Rozsudzuj múdro

Milý brat a milá sestra. Medzi také nie práve najlichotivejšie predstavy, ktoré sa voči nám kresťanom medzi neveriacimi ľuďmi postupne rozšírili i udomácnili a ktoré nepochybne vznikli na základe reálnych skutočností by sme pokojne mohli zahrnúť aj nasledovnú: "Kresťania sú pokrytci. Hrajú sa na svätých a keď vyjdú z kostola, tak už nadávajú a ohovárajú. Cirkev je jedna falošná banda!"

No nedá sa nič robiť, ale skutočne sa tie ich predstavy, ktoré do istého času boli skutočne pre mnohých neveriacich iba prebratou informáciou zo všeobecného povedomia, neraz i pre nich samotných stali bežnou realitou. A tá ich konkrétna realita nemusela vôbec mať nič spoločné s hore uvedeným príkladom. Z kresťanov sa mohli sklamať aj v hocičom inom. Prečo je však tomu tak? No preto, lebo aj my sme tiež len také isté živé bytosti z "mäsa a kostí", ako aj oni. Rozdiel medzi nami a nimi je zhruba len v tom, že my vieme kde hľadať odpustenie, kde hľadať povzbudenie, alebo kde znovu hľadať to správne smerovanie. Keďže nepochybne aj na nás veriacich pôsobia vonkajšie vplyvy, tak sa neraz stane, že ani my pod ťarchou starostí či pokušení, ktoré na nás doliehajú neobstojíme a v niečom zlyháme. Možno si v čase zlyhania poriadne zanadávame, možno sa s niekým pohádame, možno niekoho odsúdime či trebárs na križovatke na niekoho nervózne zatrúbime. A už si tú našu nervozitu ten spolucestujúci všimne...

A toto všetko sa deje aj napriek tomu, že sa skrze vieru mnohí skutočne úprimne snažíme na sebe pracovať a byť lepšími. Teraz nejdem riešiť to, že ktorí kresťania ten všeobecný pohľad v minulosti pokazili, alebo že na základe akého zlyhania vznikol, či prečo sa automaticky všetci kresťania hádžu do jedného vreca, pretože je to aj tak nepodstatné. Teraz sa chcem s Božou pomocou zamyslieť nad tým, že aké je skutočne nerozumné z ľudského pohľadu posudzovať kresťanov, ale samozrejme aj celkovo iných ľudí. Tieto nasledujúce myšlienky nám určite pomôžu pri rozhovoroch s neveriacimi, pretože aj im samotným dajú akú takú pohnútku na premýšľanie či prehodnotenie ich vlastných postojov. Na túto vec mi teda teraz veľmi dobre poslúži nasledujúci verš, pretože opisuje dve úplne odlišné postavy, ktoré zvestovali slovo Božie. Jedna bola nedokonalá ako aj my a druhá zas dokonalá.

Prišiel totiž Ján, ani nejedol, ani nepil, a hovoria: Démonom je posadnutý! Prišiel Syn človeka, jedol a pil, a hovoria: Ajhľa, človek žráč a pijan vína, priateľ colníkov a hriešnikov. (Ev. Matúša 11, 18-19)

Prvým spomenutým človekom v tomto verši je Ján Krstiteľ. V čase jeho pôsobenia chodil po Judskej púšti a hlásal, aby sa ľudia kajali z ich hriechov. Ján bol skutočným človekom ako sme aj my, pretože bol splodený telesným spojením dvoch ľudí. Aj napriek tomu, že podľa slova bol duchom Svätým naplnený už od narodenia a teda mal istú životnú múdrosť a aj jasno v istých veciach, tak aj tak zostal iba hriešnou ľudskou bytosťou. Ján sa stravoval jednoduchým pokrmom, ktoré mu ponúkala vyprahnutá Judská púšť. V Biblii sa spomína, že to bol len poľný med a kobylky. A tak isto sa v nej spomína, že nepil víno a ani žiadny iný opojný nápoj. No a tak zrejme kvôli takémuto spôsobu jeho života, navyše v spojení s tým čo hlásal a utvrdením tou jeho abstinenciou 😉 bol pre mnohých zúčastnených nejakým podivínom. Podivínom natoľko zvláštnym, že od ľudí dostal prívlastok - démonom posadnutý.

Druhým spomenutým človekom vo verši je naopak Pán Ježiš – dokonalý Syn Boží. Teda ženou síce porodený, no duchom Božím počatý. Pán Ježiš na rozdiel od Jána žil medzi ľuďmi a teda aj jedol i pil to isté, čo jedli i pili aj oni. Určite sa však neobžieral a ani nebol takým veľkým pijanom, ako to môže zo slov vyplývať. A určite sa ani neopíjal, lebo aj toto nám môže podvedome z toho pijanstva vyplývať. To, čo ľudia o Ňom povedali nám len poukazuje na to ich vtedajšie nerozumné rozsúdenie vecí. Napríklad ja sám som absolútny abstinent, ktorý si z domu do roboty nosí prefiltrovanú vodu v sklenenej fľaši od Cinzana. Moji kolegovia v kancelárii to samozrejme vedia, ale aj tak neraz pri pohľade na fľašku veľmi radi povedia, tak ty si iný "alkoholíííík". No a tí, ktorí to nevedia, tak tí sa po príchode do kancelárie v prvom momente len čudujú, že čo za fľašku to mám na stole položenú. A už len málo stačí, aby túto informáciu podali ďalej a tak sa zo mňa stal pre nezainteresovaných alkoholik. Tento príklad by sa však hodil aj do Jánovej časti, pretože pre niektorých som bol naopak zas podivínom, ktorý vôbec nepije. No a podobným spôsobom určite dostal ten svoj prívlastok - žráč a pijan vína aj Pán Ježiš. Povedzme, že si raz za čas dal v spoločnosti colníkov a hriešnikov za pohár vína z Jemu vlastných a pre danú situáciu určite prospešných dôvodov a už v očiach tých "spravodlivých", ktorí akurát práve vtedy sedeli nablízku dostal prívlastok pijan. A možno tento obraz o Ňom vytvorili práve tí, ktorých to Jeho dokonalé počínanie dráždilo. A tak si vytvorili predstavu, že Syn Boží predsa nepije. Predstavu, ktorú im však nenaplnil. Tu je dobré si skutočne uvedomiť, že Pán Ježiš určite neobľuboval vínko a určite sa nikdy povedzme neopil. Veď predsa musel veľmi dobre vedieť, že ak by tak urobil, tak by to nenávratne poškodilo ten bezchybný obraz, ktorý o Bohu vydával. Vedel, že ak by sa tam niekde zosunul pod stôl, tak by už asi žiaden predivný skutok nenapravil ten Jeho pošramotený obraz v očiach ľudí.

No a takto nejako je to aj s pohľadom na nás kresťanov. Aj keby sa čo i len jeden z nás veriacich terajšej doby našiel dokonalý a nezlyhal by, tak aj tak bude pre tých ostatných nedokonalých tiež len nedokonalý. Pravdu nepoznajúci ľudia jednoducho skrze tú svoju nedokonalosť nemôžu uvidieť tú jeho dokonalosť. Múdre rozsudzovanie nám dáva len duch Svätý, ak ho o to prosíme. Aj napriek tomu, že podľa Biblie sa Pán Ježiš nehádal, nekričal, neupozorňoval na seba, nalomenú trstinu nedolomil a tlejúci knôt neuhasil, ale snažil sa dopomôcť spravodlivosti k víťazstvu, tak aj tak na Neho ľudia šomrali a nadávali. Ľudia jednoducho mali oči, ktorými správne nevideli, mali uši, ktorými správne nepočuli a mali aj rozum, ktorým však nevedeli tie vnemy správne rozsúdiť. Skrátka, ľudia vždy veci vedia rozsúdiť len do takej hĺbky, ako im to dovoľuje ich poznanie. V našom prípade to znamená, že aj keby boli kresťania, ktorí z tých kostolov vychádzajú priam dokonalí, tak aj tak by vždy boli tŕňom v oku tým neveriacim, pretože tí by tú ich dokonalosť jednoducho neboli schopní rozpoznať. Tá ich dokonalosť (v ponímaní neveriacich to pokojne môžeme nazvať - inakosť) v podobe takej úslužnosti, krotkosti či povedzme dobrotivosti, ktorou by tí veriaci oplývali by im vadila presne tak isto, ako im vadí tá ich nedokonalosť v podobe spomenutého ohovárania či nadávania...

No a ďalej sa tak isto v Biblii píše, že sa máme hľadieť na Pána Ježiša, pôvodcu a dokonávateľa našej viery. Na to ako žil, čo robil, čo rozprával a nie na ľudí. Čiže toto je ďalší kameň úrazu pre tých, ktorí sa na nás kresťanov pozerajú ako na dokonalé a neomylné bytosti v tom našom počínaní. Totižto všetci ľudia, ktorí majú vo svojich nozdrách dych života budú vždy len nedokonalými bytosťami pri ktorých bude len otázkou času, že kedy v niečom zlyhajú. Všetci sme jednoducho hriešnici. A z toho vyplýva, že je bláznivé dúfať v nejakého človeka, alebo mať v ňom svoj vzor. Či v kresťana, či v politika, či v rodiča, či v... Tí, ktorí v takýchto ľudí dúfajú a majú v nich svoj vzor sa časom vždy len sklamú. No a práve kvôli tejto skutočnosti je pre nás veriacich veľmi dôležité kvôli dobrému vzoru všímať si len počínanie Pána Ježiša a len z Neho si brať príklad.

Keď to teraz zhrniem, tak aké ponaučenie pre nás z toho všetkého teda vyplýva? No prvé je to, že my kresťania nikdy ani zlyhať nemusíme a aj tak si niekto niečo na nás nájde, ak si nájsť chce, aby si možno pred sebou samým niečo ospravedlnil. Čiže všetko je o duchovnej múdrosti daného "rozsudzovača". Ak sa totižto necháva viesť duchom Svätým, tak veci rozsúdi správne a ak nie, tak pravdepodobne mylne. A druhé zas je, že ak skutočne veríme tomu čo nám Pán Boh hovorí, tak sa fakt snažme nikoho neposudzovať, pretože všetci sme nedokonalé bytosti, ktoré vždy v niečom zlyhajú. Nepozerajme sa dole - na ľudí, pretože mnoho vecí nás bude na nich len "dráždiť", kvôli ktorým potom zlyháme. A zlyháme práve vtedy, keď to bude najnevhodnejšie. Keď budeme napríklad niekoho viesť autom a v nervoch pritom na niekoho zatrúbime...