Eliáš a sucho

Milý brat a milá sestra. Poďme sa teraz spoločne s pomocou Božou zamyslieť nad určitou časťou jedného biblického príbehu a pokúsiť sa z nej vyvodiť niečo prospešné pre náš duchovný život a správne postoje. Príbeh pochádza z čias proroka Eliáša, z obdobia vlády Izraelského kráľa Achába. Tento príbeh nám poukazuje na to, ako sa Pán Boh stará o svojich verných aj v tých najťažších životných skúškach a že naše predstavy nie sú Božie predstavy. Keď človek premýšľa nad tým, čo sa v tomto príbehu píše, tak ho to núti poopraviť si svoje názory na niektoré skutočnosti, ktoré mal možno zaužívané. Začne ich vidieť z iného uhla pohľadu. Inak povedané, ak vieme tieto biblické príbehy za pomoci Ducha Svätého správne od-vnímať, tak nám skutočne majú veľa čo povedať aj do nášho života.

Takže o čo v tomto príbehu ide? No ako som už spomenul príbeh je situovaný do obdobia vlády kráľa Achába a jeho sidónskej ženy Ízebel. Sranda, akonáhle som túto vetu dopísal, tak ma napadlo a nedá mi to tu samozrejme nespomenúť, že aká veľká pravda sa skrýva za faktom, že Pán Boh sa pozerá na ľudské srdce. Že to je to, čo sa u Neho počíta! Hovorím to na základe toho, že Pán Boh Izraelitom vyslovene prikázal nebrať si ženy z iných národov, aby ich postupne nezviedli na uctievanie iných božstiev. No v tej úplnej podstate ani toto Jeho prikázanie zjavne nie je smerodajné, pretože aj v tých iných národoch žili ľudia so srdcom, ktoré sa Pánu Bohu páčilo. Viď moábka Rút z ktorej potomstva vzišiel kráľ Dávid a neskôr aj samotný Pán Ježiš. A tak zjavne poddajné, úprimné a čisté srdce je to čo sa u Pána Boha počíta najviac. A to istým spôsobom "prebíja" aj iné Jeho nariadenia. No, ale späť k nášmu príbehu.

Keďže kráľ Acháb nežil a nekonal podľa vôle Božej a svojimi skutkami i modlárstvom Pána Boha iba popudzoval (možno ho k tomu skutočne naviedla jeho žena), tak sa Pán Boh rozhodol, že na tri roky a šesť mesiacov nedá Izraelu dážď. Takéto rozhodnutie muselo s izraelským národom veru poriadne zamávať... Tráva, stromy, lúky, polia, pasienky, potoky či rieky začali postupne vysychať. Kvôli tomu sa určite začal znižovať aj výnos z úrod čoho následkom bolo zase vzrastajúce napätie a beznádej v spoločnosti. Človek by si pomyslel, že v takom čase by mala existovať aj väčšia šanca, že si ľudia v národe poopravia svoje hodnoty a navrátia sa späť k Pánu Bohu. Avšak podľa skúseností, či už z prítomnosti alebo z minulosti je zjavné, že sú to len scestné predstavy a ak si niekto niečo uvedomí, tak je to vo všeobecnosti vždy len minorita z ľudu.

V slove Božom sa píše, že Pán Boh posiela dážď na spravodlivých a aj na nespravodlivých súčasne a tiež, že aj slnko svieti na obe tieto skupiny ľudí. Z iného slova zas vieme, že kúkoľ a pšenica tiež rastú spolu až do žatvy. To znamená, že v skúšanej krajine budú vždy vzájomne spolu žiť aj tí, ktorí Pána Boha popudzujú, ale aj tí, ktorí s Ním verne žijú. Je to "daň" za život v hriešnom svete oddelenom od Pána Boha. Musíme sa proste zmieriť s tým, že za zlé rozhodnutia bezbožných ľudí, alebo bezbožných vodcov národa proste trpia v istých oblastiach potom aj tí zbožní. Tu sa to z ľudského pohľadu môže zdať síce nespravodlivé, ale my to musíme len prijať. Tak isto je tu dobré si uvedomiť aj to, že beda tomu, kto zvádza na hriech, ale beda aj tomu, kto sa dá zviesť či koho semeno (zo známeho podobenstva) sa pod ťarchou okolností a starostí udusí. Preto je dobré v ťažkých časoch nereptať, ale vydržať vo viere a v Božích zasľúbeniach, že Pán Boh nám pomôže, ak mu budeme verní. Takémuto niečomu nás vyučuje aj tento náš biblický príbeh. Pretože Pán Boh je verný a neopúšťa svojich verných ani v zlých časoch, hoc aj tí Jeho verní musia v tých ťažkých časoch znášať určité príkoria. Vždy to tak bolo a vždy to tak aj bude. Takže, toto je jedna z vecí, ktorá mňa osobne práve na tomto príbehu zaujala a cez ktorú sa dajú mnohé ťažké veci života aj vysvetliť. A to nás potom môže voviesť do pokoja.

Ďalšia vec, ktorá ma na príbehu zaujala bola tá, že Boží pohľad na pomoc, hojnosť či požehnanie, ktoré sa od Pána Boha jeho verným dostáva, vôbec nemusí korešpondovať s tou našou predstavou, ktorú tak častokrát máme, alebo si na základe rôznych biblických veršov predstavujeme. Môžeme si predstavovať, že budeme nadmieru zdraví, nadmieru finančne zabezpečení, že nám to bude v rodine dobre "klapať", že keď budeme sušiť seno, tak nikdy vtedy nezaprší a podobne, pretože náš Boh je Bohom hojného požehnania, všetko má v rukách a tak ďalej a tak ďalej. To, že Pán Boh je dobrý, to je pravda, avšak tomu ostatému treba asi správne porozumieť. Pán Boh je Duch a Tí, ktorí Ho vzývajú Ho musia vzývať v Duchu a pravde. A preto prioritná oblasť, kde Pán Boh veriacemu človeku dáva požehnanie je oblasť duchovná. V tejto oblasti môže byť rovnakou mierou požehnaný každý, kto Pána Boha o to prosí a kto v Neho skutočne aj verí. Výsledkom Božieho požehnania v tejto oblasti je schopnosť skrze Ducha Svätého hĺbkovo porozumieť veciam života akými sú: prečo tu sme, aký je zmysel života, kto je Pán Boh, načo slúži Jeho výchova, ako vyzerá cesta k Nemu, kto je diabol a podobne. No a z pochopenia týchto vecí vychádza potom aj správne chápanie tých vonkajších prejavov požehnania. Tie nám už Pán Boh udeľuje rôznou mierou a podľa potreby, keďže žijeme v nedokonalom hriešnom svete. Vonkajšie prejavy požehnania človeka žijúceho povedzme niekde na púšti v oáze budú úplne iné, ako prejavy požehnania človeka žijúceho vo veľkomeste, pretože tie ich potreby sú úplne odlišné. Prvý bude rád za kanister vody navyše a ten druhý zas za niečo iné, čo je pre neho potrebné.

Hovorím to preto, lebo keď človek skúma biblické príbehy, ako je napríklad tento, tak zistí, že jeho predstavy o Božom požehnaní sa akosi dostávajú do "konfliktu" s tým, čo tí ľudia v skutočnosti navonok od Pána Boha dostali. Pán Boh im podľa Jeho slova žehnal, nemali z Jeho pohľadu nedostatku, ale zjavne ani toľko, koľko by sme si možno my z toho nášho ľudského pohľadu predstavovali pod slovom hojnosť. Náš pohľad je ovplyvnený realitou života, v ktorej žijeme a preto je evidentné, že naše individuálne pohľady sa v tejto oblasti budú veľmi líšiť.

Eliáš sa na Boží pokyn skrýval pred kráľom Achábom pri potoku Kerít z ktorého píjaval vodu a ktorý logicky, keďže nebolo vlahy tiež časom vyschol. Môžeme si teda povedať, že prečo Pán Boh dovolil potoku vyschnúť? Veď Eliáša uviedol zas len do väčších problémov a nič mu v podstate neuľahčil. Musel sa ukrývať, aj voda mu vyschla, no akéže to bolo Božie požehnanie či pomoc? No nie-nie, neuviedol ho do väčších problémov. On len Eliáša viedol cestou záchrany, hoc tá cesta nebola ľahká. Pán Boh mu povedal, že kde má ísť, čo má robiť a Eliáš Ho pokorne poslúchal. Dôveroval Mu. Eliáš proste musel to negatívum bezbožného riadenia krajiny Achábom spolu s Božím trestom (suchom) prežiť spolu s inými veriacimi na vlastnom tele v určitom príkorí. Avšak Pán Boh nikoho z nich neopustil, len nemali taký komfort života, ako by sme si možno my predstavovali pri ľuďoch o ktorých sa Pán Boh stará. Samozrejme v takýchto skúškach vždy na človeka pôsobí enormný tlak na jeho zmalomyseľnenie, ale ako vidíme Pán Boh bol a stále aj nám je vždy na pomoci.

Ďalšia vec, ktorá ma na príbehu zaujala bola tá, že Pán Boh Eliášovi posielal jedlo cez krkavce a to len ráno a večer. Cez deň nič. Bolo to mäso a chlieb. Eliáš sa nestravoval tri, či päť krát denne, ako sme zvyknutí možno my, ale podľa Božích meradiel mu zjavne stačilo jesť len dva krát za deň. Podľa všetkého jeho telu vôbec nechýbala povedzme pestrá strava, kvôli ktorej by nejak chradol, chorľavel alebo mal málo vitamínov či narušenú imunitu, aby mu to bránilo konať Božiu vôľu. No a obdobne sa Pán Boh správal aj ku žene zo Sarepty a jej synovi. Pán Boh im počas tohto ťažkého trojročného obdobia dennodenne dával olej a múku. To im nechýbalo a to bol zjavne základ ich stravy počas tých troch rokov. Chúďa chlapec, tak jednotvárnu stravu musel toľko rokov jesť... 😉 Dnešní odborníci na zdravú výživu by to Pánu Bohu riadne vytmavili...

Ono, kvôli uvedomeniu si podstaty týchto vecí je dôležité, aby sme sa teraz nesnažili príliš hrať sa na múdrych a nahovárať si, že mali povedzme aj figy či si dopestovali aj iné plodiny, ktoré ku svojmu rastu nepotrebujú toľko vlahy a podobne. Prípadne starší ľudia môžu povedať, že za ich mladých čias tiež toľko toho nebolo, čo máme my teraz a že oni sa tiež len striedmo stravovali. Pán Boh totižto každého z nás, kto si o sebe niečo myslí, že chápe môže pokojne v inej situácii toho istého princípu nachytať na "hruškách". Jedno možno chápeme a druhé – v podstate to isté len "zabalené" v inej "farbe" zas nie sme schopní rozpoznať. Ak si niekto myslí, že niečo poznal, ešte nepoznal tak, ako treba poznať sa píše v Božom Slove. Vskutku nikto z nás sa nemá čím pred Pánom Bohom chváliť a niečo si o sebe namýšľať. Veď nemáme nič, len to čo sme dostali a ak sme dostali, tak ako sa tým môžeme chváliť? A preto len premýšľajme nad týmito príbehmi alebo nad situáciami, ktoré nás osobne v živote postretnú a prosme Pána Boha o múdrosť, aby sme mierne, spravodlivo, pobožne a spokojne žili na tomto svete a všetko dobré, ale i zlé sme vedeli prijať. Pán Boh nás určite ani v zlom období neopustí, ak mu budeme verní.

V tomto úvodnom zamyslení mi išlo o porovnanie našich a Božích predstáv o hojnosti či pomoci v trápení. Že proste naše predstavy sa líšia od tých Božích. Áno-áno viem, každému je to predsa jasné... Čo za nezmysel tu vlastne píšem, všakže? Ale je to skutočne tak? Je nám všetko jasné? Je nám skutočne do špiku kosti jasné, že napríklad podstata nie je v tom čo budeme povedzme jesť, koľko krát za deň to budeme jesť, či to bude zdravé a podobne, ale v tom, že máme hľadať v prvom rade kráľovstvo Božie, aby sme sa naučili dôverovať Pánu Bohu a všetko ostatné nám bude pridané? Je nám toto do špiku kosti skutočne jasné? No každopádne v ťažkých časoch, keď okolie stráda, keď sýpky prázdne sú keď po našom boku padajú ľudia, strela vo dne lieta, nočný prízrak nás desí (ako sa píše v Žalmoch) a podobne sa častokrát začne to naše jasné chápanie zrazu zahmlievať... A tak nech nám všetkým Pán Boh žehná pri premýšľaní a v reálnom nasledovaní Pána Ježiša Krista v každom čase. AMEN