Kus Božieho poriadku v nás
Kus Božieho poriadku v nás

Všimnime si. Či veríme v biblického Boha alebo neveríme, tak On aj tak každému jednému z nás niekde do vnútra našej duše vložil určitú rozlišovaciu schopnosť, ktorá nám počas života v rôznych situáciách vymedzuje určité hranice. Na jednej strane nám tíško "napovedá", že čo je vcelku ešte dobré, že čo si môžeme ešte dovoliť a na strane druhej nás zase formou výčitiek obviňuje z toho, že sme urobili niečo zlé, alebo že sme prekročili určitú povolenú hranicu. Túto rozlišovaciu schopnosť nazývame svedomie a tie "jeho" hranice sú vytvárané na základe duchovných a materiálnych hodnôt spoločnosti v ktorej vyrastáme. Aj napriek tomu, že svedomie predstavuje len akýsi "mravnostný" rozlišovací základ, tak aj tak nám to vo všeobecnosti postačuje na to, aby sme vedeli mnoho vecí v živote správne posúdiť. No a v neposlednom rade slúži samozrejme aj na to, aby sme sa tu celkom nevyhubili, pokiaľ sa ním budeme aspoň trošku riadiť. Aj napriek tomu, že to tu na svete medzi nami ľuďmi vyzerá tak ako vyzerá, tak stále sa to ešte nachádza v nejakých, no povedzme, že rozumných medziach. Nechcem to zbytočne veľmi rozoberať a preto ten princíp uvediem na príklade kresťanskej spoločnosti. Kresťania na základe Biblie vedia, že nemôžu niekoho na ulici len tak pre nič za nič zabiť. Tak isto dobre vedia, že by nemali kradnúť, klamať, ohovárať, smilniť či cudzoložiť. Preto, ak niečo z toho porušia, tak potom vnútorne na základe obvinenia ich svedomia aj cítia, že to čo urobili nebolo správne. Alebo taká svetelná križovatka. Ľudia si určili, že na červenej sa s autom stojí, že na oranžovej sa pripravuje na jazdu a že na zelenom svetle už len tisne plynový pedál a "páli" vpred. V tomto prípade nás naše svedomie z porušenia týchto pravidiel obviní aj vtedy, ak na červenú prejdeme hlboko v noci, keď na ceste už nie sú žiadne iné autá a nik nás už ani nevidí. 🙂 Lenže ako som už vyššie spomenul, všetko závisí od toho, že v akej spoločnosti človek vyrastá. Takého ľudožrúta v pralese nebude asi svedomie obviňovať z toho, že zjedol nejakého človeka, ale z toho, že ich zjedol viac, ako mu napríklad ten jeho systém v ktorom žije povoľuje. 🙂 To však, že mnohé hranice prekračujeme, alebo ich vedome porušujeme je samozrejme len dôkazom nášho zlyhania, našej slabosti voči dodržiavaniu a cteniu si týchto pravidiel, ale môže to byť aj výsledkom otupenosti nášho svedomia. V tomto druhom prípade sa už vôbec o dodržiavanie či prekonávanie tých slabostí ani len nesnažíme, pretože nás už zväčša nič vnútorne neobviňuje. No a tak isto už ani nemusíme vidieť zmysel sa o to vôbec snažiť, keďže všade navôkol aj tak vyhráva neprávosť.

Keď sa však na všetko toto spomenuté pozrieme v hlbšom biblickom kontexte tak zistíme, že ani to svedomie samotné a ani tie kresťanské vedomosti či životné skúsenosti nám určite nebudú postačovať na dosiahnutie večného života, keď jedného dňa umrieme. A samozrejme, že tiež nám určite nebudú postačovať ani na prežitie bohabojného a požehnaného života. Budú nám postačovať akurát tak na prežitie bežného života pri ktorom vieme, že sa nemáme vraždiť na ulici, že sa nemáme hádať, že nemáme klamať, pretože podľa kresťanských "pravidiel" je to zlé... Preto my musíme v rozpoznávaní čiastkových dejov prebiehajúcich v mnohých aspektoch nášho života ísť ešte hlbšie, ako nám umožňuje rozpoznať len to naše svedomie, len tie naše kresťanské vedomosti, alebo len tie naše životné skúsenosti či vedomosti. K tomu všetkému, nám zdarma Pán Boh ponúka ešte niečo navyše. Avšak do tých hĺbok už vstupuje len Duch Boží, pretože len On nám z nich môže všeličo vyjaviť. Kvôli tomu sa v Biblii píše: "Boh totiž zjavil nám to Duchom; lebo Duch skúma všetko, aj hĺbky Božie." (1 Korintským 2, 10) My (hovorí Pavol, teda skutočne veriaci človek) sme však neprijali ducha sveta, ale Ducha, ktorý je z Boha, aby sme vedeli, čo sme z milosti Božej dostali. (1 Korintským 2, 12) Teda toto všetko sa postupne dá dosiahnuť, len skrze našu úprimnú túžbu žiť podľa Slova božieho. Preto to Slovo treba najprv osobne spoznať. Len ono, ako sa píše, preniká až do rozdelenia duše a ducha, kĺbov a špikov a len ono samotné je schopné posudzovať hnutie a zmýšľania srdca. (Židom 4, 12) Preto študujme Slovo božie a prosme Pána Boha v mene Pána Ježiša o to, aby ten radca Duch Svätý prebýval v našich životoch a aby nás vovádzal do tých najväčších hĺbok poznania pravdy. Len biblický Boh nám v mene Pána Ježiša posiela Ducha Svätého na pomoc do nášho života. (Ev. Jána 14, 26) Žiadny iný boh a ani nič iné, nám takú múdrosť nedáva. Preto ak chceme žiť kvalitný a nakoniec aj víťazný život, tak musíme skutočne v Ježiša Krista uveriť a skutočne aj vždy stáť na pravde Božieho Slova. Len potom budeme vskutku slobodní od mnohých vecí a na mnohé veci sa budeme pozerať z úplne inej perspektívy. Veď svet, právo, vzťahy, cirkev, skrátka všetko sa nám rúca a "kriví" priamo pred očami a preto je veľmi dôležité, aby sme na všetku tú neprávosť, ktorá nastane ešte pred príchodom Pána Ježiša a vďaka ktorej mnohí podľa písma aj ochladnú boli plne vnútorne pripravení.

Ak však život s Ježišom neberieme až tak vážne a do hĺbky vecí netúžime ísť, a na prežitie nám stačí len ten všeobecný štandardný "kresťanský" život, tak zrejme o ten dar Ducha nebudeme ani prosiť a nebudeme oň ani stáť. No potom nikdy nebudeme ani len tušiť, že čo to tie hĺbky vlastne sú, že čo to je vidieť veci z inej perspektívy a že načo nám to ten Pán Boh vlastne ponúka. Otázka, ktorá nám z tohto všetkého vystáva na zodpovedanie je teda už len tá, že ako sa dá vlastne rozpoznať, že či práve ja, ktorý toto píšem, alebo ty človeče, ktorý toto čítaš, toho Ježiša neberieme až tak vážne. A to aj napriek tomu, že už možno dlhú dobu chodievame do kostola, že veríme v Boha, že sa držíme nejakej tej kresťanskej "tradície" a že sa v živote v celku snažíme "hrať" podľa pravidiel. No, tak tú správnu odpoveď na ňu si už musí v sebe nájsť každý jeden z nás. V správnom poznaní seba samého a následnom zodpovedaní si tejto otázky sa už ide do tuhého, pretože tam sa už treba úplne pred Pánom Bohom pokoriť a prosiť Ho o zjavenie tejto veci. To však už môže byť dosť ťažké, pretože v našich očiach neraz dobre vedený kresťanský život má silu nás veľmi dobre zmiasť. Tak isto nezabúdajme, že my sme už ľudia novo-zmluvní, nie staro-zmluvní, ktorí sa riadili len "jednoduchým" princípom "oko za oko a zub za zub". My v posudzovaní vecí už musíme ísť ešte hlbšie a navádza nás na to aj samotný Pán Ježiš. Preto sa skúmajme, že či nie sme len poslucháči a kresťanskí "vedátori", ktorí oklamávajú samých seba. Ak sa nám v týchto veciach nedostáva múdrosti, tak si ju prosme od Pána Boha. On nám ju prosto, ochotne a bez problémov dá, len o to musíme prosiť s vierou a bez akéhokoľvek pochybovania, lebo ten kto pochybuje podobá sa morskej vlne, ktorú vietor unáša a zmieta. (Jakub 1, 6) Ďalšia otázka na vnútorné zodpovedanie bude však zase tá, že ako vlastne rozpoznáme, že v týchto veciach sa nám možno nedostáva múdrosti, keď toľko toho zo života, kostola, ale aj kníh vieme...

Ak sa Ti človeče zdal byť článok zaujímavý, tak ho zdieľaj ďalej...

Komentuj

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.