Naša reakcia

Bratia a sestry. 18-teho augusta mi zvoní telefón a na displeji vidím zobrazené - Michal Zajden. Priznám sa, že v prvom momente som to nechcel ani zdvihnúť lebo som už podvedome tušil, že čo bude po mne asi chcieť. A veru nemýlil som sa. Z dôvodu jeho neprítomnosti a na základe myšlienky všeobecného kňazstva, ktorú máme mimochodom zahrnutú aj v našom štatúte vyrukoval na mňa s otázkou, že či si nepripravím nejaké slovo na 17. septembra. Neodmietol som.

Po oznámení tejto neutešenej správy manželke som sa na základe mne dobre známeho verša z proroka Izaiáša - tu som ja pošli mňa (Izaiáš 6, 8) s hrôzou, ale bez rozmýšľania vrhol do vojnového ťaženia proti tomuto Goliášovi, ktorého mi predstavovala príprava a zvestovanie Božieho Slova. O tom nerozmýšľaní sa však zmieňujem úmyselne lebo som zistil, že práve takýto postoj nám skutočne môže vo viacerých situáciách pomôcť prekonať tú našu počiatočnú ustráchanosť či nerozhodnosť. Ak sa zamyslíme, tak väčšinou sa do niečoho v čom si nie sme istí nepúšťame. No ak sa do toho len tak vrhneme bez akéhokoľvek zvažovania, že či na to máme alebo nie, tak náš prirodzený inštinkt nám už nedovolí cúvnuť, ale sa vždy snažíme danú vec dotiahnuť do čo najlepšieho konca. Nestojím tu teda z vlastnej vôle, ale preto, že som neodmietol výzvu brata Michala. Tá síce vychádzala z úst človeka, ale vnútorne som si istý, že je to jedna z foriem Božej odpovede na moje modlitby. V nich Ho prosím o zbudovanie na múdreho a bohabojného muža. Keď sa človek modlí za Božie zbudovanie, teda nechce ostať takým aký bol, tak určite ani len netuší a v mysli ani nad tým nerozmýšľa, že aké situácie si na jeho premenu môže Pán Boh použiť. Ak sa však nad tým všetkým hlbšie zamyslí, že čo všetko zrejme bude musieť počas tej výchovy prekonať, tak určite nebude mať problém o sebe zapochybovať, že či to všetko vlastne zvládne. Či nespanikári, keď bude Bohom zanesený na príslovečnú hlbinu. (Ev. Lukáša 5, 4) A práve teraz nastala tá chvíľa. Tá hlbina, ktorej som sa tak obával a ktorá ma dostihla sa nachádza priamo podo mnou. Keďže sa považujem za veriaceho kresťana tak viem, že cúvnuť by po toľkých rokoch počúvania Slova a zbierania vedomostí nebolo odo mňa férové. Skrátka nadišiel čas, aby Pán Boh preskúšal či moja viera je už silnejšia ako pocity strachu a aby ma aj pomocou tejto situácie zbudoval na to, za čo sa ja v konečnom dôsledku vlastne modlievam.

Keď v nedeľu ideme do kostola a nie je nám dianie v ňom ľahostajné, tak od toho čo tam bude povedané máme isté očakávania. Očakávame, že to čo budeme počuť bude v súlade s Božím Slovom, že Slovo si pán farár dôkladne pripraví a, že to bude podané tak, aby sme si to aj zapamätali alebo nás to niekam vo viere posunulo. Popri týchto našich očakávaniach však ani  len netušíme, že ako to všetko na človeka, ktorý tu stojí pôsobí. Až tu stojaci jedinec si skutočne uvedomí, alebo by si mal tú svoju zodpovednosť voči samotnému Bohu a ľuďom, ktorá na neho dolieha. Dôkladne a v súlade s Božím Slovom si niečo pripraviť, vystúpiť, byť za to zodpovedný, zniesť, že nie každému sa to musí páčiť a prípadne byť aj terčom kritiky, tak to je už iná káva. Je to niečo úplne iné, ako si len anonymne a tíško sedieť niekde v lavici splývajúc s davom. Človek pochopí, že toto vôbec nie je miesto na akési od prezentovanie jeho názoru, ale na jasné zvestovanie Slova Božieho. Preto sa nečudujem tým, ktorí majú obavy sem vyjsť a niečo povedať no zároveň ich k tomu povzbudzujem. Tak isto chcem dať na srdce všetkým tým, ktorí sú s niečím nespokojní, aby sa prv ako tú svoju kritiku prejavia zamysleli nad jej vhodným spôsobom a vecnosťou.

Keďže tu stojím prvý krát a tvoríme jednu božiu rodinu, ktorá by sa mala vzájomne povzbudzovať, tak som usúdil, že začnem takýmto krátkym osobným svedectvom.

Teraz prejdem k téme. Názov som jej dal – Naša reakcia

Myslím si, že každý jeden z nás dospelých už počul frázu: "Neznalosť zákona neospravedlňuje." Aj napriek tomu, že mnohých z nás hlbšie študovanie zložitých ľudských zákonov vyslovene nezaujíma, tak sme nútení si z nich isté dôležité informácie osvojiť. No a aby sme sa vyhli zbytočným problémom, tak samozrejme ešte ich aj dodržiavať. Medzi takéto osvojené informácie môžeme zahrnúť aj dátumy splatnosti rôznych daní. Ak niekto povedzme prenajíma byt, tak popri jeho každodenných starostiach musí mať na pamäti aj to, že ku koncu marca nemôže zabudnúť zaplatiť daň z prenájmu. Prenajímateľ ohľadom výpočtu tejto dane nemusí vedieť skoro nič lebo zo skúseností či počutia vie, že túto kalkuláciu môže zveriť do rúk povolanejším osobám. Jemu už potom stačí len dohliadnuť na zaplatenie vyrátanej sumy. Kvôli tomuto uľahčeniu si však musí byť vedomý aj rizika, že ak by si ten jeho výpočtár zákon poriadne nenaštudoval alebo by ináč pochybil, tak následky ponesie on sám. Aj napriek tejto hrozbe je to pre neho, teda človeka, ktorý sa okrem svojich bežných povinností nechce ničím navyše zaťažovať asi najjednoduchší spôsob, že akým môže túto povinnosť vybaviť. Ak je prenajímateľ typom človeka, ktorý sa nerád spolieha na iných, tak si zrejme túto problematiku osobne naštuduje a výpočet si tak urobí samostatne bez cudzej pomoci. Keby sa však na zaplatenie dane vykašľal a tváril sa, že jeho sa to netýka mohlo by sa to pre neho skončiť aj súdnou dohrou. On je totižto spolu s ostatnými prenajímateľmi zaregistrovaný v systéme, ktorý na všetky takéto veci dohliada. Ak sa v ňom ku dňu splatnosti nenájde jeho platba s patričným variabilným symbolom, tak hneď mu bude z príslušných miest vyrubená mastná pokuta. Ak niečo takéto nastane bude to len jeho chyba, pretože na to všetko mal dostatočné množstvo času. Pritom okrem masmédií ho o blížiacom sa termíne platby informovala ešte aj všeobecná potlač v jeho stolovom kalendári. Ak by však ani na túto poslednú výzvu k náprave nezareagoval, teda nezaplatil by požadovanú sumu, tak by bol odovzdaný do rúk exekútora a ten by z neho už ten nedoplatok určite nejakým spôsobom vypáčil. To že on na túto povinnosť zabudol alebo tú informáciu bral na ľahkú váhu, lebo on s takýmto extra daňovým zaťažením predsa nesúhlasí nikoho nezaujíma. Vo svete sú takto nastavené pravidlá a kto nimi pohrdne nebude ospravedlnený. Snáď ešte dodám, že na mysli som nemal človeka, ktorý prenajíma na čierno, ale takého, ktorý je normálne registrovaný na daňovom úrade a je teda navonok istým spôsobom viditeľný.

Myslím si, že danému príkladu všetci dobre rozumieme a to bez ohľadu na to, že či nejaký ten byt, garáž alebo dom prenajímame. No a teraz to všetko prenesiem do duchovnej oblasti. Pod spomenutým prenajímateľom si môžeme predstaviť úplne bežného človeka, ktorý sa však navonok hlási ku kresťanstvu. Pre mnohých kresťanov a dokonca možno aj pre niektorých z nás čo tu sedíme je Slovo Božie teda Biblia, tiež akýmsi spletitým a zložitým zákonom, ktorému hlbšie nerozumieme a do ktorého máme problém čo i len nazrieť. No aj napriek tomuto faktu je dobré, aby sme si z nej niektoré základné informácie ujasnili a do budúcna s nimi počítali. Lebo aj v duchovnej oblasti platia isté pravidlá. Keď si napríklad pobabreme život alebo jedného dňa vypustíme dušu a stretneme sa so všemohúcim Bohom, tak sa už darmo budeme vyhovárať na to, že sme niečo nevedeli, alebo že sme na pochopenie niečoho nemali dostatok času. Neznalosť týchto pravidiel nás nebude môcť ospravedlniť, pretože Pán Boh dostatočne dobre dbá na to, aby nás počas života dôkladne o sebe a svojom zákone poinformoval. Tieto informácie sa ku nám dostávajú prostredníctvom viery iných ľudí, nedeľných návštev služieb Božích, rôznych vraj náhodných životných situácií alebo jednoducho prostredníctvom svojho stvorenia. A práve stvorenie je akýmsi masovo komunikačným prostriedkom cez ktoré Pán Boh k ľuďom prehovára. Ide len o to, že ako sme voči tomu otvorení. Vo všeobecnosti je teda na nás, ako na situácie alebo správy, ktoré k nám počas života z rôznych strán prichádzajú zareagujeme. Či si ignoranciou tej informácie, ktorú v sebe tie správy nesú narobíme zbytočné problémy alebo sa ich budeme snažiť dodržiavať a to aj napriek tomu, že s nimi nesúhlasíme. Napríklad, ako s niektorými daňami. Jedno je však isté. Akonáhle nový poznatok prejde našimi očami či ušami do mozgu, tak ako zodpovedná a mysliaca bytosť strácame ospravedlnenie ešte aj z nevedomosti a musíme k nemu zaujať nejaké stanovisko. Práve preto už nemôžeme povedať, že sme o tej či onej veci nepočuli, keď sme sa ju medzičasom dozvedeli. Napríklad väčšina z nás, ktorí tu sedíme sme toho za tie roky z Božieho Slova počuli už neúrekom a je len na nás, akú prioritu týmto poznatkom dáme a aká reakcia z našej strany na ne bude. Navonok sa môžeme tváriť, že nás sa to či ono netýka, no aj tak to na tejto skutočnosti nič nezmení. Tak isto už musíme v prípade zlého rozhodnutia počítať aj so zodpovednosťou a následkami. Ako prenajímateľ v uvedenom príklade, tak aj každý kresťan by mal poznať tie najdôležitejšie informácie toho v úvodzovkách zložitého Božieho zákona. Tie informácie sú. Pán Boh nás stvoril ako bytosti so slobodnou vôľou. My sme sa Ho zriekli, ale On nás aj napriek tomu nikdy neopustil a tým, ktorí sa chcú navrátiť dal cestu späť. Tou cestou je Jeho Syn Ježiš Kristus, ktorý zomrel za naše hriechy. A my ak chceme večne s Bohom žiť, musíme v Ježiša uveriť. A ak tvrdíme, že sme uverili, tak tá viera musí byť na našom živote a našich skutkoch viditeľná.

Ak tieto základné poznatky vskutku zoberieme vážne a budeme sa nimi denno-denne riadiť, tak sa náš život bude uberať tým správnym smerom. Všetko sa v ňom už bude točiť len okolo spomenutého v závislosti od miery našej viery. Čím viacej bude naša viera rásť, tým viacej budú aj naše skutky viditeľnejšie a spravodlivejšie. Tak ako sa naša viera vo vedomosť, že elektrika nás môže zabiť prejavuje našou veľkou obozretnosťou pri práci s elektrickými zariadeniami vo vlhkom prostredí, tak isto by sa naša viera mala prejavovať s veľkou obozretnosťou pri vzájomnej komunikácii s inými ľuďmi. Uvádzať však ďalšie príklady o tom, akí by sme mali byť nechcem, pretože informáciami sme doslova presýtení a všetko sme už nespočetne veľa krát počuli. Tu už ide o to, ako na všetko to počuté zareagujeme. Či sa v praxi z nás stanú činitelia počutého alebo to budeme držať v hlave len ako nejakú všeobecne známu informáciu - ako poslucháči.

Bežných kostolných poslucháčov, ktorí na hlbšie spoznanie Pána Boha nevyvíjajú žiadnu ďalšiu aktivitu by som pripodobnil k tomu prenajímateľovi, ktorý pozná len dátum zaplatenia dane no ťažšiu časť, teda výpočet ponecháva na iných. V preklade to znamená. Aj napriek tomu, že viera je z počúvania Slova Kristovho (Rímskym 10, 17) nemusí to zákonite znamenať, že nás to dlhoročné počúvanie automaticky bez nášho pričinenia k niečomu nakopne. Slová kazateľov o láske, milosti či Božom odpustení sú pre naše častokrát vyberavé uši vskutku veľmi dobre znejúce. Ich opakovanie dokáže naše predstavy o spravodlivom Bohu bez ohľadu na tvrdosť kázne stále poriadne učičíkať. Z kázní si vyberáme prevažne to, čo sa nám osobne dobre počúva a potom sa toho akosi podvedome držíme. Veď čo, Pán Boh nás má rád, odpúšťa nám viny a hlavné je, že veríme v Ježiša. Túto informáciu o základnom kameni našej viery veľmi dobre poznáme a na otázku, kto je v našom živote pánom uvedieme aj o polnoci vždy správnu odpoveď. Pohodový život, ktorým možno žijeme, pevné zdravie, uspokojivá finančná kondícia alebo naše slepé duchovné oči nás podvedome akosi utvrdzujú v tom, že ešte stále máme dostatok času na začatie, takého hlbšieho vzťahu s našim Bohom. No lahodné slová o Božej láske, ktoré nás možno svojim spôsobom vnášajú do akejsi pasivity tvoria len jednu časť zo zvesti, ktorú by sme si mali do hĺbky uvedomiť. Druhú časť tvoria tie, ktoré nás naopak nabádajú k aktivite, teda už vyžadujú od nás konkrétne reakcie. Znovu sa narodiť, napodobňovať Krista či šíriť to Slovo ďalej sa nedá, ak sa do toho procesu my sami aktívne nevložíme. Ak mám niekoho napodobňovať, tak ho musím najprv dokonale spoznať. A ako Ho mám spoznať, keď tú knižku v ktorej sa o Ňom píše ani len neotvorím? No a práve kvôli tomu, aby sme sa posunuli niekam ďalej, tak by sme si mali tú Bibliu najprv otvoriť. Keďže Pán Boh sa pozerá na srdce, tak úprimne a bez akýchkoľvek predsudkov by sme Mu mali vyznať, že ako sme bez Neho nuloví. Ako sa nám to tie malé písmenká čítať nechce, že nás to vôbec nebaví a tak nech nám prisporí viery (Ev. Lukáša 17, 5) i upraví naše priority. Nech nám dá trpezlivosť, múdrosť a chápanie čítaného textu. Až po takomto nejakom našom prvotnom úprimnom vyznaní nás Duch Boží v správnom čase začne svojou mocou popri čítaní aj reálne meniť. Teda sami už budeme nejako vnútorne pociťovať, že naďalej už mlčať nemôžeme, ale sa musíme nejako zapojiť do práce na Božej vinici. Ak to už cítime, tak zbytočne neváhajme a bez rozmýšľania začnime. Keď to teda zhrniem tak tí, ktorí ten výpočet radi prenechajú iným sú v podstate vlažní členovia zborov a ich viera sa navonok zväčša prejavuje len pravidelným navštevovaním služieb Božích a inou kresťanskou formalitou. Dodatočným skúmaním Božieho Slova sa nezaťažujú, pretože oni majú asi dosť iných starostí a záujmov s vyššou prioritou. Im zrejme postačuje, že pán farár sa v nejakej všeobecnej modlitbe aj za nich pomodlí či ich požehná. Oni síce povedia, že veria v Ježiša, ale veselo pokračujú v starom spôsobe života. Vlažnosť však nie je niečo, čo sa Bohu páči. Podľa písma budú vlažní vypľutí z Jeho úst. (Zjavenie 3, 16) Pre demonštráciu, že Pán Boh s vypľutím ľahostajných kresťanov vôbec nebude mať problém uvediem jeden príklad za všetky.

Kedysi dávno sa Pán Boh rozhodol, že hriešnych ľudí vyhubí potopou. A On to naozaj aj vykonal. Starci, mládenci, ženy, deti ako tie naše na besiedke, dojčiace matky alebo utešené batoľatá všetci sa utopili a zrejme ten priebeh boja ich tiel s vodným živlom nebol vôbec príjemný. Mnohé citlivé duše by Ho mohli pri tejto predstave nazvať sadistom. No On ním nie je, ale je spravodlivý. Preto si ponechal len Nóacha s rodinou. Osem ľudí z celej planéty. Samozrejme potopa už nebude, bude iný koniec vekov, ale vypľutie vlažných kresťanov ostáva naďalej aktuálne. Takýto ľudia v podstate kráčajú videním, že hádam im tá ich viera či dobrota na spasenie postačí. Všetko síce posúdi Pán Boh, ale nie je lepšie kráčať na istotu?

Ľudia, ktorí sa vo výpočte dane v spomenutom príklade nechceli spoliehať na druhých, ale si ho naštudovali a urobili sami sú tí, ktorí sa o to Slovo Božie skutočne zaujímajú a ktorí sami chcú mať účasť na správnom smerovaní svojho duchovného života. Preto si tú Bibliu otvorili, pravidelne ju čítavajú, modlia sa za múdru aplikáciu získaných poznatkov do praxe a úprimne sa snažia s Bohom žiť v ich každodennom osobnom živote. Zo Slova poznajú, že Duch rozdáva dary osve a preto sa nespoliehajú ani na pekné reči kazateľa, ale ich vždy konfrontujú s Písmom. Vedia, že teológia dáva len vedomosti a že pravé poznanie Boha je od Ducha. On je Ten, ktorý popri skúmaní hĺbok Božích ľudí skutočne oživuje a mení, nie litera. Aktívni kresťania teda nezostávajú na plytčine, ale vyrážajú na hlbinu, aby rástli vo viere a boli smelšími. V maximálnej možnej miere sa snažia ísť na istotu a zbytočne tak neoklamávajú samých seba. Bibliu si okrem iného študujú aj kvôli vlastnej bezpečnosti lebo vedia, že správy, ktoré k nim z okolitého sveta prichádzajú môžu v sebe niesť aj mylnú duchovnú informáciu. Takáto pochybná zvesť, napríklad o dvoch utajených Ježišových deťoch môže pokojne do života biblicky neznalého jedinca vniesť značný duchovný chaos. Všetci títo spomenutí, ktorí žijú svoj osobný život s Bohom teda kráčajú vierou a nie videním toho, že fráza - veď ja verím je niečo, čo im samým postačuje.

Prenajímateľ, ktorý síce pozná dátum splatnosti, ale ťažkú hlavu s platením či dodržovaním zákona si nerobí je podobný tým, ktorí tie základné informácie o Bohu vo všeobecnosti poznajú, ale podľa nich vyslovene nežijú. O svojom živote a o Bohu majú vlastné predstavy. Do kostola prídu možno akurát tak na Štedrý večer kvôli atmosfére Vianoc a tým to pre nich celé hasne. Oni síce počuli o Ježišovi, táto informácia sa im už niekedy cez ich oči či uši do mozgu dostala, no na základe ich reakcií sa dá odpozorovať, že hmotnosť Ježišovej obete na váhach ich priorít je nepatrná. V zjavení sa píše, že na konci sveta sa otvorí kniha života, podľa ktorej budú súdení živí i mŕtvi. Teda všetci pozemšťania, počnúc Adamom sú zjavne zaregistrovaní v nejakom dokonale funkčnom Božom informačnom systéme, ktorý na nás dohliada. V ňom sa potom bude pri finálnej koncovekovej uzávierke párovať variabilný symbol v podobe našich mien so zápismi spravodlivých v knihe života. A keď sa tam naše meno nenájde, tak bude s nami zle nedobre.

Pán Boh na nás všeličo dopúšťa, aby nám prostredníctvom tých svojich nazvime ich upomienok, zvrátil náš častokrát žalostný duchovný stav a zlé smerovanie. Medzi takéto vážnejšie životné situácie, ktoré nás teda môžu postihnúť sú rôzne choroby, strata zamestnania, havárie, zlé vzťahy a podobne. No ani tie však nie sú zárukou toho, že sa v našom živote niečo zlepší, ak v nich ten Jeho zásah nechceme vidieť. Vždy to závisí od nás a našich reakcií na Jeho volanie.

Preto začnime vo viere kráčať po ceste spasenia a choďme na istotu. Teda robme veci, ktoré nás môžu niekam posunúť aj keď sa nám zdá, že my na to nemáme alebo že máme ešte čas. Lebo keď my raz už telesne umrieme, tak automaticky strácame šancu na záchranu. Tak ako existuje trest za porušenie zákonov v reálnom svete, tak existuje trest za porušenie zákonov aj v duchovnom svete. Ježiš prišiel zákon naplniť. To znamená, že kvôli odpusteniu hriechov už nemusíme ako kedysi zabíjať baranov či iné zvieratá, ale stačí nám uveriť v Baránka Božieho – Ježiša, ktorý bol za naše hriechy raz a navždy obetovaný. A tak, ako bolo navonok pre všetkých zjavné to pribitie na kríž, tak pre všetkých musí byť navonok zjavná aj naša viera v Neho. Tak, ako Pána Boha za dávnych čias rozčuľovalo keď mu Izraeliti obetovali niečo choré či inak porušené, tak ho aj dnes rozčuľuje keď vidí, ako my kresťania - tá soľ zeme zbožne navonok vystupujeme, ale vo vnútri sme bez chute, pretože to s ním nemyslíme až tak vážne. On nevydal Svojho Syna na smrť len tak pre nič za nič. Záchrana je síce zdarma z Jeho milosti, ale pohrdnúť Ježišovou obeťou vo forme našej vlažnosti, navonok skrytej viery či nebodaj nevery by bolo od nás nanajvýš nemúdre. Tak, ako nepcháme do zásuvky klinec, aby sme si overili či tam fakt tá elektrika je, ale tomu veríme, tak verme a konajme podľa informácií, ktoré dlhé roky v kostole počúvame. My nemáme ako vyskúšať, že či skutočne to večné trápenie je až také zlé, aby nás tá vedomosť o tom azda nejako k horlivejšej viere či čítaniu nakopla. No napísané je, že ani to by nás nedokázalo presvedčiť. Viď príbeh o boháčovi a Lazarovi. Ďalej je napísané, že ak sa nám nedostáva múdrosti, tak si ju máme prosiť od Boha, ktorý nám ju prosto a ochotne dá len o to musíme prosiť s vierou a bez pochybovania. No a zase tu vystáva otázka. Kto z nás si pokorne prizná, že tú múdrosť nemá alebo, že ju potrebuje? Veď my sa tak radi vieme ku všetkému vyjadriť, na všetko máme svoj názor, vieme ako by všetci naokolo mali žiť. My vskutku navonok veľmi múdro pôsobíme. Možno nás v presvedčení, že tou múdrosťou Božou oplývame utvrdzujú aj isté míľniky, ktoré sme v našom živote dosiahli. Šediny na hlave, vychované deti, ktoré práve skončili univerzitu, dlhoročné usporiadané manželstvo, dobre platené zamestnanie a im podobné nám poriadne dokážu pokriviť našu triezvu duchovnú sebareflexiu. A je jedno, že či sme starí alebo mladí. Preto sa skúmajme a modlime sa za tieto veci. Pán Boh je Duch, ktorý pri svojom skúmaní ide priamo do špiku kostí. (Židom 4, 12) Čo ak nás vidí úplne ináč, ako sa vidíme my sami? Aj zákonníci boli múdri, mali šediny, vychované deti a predsa pravé poznanie Boha nemali.

Všetkým tým, ktorí si myslia, že čo nám to tu ten mládenec rozpráva, že čo sa tu robí múdry veď ja s Bohom žijem a ja pre Neho robím toto či ono odkazujem. To dobré robte aj ďalej, neochabujte, neprestávajte. Podľa Písma Pán Boh na všetky naše kroky dohliada (Príslovia 5, 21), takže vás vo vašom snažení určite vidí. No Slovo Božie nás nabáda k dokonalosti a keďže naša nedokonalá viera sa Ježišovej dokonalej obeti nikdy nevyrovná, tak si ani o sebe veľa nenamýšľajme, ale buďme pokorní. Práve toto Slovo by nás malo vždy obviniť, keď by sme si o sebe niečo začali namýšľať. Vždy totižto môžeme urobiť viac ako robíme a podľa neho ešte ani nepoznáme všetko tak, ako by sme mali. Ak už teda na tej Božej vinici pracujeme, tak sa s nikým ani neporovnávajme. Iba ak s Kristom. Ľudia sa totižto vo svojej prirodzenosti radi pretekajú a podávajú výkony. Rýchlejšie zabehnúť pretek či mať porýľované skôr ako sused. To my vieme. No skutky viery nie sú o výkonnosti. Možno prenesenie niektorých športových prvkov do duchovnej oblasti vedie medzi kresťanmi k nezdravým myšlienkam a porovnávaniu, že kto koľko pre Pána Boha robí. Ak túžime po uznaní, tak tiež asi niečo nie je s nami v poriadku. Ten, kto na Božej vinici usilovne pracuje tomu sám Pán Boh dáva radosť a aj ľudí, ktorí ho v tom povzbudzujú. Veď On nás dobre pozná a vie čo potrebujeme. Samozrejme nám ľuďom niektoré Božie pochody nemusia byť spočiatku až tak jasné, ako tie vo svete. Ak my spomenutú daň včas nezaplatíme a budeme ju musieť zaplatiť aj s vysokou pokutou, tak na budúce sa ju už budeme snažiť zaplatiť včas. Budeme si už totižto istý tým, že nerešpektovanie či neznalosť zákona sa nám nevypláca. Lenže v duchovnej oblasti to tak jasné vždy nie je. Tam má všetko svoj správny čas, počas ktorého slnko svieti na dobrých aj zlých. Tam spolu rastú kúkoľ aj pšenica a na správne posúdenie vecí potrebujeme Božiu múdrosť.

V Biblii sa píše. Ajhľa, stojím pri dverách a klopem. Ak niekto počuje môj hlas a otvorí mi dvere, vojdem k nemu a budem stolovať s ním a on so mnou. (Zjavenie 3, 20) Počujeme to Jeho klopanie? Chceme s ním vôbec stolovať? Aká bude naša reakcia na ten Jeho hlas? Vážna alebo ľahostajná? Amen