Keď dvaja robia to isté, nie je to to isté
Keď dvaja robia to isté, nie je to to isté

Milí bratia a milé sestry. Poďme sa teraz spoločne zamyslieť nad jedným Biblickým príbehom. Príbehom na ktorý si možno povieme, že ho už veľmi dobre poznáme. Príbehom, ktorý nepotrebuje to moje zdĺhavé úvodné podobenstvo. Príbehom, ktorý nám vyjavuje skutočnosť, že nie každý, kto k Pánu Bohu prichádza, skutočne k Nemu prichádza aj s úprimnou vierou. No a ten príbeh je zapísaný v evanjeliu Marka v piatej kapitole od 25-teho po 34-tý verš takto.

Nasledoval Ho (rozumej Ježiša) veľký zástup a tlačili Ho. Medzitým akási žena, ktorá mala dvanásť rokov krvotok a mnoho trpela od mnohých lekárov a strovila všetko, čo mala, a nič jej neosožilo, ale naopak: bolo jej vždy horšie, - keď počula o Ježišovi, prišla v zástupe odzadu a dotkla sa Mu rúcha. Lebo si povedala: Ak sa Mu čo aj len rúcha dotknem, ozdraviem! A hneď vyschol prameň jej krvi a pocítila v tele, že je vyliečená z múk. Ale Ježiš hneď pocítil, že vyšla z Neho sila, obrátil sa v zástupe a spýtal sa: Kto sa mi dotkol rúcha? I povedali Mu učeníci: Vidíš, že sa zástup tlačí na Teba, a spytuješ sa: Kto sa ma dotkol? Obzrel sa, aby videl tú, ktorá to spravila. No žena, ktorá vedela, čo sa s ňou stalo, prestrašená a trasúc sa pristúpila, padla pred Ním a povedala Mu celú pravdu. On jej povedal: Dcéra, tvoja viera ťa zachránila; choď v pokoji a buď uzdravená zo svojho trápenia.

Uvedený príbeh, alebo ešte lepšie povedané pod-príbeh o akejsi chorej žene na krvotok je súčasťou príbehu o umierajúcej Jairosovej dcére, ktorú neskôr vzkriesil Pán Ježiš. Zmienka o tejto udalosti sa nachádza hneď v troch evanjeliách. Matúšovi, Markovi a Lukášovi. Všetky tieto tri svedectvá sú čo sa týka ich výpovednej hodnoty jednotné až na jednu drobnú nezrovnalosť v ktorej Lukáš hovorí, že žena na krvotok trpela od svojich dvanástich rokov, kdežto Matúš s Markom hovoria, že trpela dvanásť rokov ako takých. Myslím si však, že na tejto nezrovnalosti nám vôbec nemusí záležať.

Keď človek skúma Božie Slovo a skutočne ho uchopuje vierou, tak postupne mu Duch Svätý začne poukazovať na to, že ťažoba nášho utrpenia, ktoré samo o sebe vychádza z hriechu - z nášho počiatočného oddelenia sa od Pána Boha trvá vždy len do doby nášho opätovného - osobného stretu Ním. Po tomto strete kedy skutočne uveríme, že Pán Ježiš je náš vykupiteľ, že je náš záchranca a naša jediná cesta k Pánu Bohu, Pán Boh skrze Ducha Svätého začne meniť naše mysle, začne meniť naše životné postoje a my zároveň s tým začneme obracať svoj zrak stále viac a viac na Neho. Začneme sa k Nemu navracať. A On, ktorý nad nami bdie a všetko toto vidí nás tak môže na základe našich modlitieb a našich pôstov z týchto ťažkých telesných chorôb aj uzdraviť. To je jeho dar voči nám, pretože na mnohé choroby je aj dnešná lekárska veda jednoducho "prikrátka". Na tom ostatnom obracaní svojho zraku na Neho už však musíme popracovať my sami pod vedením Ducha Svätého. To je zas tá naša cesta viery na ktorú nastupujeme v akomkoľvek momente nášho života v ktorom skutočne uveríme. Je to cesta na ktorej sa potom učíme žiť podľa Božej vôle. Teda učíme sa tomu, že kedy-čo-kde a ako máme napríklad hovoriť, alebo naopak kedy je dobré zas mlčať. Učíme sa vytrvalosti, učíme sa krotkosti, učíme sa neprispôsobovať svetu, učíme sa seba samých umenšovať a Božie veci naopak vyvyšovať, učíme sa očakávať na Božie zasľúbenia a učíme sa aj mnohým ďalším pre náš život prospešným veciam. A čím viac tieto nové veci v nás vzrastajú, tak tým viac tú našu ťarchu života v utrpení presúvajú do úzadia. Samozrejme vzhľadom na to, že každý z nás má inú mieru viery, tak pri každom z nás sa tieto veci dejú v inom čase a inej miere. A tak isto aj to naše utrpenie nepredstavujú len naše telesné choroby, ale napríklad aj naše zlé vzťahy v rodinách, manželstvách, práci a podobne.

Keď som si ja osobne prečítal tento príbeh o žene s krvotokom, tak ma na ňom zaujali dve veci. Prvá sa týkala ženinej viery a druhá toho, že aj keď dvaja navonok robia to isté, tak výsledok ich činnosti môže byť aj tak úplne odlišný. Inak povedané, ak dvaja zdanlivo rovnako prichádzajú k Pánu Bohu, tak to ešte vôbec neznamená to, že s niečím rovnakým od Neho aj odchádzajú. Poďme však späť k nášmu príbehu.

V jeho úvode sme čítali, že Pána Ježiša nasledoval veľký zástup a tlačili Ho. Tu je dobré si uvedomiť skutočnosť, že ľudia nešli húfne v zástupe na nejaký jarmok do Kafarnaumu či na nejakú diskotéku do Jeruzalema popri ktorej oni náhodne natrafili na Ježiša, strhli Ho so sebou a následne Ho začali tlačiť na túto ich akciu. To On sám a jeho cesta za umierajúcou Jairosovou dcérou bola ich cieľovou destináciou. Inak povedané, navonok všetci išli za Pánom Ježišom a nasledovali Ho. Všetok tento ich záujem o Jeho osobu pritom vychádzal z chýru, ktorí ľudia medzi sebou už istý čas o Ňom šírili a v ktorom Ho opisovali ako mesiáša, ako zázračného liečiteľa a podobne. A to boli aj hlavné dôvody, kvôli ktorým ľudia k Nemu potom aj prichádzali. Chceli Ho vidieť, chceli Ho počuť, chceli sa Ho dotknúť, chceli vidieť zázrak uzdravenia a podobne. Každý z nich mal nejakú vlastnú pohnútku s ktorou za Ním prichádzal.

A takúto nejakú vlastnú pohnútku, pravdepodobne v podobe túžby po uzdravení svojho tela mala aj tá naša anonymná žena. Anonymná hovorím preto, lebo z pohľadu viery nič viac o nej samotnej nevieme. Nevieme či bola veriaca a či sa za svoje uzdravenie k Pánu Bohu aj modlila, alebo či bola neveriaca a len chýr o zázračnom liečiteľovi o dlho-očakávanom mesiášovi v nej vzbudil vieru a nádej v uzdravenie. My vieme len to, že všetok svoj majetok strovila na lekárov a aj tak jej to nič neosožilo, ba naopak bolo jej ešte horšie. Táto žena tak túžila byť zdravá, že nič z toho čo vlastnila už nemalo v jej očiach takú hodnotu, aby sa toho nevedela vzdať v prospech svojho zdravia. A tak v tej danej chvíli jej života jej už zostávalo len to posledné v čo ešte mohla veriť a dúfať, že by jej azda mohlo pomôcť. A to, prísť k Pánovi Ježišovi. Keďže žiaden lekár tej doby ju nebol schopný uzdraviť, tak môžeme pokojne povedať, že po svojich reálnych skúsenostiach s pozemskými lekármi jej už zostávalo len veriť v Ježišovu nadprirodzenú moc. A takéto niečo si už vyžaduje skutočnú vieru. Táto žena bola možno dovtedy vo svojej chorobe veľmi podobná Judskému kráľovi Ásovi, ktorý podľa Biblického svedectva v istom momente svojho života vážne ochorel na nohy a namiesto pomoci u Hospodina vyhľadával pomoc len u lekárov. Možno sa aj ona pred tým viac spoliehala na pomoc lekárov ako na Božiu moc. A oni ju namiesto uzdravenia, len "ošklbali" z majetku. Ono tu je dobré si uvedomiť fakt, že prítomnosť akejkoľvek choroby v našom živote ešte vôbec automaticky nezaručuje aj prítomnosť našej osobnej viery v Pána Ježiša Krista a v Jeho moc nás uzdraviť.

A možno, že s danou ženou bolo z pohľadu viery všetko úplne v poriadku, len na jej uzdravenie ešte nenastal ten správny čas. A preto aj z tohto pohľadu sú všetky tieto informácie pre náš život úplne nepodstatné. Každý z nás je originál a má svoju vlastnú cestu k Pánovi Ježišovi. Podstatné je akurát to, aby sme pochopili skutočnosť, že všetky naše životné pohnútky majú po tom, ako v Neho uveríme vychádzať z viery. Pretože ako sa píše: "A všetko, čo nie je z viery, je hriech. (Rímskym 14, 23)" A kde je skutočná - horlivá a nie len vlažná viera, tak tam je aj Pán Ježiš so svojou predivnou mocou. A presne takáto viera a Jeho moc bola v danom momente prítomná aj u tejto ženy. Ona verila tomu, že ak sa Pánovi Ježišovi čo i len rúcha dotkne, tak ozdravie. A stalo sa tak. Dotkla sa lemu Ježišovho rúcha a hneď nato pocítila, že prameň krvi v jej tele vyschol a že je vyliečená z múk. Ona sa Ho nepotrebovala dotknúť rukami telo na telo. Dotknúť sa mu povedzme chrbta. Stačilo, že sa Ho dotkla duchovne a tá jej ruka tam na lem plášťu už išla len na dôvažok. A Pán Ježiš, ktorý sa na ľudí a ich srdcia pozerá duchovne preto tento jej neviditeľný dotyk aj pocítil. Ak sa však nad tým zamyslíme ešte aj z tej telesnej stránky, tak musíme uznať, že v tlačenici by sa len veľmi ťažko komukoľvek z nás rozpoznával dotyk niekoho konkrétneho, ktorý by sa v niečom nelíšil od tých iných dotykov. Inak povedané, ak by Ho tá žena povedzme že bolestivo uštipla na lýtko, až by zjajkol, tak by mu bolo hneď jasné, že ho niekto uštipol, že ten dotyk bol inej povahy, ako tie ostatné. No, lenže ona takéto niečo neurobila. Neuštipla Ho. Čiže muselo tam existovať akési ich vzájomné, ľudským okom nebadateľné prepojenie skrze jej vieru, kvôli ktorému Pán Ježiš na ňu zareagoval tak, ako zareagoval. On jej povedal: "Dcéra, tvoja viera ťa zachránila; choď v pokoji a buď uzdravená zo svojho trápenia." A tak na tomto príklade jasne vidíme, že Pán Ježiš sa pozerá na naše ľudské srdcia a odpovedá tým, ktorí k Nemu pristupujú s vierou. Veď nie nadarmo sa v liste Židom píše: "Bez viery však nie je možné páčiť sa (Bohu). Lebo ten, kto pristupuje k Bohu, musí veriť, že Boh je a odplatí sa tým, ktorí Ho hľadajú. (Židom 11, 6)" Ktovie, že či aj iní účastníci odchádzali z tejto udalosti tak isto vnútorne naplnení, tak isto vnútorne povzbudení či uzdravení nadprirodzeným Božím dotykom, skrze to čo videli, tak ako táto žena. Veď aj oni boli predsa účastní niečoho, čo ešte nikdy predtým v živote nevideli. Vzkriesenia mŕtvej dievčiny. A preto aj keď tam bolo množstvo ľudí, ktorí sa Pána Ježiša dotýkali, tak skutočný dotyk On pocítil iba od tejto jednej ženy. A tak aj na tomto príklade vidíme, že ak dvaja robia to isté, výsledok ich činnosti môže byť úplne odlišný. Nemyslím si totižto, žeby sa už v zástupe nik iný nenachádzal, kto by nepotreboval Boží dotyk či telesné uzdravenie. Veď inak by sa celou cestou musel Pán Ježiš len ustavične otáčať a pýtať, že kto sa Ho dotkol. A ak by som to trošku ešte aj nadľahčil, tak by som mohol povedať, že cesta k Jairosovi by sa mu z časového hľadiska predĺžila aj o niekoľko dní a keby po každom ľudskom dotyku mala z Neho vychádzať aj sila, tak by k nemu nevládal hádam ani dôjsť.

Avšak takéto niečo už v texte nie je spomenuté a ani z jeho kontextu to nevyplýva, ba skôr naopak. Vyzerá to tak, že tí iní ľudia tam prišli iba niečo vidieť no nič si z toho odniesť. Možno keby mali vtedy mobily, tak by si z tej akcie odniesli len nejaké to "selfíčko" s Ježišom, poprípade s oživenou Jairosovou dcérou. Keby bolo v texte napísané, že mnohí odchádzali z tejto udalosti povzbudení, tak by bolo všetko okej. Avšak takého niečo tam napísané nie je. V texte je spomenuté len bedákanie, je tam spomenuté vysmiatie Ježiša, že o čom On hovorí, že ako môže dieťa spať, keď oni na vlastné oči predsa vidia, že je mŕtve, ďalej je v texte spomenutý ľudský úžas nad vzkriesením, ale už nič iné čo by poukazovalo na hlbší vnútorný zážitok ostatných ľudí. A tak, hoc tam všetci išli kvôli Pánovi Ježišovi s Pánom Ježišom z tade odchádzala možno len táto jedna žena a možno ešte aj Jairos. Ktovie. Aj napriek tomu, že všetko toto sú len moje dohady, vôbec nemusia byť až tak veľmi vzdialené od pravdy, ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. A preto nad tým všetkým len premýšľajme.

Inak veľmi podobne ako táto žena sa správal aj stotník, ktorý prosil Pána Ježiša o uzdravenie svojho ochrnutého sluhu. On veril, že Ježišove slovo má moc a preto Pánovi Ježišovi hneď v úvode jeho stretu s Ním povedal, že ani do jeho domu nech nechodí, že stačí ak vyriekne svoje slovo a Jeho sluha ozdravie. No a na základe týchto jeho slov potom Pán Ježiš svojim nasledovateľom na jeho adresu povedal, že pri nikom z Izraela nenašiel takú vieru. A toto je tá viera na ktorú aj nám Pán Ježiš poukazuje. Že taká viera by sa mu páčila aj pri nás samotných.

A takúto vieru mala bezpochyby aj spomenutá žena. Ona nepotrebovala upútať na seba Ježišovu pozornosť a preto ako Slovo Božie hovorí prichádzala k nemu odzadu, od chrbta, nenápadne. Ona neobišla zástup a neprišla k Pánovi Ježišovi spredu zoči-voči, aby ju všetci videli a aby bola stredobodom pozornosti. Stredobodom zázračného uzdravenia. A možno, že sa len hanbila za svoju chorobu a preto išla odzadu. Ťažko to odhadnúť, ale jedno je isté. Chcela byť uzdravená a zostať pritom v úzadí a nespoznaná. No tá predstava sa jej nenaplnila. Predsa ju aj tak všetci spoznali. Spoznali ju ľudia v zástupe a spoznali sme ju aj my o 2000 rokov neskôr narodení, ktorí tento Biblický text čítame. Všetci sme sa dozvedeli o jej probléme s krvotokom. O probléme, ktorý možno pred ľuďmi skrývala celý svoj dovtedajší život. V Slove Božom sa píše: "Lebo nieto skryté, čo by nevyšlo najavo, a nieto tajné, čo by sa nevyzvedelo. (Lukáš 12, 2)" A pravda tohto slova sa potvrdila aj v tomto prípade. To čo ľudia v danom momente tlačenice prehliadli, alebo možno prehliadali počas celého jej dovtedajšieho života, Pán Ježiš neprehliadol, ale dokonca vyniesol na svetlo sveta.

My jej však to skrývanie choroby nemôžeme vskutku vôbec zazlievať. Veď takto isto sa správame predsa aj my samotní. My tiež máme svoje choroby, svoje trápenia o ktorých nechceme hovoriť verejne. Aj napriek tomu, že Pán Boh je osobný a chce, aby aj my - Jeho deti sme boli voči sebe osobní, tak my to zjavne nechceme. My nechceme, aby o našich problémoch vedeli aj naši - vraj bratia a sestry v kostole, ktorí by nám ich podľa Slova Božieho mohli pomôcť lepšie znášať, lebo by sa za tie naše problémy, za tie naše bremená modlili. Alebo my sami by sme pomáhali znášať bremená niekoho iného. A tak aj my sa skúmajme. Netvoríme z pohľadu Božieho Slova aj my sami len akýsi anonymný zástup, ako bol zástup ľudí kráčajúci k Jairosovej dcére? Zástup, ktorý hneď po skončení služieb Božích uteká preč z kostola. Áno, oni Pána Ježiša videli prvý krát a tak ich možno ešte nespájal, ale my sme už veriaci dlhšiu dobu, nás už spája dosť dlho a tak prečo stále takto utekáme? Alebo sme zástupom, kde množstvo jedincov trpí na krvotok a nechcú o tom nikomu povedať?

Tiež aj tých ľudí v tom zástupe istým spôsobom spájal Pán Ježiš, ako istým spôsobom spája aj nás. Prečo sa medzi sebou osobne vzájomne nezdieľame, nemodlíme, nepovzbudzujeme, hoc nás Pán Ježiš skrze svoje Slovo k tomu nabáda? Potom sme len akýsi vzdialení bratia a sestry z neviem koľkého "kolena", ktorí so sebou veľa spoločného nemajú napriek tomu, že pochádzajú z jednej Božej rodiny. A tvoríme skutočne Božiu rodinu? Premýšľajme nad tým sprava-zľava. Toto nie je žiadna kritika a ani posudzovanie. Toto je skutočnosť, ktorú si z dlhodobého časového hľadiska môžeme aj my sami ľahko overiť. Dlhodobejšie pozorovanie nášho správania nám totižto veľa napovie. Ukáže sa, že naše utekanie z kostola nie je jednorazová záležitosť, ale ide o princíp. Premýšľajme nad tým, ak sa hlásime k Božiemu ľudu. Je jasné, že z času na čas každý z nás potrebuje skôr odísť či nemá chuť sa s niekým baviť a podobne. To je prirodzené. Sám nie som žiadna výnimka. Ale ak sa my s niekým osobne ani za 20 rokov neporozprávame, kto možno sedí o tri lavice za nami či štyri miesta vedľa nás a spája nás vraj Kristus, tak potom tu medzi nami asi niečo nie je v poriadku. Ako má potom ten dotyčný vedieť, že čo nás trápi, prečo povedzme musíme dnes odísť skôr domov, alebo naopak, ako to máme vedieť my o ňom? O toto tu ide. Tu nejde o zdvorilostné frázy, ktoré možno letmo medzi sebou prehodíme, pretože sa z videnia za tie roky už poznáme. Ak sme Boží ľud, tak by sme sa pokojne mohli správať osobnejšie. Ja viem, že je ťažké sa k tomu dopracovať. Veď ak niekto beží hneď preč, tak niečo tým dáva najavo a ťažko sa nám potom takémuto človeku prihovára. Ak však po skončení služieb Božích ostaneme možno trošku dlhšie spolu, tak je väčšia šanca, že tie okovy našich predsudkov, našich predstáv, nášho ega či našej ostýchavosti z nás opadnú a k niečomu sa aj my sami odhodláme. Možno odrazu zažijeme niečo, čo sme dovtedy ešte nikdy nezažili a domov sa nám tak nebude chcieť ísť ani nasledujúcim spojom. Ono je to všetko o túžbe srdca. Tak ako niekto túži po starých dobrých časoch, keď vidí túto skazenú dobu v ktorej žije, tak niekto iný na základe Biblického svedectva túži po starých dobrých časoch, kedy tí Ježišovi učeníci, ktorými sa aj my sami nazývame - že sme, boli spolu jednotní, navzájom sa poznali, spolu sa modlievali, spolu si vzájomne pomáhali a podobne. Nie je nás čo do počtu až tak veľa, aby to možné nebolo.

My sa nemusíme na nič hrať. Všetci sme tu len obyčajní seberovní ľudia a preto sa nemusíme pred sebou ani v ničom hanbiť. Nik z nás nie je globálnym hráčom, ktorý by povedzme ovládal tok peňazí, aby si mohol o sebe namýšľať, že je niečo viac. Taký sa tu určite nenachádza. Tak, ako sa ani v zástupe ľudí kráčajúcich za Ježišom nenachádzal samotný Rímsky cisár či iná významná osobnosť. On a jemu podobní by si Pána Ježiša aj s celým tým zástupom dali priviesť k sebe. Oni by k nemu nechodili. Tak to proste chodí. Ale o takýchto ľudí tu nejde. Tu ide o nás. My všetci čo tu sedíme sme si rovní. A je jedno či jeden z nás je povedzme predavač a býva v jednoizbovom byte na sídlisku a druhý povedzme doktor a býva niekde na kopci v haciende obohnanej dvojmetrovým plotom. Do tej istej skupiny obyčajných a seberovných ľudí nás radí už len povedzme aj to, že všetci sme napojení na tú istú plynovú či elektrickú sieť, alebo tankujeme na tej istej pumpe. A keď vypadne elektrika tomu dole v byte, tak vypadne aj tomu hore v haciende. A obaja budú mať doma tmu a budú si svietiť sviečkami ako v stredoveku. A tomu hore nepomôže ani nejaký ten alternatívny zdroj energie, ktorí si on na základe väčšieho príjmu mohol dovoliť kúpiť. Alebo sme si rovní v tom, že ešte aj tie potraviny nakupujeme v tých istých obchodoch. A tak keď je na trhu nedostatok banánov, tak ich nekúpi ani ten dole z bytu a ani ten hore z haciendy. Tak čo nám potom vlastne bráni, aby sme medzi sebou vytvorili také to láskavé bratské spoločenstvo veriacich, ktoré si bude oporou a bude sa vzájomne poznať?

No vskutku nič vonkajšieho. Problém je v našom vnútri. Je to tak preto, že k tomu nepristupujeme s vierou. Duchovné veci riešime na základe našich životných skúseností či na základe našich vlastných duchovných predstáv a preto to s našimi vzťahmi vyzerá tak, ako vyzerá. Z tohto dôvodu je vytvorenie podobného spoločenstva Božieho ľudu, aké bolo medzi prvými Ježišovými učeníkmi, medzi nami kostolnými kresťanmi vskutku nemožné. Možno sa bojíme že, keď niečo osobné niekomu koho ani poriadne nepoznáme povieme, že nás bude obchádzať, že tú našu vec posunie ďalej a budú nás ohovárať. Alebo môžeme mať problém s vekom, že my predsa tým mladým alebo starým nebudeme o sebe nič hovoriť, keď nám kvôli vekovému rozdielu aj tak nemôžu porozumieť. Dôvodov si nájdeme vždy habadej. Ono je to pochopiteľné. Veď každý máme inú mieru viery, nie každý vieme druhých pochopiť, vypočuť, nie každý im vieme poradiť, alebo takéto dôverné informácie v sebe udržať a preto máme z toho nášho otvorenia sa isté obavy. Ak sme však telo Kristovo, tak vždycky sa tam ten Jeho úd, ktorý to vedieť bude určite nájde. Ktorý nás bude vedieť vypočuť, alebo ktorý nám bude vedieť poradiť. Ale ten Kristov úd tam najprv musí prísť a preto sa musíme skrze vieru v Pána Ježiša dať najprv dokopy. Teda my mladší s vami staršími. Veď viera nás predsa spája. A keď sa takto na základe Božieho Slova spojíme, tak potom v tom spoločenstve budú zastúpení všetci a každý si tam nájde to čo potrebuje. A preto len sami v sebe premýšľajme nad tým, že prečo by nám všetko toto o vzájomnom zdieľaní sa, povzbudzovaní či modlení Pán Boh vlastne hovoril, keby to nebolo možné. Nebránia nám v tom okovy našich predsudkov, nášho ega či ostýchavosti? A pritom sme všetci veriaci a dlhodobo počúvame to isté slovo. Kde je potom chyba? V Pánu Bohu? Asi nie.

Ono tu na tejto prestupnej stanici zvanej Zem sa skutočne rozhoduje o tom, že čo bude s nami po našej smrti. Každý z nás má v hrudi mäsité srdce, ktoré jedného dňa dotlčie. Dotlčie spomenutému predavačovi, ale aj spomenutému doktorovi. Dotlčie veriacemu aj neveriacemu, dotlčie starcovi a dotlčie aj mládencovi. Dotlčie vyznávačovi zdravej výživy, dotlčie vzdelancovi, dotlčie našim deťom a tak isto ako dotlčie hrdým kresťanom, tak dotlčie aj utiahnutým kresťanom. Skrátka dotlčie každému a tak je veľmi dôležité, aby sme sa sústredili na pochopenie toho, že čo nám Pán Boh v Jeho Slove vlastne hovorí a k čomu nás chce vychovať. Zhoďme preto zo seba okovy predsudkov, lebo tie nás postupne len nivočia, všetko medzi nami anonymizujú, relativizujú a tak nám bránia vo vytvorení skutočného Božieho ľudu. Premýšľajme nad tým. Neberme tieto slová mylne, ako nejaké poúčanie a kritizovanie, lebo to by sme robili skutočne fatálnu chybu. My hľaďme na Ježiša pôvodcu a dokonávateľa našej viery a na to čo On hovorí, ak sa k Nemu hlásime.

A tak nám prajem, že nech nám všetkým Pán Boh mocne žehná a nech Jeho slovo k nám všetkým mocne prehovára, aby sme si niečo v čom možno ešte jasno nemáme stihli ujasniť dovtedy, dokiaľ nám nedotlčie srdce. Potom už bude neskoro. A to sa týka aj mňa samotného. Ja nie som žiadna výnimka. Sami seba sa pýtajme, že akým spôsobom sa Pána Ježiša vlastne dotýkame. Že či tá naša viera je skutočne živá a či skutočne spretŕha všetky naše okovy a povrazy našich jariem. Pýtajme sa sami seba, že kvôli čomu sme sem vlastne prišli? Áno, my vieme ako máme odpovedať v tejto veci, že sme sem prišli kvôli Pánu Bohu a počuť Jeho Slovo. Ale prišli sme sa sem skutočne aj poddať pod moc toho Jeho slova? Odpovedzme si. Buďme voči sebe úprimní, neoklamávajme sa. Nič nie je skryté čo by časom nevyšlo najavo. Jedného dňa všetky naše pohnútky a to čo skrývame vyjdú na svetlo sveta. Možno po 18 rokoch, možno po 48 ich tam Pán Ježiš vytiahne, ako pri spomenutej žene s krvotokom. Ono by bolo skutočne veľmi nerozumné si namýšľať, že práve pri nás, ktorí sme tu pod touto strechou teraz zhromaždení je všetko z pohľadu viery a jej prežívania v poriadku. Každý kto číta Bibliu, každý kto jej verí a konfrontuje sa s Ňou a je úprimný voči sebe - skrze Ducha Svätého postupne príde na to, že v mnohých ohľadoch to s Ním samotným vôbec nemusí byť v poriadku. A preto sa každý skúmajme, modlime sa a verme tomu, že Pán Boh aj z nás môže učiniť spoločenstvo ľudí, ktorí budú voči sebe ako jedno srdce a jedna duša. Ľudí, ktorí sa budú vzájomne osobne poznať, ktorí si budú pomáhať znášať svoje bremená a ktorí sa tak, ako sa píše vzájomne aj vyliečia. AMEN

Ak sa Ti človeče zdal byť článok zaujímavý, tak ho zdieľaj ďalej...

Komentuj

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.