Zamyslenie nad veršom

Čo teda povedať? Že nachodíme Abraháma ako svojho praotca podľa tela? Lebo ak Abrahám bol ospravedlnený zo skutkov, má sa čím chváliť, ale nie pred Bohom. Veď čo hovorí Písmo? Abrahám uveril a počítalo sa mu to za spravodlivosť. Ale tomu, kto skutky vykonáva, tomu sa mzda nepočíta z milosti, ale z podlžnosti. Kto však nekoná skutky, ale verí v Toho, ktorý ospravedlňuje bezbožného, tomu sa jeho viera počíta za spravodlivosť. Ako aj Dávid blahoslaví človeka, ktorému Boh bez skutkov počíta spravodlivosť: Blahoslavení, ktorým neprávosti boli odpustené a ich hriechy prikryté; blahoslavený muž, ktorému Pán nepočíta hriech. Či sa teda toto blahoslavenstvo vzťahuje len na obrezaných, a či aj na neobrezaných? Hovoríme totiž: Abrahámovi sa viera počítala za spravodlivosť. Ako sa mu teda počítala? Či obrezanému, a či neobrezanému? Nie obrezanému, ale neobrezanému. A znak obriezky dostal ako pečať spravodlivosti viery, ktorú mal ako neobrezaný, aby bol otcom všetkých, ktorí veria ako neobrezaní, aby sa im počítala spravodlivosť, a aby bol otcom obrezaných, nie však tých, čo sú len obrezaní, ale aj čo kráčajú v šľapajách viery nášho otca Abraháma, ktorú mal ako neobrezaný. (Rímskym 4, 1-12)

Na začiatok ti milý čitateľu poviem tak, že nasledujúci text bude písaný stroho a s mojimi rôznymi vsuvkami, lebo je toho veľmi veľa na objasnenie, aby si ako tak pochopil, že čo sa to v tom našom bloku veršov vlastne opisuje. Tak začnem pekne poporiadku. Biblia v prvých 11-tich kapitolách rieši vznik sveta a všelijaké iné veci, ktoré Pán Boh uznal za vhodné, aby nám ich trošku poodokryl a aby sme tak my po takýchto "záhadných" veciach dychtiaci ľudia, mali aspoň akú takú šajnu, že čo sa vtedy dialo na zemi. Že aká bola tá naša prvotná minulosť a ako skončila. Že ten prvotný "svet", to prvotné naše vyčíňanie Pán Boh "ukončil" potopou a následne po potope, že to všetko naše ďalšie vyčíňanie zas "ukončil" Babylonskou vežou a rozptýlením ľudstva po celej zemi. (Čiže Kolumbus síce "objavil" Ameriku možno ako prvý, no bolo to až vtedy, keď sme sa naučili konštruovať "zaoceánske" drevené "lodičky" a poznať navigáciu z hviezd. No tí ľudia tam, na tom kontinente už boli dávno pred tým a to preto, lebo tam boli Pánom Bohom daní po ich výčinoch s Babylonskou vežou. Veď ako by predsa ľudia mohli docestovať až tak ďaleko, keď sme všetci mali spoločných rodičov a z jedného miesta sme sa rozšírili? Načo by niektorí išli bývať niekde tak extrémne ďaleko do spomenutej Ameriky či do Grónska - do zimy povedzme, keď pred tým žili v teple? A veď to bolo vtedy aj nemožné na ich technické možnosti a cestovné pomery sa tam vôbec dostať. Na člnkoch, somároch, ťavách či koňoch tam cestovali? Cez polku zemegule a oceánu k tomu? Veď ako inak by sa tam dostali? A prečo potom sa tam ľudia už zrazu nevedeli až po Kolumba dostať, keď poznanie s vedou i technikou išlo vždy len dopredu? No nejdem zbytočne rozširovať tému týmto smerom...) Tak, toto všetko spomenuté bolo ukončené 11-tou kapitolou Biblie. No a od tej chvíle, teda začiatkom 12-tej kapitoly sa už začína Biblia zaoberať len vznikom židovského národa a cestou spásy pre všetkých ľudí na tejto zemeguli. Neviem prečo, ale asi zrejme preto, že Pán Boh sa pozerá na srdce, tak oslovil istého muža menom Abrám (neskôr bol Bohom premenovaný na Abraháma) a povedal mu, že nech vyjde zo svojej domoviny a že nech ide na miesto, ktoré mu On určí za jeho nový domov. No a tým jeho novým domovom bola inými národmi zaľudnená Kanaánska krajina. A on, Abrahám tú Božiu výzvu počúvol a vydal sa na cestu. Zobral si svoju ženu a bratovho syna Lóta, ktorý si neskôr, keď sa s Abrahámom rozdelili, rozložil svoje stany pri Sodome a Gomore, teda tých najznámejších biblických zhýralých mestách, ktoré boli neskôr zničené, kvôli páchaniu veľkého hriechu vychádzajúceho zo sexuálnych deviácií tých ľudí, ktorí tam žili. (Aj naša skupina Elán spieva v jednej pesničke, že Abrahám a Lót... a neobzerajte sa pani Lótová. Keď bola totižto práve Pánom Bohom Sodoma a Gomora nivočená a Lót so svojou ženou utekali z nej preč, tak mali od Neho daný príkaz sa nepozerať naspäť. Teda na to, ako sa to deje – to nivočenie tých miest. No Lótova žena ten Boží príkaz nepočúvla, asi ju vnútorne spaľovala veľká túžba to vidieť a tak sa obzrela... Nato však hneď umrela. No a to je aj také moje prirovnanie k tomu novo-zmluvnému veršu, že kto sa obzerá dozadu, nehodí sa pre kráľovstvo Božie. To nám hovorí Pán Ježiš. Proste my sa musíme pozerať dopredu, na Pána Boha a nie na minulosť...) A ešte jedna vec. (Milý čitateľu trošku si to skús rozvinúť, že čo to znamená všetko zanechať. Teda zanechať svoju rodinu, svojich známych a odísť nevedno kam, na nejaké Božie volanie... Pešo, na osloch, do Ruska za Ural povedzme by ti povedal, že máš ísť... Počúvol by si? To bolo niečo také pre Abraháma.) Potom sa mu - Abrahámovi po určitom čase, keď vyšiel teda z tej svojej rodnej krajiny zjavil Pán Boh a urobil s ním zmluvu. Povedal mu, že ho požehná a že bude mať syna a že vyjde z neho veľký národ (neskôr Židia – inak Izraeliti, ale aj Arabi z jeho vedľajšieho syna Izmaela). Abrahám teda Pánu Bohu uveril a Pán Boh mu to, ako je napísané počítal za spravodlivosť. No a toto je tá spravodlivosť o ktorej sa píše v tom našom verši. Nemal syna, ale uveril Pánu Bohu, že ho bude raz mať. No a znamením tejto zmluvy bola mužská obriezka. Časovo zobraté, Bohu teda Abrahám uveril ešte ako neobrezaný. Ak si budeš znovu čítať ten verš a budeš sa pokúšať mu porozumieť, tak toto maj na pamäti. Teda predkožku pipíka si mali od vtedy obrezávať všetci Židia, ako znamenie tejto večnej zmluvy s Bohom. Načo by to všetko Židia robili ešte aj dnes a aj v priebehu tých tisícov rokov, keby to nevychádzalo z nejakej reálnej skutočnosti, ktorá sa práve vtedy takto odohrala? To je teda tá židovská obriezka na tele, ktorú majú telesní pokrvní Židia a predstavuje to znamenie zmluvy medzi Abrahámom a jeho potomstvom a Pánom Bohom. Lenže Židia Pána Boha nepočúvali, nectili si Ho počas vekov a tak potom skrze Pána Ježiša sa On "rozhodol" povolať do svojho kráľovstva aj nás pohanov, keďže tí Jeho vyvolení Ho neustále "zrádzali". Preto sa v Biblii píše na viacerých miestach, že synovia kráľovstva (Židia pre ich neveru) budú vyhodení von do tmy, kde bude plač a škrípanie zubov (to je to peklo). Lebo neexistuje žiaden iný živý Boh a preto všetci tí, ktorí uznávali iné božstvá boli pohania. (My Slovania sme tiež mali všelijakých Bohov, Svarog, Perún, Veles a podobne. Ozaj a vieš, že podľa Velesa je pomenovaný aj kopec vedľa Skalky nad Králikmi v Kremnických vrchoch? Velestúr.)Teda v Biblii sa preto pojednáva a poukazuje na ten mŕtvy pohanský svet s ich neživými náhradami skutočného Boha v opozite židovského živého a konajúceho Boha. Pán Boh proste chce všetkých ľudí k sebe pritiahnuť a počas vekov všetko robí preto, aby sme to pochopili a Jemu sa poddali. (Preto všetci tí pôvodní Kanaánci prehrávali boje so Židmi, lebo keď oni počúvali ich Boha, tak práve On bojoval za nich a keď Ho nepočúvali, tak zas nechal vyhrávať tých druhých. To všetko sa však dialo preto, aby ich vyučil spoliehať sa na Neho. No lenže oni vtedy, tak ako aj my dnes mu nie veľmi veríme, aj keď vidíme tie prejavy Jeho moci v našich životoch. A preto aj napríklad ľudia nemajú vo všeobecnosti radi Židov a robí sa na nich taký "hon". Je to práve z tohto dôvodu si myslím, lebo vekmi ľudia videli, že ich Boh je konajúci a tak isto si túto skutočnosť, tento poznatok aj oni odovzdávali z pokolenia na pokolenie. Že tí Židia majú proste niečo čo oni vtedy nemali, či my teraz nemáme a preto podvedome im to chceme "zobrať" a ich samotných zničiť – ale toto je len môj osobný názor. A samozrejme to má čo dočinenia aj s ich pokrikom, keď križovali Pána Ježiša: "Krv Jeho na nás a na naše dietky.") No a ďalšou vecou je to, že v novej zmluve sa spomína takzvaná obriezka srdca skrze našu vieru v Pána Ježiša Krista. Čiže to je už duchovná vec a nie telesná. Teda niečo, čo už aj nás, teda na vieru obrátených pohanov - kresťanov radí medzi potomkov Abrahámových. Teda aj my sme už "Židia", ktorých Pán Boh požehnáva a patríme do Jeho ľudu. Čiže povedzme ja síce nie som tam "dole" obrezaný, nie som pokrvný Abrahámov syn z "ikstej" generácie, ale mám obrezané srdce skrze Pána Ježiša a vieru v Neho, lebo On je potomkom Abrahámovým. Teda bol potomkom z jeho rodu. Bol síce počatý Duchom, keďže je Božím Synom a teda sa nemohol narodiť z hriešneho nedokonalého človeka, ale Jeho matka Mária bola Židovka a aj Jeho otec Jozef bol tiež Žid. No, ale poďme ďalej. Abrahám mal ženu Sáraj (neskôr ju Pán Boh premenoval na Sáru) s ktorou však nemohol mať potomka. A tak po čase sa vyspal so svojou slúžkou Hagar a s ňou mal Izmaela. On je podľa mnohých a aj v kontexte Biblie vyplýva, že asi praotcom Arabov, ktorý zväčša vyznávajú Islam ako náboženstvo. Je napísané, že bude proti všetkým a všetci zas proti nemu. Arabi verzus ostatní. No a potom mal syna so svojou ženou Sárou. Dal mu meno Izák a on mal potom Jákoba, ktorého Pán Boh premenoval na Izraela. A zrejme od neho sa potom začal používať názov pre Židov Izraeliti. Jákob mal 12 synov a to je tých 12 kmeňov izraelských. Júdea je napríklad po Júdovi atď. A z kmeňa Júdovho boli všetci tí známi biblickí králi, Dávid, Šalamún a nakoniec aj sám Pán Ježiš. No a tá ďalšia zaujímavá vec ohľadom Abrahámovej spravodlivej viery je ešte tá, že keď sa Abrahámovi narodil syn Izák, tak ho Pán Boh vyskúšal tým, že mu povedal, aby ho zabil a obetoval mu ho, ako zápalnú obeť. A to Abrahám aj chcel urobiť, ale Pán Boh ho v poslednej chvíli zadržal a tak vlastne videl, že Abrahám Ho má radšej, ako svojho syna a preto ho – Abraháma požehnal. On v skutočnosti nechcel, aby si Abrahám zabil svojho syna, On chcel len vidieť tú Abrahámovu vernosť a oddanosť voči nemu - Bohu samotnému. To bola Božia výchova Abraháma. A Abrahám v tejto skúške obstál. A to chce Pán Boh vidieť aj pri nás. Takú oddanosť. Veď je aj napísané. Kto miluje otca alebo matku väčšmi ako mňa, nie je ma hoden, a kto miluje syna alebo dcéru väčšmi ako mňa, nie je ma hoden. A kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden. Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí život pre mňa, nájde ho. (Ev. Matúša 10, 37-39) Lebo len potom sa stávame skutočne Jeho deťmi, keď sa všetkého vzdáme. Lenže On nám nič dobré nezoberie, ako si častokrát myslíme, že o niečo prídeme, ale naopak On nám ešte mnoho skutočne dobrých vecí len pridá a tak isto nám dá aj ten pravý zmysel do nášho pozemského života. Ako vtedy Abrahámovi. No a tak prejdem k tej našej stati. Apoštol Pavol v nej hovorí a to v takej zložito písanej forme Ježišovým učeníkom v Ríme len o jednej jednoduchej veci. Máme proste svojim životom kráčať vierou, aby sme boli spravodliví pred Pánom Bohom. Ak nebudeme kráčať vierou, ale budeme sa spoliehať na nejakú príslušnosť k niečomu, ako si Židia mysleli, že keď sú vyvolení národ a majú telesnú obriezku, tak oni už sú za "vodou", tak nám to nič nepomôže. Proste, Pán Boh sa pozerá na srdce a my ak máme srdce "obrezané" od hriechu skrze Pána Ježiša, tak potom sme ospravedlnení pred Bohom skrze našu vieru a nie skrze skutky zákona. Lebo ak dodržuješ zákon, tak podľa zákona budeš aj súdený a nikto ti nič neodpustí. No ak veríš, tak skrze milosť budeš na konci sveta súdený. To znamená, že Pán Boh sa bude pozerať na tvoje srdce a nie len na nejaké vykonávanie skutkov zákona, teda že to a to si síce dodržoval, ale si aj tak povedzme vnútorne horel hriechom a všelijakými hriešnymi túžbami. Alebo aj ja. To je všeobecne myslené. Lebo keď Pán Boh vidí, že sa snažíš činiť pokánie a inak žiť, tak ti odpustí, ale ak sa nepozerá na teba takto, skrze tú milosť Pána Ježiša a tvoju vieru, tak ťa tvrdo a bez okolkov bude súdiť podľa tvojich skutkov zo zákona. A keďže vieš, že už je zlé len pomyslieť si niečo o niekom povedzme, tak ti rýchlo dopne, že nikdy nemôžeš obstáť, ak budeš súdený skrze skutky, teda ten zákon. Čiže ide o to, že ak skutočne veríš v Pána Ježiša, tak si skrze tú spravodlivosť – tú vieru v Neho ospravedlnený. Ako Abrahám uveril tomu Božiemu zasľúbeniu, že bude mať syna a ešte ho nemal, tak aj ty, ak budeš veriť v Pána Ježiša, ktorého si nevidel a aj konať podľa toho čo si si prečítal v Biblii a veriť tým zasľúbeniam, tak budeš na konci svojho života alebo sveta, podľa toho čo príde skôr zachránený. A je jedno, že či budeš veriť ako pravý Žid, alebo ako bývalý pohan – nové Božie dieťa - kresťan, ktorý uveril v Pána Ježiša. O tomto sa tam v tej stati, tak zložito pojednáva, že či budeme ospravedlnení skrze skutky a či vieru a že či skrze obrezanosť a či neobrezanosť a tak. Ono to dáva logiku, len ti vravím, že list Rímskym je hádam najťažší z listov, práve kvôli tej zložitosti písania a "motkania" sa a utvrdzovania okolo tých jednotlivých pojmov sprava či zľava...

A tak ťa milý čitateľu povzbudzujem k štúdiu Biblie, lebo potom ti bude omnoho viacej vecí z nej ozrejmených a budeš vovedený do pravdy Božieho slova. Budeš chápať spojitosti a budeš skutočne slobodný a nie poviazaný. Aj keď tie povrazy po-viazanosti či už tvoje, alebo aj iných navonok zatiaľ možno ešte nevidíš, tak potom ich veľmi dobre uvidíš tým svojim vnútorným duchovným zrakom, že tu nik nie je skutočne slobodný okrem tých, ktorí majú slobodu Božích detí. AMEN

Ak sa Ti človeče zdal byť článok zaujímavý, tak ho zdieľaj ďalej...

Komentuj

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.