Starí verzus mladí, veriaci verzus neveriaci? Alebo ako to je? Ach tá múdrosť...
Starí verzus mladí, veriaci verzus neveriaci? Alebo ako to je? Ach tá múdrosť...

Milý brat a milá sestra. "Múdrosť kričí na ulici, na námestiach vydáva svoj hlas. Na vrchu hradieb volá, pri vchodoch do mestských brán vraví svoje reči: Vy neskúsení, dokedy chcete milovať prostotu? Dokedy budú posmievači túžiť po posmechu a blázni nenávidieť poznanie? Obráťte sa k môjmu karhaniu! Vylejem na vás svojho ducha, dám vám poznať svoje slová. Pretože ste sa zdráhali, keď som volala, nik si nevšimol, keď som vystierala ruku; nedbali ste na moju radu a na moje karhanie ste nič nedali, ja sa tiež budem smiať z vášho nešťastia, posmievať sa budem, keď vás zachváti hrôza..."

Spoznali ste tieto vety? Ak áno, tak je dobre a ak nie, tak nevadí. Je to text zo začiatku knihy Prísloví. Hovorí nám - aj keď dosť anonymne a neosobne o akýchsi nerozumných ľuďoch na ktorých volá - nazvime ju "pani" 😉 múdrosť. Z kontextu textu však vyplýva aj to, že oslovení ľudia túto "pani" počúvať nechcú, že si ju nevšímajú a že toto ich nepočúvanie ich potom, časom povedie k nešťastiu. (Myslím si, že najväčším nešťastím pre človeka, aké ho môže postihnúť je život bez Pána Boha, alebo jeho vlažný-neosobný vzťah s Ním. Oba tieto prípady s istotou vždy svojim časom vyústia do mnohých nesprávnych životných postojov, alebo k nešťastnému životu a pritom to daný jedinec častokrát vo svojom osobnom živote nevie ani len od-vnímať.) Ak sa však započúvame do našich rečí, ktoré vedieme, tak zistíme, že poväčšine sme presvedčení o tom, že my tú kričiacu "pani" veľmi dobre poznáme a ak ju niekto nepozná, tak to budú najskôr tí druhí. Prečo však toto všetko píšem?

No preto, lebo pri čítaní Biblie mi do oka "padol" nasledujúci verš z evanjelia Jána: "Povedali Mu Židia: Päťdesiat rokov ešte nemáš, a Abraháma že si videl?" Aj keď sa z tohto veršu nedá presne určiť pohnútka, kvôli ktorej toto Židia Pánovi Ježišovi povedali, tak to čo povedali, predsa len odzrkadľuje istý životný postoj hádam každého jedného človeka, ktorý je v nás zakorenený asi už od počiatku vekov. Na verši ma teda zaujalo to, že ako tá jedna naša povahová črta ostáva tisícročiami nemenná. Tú črtu predstavuje ten špecifický postoj starších ľudí k mladším. Tí starší takmer vždy do obhajoby toho čo hovoria zapoja aj svoj vek o ktorý sa opierajú a ktorý podľa nich zrejme dáva tomu ich tvrdeniu určitú vážnosť. Myslím si, že tieto tvrdenia sú do určitej miery pravdivé a vychádzajú zo životnej praxe. Avšak v niektorých situáciách a pre spomenutých Židov z nášho príkladu možno, že aj v ich životne zásadnej situácii môže takáto prax pri neznalosti horeuvedenej "panej" úplne daného človeka zmiasť a uviesť na šikmú "plochu". No a na tej šikmej ploche sa môže daný človek veľmi ľahko "pošmyknúť" a spadnúť... Inými slovami povedané, môže si niečo úplne zle vyhodnotiť a svojim ďalším počínaním, stojac pritom na tom svojom zlom vyhodnotení, tak môže o niečo prísť. Napríklad aj o večný život. 😉 Samozrejme zo spomenutého vychádza aj ďalšia otázka, že kto je mladý a kto starý, ako to definovať a podobne. Veď napríklad pre takých 90 ročných rodičov sú ich 60-70 ročné deti stále len deťmi a možno z ich pohľadu ich ešte tí rodičia považujú aj za mladých. Ja mám napríklad 44 a tiež som pre mnohých ešte mladý a tiež sa na svoje deti neraz pozerám z takéhoto pohľadu, aký opisujem. No a keď sa pozriem na tridsať ročného Ježiša, tak toho by som vtedy hádam ani ja nebral vážne. 😉 Keďže toto je dosť citlivá téma 😉 a nie každý ju možno zoberie za ten "správny koniec", tak nakoniec v takom tom záverečnom zhrnutí článku sa ešte vrátim k jej lepšiemu objasneniu. Možnože niektorým z nás sa práve skrze toto zamyslenie vyjaví to, že z istého pohľadu sme my vlastne "potomkami" oných Židov. Aj keď pravdepodobne to pre väčšinu z nás nepredstavuje potomstvo po krvi, ale potomstvo podľa uvažovania určite. Stačí len čítať ďalej a premýšľať...

Takže, vyššie spomenuté slová povedali Židia Pánovi Ježišovi vtedy, keď im hovoril o sebe, o tom, že od kadiaľ pochádza, kam ide a podobne. Hovoril síce pravdivo, ale oni mu samozrejme neverili a kvôli Jeho rečiam, ktoré hovoril mali na neho neskutočné nervy. Už kamene zo zeme dvíhali, aby ich mohli po Ňom šmariť... Oni skrátka nerozpoznali čas ich navštívenia samotným Pánom Bohom. Ich pohľad na Neho bol síce overený životom, overený skúsenosťami a podobne - že čo nám tu tento "sopliak" hovorí, veď či z Nazareta môže byť niečo dobré?..., avšak v tejto konkrétnej situácii tá ich životná prax zjavne nestačila na správne rozsúdenie vecí (To o tom Nazarete nepovedali priamo títo Židia, ale povedal to na inom mieste Natanael, keď mu povedali, že našli Ježiša z Nazareta. No a to čo povedal úplne presne vystihuje to na čo poukazujem. Asi mal Natanael zlé skúsenosti z niektorými ľuďmi, ktorí pochádzali z Nazareta a preto keď počul slovo Nazaret, tak už automaticky posudzoval aj ďalších - nových ľudí z Nazareta, ktorých pritom vôbec nepoznal podľa tých predošlých...). V tom rozsudzovaní im však mohla pomôcť horeuvedená kričiaca "pani", ktorú však oni zjavne netúžili počas svojho predošlého života spoznávať. A to sa im svojim časom v istom bode ich života aj vypomstilo, pretože tá "pani" sa im čoskoro zasmiala (ako je v tom úvodnom v texte uvedené) priamo do "očí", keď ich zachvátila hrôza, ktorá nastala po ukrižovaní Pána Ježiša v podobe zatmenia, zemetrasenia, roztrhnutia chrámovej opony a podobne. Vtedy im určite doplo, že "naozaj Syn Boží bol tento...", ako to skonštatoval aj stotník pri kríži. Alebo možno aj nedoplo. 😉

Skrátka, Pán Boh im poslal záchrancu, ktorý však nemal črty, aké oni podvedome na základe svojich predstáv a skúseností očakávali. Nenarodil sa v paláci, nemal postavy a ani dôstojnosti, teda isté osobnostné znaky, ktoré v ľudskom ponímaní vzbudzujú určitý rešpekt či záujem. A dokonca nemal ani dostatočný vek na to, aby mu dával akýsi punc hodnovernosti v ich očiach. Pán Ježiš bol skrátka osobou, ktorej ozdobou ešte neboli na hlave šediny a ani lysina. A tak život ľudí, ktorí boli účastní na udalostiach spojených s Pánom Ježišom stál len na ich viere v Jeho slová a na správnom duchovnom rozsúdení toho, čo mohli skrze Neho vidieť a počuť. A to správne rozsúdenie záviselo na ich vnútornom postoji. A ten postoj vtedy, mnohí určite správny nemali. Horeuvedená "pani" múdrosť nám pomáha meniť naše postoje. A ako sa píše v Jakubovi, komu sa nedostáva múdrosti nech si ju prosí od Pána Boha... A kto zas uzná, že ju nemá...

A tak je dobré, aby sme sa do špiku kostí aj my zamysleli nad tým, že či by sme sa pri osobnom - telesnom stretnutí s Pánom Ježišom aj my nesprávali tak isto, ako tí Židia v minulosti. Ja viem, že to trošku zvláštne znie, lebo my si určite teraz povieme, že sa s Ním každodenne stretávame a že aj teraz je tu s nami, ale... Predstavme si, že by zrazu prišiel do nášho kostola akýsi mladý 30 ročný fagan, akési mladé "ucho", napohľad tuctový, s vyrážkami na tvári, ničím nezaujímavý, len tak neohlásene, bez ovácií, bez vzbudenia pozornosti či bez uvedenia biskupom západného dištriktu a sadol by si do poslednej lavice. A po skončení bohoslužieb by otvoril ústa a začal by hovoriť veľké veci Božie. Aké sme dovtedy neslýchali. Ako by sme reagovali? Uverili by sme mu, alebo by sme sa správali podobne, ako tí Židia v príbehu? Ja viem, je dosť ťažké si na to v pravde odpovedať, pretože znalosť biblickej histórie nám bráni v hlbšej sebareflexii, keďže už vieme, že Ježiš prišiel a podobne. Ale myslím si, že až tak vzdialená myšlienka od nás to zas nie je. Veď Pán Boh sa určite aj dnes k mnohým z nás snaží prehovoriť prostredníctvom svojich mladších "Ježišov", ako sme my sami, ktorých však neprijímame a to presne kvôli tým istým veciam, kvôli ktorým toho skutočného nemohli prijať ani tí ľudia v minulosti. Proste mnohí vekovo mladší nespĺňajú tie naše očakávania, ktoré my starší máme v mysli nejak zaužívané. A navyše to všetko dobré aj tak vždy "zaklincuje" tá ich nedokonalosť v žití, ktorú my práve vtedy, keď nám niečo hovoria až príliš citlivo na nich vnímame...

Teraz len v krátkosti spomeniem dva biblické príklady na zamyslenie, ktoré nám poukážu na to, že ľudská dlhovekosť a skúsenosti, ktoré nám v našich mysliach častokrát dodávajú tú vážnosť, múdrosť a hodnotu vôbec nemusia viesť k poznaniu Pána Boha.

1) Na počiatku vekov, presnejšie do potopy sveta (nastala cca 1650 rokov po stvorení) sa ľudia dožívali vysokého veku. Zväčša to bolo okolo 900 rokov a tak mnohí ešte poznali, alebo mohli poznať napríklad aj samotného Adama. Čiže mohli sa ho na čo to popýtať ohľadom raja, ohľadom Pána Boha a podobne, a mohli si z toho vyvodiť aj niečo rozumné pre svoj život. Keď sa však pozrieme na rodokmene "predpotopných" ľudí, tak zistíme, že Pán Boh tam spomína akéhosi Enocha, pri ktorom je naviac dodané, že chodil s (Bohom) a že si ho Pán Boh zobral k sebe. Teda toto chodenie s Pánom Bohom bolo niečo čo stálo za zmienku, pretože to zrejme v tých časoch nebolo bežné. Ľudia s Pánom Bohom zjavne nechodili, čoho dôsledky si myslím, že nakoniec vyústili aj do vykynoženia ľudí potopou. Čo z toho teda vyplýva? No, že ani 900 rokov ľudského života neznamená nič, ak Pán Boha nehľadáme a len ich nejakým činom prežívame. To platilo na vtedajších ľudí a platí to aj na nás. Môžeme žiť aj 969 rokov ako príslovečný Matuzalem, všetko možné popri tom okúsiť a aj tak nás to všetko prežité vôbec nemusí doviesť k poznaniu Pána Boha. No a my - terajší ľudia sa hrdíme našimi 50-60tinami alebo 70-80-90tinami - kvôli ktorým si aj pesničky nechávame zahrať v rádiu a pritom to predstavuje len cca 10% dĺžky veku prvotných ľudí. Sme tak z tohto pohľadu múdrejší ako oni, teda tí ľudia žijúci pred potopou? Asi nie... Skrátka, duchovná múdrosť sa dlhovekosťou vôbec v nás nemusí nazbierať.

2) Keď Izraelci vychádzali z Egyptskéto otroctva, tak len chlapov bolo okolo 600 000... Podľa Biblického svedectva Izraelci v Egypte stavali skladištné mestá. Teda boli to zjavne ľudia skúsení v staviteľstve. Neviem či ich aj projektovali, alebo len stavali, ale o to tu vôbec nejde, pretože aj bežný "pracant" ak je vnímavý, tak v praxi všeličo technicky odpozoruje od vedúceho. 😉 A tak si za bernú mincu zoberiem to, že Izraelci len robili to, čo im bolo Egypťanmi nakázané a popri tom si všímali aj to, že čo všetko také vybudovanie mesta obsahuje. Čiže dá sa povedať, že z Egypta vychádzali staviteľsky skúsení ľudia, ktorí samozrejme poznali aj mnohé iné veci. Keď sa však presunieme ďalej v čase, tak čítame, že Pán Boh v nich nemal zaľúbenie. Bol to tvrdý a odbojný ľud. A tak do zasľúbenej krajiny vošli len tí od 20 ročných nadol. Proste len tí "neskúsení" chlapci a len tie "neskúsené" dievčence. A tak zas vidno, že ani životná múdrosť Izraelitov v podobe tých ich skúseností so stavbami, logistikou a podobne nič neznamenala, ak sa Pánu Bohu nepoddali. Ich vedomosti zahynuli s nimi na púšti...

Tak, myslím si, že už stačí. Vidím, že uvedené dva bloky textu a nie len oni majú v sebe ešte veľmi-veľmi veľký potenciál na hlbšie zamyslenie, ale to už nechám na Vás. V tomto článku ide o hĺbkové skúmanie (všetko skúmajte a dobrého sa držte...) našich vlastných postojov pod vedením Ducha Svätého. To On je ten, ktorý nám - novo-zmluvným kresťanom dáva múdrosť, ak Ho o to prosíme. To On nám v rôznych životných situáciách vzbudzuje väčšiu vnímavosť a chápavosť čo v nás spôsobí následné docvaknutie a pochopenie vecí. Mnohé z toho na čom si my ľudia zakladáme, alebo čo tvrdíme je len veľmi-veľmi relatívne a preto potrebujeme Jeho múdrosť. Tento článok vôbec nie je o posudzovaní starých ľudí, ich skúseností a podobne aj keď sa to môže zdať, keďže pomerne detailne to rozoberám! Tento článok je o nás všetkých, teda aj o mne! Ako som na začiatku napísal, kto je mladý a kto starý? Kto to určí? My, nedokonalí ľudia? A preto by som toto naše vnímanie trošku poopravil a nazval by som to - veriaci verzus neveriaci. Veriaci človek, ktorý načúva a nasleduje kričiacu "pani" múdrosť, totižto vždy najprv hĺbkovo o veciach za pomoci Ducha Svätého premýšľa a až potom vynáša "rozsudok". A preto nepodceňuje a ani nepohŕda napríklad spomenutými mladými ľuďmi. Ide tu len o to správne od-vnímanie seba samých! Nech nám toto všetko slúži na hlboké preskúmanie niektorých našich vnútorných životných postojov, ktoré nám možno bránia v prijatí väčšieho požehnania od Pána Boha.

Ono veľa vecí je len o správnom pohľade. Tento článok bol napríklad len o jednej z mnohých našich nedokonalých ľudských čŕt a možno iný zas bude o tom, že práve tie skúsenosti sa nám vo väčšine prípadov v živote zídu, lebo nás mnohému naučia. Častokrát nám môže jedna a tá istá vec v jednom prípade slúžiť na požehnanie - mnohého zlého sa na základe nej vyvarujeme a v druhom, ak ju zle v srdci "uchopíme" nám spôsobí pád. A tak si myslím, že už nič viac k tejto téme nemusím vravieť, pretože verím tomu, že o ostatné sa už postará tá odveká kričiaca "pani" - v našom ponímaní Duch Svätý, ak sme na Jeho hlas vnímaví.

Toto všetko teraz ukončím slovom z listu Timoteovi: "Každé písmo, vdýchnuté od Boha, (je) aj užitočné učiť, karhať, napravovať a vychovávať v spravodlivosti, aby bol človek Boží dokonalý a spôsobný na všetko dobré." A tak rozsudzujme, že či aj tieto slová boli niečím, čo bolo vdýchnuté od Pána Boha, čo je potrebné možno práve pre ten náš duchovný rast, alebo to bolo o niečom úplne inom. AMEN

Ak sa Ti človeče zdal byť článok zaujímavý, tak ho zdieľaj ďalej...

Komentuj

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.