Jozefovia číslo dva

Milý brat alebo milá sestra. Myslím si, že každý jeden z nás prežíva, alebo v minulosti už prežíval nejaké dlhodobejšie trápenie. No a počas tohto trápenia nás možno neraz napadlo, že prečo postihlo práve nás. Možno nás vtedy napadlo niečo podobné ako: "Veď som veriaci/veriaca, chodím do kostola, čítam si Bibliu, stojí za mnou všemohúci Boh v ktorého verím a ktorý mi zasľubuje samé dobré veci a teda všetko zlé by ma malo predsa obchádzať "míľovými" krokmi. Ale neobchádza ma... Tak ako to vlastne je?" Alebo nás jednoducho takéto niečo nenapadlo, pretože sa nad Božím konaním v našom živote vôbec nezamýšľame. 😉

Takéto trápenie, alebo ešte výstižnejšie povedané takéto prepaľovanie našej viery skrze rôzne skúšky, prichádza do života každého jedného kresťana. Samozrejme takéto niečo neprežívali a neprežívajú len novo-zmluvní kresťania, ale ho prežívali aj staro-zmluvní príslušníci vyvoleného Božieho národa. A práve na udalostiach jedného staro-zmluvného príbehu nám Pán Boh, ak to vieme správne od-vnímať dáva odpoveď na niektoré naše otázky, ktoré si v našich ťažších chvíľach možno kladieme. V ťažkých chvíľach to už totižto nie je o nejakých naspamäť naučených Biblických veršoch, ale o našej skutočnej poddanosti sa pod ich moc, pretože samotný Pán Boh je v nich obsiahnutý. A tak oni sami majú potom skrze Jeho moc v našich životoch niečo aj vykonať, ak sa ich držíme a konáme podľa nich. Veď nie nadarmo je napísané: "Boh bol to Slovo..."

Takže. Spomenutý príbeh sa týka Jozefa, nachádza v prvej knihe Mojžišovej a ak ho nepoznáme, tak od 37 kapitoly si ho môžeme prečítať. Ako prvé, čo na tomto príbehu človeku "udrie" do očí je to, že Jozef sa snažil spravodlivo žiť, bol poslušný a predsa aj tak na neho doliehali rôzne skúšky v ktorých sa tá jeho viera doslovne prepaľovala. Jozefa, obľúbeného to syna patriarchu Jákoba, teda bezpochyby veľmi dôležitú osobu vyvoleného Božieho národa predali do otroctva. Navyše to bolo v jeho pomerne mladom veku a dokonca ho predala jeho vlastná rodina! Ono v tomto prípade nejde o nejakého Ferka Bibličana z Prešova, ale o vyslovene Bohom vyvoleného človeka, ktorého On sám chránil, pretože stál v "počiatkoch" tvorenia histórie Izraelského národa. Bol to jeden z dvanástich Jákobových synov. A práve táto skutočnosť tomu dáva tú váhu. Ak Pán Boh dopustil ťažké skúšky na takéhoto človeka, tak potom my sa nemôžeme čudovať, že niečo ťažké dopustí aj na nás.

Proste táto informácia nám jasne poukazuje na to, že ťažké veci sa môžu v našom živote udiať aj vtedy, keď sa snažíme o spravodlivosť, alebo keď sme ešte mladí a celý život máme v podstate pred sebou, alebo aj vtedy, keď sme príslušníkmi vyvoleného Božieho národa. A my príslušníkmi vyvoleného Božieho národa sme! Možno nie podľa krvi a tela, ale podľa obriezky srdca určite. A tak teda aj na nás - Božie deti, alebo Jozefov "číslo dva" 😉 môžu doľahnúť rôzne trápenia v podobe skúšok našej viery. Skúšok, ktoré ju skutočne poriadne prepália a ktoré nám, ak sme vnímaví, čo to o sebe prezradia.

Na tomto a samozrejme nie len na tomto Biblickom príbehu môžeme jasne vidieť to, že ťažký život veriaceho človeka je úplne normálna vec. A práve tu si aj ja sám osobne uvedomujem, že tento Jozefov príbeh mi má poslúžiť ako vzor pre správne počínanie si v mojich ťažkých životných situáciách. Príbeh nám poukazuje na to, že máme byť trpezliví v trápení, že nemáme reptať, že nemáme strácať vieru a podobne. A to aj vtedy, keď to trápenie trvá skutočne dlhý čas a nám sa zdá, že Pán Boh sa na to len z diaľky nečinne prizerá. Tak isto nám príbeh poukazuje aj na to, že ťažký život vôbec nemusí byť nejakým Božím trestom za niečo zlé, čo sme povedzme niekedy dávno vykonali, ale že je to proste len dôsledok života na hriechom porušenej zemi.

Z príbehu však vyplýva aj to, že Pán Boh nás ani v takýchto ťažkých chvíľach neopúšťa, ale naopak, uľahčuje nám ich a pomáha nám ich prežiť. Do každého takéhoto trápenia nám Pán Boh vkladá aj jeho zmysel, aby sme ho neprežívali nadarmo, ale aby nás to niekam ďalej vo viere posúvalo. Život s Pánom Bohom teda nie je o prechádzke akousi "ružovou" záhradou, ako sa nám môže zdať po prečítaní si mnohých veršíkov o láske, pokoji, pevnej veži, skalnom brale, či o tom, že skúšky našej viery pôsobia našu vytrvalosť, alebo že výchova pokiaľ trvá nezdá sa radostnou, ale žalostnou a podobne. Až vtedy, keď tou žalostnou výchovou skutočne prechádzame si hlbšie uvedomíme toho všetkého význam, pokiaľ samozrejme dovtedy nezmalomyseľnieme. V Biblii na mnohých miestach čítame, že nie len staro, ale aj novo-zmluvní Boží ľudia si tiež kadečím prechádzali a že vo všetkom im pomáhal Pán Boh skrze ich vieru. Napríklad žalmy, teda isté citové výpovede trpiacich ľudí, ktoré v ich ťažkých skúškach títo ľudia napísali, tomu len nasvedčujú. A ak v ťažkom čase Pán Boh pomohol im a tiež aj oni si tú svoju vieru v ťažkom čase zachovali, tak potom je schopný pomôcť aj nám, ak Ho o to budeme prosiť a budeme pevne stáť na Jeho slove. Veď On je predsa stále ten istý.

Ďalšia vec, ktorá by nás mohla zaujímať, avšak v Biblii na ňu odpoveď nenájdeme je tá, že čo sa asi dialo v Jozefovej hlave, keď ho bratia predali do otroctva. Mňa osobne by zaujímalo, ako si usporiadal tie poznatky o dobrote Pána Boha, ktoré mu bezpochyby otec Jákob do chvíle jeho predania Midjánčanom vštepoval v porovnaní s tým, čo sa mu stalo. Možno si Jozef ponariekal, možno si tiež položil otázku: "Bože, prečo sa mi to stalo? Veď som bratom chcel len dobre a aj k tebe som sa vždy úprimne modlil. Tak to čo má toto znamenať? To si robíš srandu?" a tomu podobné. No o tieto "interné" a prechodné veci v hlave Jozefa v konečnom dôsledku vôbec nejde. A nejde ani o tie naše. Vždy ide len o výsledný efekt, teda o našu vernosť a poslušnosť voči Pánu Bohu. Jozef Pánu Bohu zostal verný a Ten ho žehnal na tej jeho ceste trápenia sa v cudzej krajine. Jozef mal niekedy dávno pred tým síce sen o tom, že jedného dňa sa mu budú klaňať snopy obilia v podobe jeho bratov, avšak zjavne vtedy ešte nerozumel jeho významu. No až to všetko nastalo, tak sa na to rozpomenul. A tak isto aj mená jeho synov nám prezrádzajú to, že nepočítal s tým, že svoju rodinu ešte uvidí. To všetko sa však dočítame v príbehu.

A tak človek skrze tento príbeh vidí, že Jozef si musel veľmi dobre ujasniť všetko to, čo sa za čias pobytu u svojho otca Jákoba o Pánu Bohu naučil, alebo čo videl na svojich rodičoch, aby následne mohol v krajine svojho odvlečenia obstáť. A tak isto si aj my musíme ujasniť to, že či aj my veríme v toho istého Boha v ktorého veril aj Jozef. Tak isto tu tiež chcem poukázať aj na Jozefovu trpezlivosť vo všetkých tých príkoriach, ktoré sa mu v Egypte udiali. Práve pri nich človek vidí, že trpezlivosť v očakávaní na Božiu pomoc je skutočne veľká cnosť. Aj keď z ľudského pohľadu by sa Jozef mohol popri tých všetkých skúškach, ktoré zažíval zložiť, či zmalomyseľnieť vo viere, nezmalomyseľnel a ani sa nezložil. Lebo Pán Boh bol s ním a on len trpezlivo v tom všetkom očakával na Jeho pomoc.

No a čo teda pre nás z toho všetkého, čo sme práve čítali vyplýva? No vyplýva nám z toho to, že rôznymi utrpeniami si proste aj ako kresťania - vyvolení Boží musíme proste prejsť. My na tomto hriechom porušenom svete jednoducho musíme žiť a všetko to, čo na nás prichádza musíme na základe našej viery s Božou pomocou zvládať. Tak ako ani Jób netrpel pre svoju bezbožnosť, ale kvôli satanovi, pretože práve ten si ho vyžiadal na preskúšanie a Jób samotný o tom ani nevedel, tak tak ani Jozef netrpel pre svoju bezbožnosť, ale preto, že jednoducho žil v hriešnom svete, kde na neho číhalo zlo. My nemusíme vedieť, že čo sa "skrýva" za tým naším utrpením, ak sa skutočne všemožne snažíme o spravodlivosť, dobrotivosť, zdržanlivosť a im podobné cnosti, ktoré samozrejme vychádzajú z našej viery. Pán Boh však všetky tieto skúšky svojho ľudu obracia na dobré, aby nás nakoniec vždy doviedli len k našej väčšej vytrvalosti, osvedčenosti a neposlednom rade aj k nádeji na večný život s Ním.

Na druhú stranu sa samozrejme všetci musíme aj skúmať, pretože ťažké situácie nemusíme zažívať len preto, že žijeme v hriešnom svete, ale aj preto, že my sami Pána Boha skutočne nehľadáme, hľadáme Ho len naoko, alebo Ho svojimi činmi popudzujeme, keď kráčame za žiadosťami nášho srdca, či našej pomýlenej mysle. To je už však náš problém a za to si môžeme sami. A deje sa to aj vtedy, keď sme pravidelnými návštevníkmi služieb Božích. Tak, ako kúkoľ a pšenica rastú spolu až do žatvy, tak proste aj v kostoloch sedia vedľa seba tí, ktorí s Pánom Bohom žijú a tí, ktorí si pamätajú informáciu, že existuje, ale inak Ho viac neriešia. A to roztriedenie týchto dvoch skupín príde až na konci vekov, hoc tieto dve skupiny so sebou kooperujú a navonok sú od seba na nerozoznanie.

A preto nereptajme na skúšky našej viery, nechcime sa z nich všemožne "vyzuť" ešte pred tým, ako niečo skrze ne pochopíme, ale pokorne sa nechajme nimi prepaľovať a skrze Ducha Svätého nad tým všetkým len premýšľajme. Skrze to prepaľovanie získavame drahocenné skúsenosti s uvedomovaním si našej závislosti na Pánu Bohu, ktoré by sme za tých našich pokojných čias určite nezískali. Nikdy by sme si možno do hĺbky neuvedomili skutočnosť, že akí sme vskutku slabí vo viere, že ako málo vlastne dokážeme pre to Slovo Božie zniesť, alebo že ako rýchlo dokážeme voči Pánu Bohu reptať a podobne. AMEN