Misia
Misia

No, takže. Nosnou témou dnešného výletu je misia a všetko to, čo s ňou súvisí. Najprv by som teda povravel nejaké tie súvisiace veci z Božieho Slova s danou témou o ktorých si myslím, podľa môjho aktuálneho poznania, že sa sem hodia a že sú vhodné na to, aby ste ich počuli a potom niečo poviem aj zo svojho osobného svedeckého života.

Takže. Myslím si, že každý jeden veriaci človek, ktorý sa necháva viesť Duchom Božím jedného dňa dospeje do bodu v ktorom nejak vnútorne pochopí, alebo pocíti, že už ďalej nemôže mlčať a musí vyjsť zo svojej "ulity" ta von do sveta. Že sa už proste musí postupne začať vzďaľovať od brehu smerom na tú našu príslovečnú a častokrát tak spomínanú hlbinu. Pozor! Nehovorím tu o nejakom vedomom rozumovom vnútornom rozhodnutí, že už idem svedčiť, lebo už mám dostatok vedomostí o Bohu, ale o niečom väčšom čo človek aj vnútorne nejak pocíti. Teda jedná sa tu o nejaké to vnútorné duchovné utvrdenie, ktoré obrazne povedané klope na dvere vnútra našej viery, že haló už je ten správny čas ich konečne otvoriť a vyjsť skrze ne von... Som presvedčený, že toto vnútorné utvrdenie bude zrejme tým našim duchovným krstom. Teda istým aktom pomocou ktorého dostávame od samotného Pána Boha požehnanie do tej našej svedeckej služby. Že už sme na ňu proste dostatočne pripravený. Veď napokon ak sa nad tým hlbšie zamyslíme a zoberieme si na pomoc aj Božie slovo tak zistíme, že aj sám Pán Ježiš vystúpil a začal verejne kázať až po nejakom takomto akte. Akte v ktorom prijal toho Ducha Božieho na svoju osobu. Dovtedy sa v Jeho svedeckej službe nič až tak vážne podľa písma nedialo. Všetko malo aj v Jeho živote ten svoj správny priebeh a svoj príhodný čas. A dokonca ani tá jedna zmienka o tom, že ako dvanásťročný vyučoval ľudí v chráme a ako oni všetci nad tou Jeho múdrosťou žasli, ešte vo svojej podstate nepredstavovala tú dobu Jeho skutočného vystúpenia na tú Božiu vinicu. Na tú Božiu roľu, kde On začal rozsievať do tých rôznych pôd našich ľudských sŕdc to Božie semeno. To nastalo, ako sa píše až zhruba v tých Jeho 30-tich rokoch a trvalo to zhruba do Jeho 33-ky. Preto aj ľudia majú zaužívané to úslovie, že Kristove roky keď niekto dovŕši ten vek. No tridsať rokov mal aj Dávid, keď začal kraľovať či Jozef, keď stál pred faraónom a teda prvý krát takto verejne poukázal v Egypte na Božiu moc skrze tie faraónove sny. No, ale nie o tom chcem písať. Najprv sa teda aj sám Pán Ježiš dal Jánovi pokrstiť vodným krstom na znak pokánia a až potom na Neho zostúpil ten Duch Boží v podobe holubice. Čiže tu jasne vidno aj to, že napríklad aká je tá správna postupnosť povedzme v prijímaní krstov. On nám aj v tejto veci dal príklad. Teda, že naša cesta viery postupuje od toho nášho počiatočného - rozumového uvedomenia si tých svojich hriechov a následného zastavenia sa i otočenia za Ježišom a až potom po určitom čase príde ten väčší krst, ktorý nás už vlastne nejak vnútorne utvrdí vo viere a vyšle nás ako baránkov medzi tých vlkov tu do tohoto sveta. Teda na tú našu misiu šíriť to Jeho evanjelium. A tak ten duchovný krst už nepredstavuje len nejaké to naše rozumové rozhodnutie. Je to naše vnútorné chcenie, naša vnútorná túžba, naše vnútorné utvrdenie, či ako inak to charakterizovať. Tak ako vnútorne cítime, že potrebujeme jesť a nevieme ten pocit inak slovne vypovedať tak vnútorne cítime aj to, že už nemôžeme mlčať. Tieto pocity idú skrátka mimo nášho ľudského rozumu. Teda aspoň ja to tak cítim a verím, že aj vy. Lebo Duch Svätý nám veriacim Božím deťom dáva jednomyseľnosť.

No a tak teda, aby tam na tú hlbinu sveta medzi tých "vlkov" mohol človek vôbec vyraziť, tak sa však ešte prv musí nejaký ten svoj správny čas počľapotať v tej plytšej vode. Dĺžka toho nášho pobrežného čľapotania a postupného nášho vyrážania či osmeľovania sa vstúpiť ešte ďalej smerom do hlbších vôd pritom závisí od miery našej poddajnosti sa voči duchovnému vplyvu Božieho slova na našu osobu. Skrátka, každá vec pod slnkom má svoj správny čas a aj spôsob, ktorým bude vykonaná, ako sa zas píše aj v Kazateľovi a ako som už aj vyššie spomenul. Takže v prvom rade to obrazné čľapotanie predstavuje nasatie určitého množstva skúseností so svojim Bohom v ktorých sa my sami postupne utvrdzujeme v Božej existencii a v Božích pravdách. Bez nášho maximálneho vloženia sa a zapálenia sa pre tieto veci, teda svedeckú službu potom nebude nikdy totižto možná ani ona samotná. Teda tá misia. Aspoň v tej jej správnej podobe či podstate. Áno aj vlažný kresťan môže bezpochyby niekomu niečo povedať, no lenže ak je vlažný, ktorého vietor sem tam kolíše, ako trstinu na púšti či vlnu ktorá je v mori unášaná a zmietaná vetrom, tak vskutku aký už len utvrdzujúci obraz o svojom Bohu vydá tým druhým ľuďom? Však tí, ktorým niečo o Bohu a spasení povieme si nás začnú veľmi dobre všímať a preto je dobré nebyť vlažný, ale byť zapálení a pevní vo viere. Vtedy je väčšia šanca, že aspoň ako tak pred nimi obstojíme. Tu ja pritom neposudzujem nikoho, ale dávam vám len podnet na také hlbšie zamyslenie sa. Čiže to naše vnútorné zapálenie sa pre tieto duchovné veci je v tomto prípade veľmi dôležitá vec, pretože bez tohto nášho zapálenia by tá naša ľudská misia nikdy nemohla byť z našej strany úspešná. Slovom úspešná pritom nemyslím na to množstvo tých do tej Božej siete "lapených" ľudí, ale na to, že my sami preto všetko spravíme. Že urobíme maximum z našej strany a potom je to už len na Pánu Bohu, ktorý dáva vzrast. Potom už len od Neho závisí, že ako s tým našim maximálne vydaným úsilím naloží. A On určite naloží správne. A nám samotným pritom daruje skrze svojho Ducha vnútorný pokoj pretože vie, že my sme už z našej strany spravili všetko preto čo bolo v našich silách. A to aj v tých telesných, ale aj tých duchovných. Pán Boh nám určite dá niekoho možno niekoho nového, aby sme my osobne skrze naše oči boli tým jeho vzrastom vo viere potešení a povzbudení. Len toto všetko chce svoj čas a múdrosť počas ktorého keby sme do toho nevložili to naše maximum a neboli pritom aj trpezliví, tak by nás to mohlo de-motivovať, ak by sa za to neraz veľmi dlhé obdobie svedeckej služby nič zdanlivo nedialo. Pretože aj tie druhé ľudské srdcia sú nie vždy pripravené niečo počuť a chápať v každom čase. Tak ako aj tie naše. Tiež sme potrebovali určitú dobu na to, aby sme sem možno prišli či začali veciam rozumieť. A preto treba byť aj v týchto veciach veľmi trpezlivý. Teraz toto čo vravím trošku prenesiem do sveta a tú podstatu spomenutého vysvetlím na jednom príklade.

Čiže s tou misiou je to tak, ako keby sme išli vystúpiť na nejakú sedem-tisícovku. Povedzme, že na nejaký štít v Pakistanskom pohorí Karakoram. Bez poznania tej správnej trasy, bez poznania poveternostných podmienok tej danej lokality, či bez zabezpečenia si vecí technicko-hospodárskeho charakteru, ako sú stany, potraviny, sprievodcovia, lieky peniaze a im podobné veci by to vskutku asi nebolo možné. No a v neposlednom rade samozrejme bez našej poriadnej kondičky. Práve tá kondička sama o sebe si myslím, že stojí ešte pred tými druhými vecami. Pretože ak by sme sa mi sami na to vnútorne necítili a to práve kvôli tomu pocitu, alebo inak povedané vedomiu, ktorý nám práve tá naša dobrá fyzická kondička dáva, tak by sme o tom výstupe ďalej ani len nerozmýšľali. Proste sú veci na ktoré sa treba fakt veľmi dôkladne a zodpovedne pripraviť a v ktorých musíme vnútorne cítiť, že na to máme. A takýto výstup na takýto štít v sebe tiež zahrňuje zdĺhavú prípravu. No a niečo podobného sa vo svojom princípe deje aj v duchovnej oblasti. Tam tiež musíme byť vnútorne utvrdení, že už máme na to, aby sme to slovo Božie začali zvestovať. Keď totižto takto budeme už vnútorne utvrdení, tak potom už môže prísť aj tá druhá fáza a tou je to, že začneme rozmýšľať nad tým, že kde a akým spôsobom bude táto naša zvesť pre tých druhých najlepším prínosom. Teda začneme sa modliť za to, aby nám Duch Svätý ukázal, že kde je to naše najlepšie povolanie. No a On s prihliadnutím možno že aj na tie naše silnejšie či slabšie stránky nám zjaví tú, ktorá je pre nás osobne tou najsprávnejšiu formu evanjelizácie. Pretože tak, ako je mnoho ratolestí na Božom viniči, alebo údov na tele Kristovom, tak je aj mnoho rôznych miest a povolaní, kde tieto ratolesti, alebo tieto údy môžu nájsť to svoje reálne uplatnenie. Veď každý z nás je predsa iný.

Teraz sa ale ešte na chvíľu vrátim k tej sedem tisícovke a k tomu, že prečo je dobré byť v niečom utvrdený. Toto pohorie nespomínam len tak náhodou. Niekedy dávno v minulosti som videl nejaký dokument a od vtedy sa mi ten jeho názov, že Karakoram a vidina tých ostrých štítov, ako nejakých žraločích zubov, nejako zakorenil v pamäti. Takže si teda predstavte, že po všetkých tých spomenutých počiatočných peripetiách súvisiacich s prípravou a všetkým tým okolo vy teda konečne vystúpite na nejaký ten vysoký a ostrý štít, spravíte si tam "selfíčko" a keď sa potom vrátite domov a niekomu to ukážete, tak vám tí dotyční povedia: "neveríme, že si tam bol"! Povedia vám, že takú fotku si aj oni vedia spraviť vo "fotošope". Teda v určitom grafickom programe. Lebo také niečo sa fakt dá priam dokonale napodobniť. Aj napriek tomu, že s tou fotkou je to dosť uletený príklad, tak to neriešte, pripusťte si to k srdcu a teraz si niečo hlbšie uvedomte. Tu ide totižto o vyšší princíp, ako len o nejakú fotku. Keby že ten človek, ktorý na ten štít vystúpil bol nejak duchovne slabý, tak z tej ich nevery by sa asi najskôr zložil. Darmo by mal super kondičku, keby aj vnútorne nebol pevný. (I keď to spolu aj trošku súvisí, že nejaká kondička sa bez pevnej vôle asi nedá vybudovať, ale o to tu teraz nejde.) Takto ten človek vie, že on má pravdu, že tam na tom vrchole skutočne bol, že on sám to všetko naokolo zvrchu skutočne videl a tak ho žiadna takáto pochybná a vskutku zvláštna a nepochopená reakcia z vonkajšej strany neodradí. Že mu teda nikto neuverí aj keď tým dotyčným ešte aj fotky z tade ukázal... No a preto aj my sami potrebujeme mať nie len tie, obrazne povedané technicko-materiálne biblické znalosti, teda že poznáme literu slova Božieho, ale že my aj v ich podstate musíme byť úplne utvrdený a mať v nich úplne jasno, pretože nie vždy ľudia uveria nášmu kázaniu. Veď napokon túto rečnícku otázku si položil aj prorok Izaiáš a niekoľko krát je na ňu poukázané aj v novej zmluve. No a preto nás ten obchádzajúci lev-diabol už nemôže takýmito základnými banalitami ovplyvniť. My môžeme podľahnúť našim slabostiam, že sa napríklad na niekoho povedzme v tom našom prípade nahneváme keď nám ten dotyčný neuverí, že sme boli na tej sedem-tisícovke. Jemu môžeme v slabšej chvíľke povedať, že či mu nešibe, že či nevidí fotky, že či je retardovaný keď také niečo vôbec povie a podobne. No podľahnúť pochybnostiam o podstate našej viery, tak to už nemôžeme. No a tak ak sme sa nejak zložili, alebo ochabli z tej nevery tých druhých ľudí, tak potom je niekde chyba v našom ponímaní viery.

No a tak, aby tie vedomosti vôbec človek mohol nasať, tak si musí čítať slovo Božie, pretože ako sa píše viera v nás vzniká skrze počúvanie Slovo Kristovo. A ak nemáme vieru, tak potom nikdy ani nebudeme túžiť niekomu niečo zvestovať. Veď načo by sme to robili? Načo by sme niekomu niečo takého hovorili? Možno chvíľu kvôli niečomu, možno z nejakej povinnosti, ale čo bude potom keď tá chvíľa pominie? Alebo to naše chvíľkové zapálenie opadne? Preto je dôležité sa v Slove Božom skutočne utvrdzovať a vyprosovať si od Ducha Svätého ustavičné vedenie v týchto duchovných veciach. Len skrze toto utvrdzovanie nám Pán Boh svojim príhodným časom vyjaví aj to, že kedy je vhodná doba pre nás samotných vyjsť z ulity. Vyjsť s kožou na trh a vyznať Pána Ježiša, ako nášho Pána a spasiteľa pred druhými ľuďmi. Ak si otvoríme Bibliu tak zistíme, že je vlastne celá poprepletaná príkladmi z rôznych foriem misie. Pán Boh napríklad povedal tomu či onomu prorokovi, že choď a toto zvestuj môjmu ľudu Izraelskému a ten buď to išiel hneď alebo išiel neskôr, ale vždy predsa len išiel. A tak isto to vraví Pán Ježiš aj svojim učeníkom. Teda nám. Choďte a čiňte mi učeníkmi ľudí až do posledných končín zeme. Samozrejme vtedy to povedal tým svojim dvanástim, ktorí išli a kázali. No a od toho času sa to evanjelium za tie mnohé stovky rokov už rozšírilo po celom svete. V tomto slova zmysle to už teda nie je až tak v tej svojej podstate hovorené nám, že máme ísť povedzme niekde do pralesa, kde ešte nikto nebol, ale môžeme to chápať aj tak, že my máme šíriť to evanjelium ľuďom, ktorých na tej svojej ceste životom postretáme. Každému jednému veriacemu napokon Duch Svätý zjavuje tieto veci a určite sa nájdu aj takí jedinci, ktorí pôjdu na misiu aj niekam do zahraničia. No myslím si, že drvivá väčšina z nás, ktorí tu práve dnes sedíme medzi nich nepatrí a je povolaná k tej svedeckej službe len tu na našom Slovensku, len tu v tom našom rodnom kraji, len v tom našom povedzme zamestnaní, len v tej našej rodine či len pri tých našich známych a podobne.

Keďže drvivá väčšina z nás, ktorí tu sedíme to Slovo Božie už nejakú tú chvíľu počúva, tak tu logicky neriešim tie základné duchovné informácie o viere, ale sa priamo snažím poukázať už len na tie posledné veci, ktoré nás tesne pred tým našim vyrazením na hlbinu predchádzajú. No myslím si, že čo sa týka Biblickej teórie, tak by už hádam aj stačilo. Ak však niekto z tých, ktorí medzi nás chodia kratšie by niečo nevedel, alebo ho niečo zaujímalo, tak sa to môže opýtať buď to mňa, ale aj hocikoho z nás, ktorí tu sedíme.

Teraz niečo poviem o sebe a o svojej svedeckej službe. Síce to znie zvláštne, že mám o sebe hovoriť - to by mal skôr povedať niekto iný kto ma práve zvon vidí, že ako sa to jemu zdá, ale lenže keďže takého človeka tu nemám, tak to musím povedať len takto sám. Verím však tomu, že mi Pán Boh dal zdravé sebavedomie so zdravým nadhľadom na moju osobu, ktorý mi bráni si o sebe niečo extra namýšľať a preto si myslím, že to bude z mojej strany čo najobjektívnejšie a čo najpravdivejšie. Čiže čo sa týka mojej osobnej svedeckej služby tak je to presne o tom istom, ako som písal vyššie. Proste aj ja som vo vnútri "duše" už pred pár rokmi pocítil to utvrdenie, že už musím tým ľuďom s ktorými sa denno-denne stretávam niečo viac o tom Pánu Bohu aj povedať. Ja osobne to moje povolanie svedčiť cítim napríklad prioritne v robote. Nie doma, nie na fare, ale v robote. V tejto veci som proste totálne vnútorne utvrdený. Síce aj doma máme tie naše stretnutia - tie stíšenia, ktoré už dlhé roky pravidelne vedieme a aj v tom našom kostole človek niečo povie, napríklad cez tie články v pohľade, ale skutočné povolanie do služby cítim vždy, keď som v robote. Tie miesta pred tým cítim len ako také moje vedľajšie pôsobisko. Tí ľudia a to či už naši doma, alebo tí ľudia v kostole, proste už to slovo Božie dlhé dlhočizné roky počúvajú a zrejme toto povedomie mi bráni sústrediť sa na nich. Že čo ešte by som im ja mal viac povedať. Veď toho vedia minimálne toľko čo ja a tí starší všetky veci počúvajú aj raz tak dlhú dobu ako ja. A možno, že aj dve doby. Veď mnohí už aj zažili aj niekoľko rôznych farárov. A preto sa radšej sústredím na tých o ktorých ja osobne nič neviem.

No a keďže robím na IT a som typom človeka, ktorý rád chodí po kanceláriách, tak keď niekomu niečo napríklad nejde, tak sa k nemu nepripojím na diaľku, ako by som to mohol zväčša urobiť, pretože nie každý problém si vyžaduje moju osobnú prítomnosť, ale sa aj tak radšej k nemu vyberiem osobne dúfajúc pritom, že niečo aj slovne prehodíme. S tou svedeckou službou v robote je to asi tak preto, že tam trávim najviac aktívneho času zo dňa a aj ma tam ľudia už dobre poznajú. A preto si myslím, že je to aj o tom celkovom obraze človeka, ktorý si za tie roky vytvára. Tí ľudia už skrátka za tú dobu čo s nimi robím vedia, že čo som proste za "týpka", že som možno trošku viac ochotnejší i ústretovejší (že to sú "kecy" keď to teraz tak píšem a zároveň aj čítam...) a tak keď im aj o Pánu Bohu niečo poviem tak si myslím, že prihliadnu aj na tie moje spomenuté vlastnosti. Teda na ten môj globálny obraz, ktorý im už dlhšiu dobu pomocou nich vytváram. A tak verím tomu, že ma neodmietnu, že to inak odo mňa zoberú. To čo si pritom pomyslia, že aha ako vyzeral byť okej a pritom on je on takýto "vadný" je mi pritom jedno. Je to niečo podobné, ako keď niekomu poviete, že ste farár. Ten dotyčný človek automaticky vie, že vy musíte byť iný, že vy len o Bohu musíte rozprávať, že vy nemôžete klamať a podobne. Proste počas života sa na nás ľudí nalepia všelijaké tieto zaužívané predstavy o niekom či o niečom a teda tým pádom my už určitých ľudí, alebo určité povolania automaticky a podvedome berieme s týmto našim povedomím. Teda keď niekomu poviete, že vy ste farár a následne mu poviete aj to, že Boh ťa miluje, tak ten dotyčný to zoberie do určitej miery v pohode, lebo vy ste predsa farár a vy musíte predsa tak hovoriť. No keď niekomu poviete, že Boh ťa miluje a nie ste farár, tak vás ten niekto možno pošle s prepáčením do zadku. No a na tento môj globálny obraz ochotného a navonok slušného človeka sa tak trošku spolieham aj ja. Že mi proste v zvesti tých Božích vecí tiež môže tak trošku pomôcť, ako tomu farárovi to jeho povolanie. Neviem či mi rozumiete, že čo som tým chcel povedať, ale myslím si že áno, pretože si fakt dávam záležať na správnom vysvetľovaní vecí.

No aj v týchto veciach zvestovania musí človek nájsť ten správny spôsob, pretože ak to ako človek silíte, že za každú cenu chcete niekomu niečo povedať, tak to nemusí vždy správne vyznieť. Aj mne sa mnoho ráz stalo, že vnútorne som aj ja najmä zo začiatku pociťoval, že toto čo som napríklad práve povedal bolo zlé. Že to jednoducho nesadlo na úrodnú pôdu. Že som to príliš telesne silil a tak som vlastne úplne pokazil ten môj dobrý prvotný úmysel. A práve kvôli tomuto sa potom človek modlí aj za to, aby vedel rozpoznať tú správnu mieru aj v tom čo povedať a kedy to povedať a ako to povedať. A tak sa mi vďaka Bohu stále viac a viac poslednou dobou v mojom vnútri objavuje pocit, alebo to utvrdenie, že vďaka Bože za to, že toto bolo fakt dobré a trefné. Že proste na rôzne vety, ktoré človek s tými druhými prehodí povie nejakú trefnú, múdru a hlavne silene nevyznievajúcu poznámku. Napríklad s tou mojou kolegyňou, ktorú ste videli aj na rodinkách i kostole to začalo tak, že som jej robil notebook a ona sa mi za to poďakovala a pritom povedala, že takých ochotných ľudí je už v dnešnej dobe veľmi málo. No a ja som sa vďaka Bohu tej jej vety správne "chytil" a povedal som jej, že to nie je dobou, ale tým, že ľudia nemajú správny cieľ a správne hodnoty na základe ktorých by oni potom k tomu cieľu mohli kráčať a ktorý by ich samotných formoval tým správnym smerom. Povedal som jej, že mám aj webstránku, tak ak bude niekedy chcieť, tak že nech si ju pozrie. Že sa tam viac dozvie o tom čo vravím. No a takto nejako sme sa dali do reči a neskôr si ju aj pozrela. Ten druhý človek proste možnože vycíti, že ste nepovedali nejakú štandardnú vec a preto sa možno dá s vami aj do debaty. Samozrejme, že nie každý takto zareaguje, ale o to vôbec nejde. Alebo vidím, že iná kolegyňa má na aute rybku a tak sa jej opýtam, že čo je zač, že som videl, že má na aute rybičku. No a ona odpovie a ja tiež zas odpoviem a už je debata. Ale samozrejme, že toto sa týka aj mužov. Len tie ženy, keďže ja som chlap, tak sú nejak podvedome voči tomu nejaké otvorenejšie. Neviem, že či si to len nedomýšľam, ale istá časť pravdy na tom môže byť. Jedna kolegyňa, ktorá má sem tam zavolá, že jej niečo nejde tak pri nej neraz predebatujem aj zo hodinu čistého času. Teraz vás môže napadnúť, že ten má potom super robotu a že za čo berie tie peniaze, keď takto dlho môže "kvákať". No lenže verím tomu, že aj tieto veci sú Božím dielom a že Pán Boh samotný ich tak uspôsobuje robiť. Ja totižto viem za tie roky, že kto akú prácu tam vykonáva a napríklad táto kolegyňa je vkuse na cestách, pretože rieši nejaké materiálno-hospodárske zabezpečenie budov našej firmy. Proste všelijaké "prerábky" a podobne. A preto viem, že to že teraz je tu a takého niečo sa práve deje, tak to beriem ako Božie riadenie. S touto konkrétnou kolegyňou, ktorú spomínam som minule tiež veľmi dlho debatoval a pomedzi to jej šéfka od nej niečo chcela. A tak som videl, ako počas toho nášho rozhovoru prišla do kancelárie a keď videla, že sa rozprávame tak povedala, že príde neskôr. No, ale keď už takto prišla štvrtý krát, tak som sa radšej zdvihol a sám som taktne "odcupital" preč, aby z toho tá moja s ktorou som sa debatoval nemala zle. Ale pritom viem, že ten rozhovor s ňou predstavoval to Božie vedenie, pretože tú ženu to zaujímalo. To proste vidíte. Je to sranda, ale je to tak. A ja som takýmto veciam veľmi rád a Bohu ďakujem za to, že sa to deje a veľmi ma to povzbudzuje a motivuje do ďalšej takejto činnosti. Samozrejme, že takýchto ľudí, ktorí sa zaujímajú, alebo sú vás ochotní vypočuť nie je veľa, ale veľká vďaka aj za tých, ktorí sú.

Všetky tieto rozhovory predstavujú také moje počiatočné "škrtnutia zápalkou", ktorými sa s pomocou Božou snažím za tú chvíľu, kým ešte tá zápalka horí tých ľudí nejako "zapáliť". Lebo aj tá zápalka horí len určitú chvíľu a keď je to drevo na ktoré ten jej plameň dopadá povedzme príliš hrubé, alebo mokré, tak ani on nech je akokoľvek silný a jasný, tak ho nedokáže zapáliť. A preto závisí aj od tej druhej strany, že či ona predstavuje nejaký ten veľký drevený a mokrý kôl, ktorý len tá moja zápalka kým nevyhorí začmudí, ale viac ho už teda nedokáže zapáliť, alebo nejakú tú tenkú "fakličku", ktorá sa po chvíli aj sama chytí a začne pekne horieť. Je to síce obrazne povedané, ale určite chápete, že čo tým myslím ak si to prenesiete do duchovnej oblasti.

Teda je vskutku jedno, že ako to navonok vyzerá ta naša svedecká služba, lebo ono to zasiate slovo Božie vždy len postupne rastie. Niekomu pritom na zatratenie a inému zas na vykúpenie. Inak musím povedať, že svedecká služba pri dospelých ľuďoch je veľmi ťažká. Tí už totižto vo svojej podstate nepredstavujú nejaké ľahko formovateľné deti, teda tie obrazne povedané nepopísané knihy, ktoré v určitom veku zvyknú hltať to čo im my povedzme ako rodičia povieme. Ako nám v podstate vraví aj Pán Ježiš, že máme mať vieru ako deti, pretože ich je kráľovstvo nebeské. Toto sú už dospelí ľudia, životom ošľahaní s nejakými ustálenými životnými názormi. Ehm, teda ustálenými, ale len čo sa týka viery v biblického Boha, pretože mnohé iné názory si menia podľa vzniknutej situácie, alebo ich potreby a je jedno, že v akej je to oblasti. No a podľa mojich skúseností je tou najvychytenejšou oblasťou, kde ľudia radi menia často názory oblasť politiky. Teda oblasť nejakej virtuálnej spravodlivosti v štáte, ale i vo svete. Raz tí "dospeláci" dúfajú v takého politika a potom zas v iného a podobne. Myslia si, že ten či onen hriešny človek už bude konečne zastávať obyčajných ľudí a že nám do štátu vnesie aký-taký poriadok. A nedajú si to vyhovoriť, že to nikdy nebude pravda v tomto hriešnom svete. No ale na Pána Boha, tak na toho majú vždy pevný, ustálený a nemenný názor počas mnohých rokov. Je to sranda, ale práca s takýmito ľuďmi je už omnoho ťažšia. Tu už fakt potrebujete byť jednak znalý písma, ale mať aj tú Božiu múdrosť, aby im človek vedel správne aspoň čo to povedať. No, ale ako je napísané nemáme sa trápiť nad tým, že čo budeme hovoriť, ale bude nám to dané. A kolegovia či kolegyne v robote, alebo naši domáci či spolužiaci v škole sú v podstate takou vrchnosťou, ktorá sa vám snaží poukázať na to, že ona je tá, ktorá má pravdu a nie my. Lebo ich je viac a to ich zrejme nabáda si myslieť, že majú aj viac rozumu. Čo nepochybne platí vo svetských veciach, ale v duchovných to teda už tak veľmi neplatí. Ešte jednu vec by som spomenul a to vianočné pozdravy, ktoré posielam kolegom. To je tiež kapitola sama o sebe. A4-ka písaného textu s obrázkom a mojim dorobeným veršom. Človek chce byť originálny a tak to všetko spraví zo svojich materiálov a nepreberie to z internetu. Keď som to posielal asi pred dvoma rokmi prvý krát, tak som veru hodnú chvíľu držal prst asi centimeter nad myšou a rozmýšľal. Kliknem alebo nekliknem, ťažká to otázka! Čo mi príde z tej druhej strany za odpoveď? Ako to zoberú? A kliknem! Však keď Boh sa za nás, kto proti nám, už nemôžem mlčať, už sa to nedá...

Toto všetko čo som teda doteraz popísal predstavuje moje vnútorné duchovné prežívanie a videnie týchto vecí ohľadom nášho povolania do služby a vzhľadom na to, že v Biblii sa tieto vnútorné veci neriešia, tak ich vravím tak, ako ich ja sám cítim a prežívam. V Biblii je len napísané, že choďte a čiňte mi učeníkmi všetky národy. No lenže aj tí ľudia museli niečo vnútorne riešiť a prežívať, keď túto Božiu výzvu vnútorne pocítili. Teda všetko toto čo som pospomínal, tak nech vám poslúži možno na povzbudenie, že mne to dal Duch Svätý takto pochopiť. AMEN

Ak sa Ti človeče zdal byť článok zaujímavý, tak ho zdieľaj ďalej...

Komentuj

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.