Trpezlivosť ruže prináša...

Milý brat a milá sestra. Myslím si, že medzi nami kresťanmi nieto človeka, ktorý by sa ešte nikdy nemodlil za dosiahnutie nejakého "významnejšieho" cieľa v jeho živote. Osamelý človek sa môže napríklad modliť za životného partnera. Človek s chatrnejšou telesnou schránkou náchylnou na rôzne choroby sa môže modliť za uzdravenie, či dlhodobejšie obdobie bez chorôb. No a človek, ktorý si zas nerozumie so svojim manželským partnerom sa zas môže modliť o vzájomné porozumenie si a podobne. Každý z nás má určite nejakú takúto ťažšiu vec s ktorou v živote zápasí a s ktorou sa dlhodobejšie v modlitbách obracia na Pána Boha.

Aj napriek tomu, že ciele týchto našich osobných modlitieb sú bezpochyby odlišné, tak aj tak tieto naše modlitby majú predsa len niečo spoločné. A tou spoločnou črtou je spravidla dlhá čakacia doba na Božiu odpoveď. Áno-áno, Pán Boh nám častokrát odpovedá samozrejme aj skôr, ba niekedy až okamžite. Keď ideme povedzme večer domov z návštevy, tak sa modlíme za to, aby sa pred vchodom do nášho paneláka našlo voľné miesto na parkovanie, pretože zo skúseností vieme, že týmto časom už býva vždy všetko obsadené. No a Pán Boh nemá problém vypočuť a v reálnom čase aj vyplniť takúto, napohľad "nezmyselnú" prosbu svojich detí. Ale samozrejme vypočúva aj iné, tomu podobné modlitby (stihnúť autobus, nepripiecť koláč, dobre zaspievať pesničku...). Myslím si, že tomuto čo hovorím všetci veľmi dobre rozumieme.

Avšak pri tých významnejších cieľoch to už s tými okamžitými Božími odpoveďami nebýva až tak jednoduché. Koláče sa nám nepripekajú, autobus stíhame, voľné parkovacie miesta nachádzame, avšak ten náš horeuvedený životný partner stále neprichádza. A neprichádza ani to naše dlhodobé telesné uzdravenie, či taktiež neprichádza ani to uzdravenie našich poškodených vzťahov. A práve pri takomto niečom môžeme nadobudnúť pocit, že Pán Boh na tie naše modlitby neodpovedá. Že ich z akéhosi Jeho vlastného dôvodu nevypočúva, alebo že s odpoveďami príliš mešká. A tak si v závislosti od miery našej viery, ktorou oplývame postupne začneme klásť otázky typu: "Ako to vlastne je? V tom mi vtedy pomohol a v tomto teraz voľajako nič..., prečo? Poľavil som snáď vo viere? Zle sa modlím? Málo sa snažím preto niečo robiť? Mám nevyznaný nejaký hriech? Alebo, žeby to snáď nebola Jeho vôľa?" Alebo si jednoducho žiadne takéto otázky v mysli nekladieme. 😉

Keď človek skúma Bibliu, tak postupne prichádza na to, že takéto dlhoročné čakanie na vyplnenie našich modlitieb nie je ničím výnimočným a je to úplne bežné Božie počínanie. 😉 Ľudia a podotýkam, že skutočne pre Boha zapálení už tiež od pradávna dlhodobo čakávali na vyplnenie Božích zasľúbení, či Božie vyplnenie ich vlastných modlitieb. A predmety tých ich modlitieb neboli vôbec bezbožné, ako by sme si sprvoti mohli myslieť, že to práve kvôli tomu im Pán Boh neodpovedával. A tak si človek postupne uvedomí, že to čakanie tvorí na tej našej ceste viery jednu z "iks" vecí, ktorým sa potrebujeme naučiť, aby sme sa mohli vnútorne zbudovať na Božieho človeka. Skrze takéto dlhé "čakacie" doby nás Pán Boh vyučuje trpezlivosti, skrze ktorú sa nás snaží zdokonaliť, utvrdiť a tak nás postaviť na pevný základ. Tí, ktorí naplnenie svojich modlitieb očakávajú ihneď, alebo v krátkej dobe, alebo bez akéhokoľvek trápenia, lebo si povedia, že Pán Boh je predsa schopný odpovedať ihneď, častokrát vôbec ani len netušia, že o čo všetko by prišli, ak by sa im razom všetky tie ich modlitby vyplnili. Oni by nemohli dospieť vo viere, lebo by im chýbalo isté poznanie, ktoré práve s tým čakaním prichádza. Vtedy sa totižto naša viera prepaľuje a je skutočne poriadne skúšaná. Samozrejme to platí hlavne vtedy, keď to Božie neodpovedanie vieme aj správne prijať a vyhodnotiť. V opačnom prípade by sme boli z toho "nekonečného“, dlhodobého čakania asi len sklamaní a naša viera v Božiu moc by postupne len upadala...

No a ktoré z Biblických postáv teda takto dlho čakali na naplnenie svojich modlitieb, či zasľúbení?

No, napríklad to bol taký kňaz Zachariáš so ženou Alžbetou. Teda rodičia Jána Krstiteľa. Keď človek číta ich príbeh, tak zistí, že boli pred Pánom Bohom spravodliví, že žili bez úhony a dokonca podľa všetkých Božích prikázaní a ustanovení. Z kontextu vyplýva aj to, že sa modlili za potomka. No, lenže potomok dlhodobo do ich manželstva neprichádzal a oni postupne zostarli. A táto skutočnosť sa zjavne prejavila aj na ich modlitbách za túto vec. Možno sa už za dieťa od určitého času modlili len sporadicky a možnože sa už za dieťa nemodlili vôbec, lebo už prestali dúfať, že ho ešte môžu splodiť. Ich staroba a dlhý čas Božieho neodpovedania aj napriek ich bezúhonnosti v nich spôsobili to, že v tejto veci akosi postupne prestali veriť v Božiu moc a silu modlitby. Ich viera v to, že im Pán Boh požehná vlastného potomka sa z ich pribúdajúcim vekom vytrácala. A preto, keď sa zrazu Zachariášovi zjavil anjel Gabriel s radostnou novinou, že bude mať s Alžbetou dieťa, tak bol z toho šokovaný a jednoducho tomu neveril. A za tú neveru ho Pán Boh potrestal dočasnou stratou reči. Teda onemel.

Takéto niečo, avšak už omnoho skôr môžeme badať aj u Abraháma so Sárou. Pri nich však z kontextu vyslovene nevyplýva, že by sa za potomka modlili, pretože Abrahám mal od Pána Boha už od začiatku ich stretu zasľúbenie, že ho urobí veľkým národom. Takže on sa teoreticky za potomka modliť ani nemusel. On ho mal len očakávať... Avšak ani táto vedomosť nebola zárukou toho, že v budúcnosti nebude o tejto veci pochybovať. Viera v toto zasľúbenie s jeho vzrastajúcim vekom a tiež aj so vzrastajúcim vekom jeho manželky Sáry tiež akosi v ich mysliach a srdciach strácala na intenzite. Tiež so zvyšujúcim sa vekom postupne do ich vnútier začali prichádzať stále väčšie a väčšie pochybnosti o vyplnení tohto Božieho zasľúbenia. A to až tak, že obaja začali "chaosiť" s "násilným" plodením syna. Sára prišla s "chytrým" nápadom, že nech sa Abrahám vyspí s jej slúžkou Hagar. Čo sa napokon aj stalo a z čoho sa im napokon narodil aj syn Izmael. No, lenže to nebol ten Pánom Bohom zasľúbený syn... Keď im však neskôr Pán Boh skrze anjelov zvestoval, že sa im narodí ich vlastný potomok, tak im to prišlo vyslovene smiešne, pretože uvedomovanie si svojej staroby a nemohúcnosti splodiť dieťa bolo v nich väčšie, ako viera v Božie zasľúbenie. V ich vnútri si možno hovorili: "My starci tu ešte budeme plodiť deti? Čo to tí anjeli hovoria? Veď vidia, že sme už za zenitom..."

No, myslím si, že tieto dva príklady už stačia, pretože nie každý kresťan je trpezlivý a vydrží až do konca dočítať takýto dlhý článok. 😉 No a čo konkrétne pre nás toto všetko spomenuté znamená? No, znamená to to, že ak niečo, za čo sa dlhodobo modlíme neprichádza, tak to nemusí byť vyslovene kvôli tomu, že sme slabí vo viere, alebo že sa za veci zle modlíme, ale jednoducho preto, že Pán Boh má na všetko svoj vlastný čas. Samozrejme, ak sa teda modlíme za to, aby On v našich životoch konal a skutočne tomu aj veríme! My máme potom už len veriť a dúfať vo vypočutie tých našich modlitieb a to až do konca nášho života a nie len do času, ktorí si my povedzme svojou logikou určíme, ako nejaký ten kritický míľnik. Míľnik, do ktorého Pán Boh ešte niečo v našom živote vykoná a od ktorého už nie. Zachariášov a Abrahámov míľnik bol určitý "bod" v ich starobe. Do tohto bodu to pri nich bolo všetko okej, avšak od tohto bodu s pribúdajúcim vekom ich viera vo veciach potomkov zjavne upadala a to aj napriek tomu, že v iných veciach vzrastala, alebo bola v dobrej kondícii. Nezabúdajme, že to stále boli len hriešni ľudia. Jedno im išlo lepšie a druhé zas horšie. Jednému verili viac a inému zas menej. Presne ako aj my. A pritom, ako som už spomenul, oba tieto páry predstavujú v Biblii príkladných Božích mužov a Božie ženy. Keď sa ale na nich pozrieme práve zo stránky očakávania ich potomkov, tak vidíme, že predsa len v istom bode ani oni už nedúfali v to, že ich modlitby budú vypočuté. A preto nám tieto dva príklady môžu slúžiť na poučenie, upokojenie a utvrdenie sa v tom, že o čokoľvek sa budeme s vierou v živote modliť sa nám svojim časom určite vyplní. Časom, ktorý bude možno extrémne dlhý a časom v ktorom budú na nás tak isto, ako aj na Abraháma so Zachariášom pôsobiť malomyseľné myšlienky. Avšak, ak v tomto čase skúšok vytrváme vo viere, tak Pán Boh nám vyplní aj naše modlitby. A ak nevyplní, tak nevyplní, lebo je zvrchovaný. Táto možnosť však slúži len na isté upokojenie sa a pokorné prijatie Božej zvrchovanosti, avšak nič zásadné nemení na tom, že do konca života máme žiť život viery a veriť tomu, že Pán Boh to vykoná, aj keď všetka naša "logika" nám hovorí, že nie.

A tak aj Ty milý brat a milá sestra, tak ako samozrejme aj ja. Ak sa za niečo s vierou modlíš a skutočne aj veríš tomu, že Pán Boh Ti to môže dať, alebo že Ti môže s tým pomôcť, tak len tomu ver a neochabuj vo viere. Ono sa to určite svojim časom vyplní. Pán Boh nemá záľubu v Tvojom či mojom nešťastí, sklamaní, nesplnených očakávaniach, nesplnených modlitbách, ale v našej skutočnej viere a vytrvalosti. AMEN