Zamyslenie nad veršom (1 Petra 5, 10)

Boh všetkej milosti, ktorý vás povolal v Kristovi do svojej večnej slávy, keď trochu potrpíte, vás zdokonalí, utvrdí, upevní a postaví na stály základ! (1 Petra 5, 10)

V tomto veršíku sa milý čitateľu píše o tom, že Pán Boh nás skrze vieru v Jeho syna Pána Ježiša Krista povoláva do svojej večnej slávy. Teda k Nemu samotnému. No a keďže Pán Ježiš pokorne trpel za nás hriešnikov na kríži a bol úplne vo všetkom poddaný Jeho nebeskému otcovi, tak aj my sa musíme pokorne snažiť znášať tú Božiu výchovu, ktorou nás tiež Pán Boh chce učiniť čistými pre to svoje kráľovstvo. Aby sme sa však stali skutočne čistými, alebo teda aby sme sa stále snažili očisťovať od hriechu, pretože úplne čistými my pozemskí hriešnici nebudeme nikdy, tak nás cez tie rôzne súženia a ťažšie životné situácie, či rôzne zdanlivé osobné obmedzenia i odriekania vychováva. Keď sa na chvíľu pozrieme do nedokonalej ľudskej výchovy, tak aj tam môžeme vidieť, že ak je rodič na svoje dieťa prísny a spravodlivý, tak cez tie rôzne jeho výchovné metódy dokáže to svoje dieťa vychovať tak, že si ono potom vie v živote aj samé poradiť. Dá mu istý základ a potom to dieťa vie rozpoznať, že v rámci akých hraníc sa ono môže pohybovať. Vie do určitej miery rozpoznať, že čo je ešte dobré a čo už nie. Počas tej výchovy to dieťa neraz dostane výprask, neraz to dieťa plače, že ten jeho otec či tá jeho matka mu nedovolí to a to, že sú obaja zlí a že iným deťom to ich rodičia dovolia, ale potom po čase sa ukáže, že práve tá prísna výchova mala niečo do "seba". Že proste z toho dieťaťa nevyrástol nejaký "spratok", ktorý si nič neváži, ktorý neuznáva žiadnu autoritu, žiadne hranice a že ani jeho život nestojí na žiadnom poriadnom základe. Že stojí len na jeho aktuálnych telesných potrebách. Teda tu teraz vôbec nejde o nejakú extra duchovnú stránku veci, ale len o obyčajnú výchovnú - telesnú. Proste dieťa tou prísnou rodičovskou výchovou dostane nejaký ten základ na ktorom ono už počas toho svojho života v určitých situáciách pevne stojí. Ak ho od mala povedzme učíme fyzicky pomáhať, teda zapájame ho do rôznej manuálnej práce a vedieme ho v nej k zodpovednosti, tak to dieťa určite keď vyrastie nebude mať problém pracovať a nebude sa báť manuálnej roboty, ak sa samozrejme ono samotné nerozhodne vedome nerobiť... Tak isto keď ho učíme všetko zjesť a "stojíme" nad ním až kým teda to všetko čo je nabraté na tanieri nezje, tak ono nebude mať potom problém v škôlke či škole tiež veci zjesť. Samozrejme toto sú len nedokonalé ľudské príklady a je v nich mnoho "ale", ale princíp je pre každého veľmi dobre pochopiteľný a aj tieto veci do určitej miery s istotou fungujú v reálnom živote. No a takéto niečo prebieha aj v našej duchovnej oblasti v ktorej sa ale toto všetko spomenuté nazýva Božia výchova. Ak sme teda veriaci, tak Pán Boh nás cez všetky tie rôzne strasti a súženia, ktoré my v živote zažívame utvrdzuje, zdokonaľuje a upevňuje vo viere v Neho, a tak sme my potom schopní v živote pevne stáť na vlastných "nohách" a chodiť vierou a nie videním. Proste, keďže On – Pán Boh je Duch a Jeho slovo má moc a my sme vo svojom vnútri v podstate duchovné bytosti, ktoré sú len obalené mäsom a všetkým tým okolo a ktoré sú mu skrze vieru v Neho prístupné, tak nám vždy skrze Bibliu ukazuje to, že čo je pre nás dobré a čo si máme na danej veci, ktorú práve prežívame všimnúť, čo si máme z nej zobrať na poučenie alebo čomu sa máme vyhnúť a podobne. On k nám skrze Bibliu prehovára a teda ona samotná nám slúži v tomto všetkom našom žití a trápení ako taká príručka. Čiže aj napriek tomu, že naša nesmrteľná duša prebýva počas tohto nášho pozemského života v pominuteľnom nedokonalom telesnom tele, tak aj tak sme v podstate isté duchovné bytosti, ktoré On skrze vieru v Pána Ježiša Krista povoláva po našej telesnej smrti späť ku sebe do svojej večnej slávy. No a keďže na tejto zemeguli žijeme určitú dobu, počas ktorej na nás prichádzajú rôzne útrapy, tak aby sme im nepodľahli a k Nemu sa "dostali", pretože aj tie naše duše treba nejak vyučiť "poriadku", tak preto musíme stáť na pevnom a neotrasiteľnom základe. A preto sa musíme najprv v ňom poriadne upevniť.

No a tak aj ja teba milý čitateľu povzbudzujem k tomu, aby si sa nepoddával rôznym životným súženiam, pretože práve tie nás skutočne vnútorne budujú, zdokonaľujú, upevňujú a čo je hlavné - stavajú nás na pevný základ, ktorý ma meno Ježiš Kristus. Pretože keď sme v koncoch, tak práve vtedy aj tak zreteľnejšie vidíme, že ten Pán Boh je skutočne blízko nás. Keď sme naopak v pohode, tak to samozrejme nevidíme, aj keď tá Jeho vzdialenosť je od nás stále rovnaká. A keď v ňom budeme zakorenení, tak potom budeme skutočne stáť na pevnom a neotrasiteľnom základe z ktorého nás už nič nevykorení. AMEN

Ak sa Ti človeče zdal byť článok zaujímavý, tak ho zdieľaj ďalej...

Komentuj

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.