Zamyslenie nad veršom

Keď to hovoril, akási žena zo zástupu pozdvihla svoj hlas a povedala Mu: Blahoslavený život, čo Ťa nosil, a prsia, ktoré si požíval! On však riekol: Omnoho blahoslavenejší sú tí, čo počuli slovo Božie a zachovávajú ho. (Ev. Lukáša 11, 27-28)

Milý čitateľu. Toto je ďalší veľmi dobrý verš, ktorý nám úplne čisto, jasne a nekompromisne poukazuje na tú našu typickú "človečinu". Teda veľmi jasne nám zjavuje to, že na čo sa pozeráme my ľudia a na čo sa pozerá Pán Boh. Keď tá spomenutá žena videla ten zázrak, ktorý Pán Ježiš vtedy učinil a počula všetky tie slová, ktoré On vtedy povedal, tak ako prvé čo ju napadlo bolo zrejme to, že to všetko čo koná závisí zrejme od Jeho výchovy a od toho, čomu sa asi On od tých svojich rodičov naučil. Všetko spomenuté a ním vykonané skrátka ona prisúdila zrejme akejsi "dedičnosti". Nie tomu, že to má od Pána Boha a od Jeho poslušnosti voči Nemu, ale asi že to všetko spôsobili Jeho pozemskí rodičia. A čo jej na to povedal sám Pán Ježiš? No tú ženu teda vôbec nepotešil, nedal jej za pravdu, ale ju svojou odpoveďou skôr pokarhal. Ak si čitateľu všimneš, tak sa ani len nepokúsil jej ohľadom toho čo hovorila niečo vysvetliť, ani slovkom nič na to čo povedala nereagoval, ale hneď zmenil tému a poukázal jej, ale aj všetkým tým, ktorí tam boli vtedy prítomní na tú pravú Božiu podstatu. Poukázal im na to, že čo si majú všímať ako prvoradé. Teda na to, že je omnoho dôležitejšie zachovávať Božie slovo, ako robiť nejaké zázraky. V tejto súvislosti ma napadá aj tento nasledujúci verš. Ale nie z toho sa radujte, že sa vám duchovia poddávajú; radujte sa radšej, že vaše mená sú zapísané v nebesiach. (Ev. Lukáša 10, 20) Tu sa jedná o obdobný princíp. Pán Ježiš totižto nie len tým svojim dvanástim učeníkom, ale aj ďalším sedemdesiatim dal moc vyháňať démonov a tiež robiť zázraky v Jeho mene. Poslal ich preč, aby chodili po okolitých mestách a zvestovali evanjelium. Lenže keď sa potom oni vrátili, tak ako prvé o čom hovorili a čo na nich najviac zapôsobilo bolo to, že oni boli nadšení z toho, že akou mocou ich obdaril a že čo všetko oni prostredníctvom nej mohli robiť. Proste zase sa aj tí pozerali najprv na tie nejaké viditeľné prejavy Jeho moci. No a čo im zas On na to povedal? Že sa nemajú radovať z tých prejavov moci, ale z toho, že ich mená sú zapísané v nebesiach. Teda, že Pán Boh ich pozná, že sú Jeho. Teda nám skutočne má ísť len o to, aby sme kráčali po tej Božej ceste a by sme len na Pána Boha upierali svoj zrak a nie na nejaké vonkajšie prejavy moci, ktorú dal Pán Boh ľuďom konať, lebo to je len nejaký dôkaz Jeho existencie, ale nie to, čo má byť v našich životoch prvoradé.

A tak ťa milý čitateľu povzbudzujem k tomu, aby si sa aj ty už sústredil len na tie správne veci, teda na to, že kto je Pán Boh, že čo ti do života ponúka, že čo od teba vyžaduje, alebo že od čoho ťa zachraňuje. Nepozeraj sa ani na zlo, ktoré ťa ešte mnoho krát postretne, ani na úspechy či rôzne iné veci, pretože to sú len prejavy žitia, ktoré nás chvíľkovo ovplyvňujú či rozrušujú. No a samozrejme sa vždy pozeraj len "hore" a to na darcu života. Vo verši spomenuté zázraky tu schválne nespomínam, lebo neviem, že či nejaké také mocné a viditeľné prejavy Božej moci, ako sa diali vtedy za Ježišových čias vôbec zažiješ. Myslím tým vzkriesenia z mŕtvych, uzdravenia zraku, malomocnosti a podobne. Vtedy sa to dialo preto, aby ľudia videli na vlastné oči, že Pán Boh ich skutočne, reálne a v ľudskej podobe navštívil. AMEN

Ak sa Ti človeče zdal byť článok zaujímavý, tak ho zdieľaj ďalej...

Komentuj

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.