prijímatelia. (Ev. Matúša 13, 3-23) To podobenstvo bolo zrejme inšpirované tamojšími podmienkami, kde takú peknú homogénnu a obrobenú pôdu ako my tu teraz asi nemali a teda všetci tým pádom hneď po jeho vysvetlení vedeli o čo sa jedná. Veď ináč by to bol predsa riadne pochabý rozsievač, keby šiel náročky hádzať semeno tam kde je bodľačie, skaly či cesta, kde je skrátka zjavné, že to semeno nemá šancu správne vyrásť. A presne takých ľudí mám na mysli. Tak, ako sú rôzni prijímatelia Slova, tak sú aj rôzni sadiči. Môžu byť napríklad nezrelí alebo falošní. Ten, kto rozsieva by mal okrem semien, rozumej biblického Slova vedieť aj správne rozsievať, teda to Slovo múdro zvestovať. Nestačí byť len niečo nabifľovaný. Treba k tomu aj múdrosť Ducha Svätého. Darmo niekomu budeme hovoriť o tom, že ako máme byť napríklad krotkí, keď sa potom my sami na neho oboríme, povedzme pre ten jeho nezáujem to Slovo počúvať. Preto sa modlime nielen za znalosti biblického Slova, ale aj za jeho múdre a rozvážne zvestovanie v praxi, aby nakoniec nami dobre mienená zvesť, kvôli našej nezrelosti alebo unáhlenosti nevyšla navnivoč. Lebo ten zlostník nás vie veľmi šikovne zmanipulovať a my vôbec nemusíme spozorovať, že to čo vravíme, nie je až tak v súlade s Božou vôľou.

Keďže my čo tu sedíme a už mnohé veci z Biblie dobre poznáme, tak by bolo fajn, aby sme začali vzájomne zdieľať aj skúsenosti z praxe lebo to môže naše debaty ešte viacej obohatiť. Toto, čo hovorím sú moje doterajšie skúsenosti a každý z nás ich v závislosti od miery svojej viery môže vnímať či prežívať odlišnejšie. Myslím si, že Pán Boh mi dal zdravé sebavedomie a preto nemám problém seba samého vidieť vo veľmi reálnom svetle. V mnohých a nie len duchovných oblastiach sa skutočne vidím ako totálny slaboch a preto si takéto Slová pripravujem s pokorou lebo si veľmi dobre uvedomujem, že čo som zač. Ak to vyžaduje situácia, tak nemám problém poukázať aj na svoje slabšie stránky. Voči tomu, čo si kto o mne myslí som v celku imúnny lebo viem, že jediný a spravodlivý sudca je len Boh a len On vskutku pozná naše zmýšľanie či pohnútky srdca. Preto, ak by sa niekomu zdalo, že rozdávam rozumy, tak to teda vôbec nie je pravda. Podľa doterajšieho poznania sa len čo najvýstižnejšie snažím poukázať na nejaké biblické zaujímavosti, ktoré by nám mohli pri utváraní si určitých názorov padnúť vhod. Keď človek skúma seba samého a okolitý svet, tak skôr či neskôr príde na to, že je nerozumné si o ľuďoch niečo namýšľať. A to ani o tých, ktorí sú spomenutí v Biblii. Všetci sme vo svojej hriešnej podstate rovnakí a je úplne jedno, kto akú úlohu v živote zohráva alebo zohral a aké má či mal nadanie. V realite života to vyzerá tak, že Boh na vyvedenie svojho ľudu z Egypta musí povolať vraha či životné múdrosti ľudí po celom svete sú inšpirované človekom, ktorý vďaka svojej prehnanej náklonnosti k nežnejšiemu pohlaviu nakoniec od Boha odpadol a ani tá Jeho múdrosť mu ten jeho úpadok nepomohla včas rozpoznať. No najzaujímavejší je pre mňa aj tak náprsník kňazov, ktorý na sebe nosili počas bohoslužby vo svätostánku a na ktorého výrobu dal pokyn samotný Boh. Boli na ňom totižto vyryté mená izraelských kmeňov pomenovaných po Jákobových synoch. Teda ľuďoch, ktorí bez najmenšieho zaváhania po nevydarenom pokuse o vraždu predali brata do otroctva. A z "výšky" kašľali na to, že otca v tej veci oklamali a nechali ho dlhé roky žiť v domnienke, že ho roztrhala zver. Tak. Aký je teda medzi nami rozdiel? Odhliadnuc od skutočnosti, že my si možno súrodencov nepredávame do otroctva, ale ich skôr "kilujeme" v mysli, tak žiaden. Pán Boh, ale neustále každému kajúcnikovi odpúšťa a mnohých z nich povyšuje i dáva za príklad.

Až do tejto chvíle som sa snažil na základe môjho doterajšieho poznania a biblických príkladov poukázať na rôzne stránky svedeckej služby. Keďže mám ale pocit, že neustále hovorím príliš útržkovito, tak Vám to idem teraz nejako zhrnúť.

Vďaka Židom samotným je už od čias Ježiša Krista boží "košiar" otvorený aj pre mimo židovské "ovečky" a preto si Pán Boh aj nás novo zmluvných kresťanov rôznych národností povoláva do svojich radov na šírenie evanjelia. Z tohto dôvodu sme v istom slova zmysle preto aj my, tiež takými novo zmluvnými Jeremiášmi a to minimálne s tými počiatočnými výhovorkami. Kým na vtedajší počet ľudí Bohom vyvoleného národa stačil len jeden "kus" proroka, tak dnes, naopak nás kvôli väčším počtom žijúcich ľudí treba omnoho viacej. Na začatie svedeckej služby je z našej strany potrebná už len určitá vyzretosť a rozvaha. Tá zväčša prichádza s vekom a je závislá na našej podriadenosti sa voči vanutiu Ducha Svätého. Nerozvážnu formu zvestovania som sa snažil ukázať na praktickom príklade Kubka a Petra. Samozrejme aj napriek týmto dvom príkladom sa určite nájdu i mladší jedinci, ktorí si v tej službe aj v ich mladom veku celkom dobre vedú či viedli. Stačí sa pozrieť do Biblie. Ak vypustím 12 ročného Ježiša, keďže ten je z iného "súdka", tak ma ako prví vždy napadnú Daniel s jeho priateľmi a Jozef. Všetci títo boli zo svojej vlasti odvlečení už za mlada a svoju vieru si pravdepodobne podľa písma zachovali aj počas celého svojho života. To, čo konali poukazuje na to, že už v ich mladosti vedeli rozpoznávať a dodržiavať to, čomu ich Boh počas ich krátkeho života stačil vyučiť. Preto si myslieť, že svedčiť a zachovávať Božie Slovo sú schopní len vekovo starší ľudia by bolo mylné. Tak isto si mnohí starší ani neuvedomujú, že Ježiš na ktorého poukazujú začal vyučovať, keď mal len tridsať rokov. Z tohoto dôvodu sa vôbec nečujem, že sa k nemu tí skúsení starí farizeji a zákonníci správali tak, ako správali. Ľudia sa vo svojej podstate nemenia a to pohŕdavé správanie voči mladším zo strany starších je viditeľné aj dnes v podobe rečí ako sú: "A čo ty nemáš nič prežité, ty nemáš žiadne skúsenosti, ty nevieš čo je to ešte život a im podobné..." Sociálne postavenie nejdem spomínať, pretože Pán Boh povoláva každého jedného z nás. Tak isto nezáleží ani na dosiahnutých vedomostiach. Podľa písma je tiež zjavné, že jednoduchí rybári určite nejak extra v Mojžišovom zákone zakorenení neboli, keďže sa novým Ježišovým učením nechali tak ľahko ovplyvniť. Veci života sú vo svojej podstate jednoduché princípy s bázňou pred Bohom. Teda ani určitá vedomostná úroveň sa vo veciach viery nevyžaduje. Jediné, čo Pán Boh po nás chce je, aby sme mu na základe nášho osobného rozhodnutia povedali to Izaiášove: "Tu som ja pošli mňa." (Izaiáš 6, 8) Informácie, vyzretosť či odvaha potom začnú pomaly prichádzať. Samozrejme sa treba modliť aj za spomenutú vytrvalosť v prekonávaní skúšok s ktorými budeme ustavične zápasiť. Okrem tých bežných, ako sú toľkokrát spomínané obavy či nechuť to bude aj to, že na vlastné oči len sťažka uvidíme nami želaný výsledok toho nášho snaženia. Ani to, že ľudia sa nebudú meniť v časovom horizonte našich predstáv by nás teda nemalo ovplyvňovať a nemalo by to byť ani dôvodom nášho postupného stratenia záujmu o svedeckú službu. Duch skrátka vanie kde chce a preto musíme byť vytrvalí, aby sme vyplnili vôľu Božiu a dosiahli zasľúbenie. (Židom 10, 36) Našou úlohou je čo najlepšie sadiť, pretože Slovo Božie vždy vykoná to, čo vykonať má. (Izaiáš 55, 11)