Hrdzavejúca strecha...
Roztrepaný džbán a hrdzavejúca strecha

Skôr, ako sa pretrhne strieborný povrázok a rozbije sa zlatá čaša, skôr, ako sa roztrepe džbán nad prameňom a poláme sa koleso na studni, prach sa navráti do zeme, ako bol prv, ale duch sa vráti k Bohu, ktorý ho dal. (Kazateľ 12, 6-7)

Nebuď človeče toľko ustarostený o ten fliačik hrdze na tej streche. Skôr sa pominieš ty, ako tá strecha prehrdzavie! Tak, toto je myslím si, že pre nás terajších ľudí taký zrozumiteľnejší ekvivalent daného verša. Musím sa priznať, že to Slovo mi hovorí priamo z duše a úplne vystihuje našu niekedy až chorobnú ustarostenosť o veci pozemské. Veľmi rád ho parafrázujem, keď sa ma niekto z blízkych snaží "namočiť" do jeho ustarostenosti o nejaký pozemský statok. Nepopieram, že aj o veci tohto sveta sa máme starať, ale vždy máme mať na pamäti, že naše prílišné ustarostenie nič neosoží. Takmer všetko nás tu aj tak prežije. Aj spomenutá, miestami trochu zahrdzavená strecha. Zaujímavé však je to, že našou prehnanou ustarostenosťou takto zvyčajne reagujeme na veci, ktoré nám budú ešte dlho a to aj bez nejakej extra údržby slúžiť. V mysli nám ustavične rezonuje to staré známe úslovie: "Čo, ak sa to pokazí, potom bude s tým väčšia robota, lepšie je veciam predchádzať, ako ich potom sťažka riešiť. Prevencia stojí menej peňazí a tak ďalej a tak ďalej..." No a v strachu o danú vec jej potom začneme venovať zvýšenú pozornosť. My sa totižto vždy snažíme nenechať náš pozemský statok bez opatery. O všetko sa preventívne staráme a tak tomu vlastne predlžujeme životnosť. Nechcem to tu ďalej rozoberať, ale spomenuté nám má poslúžiť na zamyslenie. Na zamyslenie, aby sme vedeli rozpoznať, že či prevenciu aj keď nepochybne dôležitých, ale pre večný život človeka nepodstatných vecí príliš nepreháňame a podstatných naopak neznižujeme. Tak, ako chceme napríklad udržať náš dom suchý a prevádzky schopný po dlhé desaťročia, tak musíme udržiavať v "prevádzky" schopnom stave aj našu vieru. Strechu udržujeme v dobrom stave jej čistením a natieraním a náš život zase čítaním si Biblie a modlením. Je totižto bytostne dôležité, aby sme preventívne boli "ustarostení" aj o túto stránku nášho života. Lebo vskutku, ona je tá dôležitejšia.

Už som chcel aj skončiť, ale nedá mi ešte niečo nepovedať  priamo k uvedenému veršu. Vieme, že v dobe keď žil kazateľ sa voda naberala zo studní ku ktorým ustavične chodievali ľudia aj dobytok. Áno-áno, aj teraz sa ešte naberá, ale o to tu nejde. Ustavičný smäd všetkého živého vyvolaný teplým podnebím však veľmi ťažko "doliehal" na to zdanlivo krehké "vodovodné" náčinie. Džbány sa plnili, vylievali, dvíhali, prenášali, kládli, podávali, kolesom sa točilo doľava, doprava a človek už neraz v mysli "videl" tú krivo položenú nádobu rozbitú, či to drievko ustavične mokrými rukami chytané prehnité. Aj keď sa nám to možno nezdá, tak je celkom dosť pravdepodobné, že skôr sa pominieme my, či mnohí z nás, ako všetky tie statky zmätky, ktoré sú už z nášho pohľadu tesne pred, alebo ba priam už za koncom ich životnosti. A tie sa dajú nahradiť…

Ak sa Ti človeče zdal byť článok zaujímavý, tak ho zdieľaj ďalej...

Komentuj

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.