No musím sa priznať, že som si dosť dlho odkladal prípravu tejto témy lebo som netušil, že akým spôsobom idem zase opisovať tie, pre nás dlhoročných kresťanov tak jasné veci. Keďže slovo mám klasicky vytlačené na papieri, tak toto čo je tu napísané predstavuje môj aktuálny postoj voči danej téme nadobudnutý k desiatemu Júlu. Začnem ale pekne po poriadku. Najprv čo to povravím o hneve, hrešení, napätí, o tom ako takýmto situáciám predchádzať a potom možno niečo spomeniem aj o zbore. Prečo som uviedol možno, verím, že bude vyplývať z nasledujúceho textu.

Keďže spoločným menovateľom našich tém sú slová napätie a hnev, tak s troškou humoru môžem kľudne konštatovať, že počas týchto piatich dní v podstate rozoberáme to, že aká má byť reakcia kresťana povedzme na facku, ktorú od niekoho dostane. Či sa má na dotyčného nahnevať, či ju má opätovať alebo má na ňu ešte nejako ináč zareagovať. Rozdiel je len v tom, že každý jeden z nás tento akt "agresie" rozoberá v inej životnej situácii. Nech by už teda bol podnet k tej facke akýkoľvek a či by bol ten dotyčný, ktorý tú facku dostal v práve alebo nie, tak by vo výsledku mal tej druhej strane odpustiť. Nemal by jej zlorečiť a vonkoncom by ju nemal pod rúškom Biblického verša "oko za oko zub za zub", opätovať. (2 Mojžišova 21, 24) Pán Boh po nás chce, aby sme nasledovali príklad Ježiša Krista a teda žili nasledovne. Nikomu sa neodplácajte zlým za zlé; starajte sa o dobré pred všetkými ľuďmi. Ak je možné, nakoľko je na vás, majte pokoj so všetkými ľuďmi, nepomstite sa, milovaní, ale ponechajte to hnevu (Božiemu) - lebo je napísané: Mne patrí pomsta, ja odplatím; hovorí Pán. (Rímskym 12, 17-19) K takémuto nejakému záveru by sa mal dopracovať každý jeden kresťan a veľmi zjednodušene povedané, takýto by mal byť aj záver vo všetkých našich témach, keďže stoja na rovnakom základe. Vzhľadom na to, že slovo mám až v predposledný deň pobytu, tak som popravde dosť aj zvedavý na to, že ako sa s tým "popasujeme" a že čo všetko sa predo mnou z Biblie pospomína. Je dosť možné, že mnohé z toho, čo idem teraz povedať už bolo spomenuté. No na druhej strane to má aj jednu nespornú výhodu, ktorá nám umožní vidieť to, že na ktoré veci my ako jednotlivci kladieme dôraz, alebo ako k nám to dané slovo prehovára, či ako sme tú danú tému pochopili.

Myslím si a aj verím tomu, že Duch Boží veriacich ľudí vyučuje a utvrdzuje v tom, aby si v zásadných životných situáciách zachovali určitý nemenný postoj. Inými slovami povedané, naša reakcia by mala byť bez ohľadu na odtieň situácie v ktorej nastala vždy rovnaká. Či už tú spomenutú facku dostanem doma, na ulici alebo v práci je jedno. Ako vyzretý kresťan by som sa mal pri reakcii zachovať vždy rovnako, teda mierne a striezlivo. Veď je aj napísané. Zdržanlivý v rečiach má rozum a chladnokrvný je rozumným mužom. (Príslovia 17, 27) Samozrejme to platí aj pre ženy. Všetci už to Božie Slovo hodnú chvíľu počúvame a určite poznáme aj nasledujúci verš. Hnevajte sa, ale nehrešte; nech slnko nezapadá nad vaším hnevom. (Efezským 4, 26) Hnev je vlastne prejavom prudkého rozčúlenia sa a dovolím si tvrdiť, že je to prirodzená vlastnosť každého živého tvora. Objavuje sa hlavne vtedy, ak sa niečo nedeje podľa jeho predstáv. Dieťa dostalo trojku zo slovenčiny, ale my sme čakali jednotku a tak sa hneváme. Alebo sa hneváme aj vtedy, keď sa snažíme niečo zošraubovať na zle prístupnom mieste a matka nám neustále vypadáva z ruky. Rozčúliť nás vie aj množstvo buriny na ostredku či spomenutá facka, ktorú nám skutočne aj niekoho vylepil. To, kedy sa prestaneme hnevať si myslím, že závisí od našej duchovnej vyspelosti. Niekto to dokáže v podstate ihneď, niekto to stihne, ako aj verš nabáda ešte pred západom slnka (Efezským 4, 26), zo slabšie zbudovaného jedinca vyprchá hnev postupom času aj sám od seba a niekto sa možno hnevá až do konca svojho života. Avšak slovo Božie nás vedie k tomu, že zatvrdiť v hneve sa určite nemáme. Áno-áno, niekto by mohol podotknúť, že tá dĺžka hnevu či rýchlosť "nábehu"k nemu závisí aj od určitej predispozície človeka, teda ľudí typu cholerik. No vieš ja už som povahovo taký ja sa rýchlo naštvem a potom sa dlho upokojujem, veď ja za to ani nemôžem, veď Pán Boh ma tak stvoril... Lenže Pán Boh má moc zmeniť aj našu prirodzenú povahu a preto ani takéto typy ľudí nemajú výhovorku.

V danom verši je obsiahnutá informácia, že nemáme hrešiť. To v podstate znamená, že svoj hnev máme mať do maximálnej možnej miery pod kontrolou, aby sme zbytočne neprestúpili určitú, nazvem ju bezpečnostnú hranicu a tak sa neznížili k nadávkam, bitke, preklínaniu či nebodaj aj zabitiu dotyčnej osoby alebo zničeniu nejakej veci. Proste nemá nás to ovládnuť tak, aby sme jednali skratovo. Lebo ak si túto našu vlastnosť neustriehneme, tak môžeme vykonať niečo, čo sa už len ťažko bude naprávať. Veď to určite poznáte. Keďže život kresťana by mal byť predovšetkým o zavedení duchovnej teórie do praxe, tak mi iste mi dáte za pravdu, že každé takéto slovo by malo byť poprepletané príkladmi zo života. Preto teraz uvediem jeden taký, kde som si prechod tej "hranice" neustrážil. Raz som opravoval zadný prehadzovač na bicykli. Keďže sa mi niečo už hodnú chvíľu nedarilo zoštelovať, tak som si schuti ponadával a celé som to od zlosti poohýbal. Reku: "...na, ty šmejd jeden - čínsky - poondiaty..." No lenže hnev zo mňa, tak ako para (Jakub 4, 14) z hrnca rýchlo vyfučal a ja som si uvedomil, že koľko zbytočnej roboty som si tým skratom narobil. Keďže poohýbaný prehadzovač som už nebol schopný dať ani do pôvodného stavu, tak som sa na to všetko vykašľal sebe samému za hlúposť, ktorú som vykonal som utrúsil pár nadávok a kúpil som si nový - terajší bicykel. 🙂 Naopak, príklad kedy viem, že určitú hranicu si musím stoj čo stoj ustrážiť a nemôžem ju prekročiť je tento. Môj synátor ma dokáže vo svojom predpubertálnom veku slovne tak povytáčať, že by som ho x-krát už-už poriadne, ale poriadne vyťal za tie provokačné reči. No Duch Boží ma vždy usmerní a dá mi včas poznať, že túto hranicu už nemôžem prekročiť. Veď napokon je aj napísané. Trestaj syna, kým je ešte nádej, ale nedaj sa strhnúť k tomu, aby si ho usmrtil. (Príslovia 19, 18) Aj keď sa modlím za to, aby som sa už tak nepajedil, ide to len veľmi ťažko a samozrejme nejedná sa až o takú mieru zlosti, ako v uvedenom verši. Ďalší veľmi zaujímavý verš, ktorého dodržiavanie je istou prevenciou vzniku konfliktných situácií je nasledovný. Vedzte, bratia moji milovaní: Nech je každý človek rýchly, keď treba počúvať, pomalý, keď má hovoriť, a pomalý k hnevu. Lebo hnev muža nepôsobí spravodlivosť pred Bohom. Preto odložte všetku nečistotu a všetko množstvo zlosti a s tichosťou prijímajte vštepované slovo, ktoré má moc spasiť vaše duše. (Jakub 1, 19-21) Myslím si, že toto Slovo už celkom jasne a zrozumiteľne popisuje to, že ako by sa mal človek Boží v medziľudských vzťahoch správať. Nabáda nás k tomu, aby sme viacej počúvali, viacej premýšľali a až potom hovorili či konali. Keďže Kristus je hlavou muža tak je zrejmé, že jeho hnev asi fakt nemôže pôsobiť pred Bohom spravodlivo. Ježiš bol krotký (Ev. Matúša 11, 29) a nie výbušný. Nekričal a nalomenú trstinu nedolomil, Jeho hlas nebolo počuť na ulici. (Ev. Matúša 12, 20) Preto, aby sme sa mohli viacej sústrediť na prijímanie všetkého, čo nás Pán Boh chce skrze Jeho Slovo naučiť, tak musíme odložiť všetku našu zlosť.

Ďalšie tematické slovo je napätie. Jeho zmysel v podstate predstavuje očakávanie, že ako sa vyrieši akási situácia v ktorej za určitých okolností hrozí konflikt. Napríklad. Američania sa snažia vyprovokovať Rusov k vojne a my ostatní napäto očakávame, že či sa im to podarí. 🙂 Napätie v nás určite rastie aj vtedy, keď si ideme k lekárovi po nejaké dôležité výsledky. Myslím si, že viacej príkladov už ani nemusím uvádzať, pretože zo života tomu určite veľmi dobre rozumieme.

Tak. Vysvetlili sme si, že čo je hnev, čo je napätie, ako ich riešiť či im predchádzať, tak by som už hádam konečne mal prejsť aj k podstate témy, no nie? Lenže popravde neviem, že čo odo mňa očakávate, že ešte poviem. Biblicky vyjadrené, čo ste prišli do tejto miestnosti vidieť a počuť? Slová o tom, že niekto iný sa bude musieť vo vašom živote či zbore za vás prestať hnevať? Alebo, že niekto iný ako vy bude musieť svojim správaním to napätie znižovať? Nie, nie. Ako som už uviedol v každej situácii by sme mali reagovať na podnety k hnevu v podstate rovnako a to tak, ako nám zdôrazňovali spomenuté verše. Teda na hnev a napätie, ktoré vzniklo doma, v práci, v škole, v autobuse, medzi susedmi alebo v kostole by sme mali reagovať rozvážne a krotko. Preto práve túto vec ja chápem ako hlavnú podstatu témy na ktorú by sme sa mali upriamiť svoju pozornosť a nie na rozoberanie či skúmanie napätia v kostole. Tieto naše telesné prejavy sú rovnaké v každej životnej situácii, ale tak isto aj Pán Boh so svojim Slovom je tiež nemenný. Jediné na čo môžeme prihliadnuť je akási charakteristická črta, alebo odtieň tej danej situácie v ktorej tá zloba prišla. A to bol asi aj pôvodný zámer pri výbere tém. Ak sa napríklad doma v posteli pohádajú manželia kvôli sexu, tak o svojom probléme nebudú predsa hovoriť verejne na námestí či z kancľu v kostole. Svoj problém si predsa budú vo vlastnom záujme riešiť pekne vo dvojici, neverejne. Toto nazývam tým odtieňom. Aká je teda podľa Božieho Slova tá charakteristická črta pre zbor? Jediné čo som našiel je nasledovné. Keby tvoj brat zhrešil [proti tebe], choď a pokarhaj ho medzi štyrmi očami. Ak ťa poslúchne, získal si svojho brata; ak ťa neposlúchne, vezmi so sebou ešte jedného alebo dvoch, aby všetko bolo zistené svedectvom dvoch alebo troch svedkov. Ak ich neposlúchne, povedz to cirkevnému zboru; ak neposlúchne ani cirkevný zbor, nech ti je ako pohan a colník. (Ev. Matúša 18, 15-17) Ak si dobre všimneme, tak aj tu sa primárne hovorí o tom, že prvoradý je pokus o zmierenie medzi tými dvoma v konflikte zainteresovanými stranami a až potom, po niekoľkých krokoch, keď sa nevedia dohodnúť prichádza na rad zbor. Prečo? No preto, lebo aj ten tvoria jednotlivci. Ani tam to predsa nemôže byť iné, ako medzi manželmi či susedmi na záhrade, ktorí sa 10 rokov hádajú či ten kolík oddeľujúci ich pozemky je správne zameraný. Ak si ako príklad zoberieme náš zbor, tak môžeme vidieť, že problémy vznikajú tiež len medzi jednotlivcami. Najčastejším zdrojom týchto konfliktov bývajú názory farníkov na kazateľove slová. V iných zboroch sa k nim ešte pridáva aj zaobchádzanie s majetkom. Predovšetkým totiž počúvam, že sú roztržky medzi vami, keď sa schádzate v cirkevnom zbore, a čiastočne tomu aj verím. Veď musia byť medzi vami aj roztržky, aby bolo zjavné, ktorí sa osvedčili medzi vami. (1 Korintským 11, 18-19) Alebo. Už aj to je úpadok pri vás, že sa súdite medzi sebou. Prečo netrpíte radšej krivdu? Prečo neznášate radšej škodu? (1 Korintským 6, 7) Keďže spomenutý verš poukazuje na súdenie, tak kľudne si môžeme slovo súdite vymeniť za hneváte a tiež to bude veľmi trefné. Teda bude znieť nasledovne. Už aj to je úpadok pri vás, že sa hneváte medzi sebou. Prečo netrpíte radšej krivdu? Prečo neznášate radšej škodu? Pozrime sa teraz na tých, ktorí sa z nášho zboru rozhodli odísť. Ako prvé, čo medzi nami nastalo bolo to, že sme sa to medzi sebou, teda štyrmi očami snažili podaktorí vzájomne vydiskutovať. Keďže to nepomohlo, tak nepochopení z vlastnej vôle odišli aj sami. Síce si pošomrali, ale vo svojej podstate to bol taký príkladný a aj bezkonfliktný odchod. Každý z nás má na dianie v zbore a na kazateľa vlastný názor a preto, ak sa niekto nevie ani po modlitbe či rozhovore s niečím zmieriť, tak nech čuší a medzi ostatnými nevytvára zbytočné napätie. Alebo ak chce silou mocou odísť preč, tak nech odíde. Je to presne to isté, ako za čias Ježiša. Jedni zostali a počúvali, iní odišli. Každý má slobodnú vôľu. Nič viac, nič menej. Problém týchto ľudí výstižne opisuje nasledujúce Slovo. A tak vás napomínam, bratia, menom nášho Pána Ježiša Krista, aby ste všetci rovnako hovorili a aby neboli roztržky medzi vami, ale aby ste jednako mysleli a zmýšľali. Lebo ľudia z domu Chloe mi oznámili o vás, bratia moji, že sú spory medzi vami. Myslím totiž na to, že každý z vás hovorí: Ja som Pavlov, ja však Apollov, ja však Kéfasov, ja však Kristov. Či je Kristus rozdelený? Či Pavel bol ukrižovaný za vás? Alebo či ste v meno Pavlovo boli pokrstení? Ďakujem [Bohu], že som nekrstil nikoho z vás, len Krispa a Gája, aby nikto nepovedal, že ste v moje meno boli pokrstení. (1 Korintským 1, 10-15) Tu vidíme, že tento ľudský neduh pretrváva stáročiami. Aj vtedy boli a aj teraz existujú ľudia, ktorí sa nevedia s niečím stotožniť. V našom prípade s novým kazateľom. Už len existencia iného názoru pôsobí častokrát ako podnet ku konfliktu, lebo nie každý ho dokáže v pohode zniesť. Ja tiež napríklad nemám rád, keď sa v kázni spomína niečo z politiky, alebo sa na nejakom príklade poukazuje na chyby minulého režimu. V Biblii o takomto niečom totižto nenájdeme žiadnu zmienku. Je to preto, aby sa ľudia na takýchto kontroverzných témach zbytočne nepochytili. Ako som už v nejakom svojom článku spomínal v každej dobe žijú ľudia, ktorí sa majú dobre a ktorí sa majú zle. Z toho vyplýva, že existencia viacerých názorov na nejakú konkrétnu spoločnú vec, značne relativizuje a degraduje význam skalopevného presvedčenia akéhokoľvek jednotlivca z tých dvoch skupín. Aj jedna strana má nepochybne svoju pravdu a aj druhá. No, kto z nás ich spravodlivo rozsúdi?! Preto, kvôli tomu, že farár niečo takéto na kázni spomenie predsa neodídem z kostola, alebo nebudem proti nemu ustavične brojiť, ak svojim presvedčením nie je fakt totálne mimo Božiu pravdu. Na druhú stranu "znásilňovať" ho, aby o minulom režime nevravel sa tiež neoplatí, pretože určité veci musí pochopiť sám. Vždy je lepšie, keď človek vraví zo svojho, ako z cudzieho. No a čo robiť v takom prípade, že ak človek nechce odísť a vytvára zlo? Nič, len sa za to všetko modliť a chvíľu vydržať v konaní toho, čo som vravel na začiatku, pretože ten dotyčný odíde aj sám, keďže nenájde "živnú pôdu" v podobe ľudí, ktorí by s ním ten jeho názor zdieľali. Krátkym časom totiž vyschne, ako ratolesť zo známeho biblického Slova. (Ev. Jána 15, 2) Tak to by bolo asi všetko. Azda pospomínam ešte nejaké veršíky súvisiace s hnevom a odpúšťaním. Svedectvo dvoch alebo troch svedkov dokáže každé slovo. (2 Korintským 13, 1) Milovať budeš blížneho ako seba samého. (Ev. Matúša 22, 39) Preto čokoľvek chcete, aby vám ľudia činili, čiňte im aj vy; lebo to je zákon aj proroci. (Ev. Matúša 7, 12) Lebo ak ľuďom odpustíte ich previnenia, aj vám odpustí váš Otec nebeský; ale ak neodpustíte ľuďom, ani váš Otec neodpustí vám, keď sa previníte. (Ev. Matúša 6, 14-15) Človeka kacíra po jednom-dvoch napomenutiach obchádzaj, uvedomujúc si, že je to prevrátenec a hreší, sám sa zatracujúc. (Títovi 3, 10-11) Aj blázna pokladajú za múdreho, za rozumného, keď stisne pery. (Príslovia 17, 28)

Tu to teda ukončím. Možno som sklamal vaše očakávania a možno ani nie, alebo možno, že ste chceli počuť ešte niečo iné. Neviem. Ak sa však nad tým všetkým zamyslíme, tak čo vlastne chceme ešte počuť? My v prvom rade musíme to Slovo žiť, pretože ak ho budeme žiť, tak potom zákonite budú aj všetky tie ostatné, na to nadväzujúce veci v poriadku. Stačí sa ho len držať a príliš nefilozofovať. Bez toho žitia potom budeme o ňom len sprava či zľava vkuse hovoriť či premýšľať a nebude tomu konca kraja. A ako teda žiť? No jednoducho. Ako už bolo uvedené. Nech je každý človek rýchly, keď treba počúvať, pomalý, keď má hovoriť, a pomalý k hnevu. (Jakub 1, 19) Chápeme, že aká múdrosť je v tejto vete vlastne obsiahnutá? Táto veta totižto v sebe zahŕňa aj pokoj či rozvahu. Veď, ako môže napríklad taký pochábeľ, ktorý rád a bez opýtania prejavuje svoje zmýšľanie mlčať a nehovoriť. Najprv sa to všetko musí sám s pomocou Božou naučiť. Tu nejde o to, že by sme ešte niečo nepočuli, ale o to, že ako dať tie vedomosti do praxe.