Zamyslenie nad veršom
Lebo ja poznám úmysly, ktoré mám s vami - znie výrok Hospodinov - úmysly smerujúce k blahu, a nie k nešťastiu: dať vám budúcnosť a nádej. (Jeremiáš 29, 11)
Tak, to sú Božie. A aké úmysly s našim životom máme my? No samozrejme ešte lepšie, keďže po tých Jeho akosi netúžime. Jedna z príčin prečo sa vo všeobecnosti bránime skutočne "oddať" Pánu Bohu je tá, že si myslíme, ako stratíme všetky tie z nášho pohľadu hodnotné veci a z nášho pohľadu super známych, ktoré a ktorých sme dovtedy získali či spoznali. Strachujeme sa, že keď z nás budú "svätci", už hádam nikdy si nedáme k večeri pivko, poobede si nepozrieme futbalový zápas, neuvidíme nablýskané róby v divadle, či už nikdy nevystúpime na nejaký ten kopec v Malej Fatre. Pri pomyslení na to, že naše oči už nebudú pred slnkom ochránené imidžovými okuliarmi, alebo na pleci sa nám už nebude hompáľať zubami nechtami žiadaná kabelka Louis Vuitton sa nám stavajú vlasy dupkom. Nejako podvedome si namýšľame, že Pán Boh nás o niečo cenné oberie a my schudobnieme. Myslíme si, že inú knižku, ako Bibliu už do ruky nezoberieme a že náš život sa zmení na ustavičné sedenie v kostole. Predstava nejakých príkazov či zákazov, ktoré nám asi budú v hojnej miere z Božej strany do nášho života "natlačené" nám uberá na pocite slobody a tak si po väčšine povieme, že ďakujeme, neprosíme. To nie je život pre nás. Naše úmysly sú lepšie.
No. V podstate pri mnohých spomenutých príkladoch, je to do určitej miery pravda, akurát s tým rozdielom, že tých vecí a s tými známymi sa postupom času "rozkmotríme" práve my, sami. Že, prečo? No preto, lebo akonáhle Pána Boha zoberieme skutočne vážne, tak začneme skúmať Bibliu, začneme sa modliť, prosiť ho o múdrosť a postupne podľa poznania nám bude stále viac a viac odkrývaný význam verša, že všetko je dovolené, ale nie všetko prospešné. Všetko je dovolené, ale nie všetko buduje. (1 Korintským 10, 23) Zistíme, že je to tu len a len o Bohu a o tom, ako sa zachrániť od večnej smrti a ako zvestovať Krista. Časom začneme rozumieť tomu, že všetko po čom túžime, čo obdivujeme, čo nás pomyselne napĺňa je len márnosť a zároveň uvidíme aj ten svoj prázdny hodnotový rebríček, ktorý máme. Zistíme, že náš život nie je postavený na istote (Biblicky na skale), ale na piesku (Ev. Matúša 7, 24-27), teda na našich vlastných predstavách o tom ako tu žiť, ako mať čo najviac statkov, ako čo najlepšie všetko ku svojmu prospechu využiť, ako zažiť či navštíviť čo najviac pominuteľných vecí alebo miest a niekde na konci záujmu aj to, ako sa pozerať na duchovno a nejakého kostolného Boha. A tak teda tí, ktorí sa Božiemu Slovu skutočne poddajú zistia, že hoci sa napríklad celý život uvedomele (lebo aj keď Pána Boha neberieme vážne, aj tak sa snažíme čo najlepšie a najzodpovednejšie žiť) pachtia za krajším bývaním (keď si ideme napríklad niečo prerábať, tiež si popozeráme trendy, ceny, kvalitu, majstrov a podobne, čiže určitý čas tým vnútorne aj žijeme - nikto z nás len tak nepovyhadzuje zarobené peniaze von oknom bez rozmyslu), krajším telom (tiež si musíme naštudovať, že ako máme napríklad správne behať, aké tenisky sú najlepšie na taký či onaký povrch, ako sa stravovať, koľko na začiatok ubehnúť a podobne), väčšími poznatkami, zdravou výživou, krajšou záhradkou (aj v tejto oblasti sa vyžaduje mať dosť veľa vedomostí, ktoré musíme počas života nazbierať, aby sme vedeli kedy sadiť, ako sadiť, ako a kedy strihať stromy, ako skladovať úrodu a mnoho iného) alebo paličkovanou čipkou, nikdy ten svoj predmet záujmu úplne neobsiahnu, či s ním neudržia "krok". Zvody, ktoré tento svet vo všetkých oblastiach ponúka sa neustále vylepšujú a oni jednoducho nebudú mať vždy dostatok peňazí či síl na to, aj keď samozrejme čiastočne môžu, aby si to mohli priebežne v tom ich prechodnom pozemskom živote "nafachávať". Športovejšie založeným jedincom stačí k rozplynutiu sna o zdravom tele, nejaký ten úraz. Tieto príklady nespomínam kvôli tomu, že je na nich niečo zlé, ale že v tomto všetkom by mal byť zakomponovaný aj Pán Boh, aby sme našli tú správnu mieru a vyhli sa tak poblúdeniu a upnutiu sa na nepodstatné, no síce lákavé veci či činnosti. Ak Pána Boha do nášho každodenného života nezakomponujme, tak potom sa nečudujme, že sme vystresovaní a nešťastní. Bude to tak len kvôli našim pomýleným hodnotám a nie kvôli Nemu, ktorého naopak, vždy obviníme z toho, že nám nesplnil všetky naše ľudské márnosti. Ako je napísané, ľudské oko sa nenasýti a preto honba za vecami tohto sveta je nekonečná. Vždy nám ešte niečo bude chýbať, vždy sa niečo bude dať ešte vylepšiť, či vždy budeme ešte mať kam ísť na dovolenku a tak ďalej a tak ďalej. A keď náš život skončí, tak po nás ostane pomník s vyrytou či prilepenou fotkou a v bývalom pozemskom príbytku množstvo bytového či iného "haraburdia" po ktorom sme pachtili a ktoré budú musieť pozostalí po nás odpratať, pretože vývoj bude samozrejme pokračovať ďalej a ktovie, že či sa oči pozostalých stotožnia s tým, čo sa páčilo nám.
Naopak, ak skutočne uveríme v Ježiša Krista, tak Pán Boh nám dá do života pokoj, istotu a triezvy pohľad na svet a do každej situácie. Daruje nám nikdy nekončiacu budúcnosť. Novými, duchovnými očami uvidíme množstvo vecí v našom živote či našom okolí tak, ako sme ich doposiaľ nevnímali. Všadeprítomná prázdnota a mizerné ľudské hodnoty nám budú odhalené. Časom začneme rozmýšľať nad tým, že či nám nestačia aj normálne okuliare, alebo v čom je tá značková kabelka okrem imidžu lepšia od klasickej. Ak radi debatujeme so známymi pri pivku, tak možno v krátkej dobe nás to prestane napĺňať, lebo zistíme, že svet ani politikov aj tak nezmeníme a že či v hokeji vyhrajú Slováci, Česi alebo Kanada je v podstate jedno. Skôr narodení, radi si pospevujúci obľúbené pasáže z repeťáckych pesničiek, ktoré im pripomínajú staré "dobré" časy či mladosť sa možno už po krátkej Božej "formácii" hlbšie zamyslia nad slovami a zistia, že sú v podstate povrchné. A že keď si dáme pohár vína a potom ešte pár, že nám v skutočnosti nebude až tak "hej", že Júlia asi nebude v skutočnosti až tak čarovná a že ani starosti sa len tak ľahko nedajú zahodiť, ako sa dá o tom spievať. Svetová sláva nám časom tiež príde úplne zbytočná. Mne samému sa tie pesničky melodicky veľmi páčia a tiež si ich aj rád, raz za čas pustím napríklad v aute. Preto viem o čom píšem. Sú rytmické, chytľavé, ale slová sú... - no samá prázdnota. Poväčšine boli, sú a budú ľudské pesničky len o akejsi nenaplnenej láske. A takto môžeme pokračovať do "nekonečna". Uvedomenie a pretransformovanie nových myšlienok do našich životov však prichádza postupne. Ajhľa, tvorím nové; už teraz to raší. Nebadáte to? Veru, robím cestu na púšti, rieky v pustatine. (Izaiáš 43, 19) Neviem, nie som odborník na výstavbu ciest na púšti, ale tie tam asi tiež nie je ľahké vybudovať, keďže ten piesok ich ustavične zafúkava. Možno tam treba nanosiť zem, povysádzať rastlinstvo, ktoré časom, keď vyrastie, všetko spevní. Preto buďme trpezliví, lebo niekomu sú veci zjavené skôr, inému neskôr, ale ak úprimne budeme prosiť, tak nám určite zjavené budú, pretože v nasledujúcom verši je napísané. Ak sa niekomu z vás nedostáva múdrosť, nech si ju prosí od Boha, ktorý prosto a ochotne dáva všetkým, a dostane sa mu jej. Ale nech prosí s vierou, bez akéhokoľvek pochybovania. Lebo kto pochybuje, podobá sa morskej vlne, ktorú vietor unáša a zmieta. (Jakub 1, 5-6) A aj aplikácia v praxi (zmena nášho života - bežným okom pre iných postrehnuteľná) je zdĺhavá. Pán Boh nám dá zažívať úplne nové veci s úplne novými priateľmi a ten budúci nebeský raj, už budeme môcť aj keď len v nedokonalej podobe, zažívať tu na tejto zemi. Či už s našou manželkou a deťmi, alebo so známymi v Kristovi. Boh má "plán" pre naše životy a ten je opísaný v Biblii. Pozostáva z viery a každodenných usmernení, ktoré dodajú našim životom budúcnosť a nádej. Tak, ako ju mali boží mužovia a božie ženy počas ich neraz ťažkého života. Proste každú činnosť, ktorú počas života konáme, treba zosúladiť so Slovom, aby tá miera našej zainteresovanosti bola na náš prospech a nie naopak (aby nás to nepohltilo). A pokoj Boží, ktorý prevyšuje každý rozum, bude chrániť vaše srdcia a vaše mysle v Kristovi Ježišovi. (Filipským 4, 7) My sami sa vedieme k nešťastiu a nepokoju, ale Pán Boh nás chce z neho vytrhnúť. Zamyslime sa nad tým. Všetko toto spomenuté je o ustavičnom pripomínaní si Božích právd, o rozmýšľaní, o modlení sa a o žití!