Žeby zase povzbudenie?
Žeby zase povzbudenie?

No a je to tu zas. Chvíľa, keď sa človek znova musí pozrieť zoči-voči nejakej situácii s ktorou sa musí pomerne dosť rýchlo vysporiadať a ktorá už jednoducho neznesie odklad. Áno-áno je to článoček do Pohľadu. Ja viem, že sa opakujem, ale nehaňte ma. 😉 Skúste sa v nej nájsť, lebo vám to môže poslúžiť na poučenie a povzbudenie.

Nie je to aj u vás podobné? Ako typický človek si nechávam veľa "nepodstatných", teda Božích vecí nakoniec, ale "súrne" pozemské riešim buď to neodkladne ihneď, alebo takmer vždy priebežne. Veď tie pozemské predsa majú na môj život viditeľný a citeľný dosah... Aj tie nebeské samozrejme, ale hmotné veci vnímame skôr, ako tie nehmotné. Napríklad, momentálne tú "neodkladnosť" predstavuje oprava stojanu na mojom bicykli. Tento víkend chcem totižto ísť s kolegom na nejakú cyklotúričku. Však možno je to už len posledný deň v tomto roku vravím si, kedy sa ešte bude dať. Kedy vonku nebude pršať, kedy vonku nebude až taká zima a dokonca má ešte svietiť aj slniečko. No a šport je predsa dobrý pre zdravie, kondičku a isto v neposlednom rade spoznám aj zákutia okolitej prírody. Však častokrát človek ani len poriadne nepozná oblasť v ktorej žije. Teraz je štvrtok a ja som v robote, podvečer je biblická, takže času dnes nazvyš zrejme nezostane. Na opravu si teda môžem vyčleniť jedine zajtrajšie poobedie, keď prídem z práce. Zaujímavé, že ako si to človek všetko dokáže v mysli hneď prispôsobiť, upraviť a naplánovať podľa seba. S tým, že niečo do toho môže ešte znenazdajky prísť, poväčšine ani nepočíta. Takto nejako si veci plánujeme fakticky celý náš život. Potom si v mysli obhájim aj hrabanie listov v záhrade, pretože už je jeseň a povedzme si rovno, že kade-tade rozfúkané predsa len špatí tú záhradu. Najmä keď okolití susedia ju majú pekne dočista vyhrabanú. Potom sa pritrafí rýľovanie, nejaké tie nutné drobné jesenné práce, údržba auta pred zimou plus nejaké tie iné aktivity, akými sú návšteva hrobov, alebo stráženie menšieho dieťaťa, aby to väčšie nerušilo pri učení. No a skoro som zabudol na osobné voľno! Sedenie za počítačom, bicyklovanie, beh a samozrejme "únava" po všetkom tomto, kedy sa už prinútiť niečo napísať je nemožné. A človek tak rýchlo zistí, že čas na písanie článku, alebo na iné Bohu príjemné aktivity, čo u mňa predstavuje aj hra na gitare o ktorej už minimálne posledné tri mesiace "básnim", že dnes už musím fakt, ale fakt začať hrať vôbec nenájde. Vo vnútri presne viem, že čo by som chcel a čo by bolo pre môj život dobré (zaspievať si pár pesničiek v kuchyni, keď manželka chystá večeru, to je ako raj na zemi – človek získa doslova pokoj, ktorý prevyšuje každý rozum). Zaujímavé a zároveň nepochopiteľné na tom je však to, že sa nesnažím prekonať seba samého, aby som ten super čas zažil znova, keď sa mi tak páči, ale radšej sa budem venovať všeličomu inému, napríklad mojej oddychovej márnosti – sedeniu za počítačom a potom si to budem vyčítať. To je neskutočné, že ako človek funguje. Ale aspoň, že si to vyčítam, lebo to znamená, že to vidím a môžem s tým dačo robiť. Nečiním totiž dobré, čo chcem, ale robím zlé, čo nechcem. Ale keď robím, čo nechcem, nie ja to robím, ale hriech, ktorý prebýva vo mne. (Rímskym 7, 19-20) Ďalšia pozoruhodná vec je tá, že po veľa činnostiach, ktoré v živote robíme častokrát po nás nič "nevidno", pretože spomínané lístie opadá znova, po daždi sa auto opäť zašpiní, alebo hroby budú vyčačkané len pár dní. Potom všetky tie kvety na nich zase len zhnijú a bude ich treba znovu upratať (ešteže to nerobím ja). Tak si človek povie, že ten polo-zmyselný kolotoč musí nejak upraviť. To predsa nemôže tak byť, vraví mi môj vnútorný hlas. Článoček nemusí v najhoršom prípade povzbudiť nikoho, ale hra na gitaru sa určite vryje do pamäti mne a mojej manželke. Poviem to ináč, manželka síce napečie koláč, ktorý sa rýchlo zje a zase ostane len špinavý plech na umytie, ale tie spoločné chvíle "prebijú" v pamäti tie ostatné "márnivosti".

A Pán Boh sa takto na nás díva a díva a nestačí sa čudovať, že čo to tu my všetko riešime. A tak sa zase teraz, keď je už najvyšší čas začať písať umáram nad tým, že o čom ja idem vlastne zase písať. Čas ma tlačí a tiež aj výčitky, že som si to nechal na poslednú chvíľu. Zase, ako vždy, keď sa niečo "vysrstí" sa snažím vyprosiť u Pána Boha múdrosť pre napísanie niečoho, čo by ak On bude samozrejme chcieť, bolo aj čitateľné. Poväzujem sa predstavami o tom, že by to malo byť dlhé asi tak, ako som zvykol písavať a ťažko sa mi prijíma myšlienka, že by to mohlo byť aj kratšie. Ďalší "hrach" pod nohy mi hádže vedomosť, že niečo celkom veľké a ešte k tomu aj kresťanské som už vlastne tento mesiac vykonal a teoreticky by teda článoček stačilo napísať aj nabudúce. Tu by sa patrilo aspoň okrajovo spomenúť, že čo to bola za vec, tá veľká, kresťanská... Lenže človek zase rozmýšľa, že ako to môžu druhí ľudia zobrať a čo si z toho vyvodia, že či tú vec pochopia správne, alebo nie. A tak si vravím. Kašlať na to, že čo si kto pomyslí. Veď Pán Boh aj tak vidí tú moju úprimnú snahu o čo najvýstižnejší opis danej situácie. Lebo ako som aj minule spomínal, len On je vskutku tým spravodlivým Sudcom. (2 Timoteovi 4, 8) A tak teda, tento mesiac som bol oslovený, aby som s jedným bratom niečo urobil na nejakej kresťanskej internetovej stránke. No a keďže v týchto veciach som úplný amatér, tak som sa to musel ako tak do určitej miery naučiť a venoval som tomu niekoľko dní s plným mojim nasadením. No a to mi automaticky vložilo do mysli takú pocitovú "zábezpeku" – nejakého veľkého obetovania sa Božím veciam a tak reku článoček by som hádam ani nemusel preto písať. Určite ste to aj vy už možno zažili, že ak niečo dobrého spravíte, tak vás to naplní takým sebauspokojením, ktoré trvá "hoooooodnúúúúúú" chvíľu a vnútorne si poviete, že s podobnými vecami máte zase načas pokoj. Ale brat dozorca, ktorému leží na srdci duchovný rast členov zboru ma zase oslovil a povzbudil k písaniu a tak znova zápasím na tomto duchovnom "poli". Možno sa zdá, že to píšem veľmi obšírne a zamotane, ale som presvedčený, že aj biblické postavy, ktoré sú nám vzorom v mnohých situáciách, určite tiež niečo podobné zažívali. Neverím tomu, že nič neriešili a len poslušne konali. Však to boli tiež len ľudia, tak ako aj my, ktorí tiež vnútorne prežívali tie isté strachy, pocity i problémy a až keď nad nimi s Božou pomocou zvíťazili, tak to aj vykonali. A to stálo za "zápis" do Božieho Slova. Že, hľa ľudia, takto čiňte, ako títo - vraví Pán Boh. Ono nás to zvádza si myslieť, keď tú Bibliu čítame, alebo o tom počúvame na kázňach v kostole, že medzi božím príkazom a následným ľudským vykonaním v prípade Božích mužov a žien nič iné v ich hlavách nebolo. Pán Boh povedal - toto sprav, alebo tam choď a oni to hneď poslušne spravili, alebo ihneď tam poslušne išli. Určite si aj taký Daniel dobre premyslel, že čo sa stane, ak poruší kráľov príkaz a bude sa modliť ku svojmu Bohu. V hlave mu kľudne mohli víriť podobné myšlienky, ako sú: "Čo ak ma Pán Boh už použil na to čo chcel a teraz, ak sa budem ďalej k nemu modliť ma hodia k levom? Veď tie ma budú trhať. Bože, daj nech len neumieram v bolesti... Zvládnem to? Nebudem voči Tebe reptať, či dokonca sa Ti rúhať? Síce verím tomu, že budem v nebi, pretože som Ti po celý svoj život verne slúžil, ale tiež som len človek..." No a takéto niečo, ako chodilo po rozume im, chodieva častokrát aj nám. 

Takže brat môj, sestra moja viď, že čo všetko riešim, kým sa dostanem k písaniu. Ono sa to môže použiť aj na hocijakú inú duchovnú činnosť z ktorej nemáme zdanlivo žiaden hmatateľný benefit. Podobne môžeme reagovať na diakoniu, rozhovor s niekým, kto to nutne potrebuje, vypočutie a podobne. Vždy si môžeme nájsť "tisíc" vecí, prečo sa to nedá. Možno to vidíš tak aj ty a preto napíš nejaké povzbudenie, že čo tebe Pán Boh zjavuje. Pros Ho o múdrosť a odvahu. Ja tiež nie som ani rečník, ani pisateľ, ale vo vnútri túžim, keďže som už bol oslovený a nechcem z bojiska zdupkať, nejak zvestovať aj takýmto mne nie až tak familiárnym spôsobom to Slovo Božie. Určite máš aj ty rôzne podnety zo života v ktorých Pán Boh nejak pôsobí alebo pôsobil. Možno to bude čítať 100 ľudí, ktorým to nič nepovie, ale môže sa nájsť jeden, ktorého to bude k niečomu motivovať. A o to ide. Tu vôbec nejde o akúsi sebaprezentáciu, ale o povzbudenie pre ostatných. Preto sa snažím upriamiť pozornosť na to množstvo myšlienok, ktoré mi denno-denne chodia mysľou, že som skrátka jeden z nás bežných smrteľníkov. Aby som ťa pomocou nich, ak váhaš, tak ako som váhal niekedy aj ja povzbudil k odvahe. Vždy prosím Pána Boha za to, že nech mi dá múdrosť a silu prekonať seba samého. V mojom prípade som pochopil, že sú veci, ktoré sa jednoducho musia spraviť, aby sme tu fungovali. Veď Pán Boh nám dal túto zem, aby sme ju obhospodarovali a všetko s tým spojené. To znamená chodiť do roboty, starať sa o rodinu, dom, byt, treba opraviť aj motyku, natrieť strechu, keďže tu aj nejak sociálne žijeme, tak aj ísť na návštevu, dovolenku, koláče napiecť, mrkvu vytrhať, čerešne obrať, no aj tie hroby poriadiť, aby nebol "bordel" na cintoríne, ale všetko má svoju mieru. Treba to vždy konfrontovať so Slovom Božím, pretože je jednoduché nechať sa uniesť očami a svetom. Nebudem predsa kupovať na hrob najnovší "model" kahancov z roku 2015, kde trend je povedzme pozlátený podstavec, kvôli väčšej "dôstojnosti" voči mŕtvemu, ale dám tam nejakú lacnú sviečku a basta, keď to už tak veľmi chcem. Však mŕtvemu to už aj tak nepomôže, veď to vieme to z Biblie, ale svojim správaním podľa božích doporučení zas môžeme pomôcť tým živým. Čas na písanie takýchto článkov si preto musím ukrojiť z môjho osobného voľna a možno, že aj ty človeče. Poviem tak. Mám rád bicykel a chcem ísť von? Nevadí. Ak Pán Boh vidí môj záujem niečo napísať a vidí, že nemám na to popri iných veciach, ktoré sa tiež musia spraviť čas, tak aj to počasie upraví tak, aby ma to nelákalo. To znamená "vytvorí" mračná, blesky... Možno preháňam, ale asi vieš, čo tým chcem povedať. Pán Boh všetko uspôsobí tak, aby ťa nič iné až tak nezvádzalo a potom je to už len na tebe. Čokoľvek robíte, robte z tej duše ako Pánovi, a nie ako ľuďom, vediac, že od Pána dostanete za odmenu dedičstvo, veď Pánovi Kristovi slúžite. (Kolosenským 3, 23-24)

A na záver teda napíšem troška povzbudenia z Božieho Slova. Že konečne. Každý deň sa mi v mobile generuje biblický veršík. Pre dnešný deň je takýto. V činení dobrého neochabujme, lebo ak neochabneme, časom svojím budeme žať. A tak teda, dokiaľ máme čas, čiňme dobre všetkým, ale najmä domácim viery. (Galatským 6, 9-10) Vidíš brat môj, sestra moja. Ak si spravil(a) niečo dobré či prospešné, tak si nedávaj pauzu, že načas už činiť dobre nemusíš, ako ja s tou stránkou, ale vrhni sa hneď na druhú činnosť, ktorá príde a neochabuj. Toľkokrát mnou spomínaný článok budeš písať síce aj "do sveta", pretože nevieš ku komu všetkému sa dostane, ale budeš ho písať predovšetkým do vlastných radov a do vlastného zboru. Tu ťa ľudia totižto už poznajú a keď uvidia, že ti Pán Boh dal silu sa premôcť a dačo napísať, tak to už môže inšpiratívne pôsobiť aj na nich. Každý máme svoj osobitý prejav, niekto píše vecne, niekto obšírne, niekto píše predovšetkým o láske, niekomu je bližšie karhanie a napomínanie. Mne je bližšie povzbudenie, napríklad k písaniu. A ty máš k čomu bližšie?

P.S. Do mnohých situácií o ktorých som sa rozpisoval si môžete doplniť vlastné "dáta" a zrazu zistíte, že všetci v podstate rovnako zápasíme, zvažujeme atď...

Ak sa Ti človeče zdal byť článok zaujímavý, tak ho zdieľaj ďalej...

Komentuj

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.