Niečo z Kazateľa...
Niečo z Kazateľa...

Milý brat a milá sestra. Predstavte si, že túto nasledujúcu sobotu si urobíte poznávací výlet na Oravský hrad. Keďže tento hrad je kvôli skalnému bralu veľmi zaujímavo členený, tak si dovolím tvrdiť, že je určite vyhľadávaným návštevným miestom nie len slovenských turistov. Veď reklama a internet v dnešnej dobe fungujú na plné "obrátky" a tak ten, kto chce si ten svoj pozemský cieľ pre čiastočné uspokojenie svojich očí hravo nájde. Hoc aj v susednom štáte. No a tak, keď tam teda vy do toho Oravského podzámku v tú sobotu prídete a svojho „tátoša“ zaparkujete na parkovisku pod hradom, tak podľa "eš-pé-ze-tiek" rýchlo zistíte, že hrad okrem vás prišli navštíviť aj "Rakušáci" Poliaci a Česi. Po zakúpení vstupenky a absolvovaní základných pokynov u sprievodcu sa potom vy ako zodpovedný jedinec 😉 snažíte na prehliadke držať pekne v skupine s ostatnými, aby ste nevošli niekde do zakázanej miestnosti, prípadne sa snažíte byť ticho, aby ste dobre počuli výklad. Zrazu však niekto niekde začne kričať, nastane ruch a vy vôbec netušíte, že čo sa deje. Po chvíli sa to však ukľudní a od sprievodcu, ktorému medzi tým niekto volal na mobil sa dozvedáte, že jeden návštevník zo susednej poľskej skupinky si chcel domov tajne zobrať nejaký drobný suvenír zo 17 storočia a tak na neho museli zavolať políciu.

No a tu sa už dostávame k pointe tohto príkladu. Myslím si, že v danej chvíli by sa mnohí z nás pravdepodobne začali na túto skupinu Poliakov, alebo na Poliakov ako takých, nie len na tohto jednotlivca s veľkou pravdepodobnosťou pozerať ako na "bandu" zlodejov. A to aj napriek tomu, že tých druhých Poliakov zo skupiny by takéto niečo nikdy nenapadlo urobiť. Oni mali len tú smolu, že práve u nich sa našiel takýto jeden jediný - do neskutočnej hanby ich uvádzajúci jedinec. Myslím si, že práve v takýchto situáciách sa v nás ľuďoch zvyknú z-aktivizovať všetky tie naše negatívne skúsenosti s členmi daného národa či nejakej inej skupiny ľudí, ktoré sme si v sebe do danej chvíle počas nášho života "nazbierali". Možno máme niekde doma poľský nábytok, možno oblečenie ktorého kvalita nie je podľa našich predstáv a už sa nám to v takýchto situáciách v našich mysliach spojí a my potom tie naše vyjadrenia na niekoho adresu obvykle s prihliadnutím na tieto skúsenosti zovšeobecníme. Už sa v tom našom zlom ponímaní za ktorým stojí jedinec "vezú" aj všetci tí ostatní. Aj nevinní.

No, v tomto bode to už radšej s Poliakmi ukončím, pretože ďalším rozvíjaním svojho príkladu by som už len zbytočne zašiel na "tenký ľad“. Všetky naše názory sa totižto odvíjajú od našich osobných skúseností či iných mienkotvorných vplyvov, ktoré na nás počas života pôsobia a tak pravda každého jedinca sa značne re-la-ti-vi-zu-je. Pretože jedni budú obhajovať jednu polopravdu a druhý zas tú druhú, každý podľa svojich skúseností. Pritom všetci tú pravdu navonok zdanlivo mať budú, ale do vyriešenia ich "sporu" to žiaden výsledok aj tak neprinesie a nevnesie to ani pokoj. Avšak na poukázanie podstaty, že jeden človek dokáže pošramotiť imidž menšej či väčšej skupiny ba priam celého národa si myslím, že je tento príklad postačujúci. A ak má niekto problém s Poliakmi, tak namiesto nich si úplne v pohode môže dosadiť napríklad Slovákov. Veď všetci sme aj tak hriešni a aj medzi nami sú takíto ľudia. A častokrát sme takýmito ľuďmi aj my samotní, hoc nič neukradneme. Zlý imidž svojej rodiny, svojej skupiny, svojej kancelárie, svojho spoločenstva či imidž vlastného národa si pred inými pošramotíme skrátka úplne niečím iným.

No myslím si, že už stačilo napínania a prišiel čas objasniť, že ako to všetko čo píšem vlastne súvisí s Bibliou? A tak vám to teda prezradím. Pri čítaní Biblie mi vzbudil pozornosť nasledujúci verš z Kazateľa.

Jediný hriešnik skazí mnoho dobrého. Mŕtva mucha zasmradí a nakazí olej voňavkára; málo bláznovstva má prevahu nad múdrosťou a cťou. (Kazateľ 10, 1)

Keďže Biblia predstavuje komplexnú "zostavu" informácií, ktorá nám pomáha žiť na "hlbine", ukazuje nám cestu večnosti a nič v nej nie je napísané len tak, tak ma napadlo, že sa pokúsim zamyslieť aj nad takýmto zdanlivo duchovne nevýrazným veršom. Z podstaty verša vyplýva, že pre ľudí zvonku je veľmi dôležité, aký obraz im my o sebe a našej príslušnosti k Pánu Bohu a cirkvi ako takej vydávame. Či tým čo hovoríme, akým spôsobom to hovoríme, alebo ako navonok pôsobíme tiež nekazíme Boží obraz, ktorý ako Jeho "vyslanci" máme vo všeobecnom povedomí u ľudí vytvárať. Som si istý, že aj tento jeden z tých "iks" nenápadných veršov so spasením zdanlivo nesúvisiacich, predstavuje tiež ten jeden malý dielik z toho veľkého Božieho "puzzle" obrazu, ktorý nám kresťanom sám Pán Boh kladie pred oči. A skrze ktorý chce, aby sme sa vyučili múdrosti v každej jednej situácii. Aj takýto zdanlivo nie veľmi duchovný verš s muchou nám vo svojej podstate, ak ho správne uchopíme môže poslúžiť na vylepšenie rozsudzovania a vnímania situácií nášho pozemského života. A preto si myslím, že ak sa trošku posnažíme, tak si tú jeho podstatu na základe horeuvedeného príkladu s hradom vieme veľmi dobre premietnuť aj do duchovnej oblasti a netreba k tomu ani veľa písania.

Ide v ňom o to, že či kvôli povedzme vlažnosti, alebo kvôli našej pochabosti, ktorú častokrát vo viere a prenáhlených vyjadreniach máme a pritom to sami tak ani nevnímame nedávame niekomu pohnútku na to, aby si v určitej situácii v spojitosti k kresťanmi povedal: "To títo kresťania sú úplne mimo. Ja som normálneho kresťana nikdy nestretol. Veď aj tento tu (myslí pritom na nás), hľa ako hlúpo zareagoval. Tie jeho vyjadrenia sú kde vietor tam plášť. A ako sa dušoval, že on je iný, vraj slobodný, vraj zásadový..." A tak na základe našej ne-múdrosti daný človek všetkých kresťanov zhrnie do jedného "vreca". A to aj tých, ktorí sa skutočne snažia s Pánom Bohom žiť. A pritom takýchto príkladov, kedy môžeme dať niekomu pohnútku na takého zovšeobecnenie je neskutočné množstvo. Len sa treba skutočne hĺbkovo skúmať, netreba si o sebe veľa namýšľať a treba si všímať veci okolo seba za pomoci Ducha Svätého.

Teraz hlbšie a dosť na "hrane" rozoberiem jeden príklad pri ktorom si určite budete klásť otázku, že či je vymyslený, alebo vychádza zo skutočnej udalosti. No odpoveď nenapíšem. A bude to kvôli tomu, aby sme sa hlbšie zamysleli nad tým, že ako asi navonok pôsobia vyjadrenia nás kresťanov. Takže, čo si pomyslí povedzme evanjelický 😉 veriaci, alebo kde ho to navedie v jeho osobnej viere ak jeho biskup povie, že katolícky pápež František je pre neho osobnosťou? A je jedno, že v akom zmysle. Také nenápadné slovko "OSOBNOSŤ", v Biblii sa inak nenachádzajúce a už to "reže" do živého! Lebo ak "pastier", ktorý sa odvoláva na základ svojej viery Bibliu a ktorý my evanjelici radi a hrdo nazývame sóla skriptúra (alebo radšej kvôli "bratom" katolíkom sóla "skulptúra" ;-)) a pritom poukazuje na lídra modloslužobného kolosu ako na osobnosť, tak aký obraz o žiarlivom Bohu, ktorý nenávidí modloslužbu potom predostrie tým svojim "ovciam"? Aký pokrm jeho farníci od neho dostanú? Bude to čistý pokrm, ktorý ich navedie na jasnú nekompromisnú cestu viery? Nie! Zjavne to bude pre ich duchovný rast v konečnom dôsledku neprijateľný "maglajz". Takýto pastier svojim nerozvážnym vyjadrením nakazí a do omylu uvedie aj svoje častokrát nepremýšľajúce a len na jeho vyjadrenia sa spoliehajúce ovce. Teda duchovne slabších ľudí, ktorí ešte úplne nedokážu rozpoznať isté duchovné pravdy. Oni automaticky príjmu fakt, že pápež František je osobnosť lebo to povedal ich duchovný pastier. Pastier, ktorý je pritom ešte aj na takej vysokej pozícii v cirkvi. Tak to už určite musí byť pravda. Naopak, tí inak zmýšľajúci si zas pomyslia, že ak takíto predstavitelia sú vo vedení cirkvi, tak potom je už s tou Evanjelickou cirkvou augsburského vyznania "ámen-tma". (Pozor!!! Tu nejde o osobu pápeža ako takého, ale ide o vystihnutie podstaty verša!!!)

Chápeme o čo tu ide v tom verši z duchovného hľadiska? Rozumieme tomu, že čo všetko môže takého jedno slovko vyvolať u ľudí? Popri poznaní všetkej tej pravdy o Bohu a o Ježišovi je veľmi zaujímavé, že čo nás kresťanov vedie k tomu, že dokážeme nazvať osobnosťou človeka, ktorý celý svoj život zasvätil modloslužbe a zjavne sa ju nepokúša zo svojho života a zo svojej pozície kvôli oklamávaniu oviec svojho košiara ani všemožne zrušiť! Tak ako mu to prikazuje jeho vlastné písmo! Potom aj o úprimnosti akýchkoľvek iných jeho pohnútok na základe ktorých niekto o ňom povie, že je osobnosťou môžeme fakt len diskutovať. (Veď aj v Biblii sa píše o farizejoch a zákonníkoch, že sami nevchádzajú a iným nedovolia vojsť. Ja len dodávam, lebo tí zákonníci im práve tým mixovaným pokrmom náročky vkladajú chybné gény do ich DNA správneho duchovného vývinu..., ale toto už nejdem ďalej rozvíjať)

Našou osobnosťou má byť výlučne Pán Ježiš a len na Neho sa máme pozerať a len na Neho máme poukazovať a len Jeho dávať za príklad! Ten je čistý a dokonalý bez akéhokoľvek „ale“. Aké, skutočne dobré a z Ježišovej pravdy na večnosť smerujúce pohnútky môžu mať ľudia, ktorí neuznávajú Ježiša ako autoritu, či ako jedinú cestu k Bohu? Skúsme sa nad týmto zamyslieť! Skúmajme z duchovného hľadiska všetko to s čím prichádzame do styku. Skúmajme to, čo kto hovorí. Ale najprv skúmajme Bibliu a prosme o múdrosť Ducha Svätého. Lebo až potom, keď sme duchovne zžití s touto referenčnou "príručkou" života dokážeme s jeho pomocou rozpoznať to, čo je ešte v poriadku a čo už nie.

V Jakubovi sa píše: "Priateľstvo so svetom je nepriateľstvo voči Bohu." Položme si teda otázku: "Priatelíme sa so svetom len vtedy, ak zmýšľame ako svet, alebo sa priatelíme už aj vtedy, ak so svetom len sympatizujme našimi myšlienkami?" Odpoveď nájdeme zas len v Biblii. Ak ju totižto čítame tak zistíme, že nová zmluva posunula páchanie hriechu už na hranicu myšlienok. Pán Boh sa pozerá na naše uvažovanie ešte skôr, ako niečo vykonáme. Ešte skôr nás odsúdi za zlú myšlienku ako za to, že fyzicky niečo zlé na základe nej aj vykonáme. Môžem ja ako veriaci človek v Biblického žiarlivého Boha povedať, že je pre mňa v niečom osobnosťou pápež, alebo niekto iný? Či už zo sveta alebo cirkvi? Napríklad Putin, Ghándí, matka Tereza, premiér Heger, spevák Dušan Grúň a podobne...? Veď všetci sme len nedokonalí ľudia, ktorí sú prach a v prach sa obrátia. Načo také vznešené vyjadrenia na adresu prachu? Hľa, osobnosť prach 😉 tram-ta-ta-tááá! A tak radi sa takýmito prívlastkami vo všeobecnosti nazývame. Dovolím si tvrdiť, že tieto vyjadrenia nepôsobia kladne na náš správny duchovný vývin. Zamyslime sa nad tým! Je napísané, že tí čo slúžia Bohu sa majú nazývať len neužitoční služobníci. A ako sa majú potom nazývať tí, ktorí Pánu Bohu vôbec neslúžia, alebo sa Bohu svojou službou protivia? Ono toľko už spomenutého pápeža môžeme v pokoji vypustiť z mysle, pretože keď aj niekto, kto je kresťan vyriekne v istej situácii šťavnatú nadávku a počuje to niekto iný, kto o ňom vie, že je kresťan, tak to pôsobí tak isto. Tiež možno ten dotyčný zosmutnie, lebo podvedome očakával, že kresťania tak nenadávajú.

Ak sa teda takto začneme pozerať ľudí a veci okolo seba tak zistíme, že je skutočne lepšie mlčať, lebo tým nič nepokazíme, ako hovoriť niečo rozporuplné, nejasné, niečo čo tvoria polopravdy. Svet nás kresťanov počúva a pozerá sa na nás. Je jasné, že dokonalí nebudeme nikdy a vždy tomu svetu nejakú tú pohnútku na pohoršenie dáme, ale to čo môžeme veľakrát ovplyvniť sa ani len ovplyvniť nepokúsime, pretože to ani nevidíme. Nevidíme, pretože o tom ani nepremýšľame a ani skutočne úprimne neprosíme Ducha Svätého o to, aby nám vôbec ukázal, že či je to s našimi vyjadreniami či nami samotnými z Jeho pohľadu všetko v poriadku. Či sme spôsobní na zvestovanie dobrých vecí.

No a tak, čo z toho všetkého vyplýva? Čo nám tento verš vo finále hovorí? No, že častokrát sme proste my sami tými muchami, ktoré nasmradia olej voňavkára – Pána Boha (teraz si za-parafrázujem - olej Božieho pomazania), ktorý sa ho snaží skrze nás veriacich vyliať aj na neveriacich. Tým našim smradom proste nespočetne veľakrát sprzníme Boží úmysel, ktorý má s nami. Alebo to poviem ešte inak. Je napísané, že tí, ktorí veria sú vôňou Kristovou. A mnohí z nás sa tou vôňou Kristovou skrze svoju nedokonalosť skutočne snažia aj byť. Popravde nikto z nás asi nepovie, že veriaci nie je. Takže by sme tými vôňami logicky mali byť všetci, teda aj tí, ktorí trebárs aj toto čítame. Tak si sami pre seba úprimne teraz odpovedzme, že či skutočne tými vôňami aj sme? Ak áno, tak je všetko okej a tento článok nie je o nás, avšak ak nie sme tak vedzme, že tým našim smradom vytvárame taký imidž kresťanstvu s ktorým neveriaci nebudú chcieť mať nič spoločné. Skúsme sa nad tým zamyslieť. Avšak v tej najväčšej hĺbke nejde o kresťanstvo, ale o Pána Boha. Pretože my svojimi vyjadreniami poukazujeme hlavne na to, akú moc má Pán Boh vlastne v našich životoch. A podľa typu vône, ktorú po sebe neraz vďaka našim nebiblickým výrokom na osobnosti z prachu zeme zanecháme musíme skonštatovať, že často len veľmi malú. AMEN

Ak sa Ti človeče zdal byť článok zaujímavý, tak ho zdieľaj ďalej...

Komentuj

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.