Neskoro-jesenná prechádzka.
Neskoro-jesenná prechádzka

Ako sa to už posledné roky stáva zvykom, počasie je čoraz ťažšie a ťažšie predpovedať. Stáročiami zozbierané pranostiky prestávajú fungovať a meteorológmi do predpovedí zahrnuté všetky varianty pre dané miesto, nám to tiež neuľahčujú. A tak teda, odhadnúť počasie bolo nemožné aj v deň výletu. Už ani na toho Aladina sa nedá spoľahnúť... (nie-nie, nemám na mysli rozprávkového chlapca, ale systém predpovedania počasia). Vyzeralo to síce tak, že pršať nebude, ale zato ani slniečko pravdepodobne nevykukne. Preto sme sa doma nevedeli do poslednej chvíle poriadne rozhodnúť, že či naň vlastne ideme alebo nie. Vďaka Bohu však za to, že po chvíli motania sa v tomto bludnom kruhu, nám aktivoval zdravý sedliacky rozum. Pocity z počasia sme teda dali stranou a povedali sme si. A poďme! Bude dobre. Veď Pán Boh sa postará. Čo vlastne riešime?! Ak nás spája On, Jeho Slovo a Ním daní priatelia, tak počasie nehrá žiadnu rolu. V tomto prípade musí byť vždy dobre, či prší alebo je horúco. Ak si to samozrejme zase my ľudia nepokazíme vlastnými predstavami a žiadosťami. Veď je napísané. Hľa, aké dobré, aké milé je to, keď bratia spolu bývajú! (Žalmy 133, 1) Nebudeme "furt" sedieť doma, vravíme si z manželkou a hlavne deťom prospeje troška čerstvého vzduchu. Veď aj zdravšiu farbu do tváre hádam pochytia... No a po tomto rozhodnutí začal klasický stres. O trištvrte hodinu bol plánovaný odchod z Malachova smerom na Suchý vrch a my sme ešte neboli vôbec nachystaní. Samozrejme deti, hlavne to staršie s vlastným rozumom, keď sa dozvedelo, že teda ideme, tak začalo šomrať, že sa mu nechce a že bude musieť kráčať a, že a, že a, že... Viem si živo predstaviť, že niečím podobným prechádzajú aj iné rodinky. Napokon sme však zázračne dorazili na miesto "činu" a to takmer spolu aj s ďalšími účastníkmi výletu. Asi niečo podobné podstúpili v ten deň aj oni, keďže tam tiež neprišli načas. Proste klasika život. Raz nám veci idú lepšie a raz horšie.

V zborovom dome sme sa teda zišli tri kompletné rodinky s deťmi, náš pán farár a vedúci výletu pán Zajac. Nabalení keksami, rožkami, čajom, pršiplášťami sme sa teda vydali na cestu. Smer bol Suchý vrch. No, nedorazili sme tam. Vôbec sme netušili, že prejdeme len zo dva kilometre. Jeden hore, do kopca, na nejakú lúku a druhý zase naspäť. I keď podľa najmenšieho osadenstva sa to dalo skôr očakávať. Deti sa budú chcieť skôr zabávať alebo niesť, ako len kráčať. Ale isto viem jednu vec a myslím si, že hovorím za všetkých – bolo super. Cestou hore kopcom počas krátkych zastávok, pán farár dával deťom biblické kvízové otázky. Tak sa niektorí školáci dozvedeli, že napríklad Jozef mal dvoch synov a to Efrajima a Menaššeho. Kto z nich dával pozor, tak si niečo aj zapamätal, kto však nedával, tak mal smolu. Ale neostalo to len pri deťoch. Samozrejme aj dospelí sa o kadečom bavili. Preberali sme aj témy, na ktoré je nie vždy jasná odpoveď. A aj celkovo úplne ináč sa to Slovo Božie vníma, keď človek prechádza prírodou. Tu sa zastaví a pokecá, tam sa zastaví a pokecá, kým nás napríklad dobehnú mamičky s najmenšími turistami. Tu človeka napadnú myšlienky na ktoré si tam dole v "civilizácii" nenájde čas. Jeden z dospelých potom vytiahol nožík a o chvíľu už krpci šibrinkovali narezanými papečkami hore dole. Načas ich to síce zabavilo, veď boli vo svojom živle, ale potom začal medzi niektorými "boj" o najväčší papek a durdenie... No proste deti. Takto pomaličky ubiehala cesta, až sme prišli na veľkú lúku rozprestierajúcu sa nad Malachovom. A tam sa to začalo. Ani neviem, že koho to napadlo, ale papeky sme popichali do zeme. Jeden slúžil na označenie štartu a cieľu zároveň a o pár desiatok metrov bol druhý, okolo ktorého sa otáčalo a hybáááj sa pretekať, kto tú trasu zabehne najrýchlejšie. To bola super akcia pre všetkých zúčastnených. Súťažili doslova všetci. Malí, väčší a samozrejme aj dospelí vrátane pána farára. Jeden zobral mobil a meral čas. Keď si teraz pozerám video, čo sme natáčali, tak mám slzy v očiach z toho, ako každý "hral" na tie nohy. Každý chcel vydať zo seba čo najviac. Do behu nebolo treba nikoho nútiť. Súťaženie, porovnávanie a dokazovanie si sily v telesných aktivitách máme nejak v sebe zakódované. Bolo jedno, že sme mali turistické topánky, každý sa snažil o najlepší čas. Čo sa týka duchovnej stránky súťaže, tak v nej obstáli lepšie dospelí. Tí sa už neofučia, ak nevyhrajú. Vedia, že o prvom mieste to nie je. Pomocou božej výchovy pochopili, že telesné cvičenie totiž málo osoží, ale pobožnosť je na všetko užitočná, pretože má zasľúbenie pre terajší aj budúci život. (1 Timoteovi 4, 8) Horšie to už bolo pri našich ratolestiach. Tam boli reakcie adekvátne ich veku. Niektorí priťažko niesli, že nevyhrali. Na zamyslenie bolo však na celej veci to, že rozdiely medzi všetkými účastníkmi boli v rámci 2 sekúnd. Teda nič hrozné a koľko sa kvôli takej malichernosti dokáže ešte nezbudovaná ľudská duša napaprčiť. Však aj my sme boli takí istí za mlada... Ale v mnohom inom sme naopak ešte aj teraz, ako dospelí, takí istí, ako tie deti. Tiež sa vieme napaprčiť, keď niečo nie je po našom, niečo sa nám nepodarí, niekto sa má zdanlivo lepšie po finančnej stránke a podobne. Ale to nie je na tento článok. Keď sme už boli hladní, vybehaní a deti ešte aj "vylezené" po blízkej borovici, tak sme sa rozhodli, že sa vrátime späť, pretože čas už postúpil a ďalej sa ísť neoplatilo.

Výlet sme ukončili na fare, pri na dnešnú dobu charakteristickú lacnými "náhražkovými" surovinami, veľmi dobrých mäsových párkoch - teda aspoň sa tak zdali, ktoré nám už pripravila pani farárka. Po dočasnom nasýtení sa telesného pokrmu z ktorého sme boli určite všetci po pár hodinách znova hladní, sme si ešte pozreli rozprávku o Dávidovi a Goliášovi dúfajúc, že ten duchovný pokrm, ktorý si po zhliadnutí v sebe odnesieme v nás vydrží omnoho dlhšie, ako ten telesný. Aby sme tak ako Dávid mali aj my odvahu, či už do svedeckej, alebo aj inej duchovnej činnosti do ktorej sme povolaní. A preto pamätajme. Každé písmo, vdýchnuté od Boha, (je) aj užitočné učiť, karhať, napravovať a vychovávať v spravodlivosti, aby bol človek Boží dokonalý a spôsobný na všetko dobré. (2 Timoteovi 3, 16-17) A tak teda povzbudzujem každého, kto môže, že mu to povinnosti dovoľujú prísť na takýto výlet, keď sa bude v budúcnosti znova organizovať a zažiť požehnanie, ktoré dáva Pán Ježiš. Určite sa budú chcieť prekonať v tom behu a dokázať si, že to ešte zvládnu povedzme aj takí sedemdesiatnici. Nie vždy sa to samozrejme dá, to je jasné a preto sa neposudzujme, že tí chodia a tí nie, alebo že tí prídu len raz za čas a podobne. Pozerajme sa na Ježiša (Židom 12, 2) a nie na druhých. Nech sa nestretávame kvôli sebe (dnes nemám čo robiť tak idem, aspoň sa mi minie čas), ale kvôli tomu, že sme Jeho deti a že nám je spolu dobre. A to aj napriek tomu, že či je túra kratšia alebo dlhšia. Darmo nás bude tlupa 67 turistov, ktorá síce prejde za deň polku Kremnických vrchov, ale bez Božieho pokoja, pretože ju bude ustavične hnať povedzme nepriaznivé počasie. Takto "precupkáme" možno len pár sto metrov, ale pri debatách a hrách zažijeme Boží pokoj, ktorý prevýši každý náš rozum v Kristovi Ježišovi. (Filipským 4, 7)

Ak sa Ti človeče zdal byť článok zaujímavý, tak ho zdieľaj ďalej...

Komentuj

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.