Žiarme svetlom, neskrývajme ho - povzbudenie k tomu byť svetlom a prinášať ho tam, kde chýba. Čo je to naše svetlo a ako sa tým mení svet okolo nás, možno nejaká krátka teória o čom svedectvo má byť a o čom nemá.

No takže. Ako vidím téma je zas rozsiahla, nedá sa na ňu jednoducho odpovedať a tak som aj ja sám veľmi zvedavý, že akým spôsobom ma ňou bude Duch Svätý viesť. Ja osobne by som ju veľmi rád prepojil s realitou života a pozrel sa na ňu trošku z inej stránky, ako sa možno očakáva. Niektoré z myšlienok, ktoré ma napádajú, že by som ich tu teoreticky mohol spomenúť som už v podstate spomínal v mojich dvoch nedávnych úvodníkoch. V Telefonáte a Misii. V oboch zamysleniach som sa snažil dosť podrobne a trefne vystihnúť to, čo som v podstate zatiaľ zo života viery v oblasti svietenia či svedeckej služby pochopil. A tak, ak ste ich čítali, tak v niektorých myšlienkach budete mať možno de-javu efekt a ak ste ich nečítali, tak to bude pre vás nové. Inak môj tajný typ, vychádzajúci z reality života je ten, že väčšina z vás ich asi nečítala. Ale nebojte sa nemám vám to za zlé, pretože Pohľad nezvyknem čítavať ani ja. Len ho prelistujem a ak mi vyslovene manželka nepovie, že aby som si ten či onen článok prečítal, že bol dobrý, tak si ho neprečítam. Na prvé počutie to zvláštne znie, že vám takéto niečo hovorím a ešte k tomu ako presbyter, ale má to svoj význam pre pochopenie istých duchovných skutočností o ktorých chcem hovoriť.

Je zaujímavé, že aj napriek tomu, že sme manželia a rovnaké slovo Božie spoločne počúvame už 23 rokov, tak že aj tak každý z nás úplne inak pristupuje k tejto problematike. Obaja totižto na základe svojho osobného prežívania viery, svojich osobných skúseností s Pánom Bohom, ale aj na základe svojho osobitého ja, ktoré máme v sebe od narodenia "zakódované" máme na tieto veci aj svoje vlastné názory. Manželku cudzie názory zaujímajú a preto články či inú kresťanskú literatúru rada čítava, a mňa zas cudzie názory nezaujímajú a preto ich nečítavam. Mojim duchovným zdrojom je Biblia a doteraz som nepochopil, že prečo by som ja osobne mal čítať iné zdroje, keď všetky vychádzajú aj tak len z nej. Sám pre seba si hovorím, že toto nie je nejaký vedný odbor, kde platí princíp - viac hláv - viac rozumu, ale toto je duchovná záležitosť, kde Duch Svätý pôsobí ako sám chce a dáva poznanie tým, ktorí Ho o to prosia. Proste tieto veci prebiehajú v osobnej rovine. A keďže ja sám viem, ako úprimne Ho o to poznanie prosím, tak aj verím tomu, že mi ho postupne aj dá. I keď len skrze tento jeden zdroj. Samozrejme aj toto čo hovorím má svoje "ale". Však napríklad aj pisateľ toho či oného článku mohol byť tiež vedený Duchom Svätým a Pán Boh by mi tak cez neho mohol niečo zjaviť. No a keďže ja som si to neprečítal, tak som o tú možnosť prišiel. A teraz by som sa mohol hĺbať nad tým, že ako to vlastne je. Že či som povedzme o niečo dôležitého čo ma mohlo trebárs aj na celý život niekde vo viere posunúť a čo sa už možno nikdy nebude opakovať prišiel alebo nie. Alebo že či je to Božia vôľa, alebo nie je, aby som si ich ako presbyter čítaval a podobne. No mňa to aj napriek takýmto myšlienkam vôbec nezaujíma, že čo si kto kde píše, lebo ja si jednoducho túžim čítať len Bibliu. A tá mi na zjavenie Božej vôle úplne stačí. Toto je proste moja osobitá črta na ktorú mi verím tomu, že Duch Svätý od určitého momentu mojej viery nie len že upriamil pozornosť, ale mi aj poukázal na to, aby som ju v duchovnom raste v hojnej miere využíval. Možno sa niektorí v mysli teraz pýtate, že ako mi tú pozornosť upriamil? Že či mi to napísal niekde na stenu, že aha Rado na túto svoju črtu sa sústreď, alebo ako. No upriamil mi ju tak, že ma postupne so vzrastom mojej viery uschopnil od-vnímať skutočnosť, že ak ja osobne mám čo najmenej zdrojov, ktoré ma v duchovnej oblasti ovplyvňujú, tak že takýto spôsob Božej výchovy je pre mňa ten najvhodnejší. Pretože mnoho vecí mi to zjednodušuje, sedí to k mojej povahe k tomu ako premýšľam a mňa osobne ako veriaceho človeka to robí Božím originálom. Originálom, ktorý nebude nikoho z ľudí napodobňovať a ktorého názor bude tiež originálny. Pozor! To však neznamená, že originálny názor je v každej situácii aj ten správny.

A tak teda aj na tomto našom príklade s manželkou zreteľne vidno, že ako sme my ľudia každí iní. A preto chcieť v istom čase na istom mieste od rôznych ľudí, trebárs povedzme aj nás, ktorí tu sedíme jednotnosť v duchovnom prežívaní a rovnaké názory je myslím si dosť nemožné. A to aj napriek tomu, že väčšina z nás dlhé roky počúva to isté slovo. Môžeme byť duchovne jednotní vo vyznaní zásadných Božích právd ako sú napríklad, že Pán Ježiš je prostredník k Pánu Bohu, že treba ľuďom o Pánu Bohu hovoriť a podobne, ale to je asi tak všetko. Ani medzi nami nemôže panovať jednotnosť, ak každý z nás inak duchovne rastie, inak prežíva vieru, inak ako tí iní cíti to svoje povolanie a podobne. Vždy sa proste nájde nejaká prekážka, ktorá takejto forme duchovnej jednotnosti medzi ľuďmi zabráni.

Naopak k inej forme jednotnosti spoločenstva veriacich ľudí môžeme aj my sami dopomôcť tým, že aj keď s niekým v niečom pre život nezásadnom nesúhlasíme, alebo to neprežívame tak ako on, tak že sa budeme snažiť byť k nemu zhovievaví a nebudeme zbytočne silene presadzovať svoje názory. Samozrejme ak ten dotyčný nepôjde úplne mimo Božieho Slova typu, že Pán Ježiš napríklad neexistoval a podobne. Všetko má proste svoj čas a teda aj naše individuálne poznanie. Možno raz ten druhý človek príde na to na čo sme prišli aj my sami. A to naše silenie by mu k dosiahnutiu takéhoto stavu mohlo kľudne aj zabrániť. Mohol by sa "zdekovať" a odísť preč. Čiže ako vidíme, takéto naše správanie už nepredstavuje jednotnosť v pravom slova zmysle, ale našu vedomú poddajnosť, alebo si to nazvite ako sami chcete, ktorá však tiež vychádza z Biblického poznania. Vychádza zo zdržanlivosti, krotkosti a iných duchovných vlastností potrebných k takémuto počínaniu. Aj k nim sa človek počas svojho života viery musí postupne dopracovať. A dovolím si tvrdiť si, že takto nejako to s tou jednomyseľnosťou myslel aj apoštol Pavol. Tiež povedal buďte jednomyseľní, čo vystihuje práve takýto stav, kedy ten príkaz "buďte" istým spôsobom silene prikazuje a prebíja naše vlastné predstavy či pocity, ktoré by nás potencionálne mohli rozdeliť. Pavla však spomínam len tak na-okraj, lebo mi to tu tak zapasovalo ho spomenúť. Ide proste o to, že jednotlivci nebudú nivočiť súdržnosť spoločenstva kvôli svojim odlišným názorom, ale pokorne sa prispôsobia, aby práve tú jeho súdržnosť podporili. Ak ju samozrejme treba podporiť, pretože niekedy je zas žiadúce, aby si každý povedal svoj názor. Ale to všetko závisí od situácie a iste chápete, že v týchto mojich príkladoch nemôžem spomenúť, vystihnúť a ani opísať každú eventualitu, ktorá vás možno s tým čo hovorím napadne. Avšak navonok voči neveriacim, alebo aj voči sebe samým, možno kvôli slabším vo viere je dobré pôsobiť jednotne. No a v tomto všetkom nám pomáha slovo Božie, ktoré nás takýmto veciam učí, ak sa mu poddávame a premýšľame o ňom.

Čiže ak to zhrniem, tak Biblia je daná všetkým ľuďom, ale keďže všetci máme slobodnú vôľu a každý z nás k Pánu Bohu pristupuje svojim osobitým spôsobom v závislosti od miery jeho viery a poddajnosti, tak aj názory a aj Božia výchova pôsobí na každého z nás úplne inak. Každý z nás si z toho istého slova, ktoré počúvame alebo čítame zoberie niečo iné a preto nemá význam siliť a chcieť po niekom, aby veci vnímal tak, ako ich vnímame napríklad my sami. Každý z nás sa inak k tej Božej pravde dopracováva a preto nemôžeme očakávať, že niekto bude z toho slova, ktoré práve počul nadšený tak isto, ako sme nadšení povedzme my sami. Preto musíme byť trpezliví a musíme sa zmieriť s tým, že veci neberie tak, ako ich berieme my, alebo ako si predstavujeme, že by ich mal brať aj on, keďže aj on o sebe tvrdí, že je tiež veriaci.

A tak nikomu z nás, teda ani mne samotnému nezostáva nič iné, ako sa len čo najlepšie naučiť s takýmito duchovnými peripetiami popasovať. Všetko toto pasovanie predstavuje Božiu výchovu v ktorej sa všetko to napočúvané a naučené snažíme nejak aplikovať do svojich životov. No a tak aj všetko toto moje skúmanie reality života pod rúškom Božieho Slova, že ako my ľudia navzájom voči sebe či voči Pánu Bohu fungujeme tiež vychádza z mojej vlastnej túžby po Jeho poznaní. Túžby, ktorú niekedy dávno vo mne vzbudil brat farár Kollár tým jeho svetlom, ktoré tiež vychádzalo z jeho originality Božieho dieťaťa. A zrejme práve tá originalita na mňa tak silno zapôsobila, že vo mne vzbudila čujnosť a prvotný záujem o duchovné veci. Možno sa v niektorých duchovných názoroch aj ja sám v niečom mýlim, ale to vôbec nevadí, pretože Pán Boh vidí do môjho srdca a vie, že som voči nemu úprimný a tak verím tomu, že mi pomôže sa z toho môjho omylu dostať. A preto sa v mojom snažení držím Biblického slova, že kto prosí dostane, kto hľadá nájde a kto klope tomu bude otvorené. Tak isto sa držím aj zásady, že pokiaľ mi Duch Svätý vyslovene nezjaví, že v niečom si mám poopraviť názor na danú vec, že sa v nej mýlim, tak sa držím toho čo sa mi dovtedy ukázalo ako správne. A to bez ohľadu na to, že tá - podľa mňa správna vec, ktorú tak pre ten daný čas chápem, môže byť v skutočnosti ešte len v nejakej prechodnej fáze po ktorej mi Duch Svätý ukáže, že to môže byť aj inak. Takéto prechodné ponímanie vecí si tiež myslím, že predstavuje súčasť nášho duchovného rastu, ktorý je skutočne počas celého nášho pozemského života neustály. My môžeme voči niečomu zaujať nejaký postoj, ale časom zistíme, že v tej či onej situácii sa ho nemôžeme striktne držať ak chceme, aby veci fungovali či ak chceme istým spôsobom pravde dopomôcť k víťazstvu a podobne. Preto aj tieto slová, ktoré tu hovorím vychádzajú z hľadania toho, že čo po mne ako kresťanovi Pán Boh vlastne v tej svedeckej službe a v tom svietení pre ľudí dnešnej doby chce. V dobe, keď kresťanstvo je len jednou z "x" duchovných alternatív. V dobe v ktorej je veľa informácií o všetkom možnom, veľa pekných a vznešených slov o akýchsi hodnotách a podobne. A keďže v realite života nič nie je jednoduché, ako sa môže na prvý pohľad zdať, tak preto tiež neviem s určitosťou na niektoré veci povedať, že či to alebo ono konať, alebo taký či onaký názor na danú vec mať je ten najsprávnejší a iný už byť ani nemôže. Preto aj toto moje slovo je aktuálne len pre tento daný čas. A ak mi postupom času v niečom Duch Svätý poznanie poopraví, tak potom samozrejme budem tvrdiť niečo iné. Teraz uvediem príklad na to čo tu hovorím.

Veľmi dlhú dobu som si predstavoval, že ak sa budem s Pánom Bohom snažiť žiť, tak že mnohých ľudí k Nemu nasmerujem. A to aj napriek tomu, že nie som farár od ktorého sa to očakávať dá. Keďže ľudia k nemu môžu denno-denne prichádzať a on si tak môže s nimi vytvárať dlhodobejšie vzťahy. A tak isto im môže byť dlho-dobejším stabilným príkladom. Ja som však bežný človek, ktorý sa síce snaží vydávať svedectvo o Pánu Bohu, ale mám aj svoju rodinu, svoje zamestnanie, svoj dom a všetko okolo toho a tak som v úplne inej pozícii. Ja sa toľko času tým ľuďom venovať nemôžem, hoc túžbu zvestovať mám. No a tak si postupom času poopravujem svoje prvotne získané predstavy o týchto veciach a o tom ako fungovať v živote viery, pretože zisťujem, že ja asi zo svojej pozície nejaké väčšie množstvo ľudí k Pánu Bohu nenasmerujem. A budem veľmi rád, ak nasmerujem aspoň niekoho. S istým nadľahčením to nazývam tak, že ja som obyčajný bežný "žid", ktorý s Pánom Bohom žije a popri tom sa o ňom snaží vydávať svedectvo a nie žiaden "levíta", ktorý je vyslovene oddelený pre službu v chráme. Totižto moja predstava privádzania ľudí k Pánu Bohu je taká, že človeku, ktorý prejaví záujem sa treba venovať, aby ten svoj prvotný záujem pri pohľade na tú kresťanskú nedokonalosť nestratil. Samozrejme tu si môžeme zas pohotovo povedať nejaký trefný veršík, ale veď Pán Boh sa o toho človeka postará, On mu dá aj vzrast a podobne. Áno to je pravda, to si uvedomujem aj ja a tiež tomu aj verím, ale zároveň si uvedomujem aj skutočnosť, že aj za tým rastom a tým Božím postaraním sú vždy len skutoční veriaci ľudia, ktorí toho človeka usmernia, ktorí ten jeho prvotný zápal podporia a podobne. Samo sa to nespraví, lebo Pán Boh to robí prostredníctvom svojich nástrojov – teda nás.

A tak si v hlave postupne ujasňujem, že kde v tom všetkom tá moja pozícia je a čo mám kde a ako robiť. Aj napriek tomu, že sa snažím s ľuďmi baviť a túžobne očakávam, že kedy nastane vhodná chvíľa, aby som do toho nášho rozhovoru zakomponoval duchovno, tak stále sa len uisťujem v tom, že ľudí Biblické veci či nejaké hlbšie hľadanie Pána Boha vôbec nezaujímajú. A to aj napriek dobe v ktorej žijú. Človek by si myslel, že pod ťarchou života a toho rozrastajúceho sa chaosu vôkol nás budú ľudia čujnejší na Božie volanie, ale zisťuje, že figu drevenú budú. Nebudú. A tak som pochopil, konečne idem k jadru príkladu, že mojou hlavnou úlohou vo svedeckej službe je len od všetkého sa odosobniť a snažiť sa vydávať dobré svedectvo o Pánu Bohu všade tam, kde sa zdržiavam a všadiaľ tam, kadiaľ chodím. A neočakávať pritom, že to niekoho k väčšej viere aj navedie. Ľudia majú proste slobodnú vôľu a poznanie Biblického Boha si len tak nevyberú. Čo je však paradoxne tiež ešte dôležité pochopiť je aj to, že ak ja, ako veriaci človek s Pánom Bohom naplno ako sa len dá žiť nebudem, tak ľuďom na vieru žiadnu pohnútku nedávam. A ak sa nazývam kresťanom, tak to nie je dobré. Aj toto som pochopil. Proste nemám sa prioritne sústrediť na získavanie ľudí, ale na život s Pánom Bohom. Získavanie môže častokrát pri nás kresťanoch byť len o akomsi podvedomom - naučenom - napočúvanom výkone, či o akejsi telesnej podlžnosti voči Bohu. Aj toto je dobré si v sebe preskúmať, že ako tieto veci berieme. Či nie sme podvedome k tomu všetkému len dotlačení skrze to počúvanie, že to tak máme robiť, alebo to aj skutočne robíme z pochopenia istých duchovných právd vychádzajúcich z nášho vzťahu s Pánom Bohom. A tak si myslím, že ak s Pánom Bohom budeme osobne viacej žiť, tak je aj väčšia pravdepodobnosť, že niekoho získame pre Božie kráľovstvo. Že popravde Pán Ježiš, ktorý žije v nás ho získa, skrze nás. V osobnom vzťahu s Pánom Bohom musíme ísť vždy na doraz a to bez ohľadu na výsledok, že koľkí to uvidia. My sa proste musíme snažiť nedávať ľuďom pohnútky na neveru, alebo aspoň im dať čo najmenej takýchto pohnútok. Čiže záruka záchrany cudzieho života skrze naše hovorenie a naše činy nie je žiadna, ale naša zodpovednosť za naše častokrát nejasné svedectvo o Ňom je veľmi veľká.

Iste vás už počas tohto môjho monológu napadlo, že kedy už konečne prejdem k téme, keďže to vyzerá tak, že tu len filozofujem nad nepodstatnými vecami. No myslím si, že aj tieto reči sú súčasťou témy, pretože postupne odkrývajú to s čím sa musíme v živote viery vyrovnať, čo možno musíme pochopiť alebo s čím sa môžeme postretnúť. Mať všetko toto v sebe nejak vyriešené a zvládnuté aj keď sa to možno nezdá je tiež súčasťou nášho svietenia. Ak chceme totižto svietiť, tak musíme počítať aj s neúspechom či nezáujmom ľudí počúvať a premýšľať. Ak s tým nepočítame, tak naše nenaplnené predstavy o tom, že ako nás pri zvestovaní tých super Božích právd budú ľudia počúvať a ako budú padať na zadok nás môžu de-motivovať a my tak môžeme pohasnúť. Áno-áno ja viem, asi nikto z nás neočakáva, že niekto z našich rečí bude padať na zem. To píšem len tak na odľahčenie. 😉 Proste isté duchovné pravdy musíme na 100 percent pochopiť a musíme mať v nich jasno. My nemôžeme bez komplexného chápania, že o čo vlastne vo vzťahu - my a Pán Boh ide pokračovať. Áno, môžeme o Pánu Bohu hovoriť, môžeme sa niečo o Ňom naučiť, lebo nás všeobecné kresťanstvo do toho tlačí, že choď a hovor, ale ak mi sami neberieme Pána Boha skutočne vážne v našom osobnom živote, tak to fungovať nebude. A nemusí to fungovať ako hovorím ani vtedy, ak naopak Pána Boha vo svojom živote skutočne vážne berieme. Ľudia majú proste slobodnú vôľu. Len my sa nemôžme nechať ich slobodnou vôľou de-motivovať, aby sme skrze tú de-motiváciu zas len nevydávali zlé svedectvo.

Teraz už konečne niečo poviem o tom svietení, že ako to chápem ja. V evanjeliu Jána sa píše, že na počiatku bolo Slovo v ktorom bol život a život bol svetlom ľudí. A to svetlo osvecuje každého človeka prichádzajúceho na svet. Čiže toto spomenuté svetlo predstavuje Pán Boh v podobe Pána Ježiša Krista. Takže ja osobne si pod prvou časťou témy s názvom "žiarme svetlom, neskrývajme ho - povzbudenie k tomu byť svetlom a prinášať ho tam, kde chýba. Čo je to naše svetlo a ako sa tým mení svet okolo nás" predstavujem len to, že ak ja ako človek skutočne verím v Pána Ježiša Krista, tak aj svietim. To je taký komplexný pohľad. Neriešme tu teraz našu nedokonalosť. Ak skutočne žijeme s Pánom Ježišom a denno-denne Ho poznávame, vo všetkom s Ním počítame, snažíme sa Jeho konanie napodobňovať či vo všetkom sa na Neho obraciame, tak automaticky ten Jeho jas nás, ako aj Boží jas Mojžiša na vrchu premenenia tiež osvecuje a my tak zas osvietení tým Jeho jasom osvecujeme ďalších. To Jeho požehnanie ostáva na nás a my ho nesieme ďalej. A tak žijeme vo svetle. A kto má otvorené srdce, tak to vidí a môže mu to poslúžiť na obrátenie. Alebo aj nemusí, keďže má slobodnú vôľu. Samozrejme to svetlo ľudia okolo nás nemusia v každej situácii vedieť od-vnímať. Veď ak ideme do Tesca na nákup, tak tiež svietime aj v tom Tescu, len to nikto nevidí, pretože nenastala situácia, kde by sa to naše svetlo popri tom prezeraní regálov navonok mohlo nejak vyjaviť. Ono sa môže vyjaviť pri debate s pokladníčkou a podobne. Možno my kresťania len zbytočne veľa dumáme nad spôsobmi svietenia a pritom je to len o tom, že ak verím, tak svietim a ak neverím alebo som vlažný, tak nesvietim. Možno sa priveľmi sústreďujeme na kvantitatívny vonkajší svetelný efekt pomyselnej lampy a nie na ten kvalitatívny olej v lampe, vďaka ktorému horí knôt a to všetko svetlo vzniká. Olej v pomyselnej lampe môžeme brať ako Boží olej nášho pomazania, ktorý Pán Boh na nás vylieva skrze našu skutočnú nefalšovanú vieru. Skrze úprimný vzťah s Ním. A všetko ostatné v podobe väčšej intenzity svietenia potom už časom príde samo. Neviem, proste toto všetko by mal každý z nás skúmať sám za seba, pretože jednoduchá odpoveď na to v realite života neexistuje. V teoretickej rovine je všetko jasné, ale praktickej už zjavne nie. Napríklad existuje svetlo sviečky, ale aj svetlo atómovej bomby. Svetlo ako svetlo. A teraz náš život sa má podobať na svetlo sviečky, alebo na svetlo, ktoré vydáva atómová bomba pri svojom výbuchu? Veď atómovka predsa osvetlí omnoho viac! Je teda preto jej svetlo lepšie? Ono myslím si, že všetky tie príklady so svietením sa nám snažia poukázať len na jeden jediný fakt, ktorým je, že na kresťanovi tú jeho vieru má byť proste istým spôsobom vidno. A ako veľmi to vidno, tak to závisí od miery jeho viery a jeho zápalu. Ak skutočne túžime po poznaní Pána Boha, tak tá naša miera viery sa postupne počas nášho života s Ním navyšuje a my sa tak v meníme v kvalitatívne lepší obraz Boží. A to je všetko. Teda aspoň podľa mňa.

No a ešte niečo poviem k tej druhej časti témy. Tu pôjdem na hranu a mnohí so mnou nebudete súhlasiť, pretože to zdanlivo pôjde proti Božiemu slovu. Ale aj tak nad tým čo hovorím premýšľajte, pretože nie je jednoduché to všetko vystihnúť. Dôrazne podotýkam, že sa jedná o svedectvo do von, do neveriaceho sveta a nie o svedectvo dovnútra, ktoré slúži na naše vzájomné povzbudenie! Ako prvé čo ma teda napadlo keď som si prečítal druhú časť témy "možno nejaká krátka teória o čom svedectvo má byť a o čom nemá" bolo to, že sa to pokúsim ozrejmiť na starozákonnom prorokovi Eliášovi. To je proste taká moja obľúbená postava. Viete si predstaviť Eliáša, ako niekde doma v izbietke hlineného domčeka sedí na stoličke za stolom a pripravuje si svedectvo, ktoré potom niekomu povie alebo prečíta? Ja teda nie. Veď už len tá predstava je taká zvláštna. A viete si tiež predstaviť, že Pán Boh posiela Eliáša k bezbožnej Ízebel a bezbožnému kráľovi Achábovi, aby im tam vydal o ňom takéto nejaké svedectvo? Napríklad: "Dobrý deň vaše veličenstvo. Venujme mi prosím vás kúsok svojho času. Moje meno je Eliáš. Som z Tišbejku a chcem vám povedať svedectvo o tom, že čo Pán Boh vykonal v mojom živote. Narodil som sa v rodine chudobného, no zbožného roľníka a milujúcej matky. Rodičia ma vodievali už od mala do Jeruzalemského chrámu. Keď som vyrástol a neskôr ako 23 ročný šiel po poli, tak sa ma zrazu neuveriteľným spôsobom dotkol Duch Boží a..." Viete si teda niečo takého predstaviť? Ja teda nie. Áno, možno som to akože Eliášovo svedectvo trošku nadľahčil, ale princíp toho čo som tým chcel povedať si myslím, že som vystihol. A presne takto ja vnímam tie naše kresťanské svedectvá smerujúce do von. Do neveriaceho sveta. Myslím si, že Pán Boh nás neposiela hovoriť duchovné svedectvá neduchovným ľuďom. To my sami sa ich posielame hovoriť. On nás predovšetkým posiela do sveta na to, aby sme v ňom v prvom rade sväto žili a práve tou svätosťou, tou čistotou tak o Ňom vydávali dobré svedectvo. Lebo práve tak sa k Nemu priznávame. Nič viac robiť nepotrebujeme. A Pán Boh si buď tým niekoho získa alebo nie. A možno, že mi sami si uvedomujeme, že takto sväto žiť nedokážeme a preto si navonok vymýšľame rôzne "svetelné" aktivity, ktorými sa potom možno takto slovne či písomne snažíme toto uvedomenie si tejto našej nelichotivej reality nejako prekryť. Skúsme si aj toto v sebe preskúmať, že ako to všetko vlastne berieme.

Hľa, máme tu kostoly takmer v každej dedine, v každom meste a tak keď ľudia budú chcieť do nich vojsť, tak vojdú. Oni slepí nie sú, že by ich nevideli. Ale oni nechcú. A prečo by aj mali chcieť? Kto ich k tomu "nažhaví" a čo tam po všeobecných skúsenostiach s kresťanmi v dnešnej dobe plnej slov, fráz, kníh či životného chaosenia kresťanov, ktorí z tých kostolov vychádzajú uvidia? Ľudia nás proste potrebujú najprv v tom svete, v tej realite každodenného života nejak "technicky" odlíšiť od ostatných, potrebujú nás spoznať, potrebujú nám dôverovať. A keď im našim počínaním vzbudíme pozornosť, alebo nebodaj osobný príklad, tak si myslím, že hneď zbadáme, že aké zbytočné je riešiť to, že či dobre svietime, že či presvedčivo vydávame svedectvo a podobne. Pretože sa to zrazu stane irelevantné. Oba tieto termíny môžeme vzájomne zameniť. V najhlbšej podstate sú o tom istom. O poukázaní na náš život s Pánom Bohom.

A tak si myslím, že najlepším svedectvom pre niekoho je náš osobný reálny život s Pánom Bohom a ostatné tvorí dodatok. Inak povedané každá naša minúta niekde strávená za prítomnosti Ducha Svätého. Lebo ak Duch Svätý skrze nás nepôsobí, tak akú výpovednú hodnotu má potom to naše hovorené či písané svedectvo? Zamyslime sa nad tým a odpovedzme si sami pre seba. Neriešme teraz, že sa to častokrát kvôli našej nedokonalosti nedá. V Božom Slove je napísané. Človek si môže usporiadať myšlienky, ale odpoveď na jazyku nech pochádza od Hospodina. A to bude pochádzať vtedy, ak Duch Svätý bude s nami. A ten bude vtedy, ak v Neho skutočne budeme aj veriť. A to nám dáva aj takú slobodu do týchto vecí. Ja proste verím tomu, že Duch Svätý je pri mne aj v tej mojej nedokonalosti a pomôže mi v každej jednej situácii niečo dobrého povedať. Veď hádam už mám čo to s Ním prežité a vidí predsa do mňa. Tak hádam má z čoho čerpať a klásť mi tie správne slová na jazyk. Samozrejme ak ja sám som pred Ním úprimný a modlím sa za to, že nech ma vedie a koná v mojom živote. Áno, aj ja mám pripravené nejaké logické pohnútky, ktoré rád vyťahujem a u ktorých si myslím, že by mohli vzbudiť neveriaceho pozornosť, ale to je všetko. Je to skôr na také vzbudenie pozornosti, že Pán Boh asi fakt existuje. Letopočet, Eiffelovka, pyramídy, množstvo jazykov a podobne. Ale priznám sa, že to tiež s tými ľuďmi nič nerobí. Oni súhlasia s tým, že to čo hovorím je zaujímavé, ale to je všetko.

Čiže ja tiež na tom mojom osobnom živote na tom mojom osobnom svedectve neustále pracujem. A ide to veľmi pomaly, ide to veľmi ťažko, ale vnímam, že to skutočne ide. Neviem o čom inom by bolo vhodné tu hovoriť, pretože mnohí sme teórie za tie roky počuli už dosť. My vieme, že svietenie predstavuje v duchovnej terminológii vydávanie dobrého svedectva o Pánu Bohu. Máme to všetko napočúvané. Ale ako to dostať do praxe? Ako sa vyrovnať s našou nedokonalosťou, ľudským nezáujmom a podobne. Tak to už je ťažšie. Čiže toto čo som tu popísal predstavuje len môj osobný názor na niektoré časti z mojej komplexnej témy, povedané možno z trošku iného uhla. A ničím neprifarbené. AMEN