Tu sa snažím pár vetami opísať základné charakteristiky jednotlivých izraelských a judských kráľov a tak isto sa tu snažím aj zdôrazniť nejaké tie zaujímavosti spojené s ich vládnutím.

Spoločné kráľovstvo Izraelských kmeňov

Veliteľom Saulovho vojska bol Abnér a kňazom Samuel. Podľa Biblie to bol to statný a krásny mládenec o hlavu vyšší, ako ostatný izraelský ľud. V Micpe ho za kráľa pomazal Samuel. Pri tej príležitosti prečítal ľudu aj Saulovo kráľovské právo. Po tejto udalosti k Izraelu pritiahol ammónsky kráľ Nácháš, ktorého Saul porazil. Keď Samuel ostarel a lúčil sa s ľudom, tak im dohováral, že ak budú počúvať Pána Boha, tak sa budú mať dobre, lebo ak nie, tak im bude zle. Tak isto im prostredníctvom búrky vyjavil, že akú hlúposť spravili, keď si žiadali kráľa a nechceli mať za svojho pána (kráľa) Hospodina. Keď už bol Saul rok kráľom, tak si zhromaždil vojsko a jeho syn Jonatán pobil flilištínske stráže. Keďže kvôli tomuto počinu pritiahli vo veľmi veľkom množstve Filištínci, tak izraelský ľud zmalomyseľnel a začal Saula upúšťať. Saul sa preto rozhodol, že prinesie Pánu Bohu obeť (zrejme, aby ho Filištínci nepremohli). To však nemal robiť, pretože tieto obetné úkony boli pre ne-kňazov Pánom Bohom zakázané. Týmto bláznivým počinom si tak spôsobil to, že ho Pán Boh z postu kráľovskej pozície zavrhol (v tejto veci mal proste čakať na Samuela, ktorý síce k nemu išiel, no meškal a tak on to kvôli ustráchanosti unáhlil a tak si vlastne spôsobil pád). Potom Jonatán znovu vyšiel proti Filištíncom a znovu im pobil stráže. V tejto bitke za pomoci Pána Boha potom aj zvíťazili. Saul v nej bojoval po Jonatánovom boku a neskôr sa do boja popridával aj predtým rozpŕchnutý ľud. Neskôr Saul bojoval aj proti všetkým svojim okolitým nepriateľom a tak vyslobodil Izrael z moci tých, ktorí ho pustošili. Potom Samuel na boží pokyn povedal Saulovi, aby vytiahol proti Amálekovi a aby ho so všetkým živým úplne vyhladil. Lenže Saul neposlúchol Hospodinove slová a Agaga, amálekovského kráľa ušetril a tak isto ušetril aj všetko to, čo sa jeho bojovníkom zdalo byť cenné z amálekovských stád. To Pána Boha veľmi nahnevalo a preto poslal Samuela ku Saulovi s odkazom, že mu na základe jeho neposlušnosti odníma kráľovstvo. Vtedy Samuel aj vlastnoručne zabil Agaga. Potom Samuel odišiel od Saula a neverejne pomazal Dávida za kráľa. Po týchto udalostiach, odišiel Pán Boh od Saula a toho začal ovplyvňovať zlý duch. Aby sa však Saulovi uľavilo, tak mu našli hráča na harfe. "Zhodou" okolností bol tým nájdeným hráčom práve Dávid. Saul si ho potom cez túto jeho službu obľúbil. Neskôr znovu pritiahli k Izraelu Filištínci a ich vzrastom veľký predbojovník Goliáš vyzýval Izraelcov, aby niekoho k nemu poslali na boj. Saul a ostatní Izraelci sa ho pre jeho vzrast veľmi báli, ale Dávid nie a tak vyšiel naproti nemu do boja. No a s pomocou Božou ho tam vtedy aj porazil. Keď Dávida za toto víťazstvo oslavovali, tak text jednej piesne sa "dotkol" Saulovho ega a preto sa už od vtedy začal na neho "krivo" pozerať. Saul bol síce oficiálnym kráľom v Izraeli, ale paralelne s ním bol neoficiálne, potajomky Samuelom za kráľa pomazaný aj Dávid. Dávid mal po celý čas kým Saul žil voči nemu úctu, ako k pomazanému božiemu. Od času Goliáša, dával Saul Dávida do čela bojovníkov. Keďže Dávid si v tej pozícii počínal rozumne, tak bol obľúbený aj u vojska a aj u ľudu. Počas Saulovho kraľovania ustavične robievali Filištínci nájazdy na Izrael a Dávid si vždy počínal veľmi múdro. Neskôr dal Saul Dávidovi za ženu jeho dcéru Míkal. No nemal s ňou žiadneho potomka. Pred tým však ešte, ako mu ju dal, tak úlisne žiadal od Dávida 100 filištínskych obriezok. Dúfal pri tom, že ho Filištínci zabijú. Potom však, ako mu ich Dávid priniesol 200, tak Saul začal Dávida nenávidieť, pretože videl, že je s ním Pán Boh a jeho pritom už dávno opustil. Od vtedy sa ho do konca svojho života pokúšal aj niekoľko krát zabiť. No nikdy sa mu to však nepodarilo. Naveľa k tomu sa ešte aj Saulov syn Jonatán spolu s Dávidom skamarátili natoľko, že sa z nich stali spriaznené duše. Preto Jonatán vždy keď vedel a mohol, tak Dávida pred takýmito nekalými počinmi svojho otca varoval. Neskôr sa Saul s Dávidom aj pomeril, no nebolo to na dlho. Tak isto mohol Dávid aj niekoľko krát zabiť Saula, ale nikdy to neurobil, pretože Saul bol v jeho "očiach" stále oficiálnym, Pánom Bohom pomazaným kráľom. Neskôr, keď sa blížila ďalšia vojna s Filištíncami, tak sa Saul pýtal ducha mŕtveho Samuela, že či v nej zvíťazí. Samuel mu na to odpovedal že nie, pretože ho Pán Boh kvôli Amálekovi a jeho neposlušnosti zavrhol a že zajtra bude spolu s ním. A stalo sa presne tak, ako mu povedal Samuelov duch. Nasledujúci deň ho Filištínci aj spolu s jeho synom zabili. Saula síce len ranili, ale sám sa potom dorazil, keď si ľahol na meč. Keď Po ich smrti Dávid zložil nad nimi žalospev.
Kráľom sa stal 30 ročný. Kraľoval 40 rokov. Veliteľom Dávidovho vojska bol Jóáb a kňazom Cádok s Ebjátárom. Keď sa Pán Boh sklamal zo Saula, tak poslal Samuela, aby zašiel k Izajovi Betlehemskému, lebo sa rozhodol, že jeho syna Dávida pomaže za kráľa. Bol to najmladší z jeho synov. Dávid bol červenolíci s peknými očami a milého vzhľadu. Samuel ho tam potom v Betleheme neverejne pomazal za kráľa. Keď sa Pán Boh vzdialil od Saula, tak ho začal desiť zlý duch. Preto mu jeho služobníci kvôli upokojeniu jeho "duše" hľadali človeka, ktorý by vedel hrať na harfe. No a našli Dávida. Ten mu na nej potom hrával a tak upokojoval Saula. Kvôli tomu si ho Saul aj obľúbil. Potom k Izraelu pritiahli Filištínci a Dávid v pred-boji porazil ich vzrastom obrovského bojovníka Goliáša. Po tejto udalosti chodieval do bojov tam, kde ho posielal Saul a keďže si Dávid počínal rozumne, tak ho Saul postavil aj do čela bojovníkov. Dávid sa potom spriatelil aj s jeho synom Jonatánom a stali sa z nich spriazdnené duše. Sľúbili si vernosť a to aj medzi ich potomstvom. Od vtedy, ako Dávid porazil Goliáša, tak ho Saul prestal mať rád a začal sa naň "krivo" hľadieť, pretože Dávida za ten čin vychválili viac, ako jeho. Od vtedy sa ho Saul až do konca svojho života snažil zabiť. No nikdy sa mu to nepodarilo. Saul dal Dávidovi za ženu svoju dcéru Míkal. Ten však nemal s ňou žiadne deti, pretože ním neskôr v určitej situácii opovrhla. Prv však, ako mu ju dal, tak ho tiež ešte chcel ľstivo zabiť, keď ako "svadobný" dar od neho požadoval 100 filištínskych obriezok. Po tom, ako mu ich Dávid priniesol 200, tak ho začal Saul ešte viacej nenávidieť a stal sa jeho nepriateľom na celý život. Keďže Filištínci robievali nájazdy a Dávid si vždy múdro počínal, tak sa stal slávnym. Vzhľadom na to, že Saul sa neustále snažil Dávida zabiť, tak Dávid neraz musel pred ním utekať. Preto raz prebýval so Samuelom v Nájóte, potom zas prišiel do Nóbu ku kňazovi Achímelechovi. Tam kvôli hladu jedol z posvätných chlebov. (Neskôr dal Saul všetkých kňazov z Nóbu vyvraždiť. Zachránil sa len Achímelechov syn Ebjátár). Potom sa zas načas schovával v jaskyni v Adulláme, na púšti Zíf či Máón, ale aj pri Filištínskom kráľovi Áchíšovi (viď nižšie). No, ale aj Saul bol počas jeho života niekoľkokrát vydaný do rúk Dávidových. Ten však na neho nikdy nesiahol, pretože bol v jeho očiach stále Bohom pomazaným kráľom. Aj keď sa neskôr obaja uzmierili, tak aj tak to netrvalo dlho. Keď zomrel Samuel, tak Dávid vyšiel na púšť Párán. Keď vyhladol, tak sa chcel najesť, ale istý jeho starý známy menom Nábál sa naň surovo vykašľal. Kvôli tomu ho chcel Dávid znivočiť, no keď sa to dozvedela jeho žena, tak im rýchlo vyšla v ústrety a priniesla im jesť. Volala sa Abigajil. Keď sa to potom dozvedel Nábál, lebo bol predtým opitý, tak zmeravel a do pár dní nato zomrel. Bol to boží trest za odmietnutie Dávidovej žiadosti. Keď sa Dávid dopočul, že Nábal zomrel, tak si Abigajil zobral na ženu. Ich syn sa volal Kileáb. Tak isto mal za ženu aj Achínoamu s ktorou mal svojho prvého syna Amnóna. Potom, keď sa Dávid zase pomeril so Saulom, tak odišiel a býval u gatského kráľa Áchíša vo Filištínskej krajine, pretože na základe jeho dovtedajších skúseností si "dĺžkou" pomerenia zo Saulovej strany nebol vôbec istý. Áchíš mu dal mesto Ciklag v ktorom on vyše roka prebýval so všetkými, ktorí boli s ním. Dávid tam verne slúžil Áchišovi. Potom Filištínci vytiahli proti Izraelu, ale po čase sa rozhodli filištínske kniežatá, že nechcú, aby Dávid tiahol s nimi, pretože by ich mohol vraj zradiť. Dávid sa teda vrátil do Ciklagu, ktorý medzitým Amálekovci vypálili a všetky ženy aj s majetkom si pobrali do zajatia. Dávid ich potom prenasledoval a keď ich dohonil, tak ich pobil a všetkých zajatých priviedol zas naspäť. Keď potom Filištínci v bitke z ktorej na žiadosť filištínskych kniežat Dávid odišiel zabili Saula a aj Jonatána, tak Dávid o nich zložil žalospev. Po týchto udalostiach Dávid odišiel so všetkými bývať do Chebrónskych miest, kde ho aj oficiálne pomazali za judského kráľa. Dávid tam kraľoval 7 rokov a 6 mesiacov. Nad ostatným Izraelom medzitým vládol Íšbóšet, Saulov syn, ktorého za vládcu ustanovil Abnér, vojvodca Saulovho vojska. Íšbóšet mal 40 rokov keď sa stal kráľom a panoval 2 roky. No aj tak boží pomazaný bol predsa len Dávid a teda Íšbóšet bol z tohto pohľadu len akýmsi sileným vedľajším ľudským kráľovským "produktom". Medzi Saulovým domom a Júdovým bola vojna v ktorej však Dávidov dom mocnel a Saulov zas upadal. Raz Íšbóšet naštval Abnéra, ktorý sa na základe tohto popudu potom udobril s Dávidom. Všetok ľud nato prešiel pod Dávidovu vládu. Jóáb potom zavraždil Abnéra za to, že zabil jeho brata Asáéla počas bojov medzi Izraelom a Júdom. V Chebróne sa Dávidovi narodil Amnón, Absolón a Adóníja (toho nikdy Dávid nepokarhal za jeho zlé skutky). Svojim časom potom zavraždili Íšbóšeta. Potom sa Dávid stal kráľom nad celým Izraelom a v Jeruzaleme (inak Jebúse) panoval 33 rokov. V Jeruzaleme bývali najprv Jebúsejci, ktorý tam Dávida nechceli pustiť a tak ich porazil Jóáb (syn Dávidovej sestry), ktorý sa preto stal Dávidovým predákom a veliteľom vojska. Dávid vtedy zabral hrad Sion, ktorý potom nazval Dávidovým mestom a ktorý potom aj naďalej budoval. Týrsky kráľ mu poslal murárov a drevo na stavbu jeho domu. V Jeruzaleme sa mu narodil Šalamún. Potom dva razy pritiahli k nemu Filištínci a v oboch prípadoch ich aj porazil. Neskôr chcel Dávid preniesť truhlu božiu do Jeruzalema, len kvôli istej situácii ju zo strachu načas nechal v dome Óbéd-Edóma. Pán Boh vtedy jeho dom veľmi požehnal, čo Dávida veľmi "nažhavilo" a tak ju z Óbédovho domu nechal preniesť do Jeruzalema. Z príchodu truhly bol Dávid rozradostený, čo sa zas nepáčilo jeho žene Míkal a tak ním opovrhla. No a to bolo aj to opovrhnutie, kvôli ktorému nemala s ním deti. Potom Pán Boh povedal cez proroka Nátana Dávidovi, že jeho syn Šalamún mu vystaví chrám a nie on. Bola to božia reakcia na to, že Dávid mu ho chcel vystaviť už za svojho života. Dôvodom bolo to, že Dávid bol bojovník, ktorý za svojho života prelial veľa krvi. Dávid sa tak na základe toho potom snažil zabezpečiť čo najviac vecí potrebných na stavbu chrámu, aby tým pomohol Šalamúnovi pri začatí jeho výstavby. Tak isto zhotovil aj plány domu božieho s rôznymi miestnosťami, ktoré potom na konci odovzdal Šalamúnovi. Neskôr Dávid porazil Filištíncov a Moábcov. Moábci mu prinášali poplatky. Tak isto zvíťazil aj nad Hadadezerom, kráľom Cóby a aj Sýrčanmi, ktorí mu tiež potom odvádzali poplatky. Dávid potom dal Jonatánovmu synovi Mefibóšetovi pole jeho otca Saula a od vtedy aj jedával pri jeho stole. Tak isto poručil Saulovmu služobníkovi, aby sa o neho staral, pretože Mefibóšet bol odmala chorý na nohy. Čiže stalo sa presne tak, ako si niekedy dávno vzájomne sľúbili Dávid s Jonatánom. Potom Dávid bojoval s Ammóncami a Sýrčanmi a vyhral nad nimi. Jedného dňa po tom, však uvidel Dávid jednu ženu, ktorá sa mu zapáčila a tak si ju dal priviesť. Volala sa BatŠeba a bola manželkou Uriáša Chetejského. Potom ju Dávid "oplodnil". Jej muža však poslal do bitky, aby v nej zahynul a aby si ju tak potom bez "problémov" mohol on zobrať za ženu. To sa však nepáčilo Pánu Bohu a keď BatŠeba porodila, tak im za trest zomrel ich prvorodený syn a to aj napriek Dávidovmu pokániu a tak isto sa už ani nikdy nepohol "meč" z ich domu. Po tom s ňou Dávid splodil Šalamúna. No a potom to už aj v jeho rodine išlo dolu "vodou". Dávidov syn Amnón zneužil sestru jeho brata Absolóna Támár, kvôli ktorej dal Absolón zabiť Amnóna. Keď ho zabil, tak Absolón utiekol a v Gešúre žil tri roky. Absolón bol fešák s mohutnou hrivou. Potom, ako mu bola udelená milosť sa vrátil, ale pred Dávida mal zakázané predstúpiť. Neskôr sa však s Dávidom udobrili. Svojim časom však Absolón zatúžil po sudcovskom poste a tak sa začal ľstivo správať k Izraelcom, ktorí prichádzali ku kráľovi Dávidovi na súd. Líškal sa im a vravel, že keby išli za ním, tak on by ich spravodlivo v súdoch obhajoval. A tak si postupne získaval ľud. Potom odišiel do Chebrónu, kde sa falošne vyhlásil za kráľa. Za Absolónom išiel aj Achitófel, Dávidov radca. Keď sa to dozvedel Dávid, tak pre ním odišiel na púšť, na Olivový vrch. Tam stretol Chúšaja, ktorému povedal, že aby šiel za Absolónom a aby sa pokúsil zmariť Achitófelove rady. Ten to mal potom cez Dávidových kňazov oznámiť Dávidovi. Keď Absolón dorazil do Jeruzalema, tak Achitófel mu poradil, že aby sa verejne vyspal so ženami svojho otca, lebo to by určite vzmužilo všetkých chlapov, ktorí za ním stáli. A Absolón tak aj učinil. Stalo sa teda presne to, čo predpovedal prorok Nátan Dávidovi, keď zhrešil s BatŠebou. Potom Achitófel chcel vyjsť a zabiť Dávida, ale Chúšaj povedal, že to nie je rozumné a poradil mu iný spôsob. No a Absolón ho poslúchol. Tak zmaril Chúšaj dobrú radu Achitófela a tak vlastne uviedol pohromu na Absolóna. Potom Chúšaj všetko to, čo povedal on a aj Achitófel, povedal Dávidovým služobníkom a tí zas Dávidovi. Keď Achitófel videl, že sa nestalo podľa neho, tak sa obesil. Po tejto udalosti sa strhla veľká bitka v Efrajimskom lese. Dávid tam porazil Absolóna a Absolón sa tak zrazu ocitol pred Dávidovými služobníkmi. Keď šiel popod konáre veľkého duba na svojej mulici, tak sa mu jeho vlasy zachytili do konárov a on tak ostal visieť na strome. Keď to oznámili Jóábovi, tak ten hneď nato šiel a zabil ho. Dávid potom smútil za Absolónom. Neskôr sa voči Dávidovi vzbúril Šebo, ktorého však ľudia sami zabili. Neskôr zase došlo k vojne Filištíncov proti Izraelu. Vo filištínskom tábore, boli štyria bojovníci z obrov, ktorých však Dávid a jeho služobníci pobili. Neskôr, keď už bol Dávid starý, tak dal sčítať izraelský ľud. To im trvalo skoro desať mesiacov. Tento počin sa však nepáčil Pánu Bohu a preto dal Dávidovi možnosť, vybrať si trest z troch vecí. Dávid si vybral trojdňový mor v jeho krajine. V starobe sa o neho starala Šunémčanka Abíšag. Potom chcel byť Adónija kráľom, no Dávid namiesto neho určil za kráľa Šalamúna, ktorý potom Adóniju omilostil. Dávid pred svojou smrťou dal ešte Šalamúnovi posledné pokyny k vládnutiu, k stavbe chrámu a k tomu, koho treba potrestať. Povedal, že Šalamún má potrestať Ebjátára (pretože prešiel na stranu Adóniju), Jóába (pretože zabil Abnéra) a Šimeího (pretože sa mu vysmieval). Šalamún ich dal potom okrem Ebjátára zabiť. Všetci traja totižto spravili niečo, čo sa nepáčilo kráľovi Dávidovi a za čo počas jeho života neboli potrestaní.
Syn Dávida. Kraľoval 40 rokov. Keď bol Dávid starý a navonok sa už zjavne schyľovalo k ustanoveniu nového kráľa, tak sa ním zatúžil stať jeho syn Adónija. Hoci za ním stál veliteľ dávidovho vojska Jóáb a kňaz Ebjátár, tak aj tak sa stal kráľom Šalamún. Týmto počinom sa však spomenutí "odpísali" z Dávidovej, ale aj Šalamúnovej priazne. Počas Adóniovej túžby byť kráľom, však napomenul Dávida prorok Nátan, že Šalamún má byť nasledujúcim kráľom a nie Adónija. Preto dal Dávid urýchlene pomazať za kráľa Šalamúna. Pomazal ho kňaz Cádok. Aj napriek tomu, že Adónija si za ten jeho počin stať sa kráľom zasluhoval smrť, tak aj tak ho Šalamún po svojom pomazaní omilostil. Po tých udalostiach ešte Dávid napomenul Šalamúna ohľadom služby Pánu Bohu, ohľadom stavby chrámu, ohľadom toho, že mu má byť verný a tak isto mu ešte dal pokyny ohľadom toho, že koho má potrestať. Keď neskôr žiadal Adónija Šalamúna o to, aby mu dal Dávidovu opatrovníčku Abíšag za ženu, tak to Šalamúna tak nahnevalo, že dal Adóniju zabiť. Potom dal Šalamún zabiť ešte aj Jóaba, veliteľa dávidovho vojska a na jeho miesto určil Benáju. Ebjátára zas kvôli jeho sympatiám k Adónijovi zbavil kňazského úradu a na jeho miesto nastúpil Cádok. Šalamún bol zaťom egyptského faraóna. Spočiatku, kým ešte nebol vybudovaný dom boží, tak ľud, ale aj Šalamún prinášali obete Pánu Bohu na výšinách. Raz keď Šalamún odišiel obetovať na púšť do Gibeónu, teda na jednu z významnejších výšin, tak sa mu tam vo sne zjavil Pán Boh a opýtal sa ho, že čo si od Neho žiada. On mu odpovedal, že chce múdre a chápavé srdce, aby vedel spravovať krajinu a podobne. No a tak mu ho Pán Boh dal a všetko ostatné, teda bohatstvo a slávu ešte "pribalil" navyše k tomu, keďže si práve o to nežiadal. Zdôraznil však, že to všetko bude platné len vtedy, ak bude chodiť po Jeho cestách. Po tejto udalosti raz k nemu prišli dve ženy, ktoré sa hádali o jedno dieťa. Viac informácií o tejto udalosti je popísaných v Info\Pojmy a postavy. Na tomto príklade bola dobre viditeľná tá múdrosť, ktorou oplýval. Keďže bol múdrejší, ako všetci ostatní ľudia, tak sa chýr o ňom veľmi dobre šíril. Pán Boh mu veľmi žehnal a preto aj veľmi zbohatol a mnoho toho vybudoval. Tak isto napísal 3000 prísloví a zložil 1005 piesní. Šalamún ustanovil v krajine dozorcov, ktorí sa starali o určité veci. Mal veľa majetku a všeličo vystavil, tak isto tiež aj obchodoval s inými krajinami. Proste svoje kráľovstvo dobre spravoval a preto sa v nej ľuďom bývalo dobre. Potom začal Šalamún stavať dom Pánu Bohu a aj sebe kráľovský palác. Začal ho stavať na vrchu Mórijá a to v polke 4 roku svojej vlády. Bolo to v 480 roku po vyjdení z Egypta. Staval ho 7 rokov. Palác vybudoval presne na tom mieste, kde stálo humno Ornána (Aravna) Jebúsejského, pri ktorom skončil boží anjel biť morom izraelčanov, ktorých Pán Boh boh trestal za dávidove sčítanie ľudu. Týrsky kráľ Chírám, ktorý mal dobrý vzťah aj s Dávidom mu naň dodával drevo. Šalamún mal množstvo robotníkov a tí zase mali svojich správcov a tak ďalej. Proste všetko mal aj dobre zorganizované. Veľmi veľa je v Biblii detailne popísané o chrámovom zariadení a jeho výzdobe, no ja to tu spomínať nebudem. Svoj palác staval 13 rokov. Samozrejme, postavil aj iné stavby. Keď postavili chrám, tak zo Siona (dávidovho mesta) potom preniesli truhlu zmluvy do Jeruzalema a umiestnili ju do novopostaveného chrámu. V truhle boli dve Mojžišove tabule zákona. Potom sa Šalamún pomodlil za to, aby ich Pán Boh ochraňoval a vždy im odpúšťal, keď sa budú modliť. Pri tej príležitosti Pánu Bohu obetovali 22 000 býkov a 120 000 oviec. Potom sa mu znovu zjavil Pán Boh a znovu mu povedal, že bude s ním, ak on bude chodiť po Jeho cestách. Ak však nebude chodiť, tak že Izraelcov vyhladí z krajiny a z domu božieho, že sa stane zborenisko, ktoré bude predmetom posmechu pre ostatných za to, že Izraelčania nepočúvali ich Boha. Počas svojho kraľovania Šalamún vybudoval mestá rôzneho účelu (skladištné, vozové...) a ľud pozostalý z predošlých národov učinil ich sluhami. Po mori dovážal zlato z Ofíru. Keď sa o jeho múdrosti šírili reči, tak ich začula aj kráľovná zo Sáby, ktorá ho potom prišla aj pozrieť. Doniesla mu množstvo cenností. Veľmi veľa vecí mal zo zlata, pretože striebro sa v jeho časoch nepovažovalo za nič. Bolo ako obyčajné kamenie, či divé figovníky. Svojim bohatstvom prevyšoval všetkých kráľov zeme. Keďže Šalamún miloval ženy, tak ho časom aj zviedli. Mal 700 kniežacích žien a 300 vedľajších. Na staré kolená vystavil na ich popud obetné výšiny iným Božstvám a chodieval za falošnými bohmi, akými boli sidónska aštarta, amónsky moloch či moábsky kámoš. Týmto počínaním však veľmi rozhneval Pána Boha a ten sa preto rozhodol, že mu po jeho smrti odoberie drvivú väčšinu jeho kráľovstva. A tak sa aj stalo. Jeho synovi Reachabeámovi ponechal len jeden kmeň. To znamená, že aj napriek múdrosti, môže človek od Pána Boha odpadnúť. Preto musí chodiť po božích cestách. Kvôli tomu ho aj Pán Boh dva razy v tejto veci varoval. Šalamúnovi dvaja hlavní protivníci boli edómsky Hadad a sýrsky Rezón. Neskôr proti nemu pozdvihol ruku aj Járobéam, ktorému bolo daných 10 kmeňov izraelských. Prv však im obom tieto veci ohľadom kráľovstva oznámil prorok Achija Šílonský.

Izraelskí králi

Júdskí králi

Kraľoval 22 rokov. V istej veci sa vzoprel Šalamúnovi. Bol to hrdinský pracovitý muž a tak ho Šalamún ustanovil nad ťažkými prácami na Jozefovom dome. Keďže Šalamún poblúdil a začal uctievať iných Bohov, tak cez proroka Achiju Šilónského mu Pán Boh odkázal, že Šalamúnovi odoberie kráľovstvo a že jemu dá do správy 10 izraelských kmeňov. Tak isto mu povedal, že ak Ho bude aj úprimne nasledovať, tak že upevní aj jeho dom. Zrejme kvôli tomuto ho potom chcel kráľ Šalamún aj zabiť a preto Járobeám utiekol do Egypta ku kráľovi Šíšakovi. Vystaval Síchem a Penúél. Járobeám však veľmi poblúdil a zhotovil pre ľud dve modly - teľatá. Jedno dal do Bételu a druhé do Dánu. Vybudoval aj výšiny, na nich svätyne a z obyčajných ľudí, nie z Lévíjcov urobil kňazov. Potom začal robiť obety tým teľatám. Vymyslel aj sviatok podobný tomu judskému. Keď raz obetoval na Bételskom oltári, tak prišiel k nemu istý boží muž a povedal mu, že sa na ňom raz budú obetovať kosti modloslužobníkov a že to tak učiní judský kráľ Joziáš. Urobil tam aj znamenie, no aj tak sa Jarobeám od svojej zlej cesty neodvrátil (pre mňa je to dosť nepochopiteľné, pretože on sám tam na základe toho znamenia ochorel - zmalomocnel a hneď nato aj ozdravel). Čiže videl Boží zázrak v priamom "prenose". Keďže aj napriek tomu naďalej robil to, čo sa nepáčilo Pánu Bohu, tak ten spôsobil, že mu postupne vykynožili celý jeho rod. V jeho modloslužobných šľapajách kráčali mnohí ďalší izraelskí, ale aj niektorí judskí králi.
Syn Járobeáma. Kraľoval 2 roky. Kráľom sa stal v 2 roku panovania judského kráľa Ásu. Chodil po cestách svojho otca a tak robil to, čo sa nepáčilo Pánu Bohu. V 3 roku panovania judského kráľa Ásu zosnoval proti nemu sprisahanie Baša. Ten ho zabil v Gibbetóne, ktorý patril Filištíncom, keď Nádáb a celý Izrael obliehali Gibbetón a potom zasadol na jeho trón. Tak isto vyvraždil aj celú Járobeámovu rodinu, aby po ňom nezostalo ani "stopy", pretože svojimi skutkami popudzoval Pána Boha.
Kraľoval 24 rokov. Kráľom sa stal v 3 roku panovania judského kráľa Ásu. Chodil po ceste Járobeáma, teda robil to, čo sa nepáčilo Pánu Bohu. Preto Pán Boh poslal proroka Jéhúa, aby mu povedal, že zmetie a naloží s jeho domom tak isto, ako naložil s domom Járobeáma. Baša staval Rámu, ale ju nedokončil, pretože proti nemu vyšiel sýrsky kráľ Benhadad, ktorý sa dal dokopy s Ásom. Materiál z nej potom poodnášali Júdejci a použili ho na stavbu Micpy.
Syn Bašu. Kraľoval 2 roky. Kráľom sa stal v 26 roku panovania judského kráľa Ásu. Robil to, čo sa nepáčilo Pánu Bohu. Služobník Zimrí zosnoval proti nemu sprisahanie. Bašu zabil a v 27 roku judského kráľa Ásu zaujal jeho trón. Potom totálne vyhubil aj celý Bašov dom. Stalo sa teda presne podľa slova proroka Jéhúa, ktoré mu povedal Pán Boh.
Kraľoval 7 dní. Kráľom sa stal v 27 roku panovania judského kráľa Ásu. Chodil po ceste Járobeáma, teda robil to, čo sa nepáčilo Pánu Bohu. Keď sa ľud, ktorý vtedy táboril pred Gibbetónom, ktorý patril Filištíncom dozvedel, že Zimrí zosnoval sprisahanie a zabil kráľa Élu, tak za svojho kráľa vyhlásili vojvodcu Omrího. Potom sa z Gibbetónu vrátili a obkľúčili Tircu, kde sa nachádzal kráľ Zimrí. Keď to Zimrí zistil, tak zapálil svoj kráľovský palác a potom tam v ňom aj umrel.
Kraľoval 12 rokov. Kráľom sa stal v 31 roku panovania judského kráľa Ásu. Chodil po ceste Járobeáma, teda robil to, čo sa nepáčilo Pánu Bohu a podľa slova ešte aj horšie, ako konali králi pred ním. 6 rokov kraľoval v Tirci a potom kúpil vrch Samáriu, kde vybudoval rovnomenné mesto a tiež ho podľa majiteľa vrchu - Šemera, nazval Samáriou. Samária sa od vtedy zjavne stala aj hlavným mestom izraelských kráľov. Jeho dcéra sa volala Atalja.
Syn Omrího. Kraľoval 22 rokov. Kráľom sa stal v 38 roku panovania judského kráľa Ásu. Chodil po cestách kráľa Járobeáma. Teda robil to, čo sa nepáčilo Pánu Bohu a konal ešte aj horšie veci, ako všetci králi pred ním. Keďže si za ženu zobral sidónčanku Ízebel, dcéru Etbaala, tak začal uctievať aj jej boha baala a iné modly. Baalovi postavil aj dom a aj oltár. Za jeho života vystavili Jericho. Keď Ízebel nivočila božích prorokov, tak správca paláca Obadjá ich 100 ukryl v jaskyni. Za jeho života pôsobil prorok Eliáš, ktorý kvôli Achábovmu chodeniu za baalom spôsobil, že v krajine nepršalo 3 roky. Potom sa s Eliášom stretli na vrchu Karmel, kde sa ukázalo, že Hospodin je pravým Bohom a nie bôžik baal. Eliáš po tejto udalosti zabil 450 baalovych prorokov. Dva razy proti Achábovi vytiahol sýrsky kráľ Benhadad. V prvom prípade ešte s ním išlo aj ďalších 32 kráľov, ale Acháb ich v oboch prípadoch porazil. Druhá bitka bola pri Aféku. Všetko sa však udialo presne tak, ako mu pred bojom oznámil Pán Boh cez svojich prorokov. Pán Boh sa však na neho nahneval za to, že porazeného Benhadada prepustil. Po týchto udalostiach si chcel vymeniť s Nábotom vinicu, keďže sa nachádzala pri jeho dome, ale Nábot mu ju nechcel dať, pretože to bolo dedičstvo po jeho otcoch. Kvôli tomu odmietnutiu ho potom dala Ízebel ľstivo zavraždiť a tak si ju potom v "kľude" privlastnil jej muž, kráľ Acháb. Tento počin sa však nepáčil Pánu Bohu a povedal mu to cez Eliáša. Pán Boh sa na základe všetkých Achábových dovtedajších zlých počinov rozhodol, že úplne vyhubí jeho dom. Kráľ Acháb zomrel pri ďalšej bitke so sýrčanmi, kedy proti nim bojoval spolu s judským kráľom Jóšáfátom. Bol to boj proti Rámót-Gileádu. Vtedy falošný duch cez ústa prorokov oznamoval Achábovi, že ak vytiahne, tak vyhrá a tak šiel. No prehral. Bol to zrejme aj trest boží za to, že Benhadada vtedy prepustil na slobodu a nezabil ho. On a aj jeho žena umreli presne tak, ako im predpovedali. Po jeho smrti odpadol Moáb od Izraela. Moábsky kráľ mu totižto dovtedy odvádzal určité statky.
Syn Achába. Kraľoval 2 roky. Kráľom sa stal v 17 roku panovania judského kráľa Jóšáfáta. Robil to, čo sa nepáčilo Pánu Bohu. Chodil po cestách svojho otca i matky a aj po cestách Járobeáma. Teda slúžil modlám. Raz vypadol cez mreže svojej hornej izby a ochorel (z kontextu usudzujúc, zrejme zostal priviazaný na lôžko). Namiesto toho, aby sa pýtal priamo Pána Boha, že či ozdravie, tak radšej poslal sluhov, aby sa išli na túto vec opýtať ekrónskeho boha baalzebúba. To Pána Boha nahnevalo a preto mu cez proroka Eliáša oznámil, že z lôžka už nevstane, ale že na ňom aj zomrie.
Syn Achába, brat Achazju. Kraľoval 12 rokov. Kráľom sa stal v 18 roku panovania judského kráľa Jóšáfáta. Robil to, čo sa nepáčilo Pánu Bohu, ale nie až natoľko, ako jeho otec a matka, lebo dal odstrániť baalov posvätný stĺp. Lenže aj tak zotrval v hriechoch Járobeáma. Po smrti Achábovej Móáb odpadol od Izraela a tak sa Jórám vydal na boj proti nemu. Na pomoc si zavolal aj judského kráľa Jóšáfáta. Keď nemali vody pre vojsko a ani pre dobytok, tak sa opýtali proroka Elízea, že či vyhrajú. Odpovedal im že áno. Potom sa aj stalo tak, ako povedal Pán Boh Elízeovými ústami, ale zrejme len kvôli Jóšáfátovi, lebo s izraelským kráľom sa Elízeus nechcel ani len baviť. Keď neskôr Jórám bojoval proti sýrskemu kráľovi, tak mu Pán Boh cez proroka Elízea napovedával, že kadiaľ sa k nemu budú sýrčania snažiť prejsť a preto bol na nich vždy pripravený. Sýrskeho kráľa to štvalo a tak dal zlapať Elízea. Poslal na neho ozbrojený oddiel, ktorý však Elízeus ranil "halucinačnou slepotou" - videli niečo iné, ako bolo v skutočnosti a tak ich zaviedol na miesto, kde ich mohol v "kľude" pobiť izraelský kráľ Jórám. Lenže ten ich na Elízeov pokyn nezabil, ale nachoval a poslal späť. Od vtedy už nechodili sýrčania do ich zeme v podobe takýchto lúpežných hôrd. Neskôr vyšiel sýrsky kráľ obliehať Samáriu. Keď sa vyčerpali zásoby jedla a nastal hlad a to tak, že jedli aj svoje deti, tak poslal Jórám zoťať Elízeovi hlavu, lebo si asi myslel, že za to môže on (zjavne tam chýba nejaká bližšia informácia). Elízeus im vtedy na boží pokyn predpovedal, že na druhý deň nakúpia lacno múky a jačmeňa. A stalo sa tak, lebo Pán Boh spôsobil "chaos" v hlavách Sýrčanov, ktorí si mysleli, že sa na nich valí preveliká armáda a tak ušli. Pritom všetko čo mali, tam zanechali. Počas jeho vlády vystriedal na kráľovskom stolci Chazáel Benhadada. S judským kráľom Achazjom bojoval proti sýrskemu kráľovi Chazáélovi pri Rámót-Gileáde a tam ho sýrčania poranili. Liečil sa v Jezreeli. Tam ho prišiel pozrieť judský kráľ Achazja a oboch tam potom zabil Jehúa, aby dokonal boží súd nad domov Achábovým.
Kraľoval 28 rokov. Jeho synovia až do 4 pokolenia sedeli na izraelskom tróne. Robil aj to, čo sa páčilo Pánu Bohu a aj to, čo nie, jednoducho nechodil s Pánom Bohom celým svojim srdcom. Prorok Elízeus ho pomazal cez svojho učeníka za kráľa Izraela a prikázal mu na pokyn Pána Boha vyhladiť dom Achábov. Tak teda Jehúa zašiel do Jezreelu, kde sa v tom čase liečil izraelský kráľ Jórám po bitke so sýrskym Chazáélom a kde ho prišiel pozrieť aj judský kráľ Achazja. Keď strážny v Jezreeli videl, že prichádza Jehú, tak to oznámil kráľovi Jórámovi a ten sa mu spolu aj s Achazjom vydal naproti. Všetci traja sa spolu stretli na poli Nábota, ktorého dala zavraždiť Achábova Ízebel. Keď sa tam stretli, tak Jehúa zabil Jóráma a potom neskôr aj kráľa Achazju. Keď boli obaja mŕtvy, tak Jehúa zašiel ešte do Jezreelu, aby tam zabil aj Ízebel. Vyhodili ju z okna a všetko nastalo presne tak, ako Pán Boh predpovedal. Potom Jehúa pozabíjal aj všetkých Achábových a Achazjových rodinných príslušníkov, teda celý Achábov dom. Následne zničil aj baalov kult, spolu so všetkými jeho kňazmi. Nezničil však Járobeámove dve teľatá. V tých dňoch začal Chazáél okliešťovať Izrael.
Syn Jehúov. Kraľoval 17 rokov. Kráľom sa stal v 23 roku panovania judského kráľa Joáša. Robil to, čo sa nepáčilo Pánu Bohu. Nasledoval kroky Járobeáma. Preto ho Pán Boh vydal do rúk sýrskeho kráľa Chazáéla a jeho syna Benhadada. Tí ho veľmi utláčali a odňali mu aj niektoré mestá. Keď Pán Boh videl útlak izraelského ľudu, tak sa nechal Jóácházom udobriť. Preto mu dal aj záchrancu, ktorý ho vymanil spod sýrskeho područia. No, ale ani potom sa Izraelci nepolepšili a stále len chodili po cestách Járobeáma. Jóácházovi zostala len veľmi malá armáda, pretože ju zničil sýrsky kráľ.
Syn Jóácháza. Kraľoval 16 rokov. Kráľom sa stal v 37 roku panovania judského kráľa Jóáša. Robil to, čo sa nepáčilo Pánu Bohu. Neodstúpil od hriechov Járobeáma. Viedol vojnu proti judskému Amacjovi. Za jeho kraľovania zomrel Elízeus. Keď Elizeus ochorel na chorobu, na ktorú potom aj zomrel, tak Jóašovi "daroval" nasledovné víťazstvo nad sýrčanmi pri Aféku a aj ďalšie 3 víťazstvá. Keď zomel Chazáél, tak si Jóáš vzal späť zabraté mestá od kráľa Benhadada, jeho syna, ktoré Chazáél zabral jeho otcovi Jóácházovi. Čiže stalo sa presne tak, ako predpovedal prorok Elízeus. Jóáš tri krát Benhadada porazil a tak znovu naspäť získal pred tým zabraté izraelské mestá.
Syn Jóáša. Kraľoval 41 rokov. Kráľom sa stal v 15 roku panovania judského kráľa Amacju. Robil to, čo sa nepáčilo Pánu Bohu. Neodstúpil od hriechov Járobeáma. Aj napriek tomu, že z božieho pohľadu to bolo s Izraelom veľmi zlé, tak aj tak sa Pán Boh rozhodol, že ho "nevymaže" zo zeme. Cez Járobeáma mu navrátil určité časti územia. Boli to Damask a Júdov Chamát. Za jeho čias pôsobil prorok Ozeáš a Ámos.
Syn Járobeáma. Kraľoval 6 mesiacov. Kráľom sa stal v 38 roku panovania judského kráľa Azarju. Robil to, čo sa nepáčilo Pánu Bohu. Neodstúpil od hriechov Járobeáma. Šallum proti nemu zosnoval sprisahanie, zabil ho a tak sa stal kráľom namiesto neho. Zecharja bol tak štvrtým a posledným predstaviteľom Jehúovho pokolenia, ktoré povedal Pán Boh, že bude sedieť na kráľovských stolcoch.
Kraľoval 1 mesiac. Kráľom sa stal v 39 roku panovania judského kráľa Uziju. Zabil ho Menachém a stal sa kráľom miesto neho.
Kraľoval 10 rokov. Kráľom sa stal v 39 roku panovania judského kráľa Uziju. Robil to, čo sa nepáčilo Pánu Bohu. Neodstúpil od hriechov Járobeáma. Keď raz k nemu pritiahol asýrsky kráľ Púl, tak Menachém mu odviedol určitú sumu striebra, aby mu pomohol upevniť si svoje kráľovstvo. Aby však tú sumu mohol odviesť, tak ju musel najprv vybrať od izraelského obyvateľstva. Potom Púl odišiel.
Syn Menachéma. Kraľoval 2 roky. Kráľom sa stal v 50 roku panovania judského kráľa Uziju. Robil to, čo sa nepáčilo Pánu Bohu. Neodstúpil od hriechov Járobeáma. Po tom, ako ho jeho dôstojník Pekach zabil v hradnej veži kráľovského paláca, tak sa stal kráľom namiesto neho.
Kraľoval 20 rokov. Kráľom sa stal v 52 roku panovania judského kráľa Uziju. Robil to, čo sa nepáčilo Pánu Bohu. Neodstúpil od hriechov Járobeáma. Za jeho čias pritiahol asýrsky kráľ Tiglat Pileser, ktorý mu zabral Gileád, Galileu, celý kraj Naftálí a ľud odviedol do Asýrie. Hóšea zosnoval proti Pekachovi sprisahanie, zabil ho a potom sa stal kráľom namiesto neho.
Kraľoval 9 rokov. Kráľom sa stal v 12 roku panovania judského kráľa Ácháza. (inde sa píše 20 rok Jótama - nepresnosť) Robil to, čo sa nepáčilo Pánu Bohu. V 7 roku jeho vlády proti nemu pritiahol asýrsky kráľ Šalmaneser. Stalo sa tak preto, lebo Izraelci zhrešili proti Pánu Bohu. Neskôr pritiahol aj k Samárii, 3 roky ju obliehal a potom i dobil. V 9 roku Hóšeu padla úplne a Izraelcov odvliekol do Asýrie. Hóšéa sa stal jeho poddaným a odvádzal mu poplatok. Keď Šalmaneser zistil pri ňom sprisahanie, že poslal poslov k egyptskému kráľovi Sóovi a že jemu neodviedol poplatok, tak ho dal uväzniť a sputnať. Potom dal do samárskych miest priviesť ľudí z iných miest a národov. Keďže tým novým "prisťahovalcom" sa tam z počiatku zle darilo, pretože neuctievali Pána Boha a ten ich trestal, tak im tam kráľ Asýrie poslal kňaza z odvedených Izraelcov. Ten ich potom v Bételi vyučoval zákonu božiemu. No oni aj tak zostali pri svojich pôvodných bohoch a pravého izraelského Pána Boha mali len ako ďalšieho boha. To je pôvod neskorších samaritánov.
Syn Šalamúna. Kráľom sa stal 41 ročný. Kraľoval 17 rokov. V podstate robil to, čo sa nepáčilo Pánu Bohu. Vládol iba nad Izraelcami, ktorí bývali v judských mestách. Judské mestá akými boli napríklad Betlehem, Gat, Láchiš, Ajjalón či Chebrón prebudoval na pevnosti. Vtedy prešli k nemu aj ľudia od Járobeáma, ktorí sa rozhodli hľadať Pána Boha a aj kňazi i levíti, lebo Járobeám si ustanovil vlastných kňazov z ľudu. Vtedy Rechabeám tri roky chodieval v "šľapajách" svojho otca Šalamúna i Dávida a tak si upevnil aj kráľovstvo. Keď však zmocnel, tak opustil zákon boží. Vybudoval výšiny. Júdejci slúžili modlám a to tak isto, ako aj Izraelci. Forma božieho dopustenia za toto jeho odpadnutie bola v podobe toho, že Pán Boh dovolil, aby v 5 roku jeho panovania pritiahol k nemu egyptský faraón Šíšak a aby mu pobral všetky cenné poklady z domu božieho, z kráľovského paláca a aby z júdejcov spravil svojich poddaných. Medzi Rechabeámom a Járobeámom bola ustavične vojna. Splodil 28 synov a 60 dcér.
Syn Rechabeáma. Kraľoval 3 roky. Kráľom sa stal v 18 roku panovania izraelského kráľa Jarobeáma. Podal sa na svojho otca a preto jeho srdce nebolo úplne pri Pánu Bohu. Medzi Abijom a Jarobeámom bola vojna a Abija vyhral. Bojoval oproti raz takej presile. 400 tisíc versus 800 tisíc bojovníkov. Dobil Bétel. Splodil 22 synov a 16 dcér.
Syn Abiju. Kraľoval 41 rokov. Kráľom sa stal v 20 roku panovania izraelského kráľa Járobeáma. Robil to, čo sa páčilo Pánu Bohu, ako jeho praotec Dávid. Odstránil výšiny, ašéry a iné modly. Do božieho domu vniesol dary v podobe zlata, striebra a nádob. Muž menom Azarja dostal Božie vnuknutie a povedal Ásovi, že ak budú hľadať Pána Boha, tak sa budú mať dobre, inak nie. Na to Ása ľudu prikázal hľadať Páana Boha a každý, kto by Ho nehľadal, tak mal byť usmrtený. Vtedy prešli k nemu aj mnohí z Izraelcov. Obnovil oltár boží a začal mu prinášať obete. Ása vyhral vojnu nad kúšijským Zerachom, ktorý k nemu pritiahol s miliónovým vojskom. Pán Boh však bojoval za Júdejcov a Ása s armádou ich už len finálne všetkých "dorazil". Júdejci si vtedy odniesli aj veľa koristi a dobili všetky mestá v okoli Geráru. Medzi Ásom a izraelským kráľom Bašom bola vojna po celý ich život. Keď izraelský kráľ Baša v 36 roku vlády Ásu vytiahol proti Judsku, tak Ásá poslal dary sýrskemu kráľovi Benhadadovi s odkazom, že aby zrušil svoju zmluvu s izraelským kráľom a aby ju uzavrel s ním (zrejme sa ich otcovia na niečom niekedy, niekde dohodli a boli spojencami). Benhadad ho vypočul a tak vyšiel proti Izraelcom. Júdejdci potom poodnášali kamene a drevo z Rámy, ktorú budoval izraelský kráľ Baša pokiaľ bol s ním Benhadad a následne z nich vystavili Micpu. Kvôli tomuto počinu, že sa na pomoc nepýtal Pána Boha, ale sýrskeho kráľa, tak mu Pán Boh cez vidca Chanáního povedal, že za to bláznivé počínanie, teraz na neho prídu vojny. Ása ho za to dal do klady, ale zle vtedy nakladal aj s inými jednotlivcami. V 39 roku kraľovania ochorel na nohy, ale nehľadal Pána Boha, aby mu z choroby pomohol, ale iba lekárov. V 49 roku svojej vlády zomrel.
Syn Ásu. Kráľom sa stal 35 ročný. Kraľoval 25 rokov. Kráľom sa stal v 4 roku panovania izraelského kráľa Achába. Nažíval s izraelským kráľom v pokoji. V podstate robil to, čo sa páčilo Pánu Bohu, ako jeho otec Ása. Keď sa mu na cestách božích zvýšila odvaha, tak odstránil z Judska výšiny a aj ašéry. Tak isto pobil modloslužobníkov z čias jeho otca Ásu. Jeho služobníci chodili po judských mestách a učili ľudí božiemu zákonu. No nie všetok ľud sa srdcom obrátil k Pánu Bohu. Budoval hradby a zásobovacie mestá. Okolité kráľovstvá mali strach pred Pánom Bohom a tak nebojovali s Jóšáfátom a niektorí mu prinášali aj dary i poplatky. Potom vstúpil do rodinného paktu s kráľom Achábom. Jeho manželkou sa zrejme stala Atalja, dcéra izraelského kráľa Omrího (len môj dohad), sestra Achábova. Ten ho nahovoril na výpravu proti Ramót-Gileádu v ktorej izraelský kráľ Acháb zomrel. Lživý duch zviedol cez ústa prorokov Achába do vojny v ktorej mal zomrieť, podľa už skôr vysloveného slova božieho proti jeho domu. Vďaka Pánu Bohu vyhral bitku aj nad spojenými armádami Moábcov a Ammóncov. Teda vyhral ju Pán Boh. Dal, aby sa sami medzi sebou vyvraždili a oni sa len "dívali" podľa pokynov. Potom si z toho, čo po nich ostalo zobrali mohutnú korisť. Za jeho života pôsobil Elízeus. Pán Boh sa dva razy na neho nahneval za jeho "paktovanie" s Izraelskými kráľmi. Prvý krát to bolo za to, že pomáhal kráľovi Achábovi v bitke so sýrčanmi a druhý raz vtedy, keď sa Jóšáfát spojil s bezbožným izraelským kráľom Achazjom kvôli biznisu - stavbe lodí, ktoré mali doviesť zlato z Ófíru. Vtedy Pán Boh nechal Jóšáfátove lode stroskotať.
Syn Jóšáfáta. Kráľom sa stal 32 ročný. Kraľoval 8 rokov. Kráľom sa stal v 5 roku panovania izraelského kráľa Jóráma. Robil to, čo sa nepáčilo Pánu Bohu. Chodil po cestách izraelských kráľov, lebo za manželku mal Achábovu dcéru. Povraždil svojich bratov. Zriadil výšiny a zviedol júdejský ľud k modlárstvu. Za jeho čias sa Edómsko vymanilo z područia Judska. Pán Boh mu cez Eliáša oznámil, že za všetko to zlé čo popáchal, teda aj za to, že povraždil aj jeho vlastných bratov, tak ochorie na črevnú chorobu, ktorej následkom bude to, že mu z tela von vyjdú jeho vnútornosti. Neskôr aj zomrel v hrozných bolestiach. Ešte však prv, pred chorobou, vytiahli proti nemu Filištínci a Arabi. Tí mu okrem jeho najmladšieho syna Achazju, odvliekli preč všetku jeho rodinu a všetok jeho majetok.
Syn Jóráma. Kráľom sa stal 42 ročný. Kraľoval 1 rok. Kráľom sa stal v 12 roku panovania izraelského kráľa Joráma. Robil to, čo sa nepáčilo Pánu Bohu. Bol zaťom Achábovmu domu. Jeho sestra sa volala Jóšabat, matka sa volala Atalja a bola dcérou izraelského kráľa Omrího. Ona bola aj jeho radkyňou pri páchaní bezbožnosti. Spolu s Jórámom, synom Achábovým vyšiel do boja proti sýrskemu kráľovi Chazáelovi pri Rámót-Gileáde. Keď bol Jórám chorý, totižto v bitke so sýrskym kráľom ho zranili, tak Achazja ho šiel pozrieť do Jezreela. Pri tej príležitosti ho však na Elízeov pokyn novo pomazaný izraelský kráľ Jehúa, zabil. Acház nemal nasledovníka. Keď jeho matka Atalja videla, že zomrel, tak pobila všetko potomstvo judského domu, okrem jeho malého syna Jóáša. Toho pred ňou ukryla dcéra izraelského kráľa Jóráma, Jóšabat, žena kňaza Jójádu. V ich dome zostal ukrytý 6 rokov, pokiaľ Atalja vládla v krajine. Na siedmy rok urobili Jóáša kráľom a Atalju zabili. Potom zničili aj baalov dom a kňazov pozabíjali. Medzi kráľom, ľudom a kňazom Jójádom sa uzavrela zmluva, že budú opäť slúžiť Pánu Bohu a že budú Jeho ľudom.
Kráľom sa stal 7 ročný. Kraľoval 40 rokov. Kráľom sa stal v 7 roku panovania izraelského kráľa Jehúa. Pomazal ho Jójáda. Načas, pokiaľ žil kňaz Jojáda, Jóáš robil to, čo sa páčilo Pánu Bohu. Dal opraviť boží chrám. Peniaze na opravu naň získal výberom božej dane, ktorú ľudia hádzali do nato pripravenej truhlice. Z nej bol potom platený materiál slúžiaci na opravy, ale aj robotníci. Keď sa dom boží opravil, tak z peňazí, čo ostali zas narobili do neho obetné a iné náčinie. Po Jójádovej smrti, ktorý sa dožil 130 rokov však Jóáš odpadol od Pána Boha a začal slúžiť ašéram a modlám. Pán Boh sa za to na neho nahneval. Posielal mu aj prorokov, aby sa napravil, ale tých vôbec nepočúval. Syn Jójádu, Zecharja mu povedal, že sa mu bude zle vodiť, pretože tak ako oni, tak aj Pán Boh opustil ich. Jóáš ho zato dal ukameňovať. Asi rok nato pritiahol k nemu sýrsky kráľ Chazáél s hŕstkou vojakov, premohol jeho početnejšiu armádu a korisť poslal do Damasku. Aby sýrsky kráľ nezabral aj Jeruzalem, tak mu Jóáš dal všetko bohatstvo čo mal a ten potom od neho odtiahol. Nakoniec Jóáša zabili jeho vlastní služobníci za to, že dal zabiť Jojádovho syna.
Syn Joáša. Kráľom sa stal 25 ročný. Kraľoval 29 rokov. Kráľom sa stal v 2 roku panovania izraelského kráľa Jóáša. Robil to, čo sa páčilo Pánu Bohu, nie však ako Dávid. Pobil služobníkov, ktorí zabili jeho otca Jóáša, ale nie ich synov. Z Izraela si najal vojakov, ale po božom napomenutí cez nejakého božieho muža ich potom poslal späť. Tí sa za to naštvali a preto mu vydrancovali pár miest a pobili 3000 ľudí. Kvôli tomu, že Pána Boha poslúchol a nebojoval s izraelskými vojakmi, tak mu dal poraziť Edómcov. Zaujal Selu a nazval ju Jokteél. Edómcov síce porazil, ale ich bohov si aj tak doniesol domov a začal sa im klaňať. Nato poslal Pán Boh k nemu proroka, aby ho napomenul za to, čo urobil. Amacjá ho však neposlúchol a ten mu za to predpovedal pád. Neskôr vytiahol on sám proti izraelskému kráľovi Jóášovi. Ten ho však porazil pri Bét-Šemeši. Následne na to vtrhol do Jeruzalema, zbúral časť hradieb, pobral rukojemníkov i poklady a vrátil sa späť do Samárie. Po smrti izraelského kráľa Jóáša žil Amacjá ešte 15 rokov. Od času, kedy odpadol od Pána Boha, zosnovali proti nemu v Jeruzaleme sprisahanie. No odtiaľ utiekol do Lachíša, kde ho však chytili a zabili.
Syn Amacju. Kráľom sa stal 16 ročný. Kraľoval 52 rokov. Kráľom sa stal v 27 roku panovania izraelského kráľa Jarobeáma. Robil vcelku to, čo sa páčilo Pánu Bohu, ako jeho otec. Vystaval a opevnil Élat. Ochotne hľadal Boha za čias Zecharju, ktorý ho učil bázni Božej. Kým hľadal Pána Boha, Pán Boh mu prial úspech. Keď bojoval s Filištíncami, tak zbúral hradby Gatu. Pán Boh mu pomáhal i s Arabmi a Ammónci mu odvádzali poplatok. Výšiny však neodstránil a ľud ešte stále na nich obetoval. Mimoriadne rozvinul svoju moc. Vystaval veže v Jeruzaleme na Rožnej a Údolnej bráne. Ďalej zhotovil dômyselné vojenské zariadenia. Vykopal mnoho cisterien. Mal rád pôdu. Keď však zmocnel, spyšnelo mu srdce k záhube. Za to, že vošiel do chrámu a kadil na kadidlovom oltári, čo prislúchalo len kňazom, tak ho Pán Boh ranil malomocenstvom a preto po zvyšok života býval v osobitnom dome. Kvôli tomu, bol potom na čele jeho domu a aj krajiny jeho syn Jótám. Za jeho čias pôsobil prorok Izaiáš, ktorý opísal aj iné jeho činy. Tak isto vtedy pôsobili aj proroci Ozeáš a Ámos.
Syn Uziju. Kráľom sa stal 25 ročný. Kraľoval 16 rokov. Kráľom sa stal v 2 roku panovania izraelského kráľa Pekacha. Robil to, čo sa páčilo Pánu Bohu len nevnikol do chrámu tak, ako jeho otec. Výšiny neodstránil a preto ľud ešte stále na nich obetoval. Teda počínal si zle. Postavil Hornú bránu domu božieho. Sýrsky kráľ Recin a izraelský kráľ Pekach robili proti nemu výpady. V Judskom zalesnenom pohorí budoval mestá. Vyhral nad Ammóncami a tí mu 3 roky za to odvádzali peňažné a naturálne "dávky". Za jeho čias pôsobil prorok Izaiáš, Ozeáš a Micheáš.
Syn Jótáma. Kráľom sa stal 20 ročný. Kraľoval 16 rokov. Kráľom sa stal v 17 roku panovania izraelského kráľa Pekacha. Robil to, čo sa nepáčilo Pánu Bohu. Chodil po ceste izraelských kráľov. Sám kadil v Ben-Hinnómskom údolí a obetoval na výšinách. V každom meste Judska a na každom "rohu" Jeruzalema spravil oltáre. Aj svoje dieťa nechal prechádzať cez oheň, presne podľa zvyku predošlých národov. Kvôli tomu Pán Boh dovolil, keď raz k nemu pritiahol Sýrsky kráľ Recín, aby ho porazil a mnohých júdejcov odviedol do Damasku. Tak isto vyšiel oproti nemu aj izraelský kráľ Pekach. Ten tiež zajatcov odvliekol, ale na slovo Pána Boha, ktoré povedal cez proroka Ódéda ich vrátil naspäť. Edómsky kráľ tiež vtedy porazil júdejcov a odvliekol zajtcov. Tak isto vyhnal júdejcov aj z Élatu, ktorý navrátil naspäť Edómu. Filištínci mu tiež vydrancovali určité oblasti a usadili sa tam. Keďže kráľ Ácház v Judsku zaviedol úplne neviazaný život, tak preto ho Pán Boh takto veľmi trestal. Vtedy poslal Ácház poslov k asýrskemu kráľovi Tiglat Pileserovi, aby ho ten prišiel vyslobodiť z ich ruky (Recína a Pekacha). Ako dar mu poslal zlato a striebro. Ten síce pritiahol do Damasku, zabral ho a Recína zabil, ale tiesnil aj Ácháza, lebo nebral ohľad na dary, ktoré mu poslal. Potom tam k nemu do Damasku šiel aj Áchaz a keď videl ten oltár čo tam mali, tak si ho odkopíroval a jeho podobu poslal naspäť kňazovi Urijovi do Jeruzalema. Kým sa Ácház vrátil z Damasku naspäť, tak oltár už stál. Potom na ňom robil všetky tie ich modloslužobnícke úkony, lebo si povedal, že keď sa mu tak zle darí a tým druhým dobre, tak bude vzývať ich bohov. Boží oltár dal preto premiestniť nabok a používal ho len na veštenie. Neskôr úplne zamkol dvere domu božieho a znivočil náčinie. Za jeho čias pôsobil prorok Izaiáš, Ozeáš a Micheáš.
Syn Ácháza. Kráľom sa stal 25 ročný. Kraľoval 29 rokov. Kráľom sa stal v 3 roku panovania izraelského kráľa Hóšeu. Robil to, čo sa páčilo Pánu Bohu. V prvom mesiaci prvého roku jeho vlády otvoril dvere domu božieho, ktoré jeho otec Ácház zamkol, očistili jeho vnútro a potom kompletne obnovil službu v dome božom (kompletne som to nazval preto, lebo veľmi veľa sa toho píše ohľadom týchto vecí). Potom odstránil výšiny a aj všetky modloslužobnícke veci. Zničil aj medeného hada (Nechuštána) pozostalého ešte z čias Mojžiša. Urobil zmluvu s Pánom Bohom, že mu bude spolu s celým ľudom slúžiť. Pán Boh ho žehnal a preto mal nesmierne bohatstvo a slávu. Porazil Filištíncov až po Gazu. V 14 roku pritiahol Asýrsky kráľ Sancheríb a zmocnil sa všetkých opevnených judských miest. Chizkija mu dal striebro čo mal a povedal nech odtiahne. Ten mu poslal svojich hodnostárov, sám ostal pred Láchíšom, ktorí mu dohovorili, že ich pán neodtiahne a že aby si Chizkija nič o svojom Bohu nenamýšľal a ani o jeho spojení sa s egyptským kráľom. Asýrčania sa správali veľmi naduto. Potom, keď sa Chizkija modlil, tak ho posilnil prorok Izaiáš, ktorý mu povedal, že Pán Boh Sancheríba navrátil tam z kade vyšiel a že tam aj zomrie. Potom mu Sancheríb znovu poslal list a potom sa znovu Chizkija modlil k Bohu a znovu ho Izaiáš povzbudil. Potom anjel boží pobil jeho bojovníkov a Sancheríb sa vrátil do svojej krajiny, kde ho zabili jeho vlastní synovia, keď sa klaňal svojmu bohu. Po ňom sa kráľom stal jeho syn Asarhaddón. Potom Chizkija smrteľne ochorel a Izaiáš mu povedal, že zomrie. Chizkija sa hneď nato začal modliť, aby nezomrel. Pán Boh ho vyslyšal a povedal mu to cez Izaiáša, ktorý ešte nestihol od neho ani poriadne odísť. Pán Boh mu povedal, že mu o 15 rokov predĺži život. Ako dôkaz, že to Pán Boh povedal si Chizkija žiadal vrátiť tieň na slnečných hodinách o 10 stupňov nazad. Prorok Izaiáš sa modlil a vykonalo sa to tak. Slnko teda "cúvalo". Chizkija do Jeruzalema voviedol vodu. Za to, že babylonským poslom ukázal svoje klenoty, tak Izaiáš mu povedal, že všetko toto bude raz aj spolu s jeho synmi, babylonského kráľa. Tí totižto k nemu prišli preskúmať ten podivný "slnečný" úkaz. Pri tejto príležitosti ho Pán Boh opustil, aby spoznal jeho zmýšľanie. Za jeho čias pôsobil prorok Izaiáš, Ozeáš a Micheáš.
Syn Chizkiju. Kráľom sa stal 12 ročný. Kraľoval 55 rokov. Znovu vybudoval výšiny a znovu vystavil aj modloslužobné oltáre baalovi, ktoré jeho otec Chizkija zbúral. Zaoberal sa čarami, veštením, vyvolávaním duchov a klaňal sa modlám i nebeskému voju. Svojich synov sám previedol cez oheň v Ben-Hínnómskom údolí. Páchal ešte väčšie zlo, ako páchali národy pred ním. Pán Boh mu cez svojich služobníkov vravel, že za toto všetko privedie na Jeruzalem a Júdu pohromu, ale nereagoval na to. Potom bol odvlečený do Babylona a neskôr, keď sa veľmi pokoril pred Pánom Bohom bol zase navrátený späť. Dovtedy robil to, čo sa nepáčilo Pánu Bohu, ale potom sa obrátil a spoznal, že Pán Boh je pravým Bohom. Po tejto udalosti všetko modloslužobníctvo zrušil a znovu obnovil službu Pánu Bohu. Vybudoval časť vonkajších hradieb Jeruzalema. Ľud síce ešte obetoval na výšinách, ale už Pánu Bohu.
Syn Menaššeho. Kráľom sa stal 22 ročný. Kraľoval 2 roky. Robil to, čo sa nepáčilo Pánu Bohu, teda klaňal sa modlám, ako to sprvu robil jeho otec. Pred Pánom Bohom sa však ani neskôr nepokoril, tak ako to pred tým urobil jeho otec. Ámónovi služobníci zosnovali proti nemu sprisahanie a zabili ho v jeho paláci. Ale ľud krajiny pobil všetkých tých, ktorí sa sprisahali proti kráľovi Ámónovi.
Syn Ámóna. Kráľom sa stal 8 ročný. Kraľoval 31 rokov. Robil to, čo sa páčilo Pánu Bohu a chodil po cestách svojho otca Dávida. Vo 8 roku kraľovania, ešte ako mladík začal hľadať Pána Boha a v 12-tom roku začal očisťovať Judsko od modiel. V 18 roku kraľovania poslal svojho pisára Šáfána do domu božieho ku velkňazovi Chilkijovi, aby mu odovzdal peniaze, ktoré sa vyzbierali na opravu chrámu. Tie boli určené na nákup materiálu a na výplaty pracovníkom. Ten mu odpovedal, že našiel knihu zákona a dal ju prečítať Šáfánovi. Keď sa Šáfán vrátil, tak Joziášovi povedal, že mu Chilkija dal knihu zákona a prečítal mu z nej. Potom si Joziáš rozthol rúcho, pretože bol z toho čo z nej počul "zhrozený" (zaujímavé, že z akých kníh potom museli čítavať tí veľkňazi, keď teraz z toho, čo v nej bolo napísané boli úplne mimo). Pán Boh mu však povedal, že preto, že sa pred ním pokoril, tak on nič z toho, čo počul nezažije. Potom Joziáš očistil Judsko od modiel a dal opraviť dom boží a celkovo sa snažil o nápravu. Urobil zmluvu, že budú nasledovať Pána Boha. Kosti modloslužobných kňazov spálil na tých istých oltároch, ako to pred mnohými rokmi predpovedal kráľovi Járobeámovi istý boží muž. Tak isto zničil aj veci, ktoré ešte ostali po Šalamúnovom a Jarobeámovom modlárstve. Neskôr ho zabil faraón Nechó, pretože vyšiel proti nemu bojovať a pritom neuposlúchol jeho napomenutie, že nemá vyjsť, lebo zomrie. Jeremiáš o ňom zložil žalospev. Za jeho čias pôsobil prorok Jeremiáš a Sofoniáš.
Kráľom sa stal 23 ročný. Kraľoval 3 mesiace. Robil to, čo sa nepáčilo Pánu Bohu. Faraón Nechó ho pozbavil vlády a namiesto neho určil jeho brata Eljákíma. Jemu zas neskôr zmenil meno na Jójákím. Jóácháza odvliekol faraón do Egypta, kde neskôr aj umrel. Na krajinu uložil pokutu a aby ju mohla "Júdea" zaplatiť, tak sa muselo po určitej časti zlata i striebra vybrať aj od jej každého jedného obyvateľa.
Kráľom sa stal 25 ročný. Kraľoval 11 rokov. Robil to, čo sa nepáčilo Pánu Bohu. Za jeho dní pritiahol babylonský kráľ Nebúkadnecar a Jójákím sa stal na 3 roky jeho poddaným. Spútaného a v okovách ho odvliekol do Babylonu a spolu s ním aj náčinie domu božieho. Pri tej príležitosti bol do babylonského zajatia tak isto odvlečený aj vtedy ešte mladý prorok Daniel s jeho priateľmi. Potom sa Jójákím vzbúril proti Nebúkadnecarovi. Kvôli hriechu Júdejcov Pán Boh dopustil na nich lúpežné hordy Chaldejcov, Sýrčanov, Moábcov a Ammóncov, aby ho postupne zničili. V tých časoch babylonský kráľ odňal egyptskému kráľovi všetko, čo mal od egyptskej rieky až po rieku Eufrat. Za Jójákímových čias pôsobil okrem Daniela aj prorok Jeremiáš.
Syn Jójákíma. Kráľom sa stal 18 ročný. Kraľoval 3 mesiace a 10 dní. Robil to, čo sa nepáčilo Pánu Bohu. Za jeho kraľovania pritiahol babylonský kráľ Nebúkadnecar a obliehal mesto kým sa nevzdalo. Potom, vo 8 roku svojho panovania zajal Jójáchína a všetkých ostatných ľudí, okrem chudobného ľudu krajiny odviedol do zajatia do Babylónie. Tak isto ako za Jójákíma, tak aj teraz Nebúkadnecar pobral všetko cenné z domu božieho i kráľovského paláca. Namiesto neho ustanovil za kráľa jeho strýka Matanju. V 37 roku ho babylonský kráľ Evíl Meródach prepustil z väzenia. Za jeho čias v babylonskom zajatí pôsobil prorok Ezechiel.
Pôvodne sa volal Matanja, ale babylonský kráľ mu zmenil meno. Kráľom sa stal 21 ročný. Kraľoval 11 rokov. Robil to, čo sa nepáčilo Pánu Bohu. Nebral vážne slová božie a kašľal na jeho poslov, ktorými sa ho snažil napomenúť a ešte im aj zle robil. Za jeho čias pôsobil prorok Jeremiáš. Cidkija si zaumienil, že sa neobráti k Pánu Bohu a dokonca sa vzbúril aj proti kráľovi Nebúkadnecarovi, keď ho v niečom nútil na Pána Boha prisahať. V 9 tom roku Cidkijovho kraľovania pritiahol babylonský kráľ Nebúkadnecar a obliehal mesto vyše roka. Keď došlo k prielomu, tak mnohí ušli pomedzi dvoma hradbami cez mestskú bránu preč. Aj kráľ ušiel. No chytili ho na jerišských stepiach a zaviedli k Nebúkadnecarovi, ktorý potom vyniesol nad ním rozsudok. Synov mu zabili pred očami, jemu oslepili oči a vzali ho spolu s ľuďmi, ktorých nepozabíjali do babylonského zajatia. Tam boli otrokmi až do nastolenia perzskej vlády kráľa Kýra. V 19 roku Nebúkadnecarovho panovania znovu prišiel do Jeruzalema veliteľ jeho telesnej stráže Nebúzaradám, aby "finálne" pobral všetko cenné a aby zbúral hradby i spálil všetky významnejšie budovy. Zvyšok ľudu z mesta pobral do zajatia a v krajine ponechal len drobných a nevýznamných ľudí. Nad týmto zvyškom ustanovil Nebúkadnecar správcu Gedalju. Toho však po čase tiež zabili. Potom všetok júdejský ľud odišiel do Egypta, lebo sa bál Chaldejcov. Tak krajina zostala pustá na 70 rokov a vykonalo sa presne to, čo predpovedal Pán Boh ústami svojich prorokov.