Ježiš a Nikodém

No, takže. Dnešná téma má názov Ježiš a Nikodém a mám tu niečo povedať o ich niekdajšom stretnutí. Popravde neviem, že ako mám túto tému uchopiť, že či mám len mechanicky rozoberať vetu po vete na základe Biblického svedectva, alebo tu mám povedať nejaký môj osobný pohľad na túto udalosť s prihliadnutím na realitu nášho života. Teda na to, ako my sami prichádzame k viere a čím si popri tom prechádzame, alebo ako tieto veci pozorujeme na iných. Na rozdiel od tých druhých troch tém, ktoré sa zaoberajú stretnutím Ježiša s bohatým človekom, s chorým človekom a stretnutím Ježiša s úplne bežnými ľuďmi, tak táto dnešná téma sa zaoberá stretnutím Ježiša s učencom, a v podstate akýmsi "oddelencom" pre Boží zákon. Každá téma má teda to svoje vlastné špecifikum. Navyše, za niekým prišiel Pán Ježiš samotný a naopak, niektorí prišli zase za Ním. A tak som dosť zvedavý, že ako mi to teda Duch Svätý dá pripraviť.

Takže, začnem pekne poporiadku. Kto bol teda Nikodém a čo o ňom vieme z Biblie? No z Biblie vieme len to, že Nikodém bol farizej a popredný muž medzi Židmi. Nič viac a nič bližšie sa o ňom samotnom nedozvedáme a tak isto sa nedozvedáme ani nejakú bližšiu definíciu toho, že kto to boli vlastne tí farizeji. Avšak keď čítame slovo Božie, tak z jeho kontextu môžeme čo to odpozorovať a tak aspoň z časti si tento ich status nejak zadefinovať. Nikodém bol teda svojim spôsobom učenec, ktorý ovládal Mojžišov zákon. No a keďže v zákone bolo všetko jasne definované, tak potom aj dobre vedel, že čo má kedy, kde a v akej situácii urobiť alebo povedať. Alebo, kde sa čo v zákone nachádza. Napríklad, ak by si za ním prišli po radu dvaja susedia, ktorí mali problém so svojimi volmi, kde jeden vôl poklal toho druhého a ten následne zdochol, tak Nikodémovi stačilo otvoriť zvitky zákona a prečítať im niečo nasledovné. Ak to samozrejme nevedel spamäti. "Ak by niečí vôl poklal susedovho vola tak, že uhynie, živého vola predajú a peniaze si rozdelia; aj uhynuté zviera si rozdelia. Ak sa však vedelo, že vôl klal už predtým, a jeho majiteľ naň nedával pozor, musí mu nahradiť vola za vola a uhynutý kus bude jeho." Čiže on by bol týmto dvom susedom, ak by ho o to požiadali, schopný dať takúto radu, alebo by týchto dvoch susedov takto rozsúdil a predmet ich sporu by tak uviedol na správnu mieru. Čo tým chcem povedať? No, že Nikodém zo zákona v podstate vedel, ako správne žiť a ako sa zachovať v tej či onej situácii. Pozor, nevravím tým to, že bol nejakým sudcom, ale sa len snažím poukázať na jeho vedomosti, ktoré o zákone mal. Bol to skrátka človek, ktorý sa vo všeobecnosti mal snažiť o spravodlivosť a sám mal túžiť spravodlivo aj žiť. Veď, nenadarmo aj Pán Ježiš svojim učeníkom neraz povedal, že ich spravodlivosť musí byť väčšia, ako je spravodlivosť farizejov a zákonníkov. Z toho teda vyplýva, že farizeji sa mali v prvom rade snažiť spravodlivo žiť a to na základe zákona, ktorý ovládali a ktorému mali aj druhých vyučovať. Avšak nie vždy sa to zrejme tak aj dialo.

V neposlednom rade nám istý pohľad na slovo farizej podáva aj naša ľudová slovesnosť, ktorá vychádza z praobyčajného pozorovania niečoho. V danom prípade ľudí. A tak, keď o niekom povieme, že je "farizej", tak myslíme tým to, že sa správa falošne. Obrazne povedané "vodu káže a víno pije". Z toho sa dá usúdiť, že farizej je niekto, kto síce pozná čo je správne, avšak z istého dôvodu nie vždy on sám tak aj koná, hoc iným pritom tak konať vyslovene prikazuje. Samozrejme týmto nehovorím to, že konkrétne Nikodém bol falošný. Hovorím tým len to, že taký obraz o sebe vytvorili farizeji tým, že zjavne častokrát inak žili, ako hovorili. Takže farizeji boli zjavne verejne známe osoby a táto verejná známosť bola zároveň aj kameňom ich "úrazu", keďže boli pod neustálym drobnohľadom verejnosti. Darmo, sedenie v prvých laviciach v synagógach či pozdravovanie sa na námestiach si svojim časom vyberie svoju daň... Sami veľmi dobre vieme, že ako dôkladne si všímame verejne známe duchovné osoby, teda biskupov, farárov a podobne. Všímame si na nich ako žijú, ako konajú a konfrontujeme to s tým, čo hovoria. Čakáme od nich akýsi čistejší vzor ich správania sa a to aj napriek tomu, že vieme, že sú hriešni. Keďže nás vyučujú, alebo vedú, tak chceme od nich niečo viac, ako je len skrytie sa za nejaké klišé o ľudskej hriešnosti. Tak, to by bolo asi všetko o Nikodémovi a jeho spoločenskom duchovnom statuse a môžeme prejsť k príbehu.

Takže, ako prvé čo som si na Nikodémovom príbehu všimol bolo to, že Nikodém prišiel za Ježišom a nie naopak. To znamená, že Nikodém zjavne premýšľal nad tým čo videl, čo počul a konfrontoval to s tým čo dovtedy poznal, s tým čo ho dovtedy formovalo. Z toho čo urobil sa dá usúdiť, že jeho srdce nebolo voči týmto, vskutku novým a zvláštnym okolnostiam, ktoré do jeho života zavítali zatvrdené. Bol to zjavne človek rozumný, ktorý sa síce snažil žiť prísne podľa Božieho zákona a zrejme všetko do písmenka sa z neho snažil aj dodržiavať, avšak zákon v ňom samotnom nespôsobil duchovnú slepotu. Na jednej strane ho istým spôsobom ten zákon chránil, lebo mu určoval, že čo si ešte môže dovoliť a čo už nie. Čo je správne a čo už nie. Na strane druhej, keď sa stretol s Pánom Ježišom a tou Jeho slobodou tak zistil, že tým zákonom je svojim spôsobom obmedzovaný, limitovaný. Zistil, že rozpoznať mesiášov príchod už nie je pre neho také jednoduché. Bolo tam zjavne niečo, čomu v tom bránilo. Niečo čo sa nedalo naučiť, čo nebolo jasne definované. A tak to zrazu všetko začalo ísť na hranu jeho viery. V zákone nemal totižto napísané, že príde človek menom Ježiš a ten bude mesiášom. Takže on zrazu musel len vierou jednoducho prijať dané skutočnosti s ktorými sa práve stretol. Tým nevravím to, že Nikodém bol pred tým neveriaci a že ovládal len literu zákona. Ale skrátka prišiel do situácie, ktorú nikdy pred tým nezažil a to mu to jej prvotné a správne rozsúdenie, hoc všetko dopredu o nej vedomostne poznal len sťažovalo. On sa proste ocitol v tej stáročiami Božími prorokmi predpovedanej - dobe príchodu mesiáša v ktorého mal len uveriť.

My o tom už vieme, nám je to jasné, máme to napísané v Biblii, ale jemu to vtedy jasné nebolo, pretože on bol vtedy toho účastníkom. Nikodém síce poznal písma a mal teda aj nejaké písomné indície ohľadom príchodu mesiáša, indície ktoré Ho identifikovali, avšak aj napriek tomu to nebolo pre neho v čase jeho stretu s Ním ľahké rozpoznať. Vzdelaná väčšina jeho súkmeňovcov nebola totižto voči Ježišovi prívetivo naklonená. Nemysleli si o Ňom, že je mesiáš a dokonca medzi nimi panoval aj názor, že z Galiley nemôže prísť prorok. A teda zrejme ani mesiáš. A on si tak všetko toto všeobecné povedomie, všetky tie nálady, všetky tie nejasnosti, ktoré tam vtedy panovali musel v sebe nejako utriediť. Utriediť s tým, čo poznal čo videl a zaujať voči tomu nejaké stanovisko.

Presne tak, ako ani nám nie je jasné, že či už žijeme v poslednej dobe, alebo ešte stále nežijeme. My si môžeme myslieť, že žijeme v posledných časoch, keď vidíme to množstvo znakov konca vekov. Avšak aj prví učeníci už očakávali Ježišov príchod, pretože tie isté znaky konca sa zjavne dali odpozorovať už aj za ich čias. No nestalo sa tak. A tak to môže byť aj s dnešnými "indíciami". Svet môže trvať ešte ďalších, hoc aj 500 rokov. Čiže my tiež na základe vonkajších prejavov rozumovo súdime a môžeme mať aj také vnútorné tušenie, že asi už fakt žijeme v poslednej dobe, ale ruku do "ohňa" za to určite nedáme. A tak isto si sprvoti nebol istý Ježišom, ako mesiášom ani Nikodém. A preto musel za Ním ešte dodatočne osamote prísť a túto vec si s Ním zoči-voči vyjasniť.

A to vyjasnenie sa rozhodol učiniť práve v noci a nie cez deň. Nikodém išiel za Pánom Ježišom v podstate ako zlodej, ktorý vychádza práve v noci, aby bol ľuďom čo najmenej na očiach. Nikodém chcel zostať v utajení. Zjavne sa bál. Môžeme si povedať, že možno Nikodém nemal čas, že možno bol pracovne tak vyťažený, že cez deň sa mu nedalo ísť, ale vnútorne cítime, že to bolo asi inak. Veď predsa existoval aj zajtrajší deň, alebo iný nasledujúci deň v ktorom by Nikodém v pohode mohol mať menej pracovných povinností a tak by mohol za Ježišom ísť práve vtedy. Tento náš pocit môže byť podobný pocitu, ktorý možno máme, keď napríklad vidíme, že ako po skončení služieb Božích ľudia utekajú preč z kostola a nestíhajú sa pritom medzi sebou ani vzájomne porozprávať. Áno, každý potrebuje niekedy z času na čas niekam skôr odísť, ale ak ľudia utekajú z kostola dlhodobo, tak cítime, že je za tým niečo iné. Niečo čo súvisí s ich vierou. Ale to je úplne jedno, všetkých nás napokon bude súdiť Pán Boh. My však máme Jeho slovo a to nás zjavne nabáda k niečomu úplne inému, niečomu opačnému, ako je rýchly odchod z kostola.

A tak isto mal ten svoj vnútorný pocit aj Nikodém. Pocit, ktorý mu nahováral, že to musí byť s Ježišom inak, ako hovoria tí jeho súkmeňovci. Avšak mal strach z toho, že čo by mu povedali, keby sa o tom dozvedeli. Keby ho videli hľadať Ježiša cez deň. Či by ho azda nevyhnali spomedzi seba? Nestratil by svoje postavenie? Svoju vážnosť? Ktovie, čo mu vtedy chodilo mysľou. On totižto za ten krátky čas musel určite odpozorovať to, že čo sa okolo neho deje a ako jeho "kolegovia" z brandže reagujú na Ježiša. Ako reagujú na to čo hovorí, ako reagujú na jeho učeníkov a podobne. A tak sa oprávnene bál takéto niečo urobiť cez deň. Keďže však jeho túžba po stretnutí sa s Ježišom a ujasnení si týchto vecí bola veľmi veľká, tak sa to rozhodol spraviť čo najopatrnejšie a najlepšie, ako len vedel. Rozhodol sa ísť za Ním v noci, keď bol presvedčený, že je väčšia šanca, že nebude odhalený. Samozrejme toto všetko spomenuté sú len moje dohady a tie Nikodémove pohnútky mohli byť úplne iné, ale keďže to tiež s určitosťou nevie nik potvrdiť a ani vyvrátiť, tak sa naďalej budem držať týchto mojich dohadov. A v samotnej hĺbke veci o tieto dohady napokon ani nejde, ako o chvíľu uvidíme.

Ďalšia vec, ktorá ma na príbehu zaujala bola tá, že starého vzdelaného farizeja "doplietol" pomerne mladý človek. Učenec, zrazu nevedel kam s "konopí". Určite si sprvoti Nikodém mesiáša nepredstavoval ako 30 ročného fagana. Zo života mal určite odpozorované, že vedomosti, múdrosť či skúsenosti prichádzajú s vekom a tak ak mal prísť nejaký spasiteľ, tak by to mal byť v prvom rade dospelý, skúsený a životom ošľahaný človek s istou všeobecnou vážnosťou a postavením a nie nejaký mladý sopliak. Na tejto oblasti tiež vidno, že Ježiš musel skutočne vydať silné svedectvo o svojej Božskosti, keď aj starci za ním prichádzali, navzdory svojim častým predsudkom voči mladým ľuďom.

Inak keď sa na rozhovor Ježiša a Nikodéma lepšie pozrieme, tak zbadáme, že bol v podstate veľmi krátky a akoby neosobný. Nikodém v podstate povedal štyri vety a to je všetko. A navyše, ako keby to ani rozhovor vo svojej podstate nebol. Nikodém za Ježišom prišiel, niečo skonštatoval a Ježiš na to ako keby nereflektoval. Odpovedal mu v inotajoch a Nikodéma ako keby nechal, že nech si z toho niečo vyberie. To, čo si myslí, že je správne. Nechal ho potrápiť sa s tým. Nikodém skrátka príde a povie Ježišovi "majstre vieme, že si učiteľ, ktorý prišiel od Boha, lebo nikto nemôže činiť znamenia aké Ty činíš, ak Boh nie je s ním." A Ježiš mu na to začne hovoriť o nejakom novom narodení. Nikodém sa čuduje, nechápe to a pýta sa, že ako sa znova narodiť, keďže sa znovu nedá vojsť do lona matky. Ježiš mu na to odpovedá, že on sám by to mal ako učiteľ vedieť a pritom to nevie. Ďalej mu Pán Ježiš hovorí o nejakom vetre, ktorý veje nevedno kam, ktorého hlas len počuť a podobne. Bol to skrátka zvláštny rozhovor.

Ten rozhovor bol presne taký istý, ako keď k nám prehovára Pán Boh v rôznych životných situáciách a chce nás niekam ďalej vo viere posunúť. Tiež nám niekedy odpovedá na naše modlitby nepriamo, skrze rôzne životné situácie, ktorým v danú chvíľu nerozumieme a nechá nás v nich ako keby potrápiť. No keď ich s vierou prijmeme, žijeme ich a skúmame, tak nás vždy niekam ďalej vo viere posunú. Takýmto spôsobom nás učí dôvere. Nezadefinuje nám presne, že toto či tamto rob, ako to bolo povedzme v starom zákone, ale necháva to na našu slobodnú vôľu. Na postoj nášho srdca. Všetko skúmajte, dobrého sa držte, ničím sa nedajte ovládnuť. Všetko je dovolené, no nie všetko aj prospešné. Na veci života, ktoré nám nie sú jasné máme hľadať odpovede a byť popri tom neustále v spojení s Duchom Svätým, ktorý nám v tom pomáha. Práve skrze skúmanie prichádzame k poznaniu. V starej zmluve sme my ľudia boli ako keby len bezduchí "vykonávači" zákona a teraz máme byť hlbokoduchými "skúmačmi" všetkého. A práve to skúmanie nám spôsobuje duchovný rast. Pán Boh nás tým učí ísť pod povrch vecí. Proste, s príchodom Pána Ježiša prišla do našich životov hĺbka, ktorá však od nás niečo aj vyžaduje. A preto sme aj v cirkvi tak rozdielni. O všetkom duchovnom máme veľa vedomostí, ako Nikodém, ale pri pohľade na ľudí v cirkvi ako takých, predsa len cítime, že nám mnohým ešte niečo chýba.

Vo finále si myslím si, že Nikodém uveril tomu, že Pán Ježiš bol mesiášom. Z toho konkrétneho príbehu to síce až tak nevyplýva, ale ak ďalej čítame slovo Božie, tak zistíme, že Nikodém nechýbal pri veciach, ktoré sa diali po ukrižovaní a to tomu faktu nasvedčuje.

Tak, to by bolo asi všetko. Uvedomil som si, že nemá zmysel tu nejak mechanicky rozoberať vetu po vete, lebo pre nás, dlhoročných kresťanov je to myslím si, že už nepotrebné. Už to všetko vieme naspamäť. Myslím tým tie slová o znovuzrodení o večnom živote a podobne, ktoré sú v príbehu ešte zaznamenané. Podstata dnešného slova spočíva v tom čo Nikodém urobil. Teda v tom, že Nikodém si šiel po to svoje ujasnenie si niečoho v čom nemal jasno priamo za Ježišom. Že nezostal stáť obďaleč s ostatnými. A takéto niečo máme urobiť aj my. Aj my si máme ísť za Ježišom ujasniť veci nášho života, smrti, vzťahov, roboty, peňazí a čo ja viem čoho ešte všetkého, v ktorých ešte nemáme jasno. Alebo ak nebodaj nemáme jasno ešte aj vo viere. Samozrejme naše osobné stretnutie sa s Ním už neudeje zoči-voči, ako to bolo pri Nikodémovi, ale sa udeje skrze vieru, modlitbu, skrze štúdium Božieho slova a skrze vyvodzovanie uzáverov. A je jedno v ktorej hodine, alebo v ktorej fáze nášho života si to k Nemu pôjdeme ujasniť. Môžeme ísť trebárs aj v noci, keď budeme oslavovať 70tku. Ako správni kresťania máme všetko okolo seba skúmať a na to čo nám nie je jasné máme hľadať odpovede. A ako je napísané, kto hľadá nájde, kto prosí dostane, kto klope, tomu bude otvorené. Pána Boha máme hľadať celým srdcom, celou dušou a celou mysľou. Tak isto máme o tom všetkom rozjímať dňom i nocou. Všetky tieto slová poukazujú len na jednu jedinú vec a to tú, že hľadanie Božieho kráľovstva je pre nás osobne veľmi dôležité a že zjavne veľa vecí nám v živote nebude hneď na prvý pohľad jasných a to aj napriek tomu, že o nich budeme veľa vedieť.

A preto keď niečo hľadáme, tak nedávajme do tých svojich rovníc vždy len rovnaké vstupné hodnoty, lebo nám prinesú vždy len tie isté výsledky. Kvôli tomu možno nič nenájdeme, možno sa k ničomu nedopracujeme. Vyvodzujme z toho všetkého nášho skúmania aj nejaké uzávery a následne meňme tie vstupné hodnoty na základe týchto uzáverov. Niečo nám v živote nefunguje, alebo máme s niekým či niečím problém? Nevadí, tak ak vidíme, že toto sme už skúsili a nefunguje to, tak skúsme niečo iné a danú možnosť už neriešme. Nezostávajme zaslepení tým, že len tá jedna jediná možnosť je tá správna, že problém musí byť niekde inde. Nebuďme zatvrdení a stále dookola neočakávajme, že ak nič nezmením na vstupe, že výstup bude iný. Proste len hľadanie a skúmanie života s vyvodzovaním istých uzáverov predchádza to nachádzanie života. A všetko toto sa deje skrze pomoc Ducha Svätého. On nás skrze toto všetko prevedie. Len úprimne musíme o to stáť a sami sa do toho všetkého vložiť. AMEN