Aký darca si Ty?

Milý brat/milá sestra. Poďme sa teraz spoločne zamyslieť nad jedným biblickým veršom, ktorý si myslím, že obaja veľmi dobre poznáme. Tento verš je nasledovný. "Ale keď ty dávaš almužnu, nech nevie tvoja ľavica, čo robí pravica, aby tvoja almužna zostala v skrytosti, a tvoj Otec, ktorý vidí v skrytosti, odplatí tebe." (Matúš 6, 3-4)

Aby sme si však podstatu tohto verša vedeli lepšie uvedomiť, tak sa ešte v krátkosti zamyslime nad nasledujúcimi dvoma ďalšími veršami, ktoré zdanlivo s tým našim nesúvisia. "Neodpovedaj bláznovi podľa jeho bláznovstva, aby si mu aj ty nebol podobný!" (Príslovia 26, 4) a "Odpovedz bláznovi podľa jeho bláznovstva, aby sa nezdal múdry sebe samému." (Príslovia 26, 5). Tieto dva verše idú v slove Božom hneď za sebou a my môžeme z nich odpozorovať jednu veľmi dôležitú skutočnosť. A tou je, že každú situáciu treba posudzovať osobitne. Inými slovami povedané, ak dnes v istej situácii konáme nejako, tak zajtra môžeme v tej istej alebo veľmi podobnej situácii konať úplne inak. A je to úplne normálne, pretože my tak konáme vzhľadom na vonkajšie okolnosti, ktoré si to naše inakšie konanie vyžadujú. A je pritom jedno, že niekomu, kto nás povedzme deň predtým v danej situácii videl konať inak ako dnes, sa to vôbec nemusí páčiť. Dotyčný si pravdaže môže myslieť, že naše názory si meníme podľa toho, ako nám to vyhovuje, avšak v skutočnosti to vôbec nie je pravda. Situáciu sme proste chceli vyriešiť správne vzhľadom na aktuálne "vstupné" okolnosti a so zmenou nášho vnútorného postoja to nemá vôbec nič spoločné. Samozrejme všetko toto čo hovorím má veľmi veľa čo do činenia so sumou zákona. (Matúš 22, 34-40) Pre nás kresťanov je vždy a v každej situácii potrebné uvedomovať si a zachovávať fakt, že na prvom mieste je naša snaha o milovanie Pána Boha a na druhom naša snaha o milovanie nášho blížneho. Od týchto dvoch právd sa totižto odvíjajú všetky naše postoje, ktoré zaujímame a skrze ktoré chceme potom niečo dosiahnuť, alebo skrze ktoré chceme niekomu na niečo poukázať.

Čím viac teraz pôjdeme ďalej, tak tým viac sa možno budú aj naše názory na veci súvisiace s dávaním almužny rôzniť. A práve to rôznenie súvisí s našim postojom, postojom nášho srdca, nášho prístupu k životu, prístupu k Pánu Bohu, ľuďom a podobne.

Takže. Verš o almužne je v podstate o dávaní našich peňazí niekomu inému, zväčša v niečom strádajúcemu/niekomu, koho sme podľa istých nepísaných všeobecne známych pravidiel zhodnotili, že ich proste potrebuje. Inou formou almužny, ako finančnou sa nateraz zaoberať nebudeme. Myslím si, že čo si väčšina z nás kresťanov na tom verši všimne ako prvé je to, že ak niekomu niečo máme dať, tak že to máme dať potajme a že Pán Boh nám to odplatí. Čo je bezpochyby pravda. Aby však to "potajme" a to Božie odplatenie mohlo vôbec niekedy nastať, tak je dôležité správne pochopiť hlavne tú časť verša predtým. Konkrétne slová: "nech nevie tvoja ľavica, čo robí pravica". A práve správne pochopenie tejto časti verša stojí aj za správnym pochopením princípu dávania, ako takého. A preto sa Ťa brat/sestra teraz pýtam. Prečo je také dôležité, aby ľavica nevedela o pravici? Čo takého dôležitého sa nachádza medzi týmito dvoma údmi nášho tela? Ktorý prepoj medzi týmito dvoma údmi treba na Ježišov pokyn "prerušiť/pretrhnúť"? Preruší tento prepoj odstránenie našich pľúc, alebo našej kľúčnej kosti? Alebo ho preruší odstránenie našich svalov, šľách či dokonca pečene? Veď aj tá sa tiež, keď sa pozrieme na telo, nachádza medzi našou ľavicou a pravicou. No, ak chceme byť top duchovní, tak môžeme povedať, že medzi našou ľavicou a pravicou sa nachádza naše srdce. Odstránenie srdca v duchovnom ponímaní znie síce trošku zvláštne, avšak ani odstránenie srdca tento prepoj nepreruší. Všetky skutky, ktoré v živote konáme sú výsledkom našich rozhodnutí a tie vznikajú v centre nášho rozumu-mozgu, teda v našej hlave. To naša hlava sa nachádza medzi ľavicou a pravicou. Tú nám častokrát treba doslova "odňať", aby sa prepoj medzi našou ľavicou a pravicou prerušil a tak sme niekomu niečo ochotne dali. Naše srdce je tiež dôležité, avšak pôsobí na inej úrovni a v ponímaní verša o almužne mu pripadá až druhé miesto.

Tak, tu si už konečne môžeme zadefinovať aj sumu peňazí, ktorá sa skrýva pod pojmom almužna. Je to suma rádovo od pár centov až po, nazvem to - celkom dosť peňazí 😉 , keďže pri tej sume si máme „vypnúť“ hlavu. S dávaním malej sumy zväčša problém nemáme. Keď v živote niekomu dávame peniaze, tak takmer vždy v tom dávaní je zapojená aj naša hlava. V drvivej väčšine prípadov kalkulujeme s tým, že čo, prečo, kedy, ako či koľko a hlavne komu z tých našich peňazí dáme. Z Božieho slova pre nás kresťanov nepriamo vyplýva skutočnosť, že vo všeobecnosti sa v živote máme správať zodpovedne. A práve vo veci dávania sa neraz my kresťania správame až príliš zodpovedne. Niekedy je to až neprirodzene zodpovedne a navonok to vyzerá tak, že ako keby sme si tú našu zodpovednosť z iných oblastí stiahli a vložili ju práve do oblasti dávania. 😉 Keď máme niekomu niečo zo svojho vlastného dať, tak sa nám začne v hlave zrazu víriť množstvo myšlienok. Akých? Tak na túto otázku nech si každý z nás zodpovie sám. Veľa mu to o sebe prezradí. To tu nejdem riešiť.

Pri dávaní almužny má bezpochyby výhodu ten, kto sa "narodil" s ochotným srdcom. V istom zmysle má výhodu nad ostatnými, avšak keďže s ochotným srdcom sa nerodíme všetci, tak preto ani táto vlastnosť v jej prirodzenom ponímaní nemôže byť meradlom dávania. Veď takí sme sa predsa narodili, bolo nám to prirodzene dané, tak čím sa máme chváliť...? (1 Korintským 4, 7) Pán Boh nám skrze Pavla hovorí, že ochotného darcu miluje Pán Boh (2 Korintským 9, 7). A takým ochotným darcom, ktorého miluje Pán Boh a ktorý sa k tej svojej ochote dopracoval skrze svoju vieru, skrze vedenie Ducha Svätého, sa môžeme stať aj my brat/sestra počas našej premeny na nového duchovného človeka. (Rímskym 12, 2) Na takomto princípe funguje v oblasti viery takmer všetko. Tomu ochotnému dávaniu sa my, ktorí tou ochotou nedisponujeme od narodenia, musíme naučiť. Avšak proti tomuto učeniu, proti tejto našej premene sa takým stať, stojí v ceste práve tá naša hlava s tým jej telesným zmýšľaním. Častokrát si "neochotné" dávanie obhájime tým, že Pán Boh nám dal rozum a že všetko treba poriadne zvážiť, pretože je nerozumné len tak halabala rozdať naše peniaze. Čo je nepochybne pravda, ale aj ten rozum si treba vedieť v istých situáciách týkajúcich sa viery skrotiť/vypnúť a pri iných zas zapnúť. Preto Pán Ježiš vraví, že nech pri dávaní nevie naša ľavica čo robí pravica. Proste ak chceme niekomu niečo dať, tak to máme dať bez zapojenia našej hlavy do danej veci a nič viac neriešiť! Nefilozofovať nad tým, že či sa to správne použije, že či to nám samotným nebude chýbať a podobne. Čím viac rozumu do toho vložíme, tým je menšia šanca, že niekomu skutočne ochotne niečo dáme, že sa naučíme byť ochotnými darcami alebo, že sa naučíme nelipnúť na našich peniazoch. S ustavičným používaním rozumu sa len s veľkou nepravdepodobnosťou staneme ochotnými darcami, ktorých Pán Boh miluje.

Ako som vyššie spomenul, almužna môže predstavovať aj väčšie sumy peňazí. Ak chceme niekomu dať takúto väčšiu sumu a ten dotyčný to napríklad neprijíma, tak to pokojne môže byť aj preto, že vidí všetky tie naše obštrukcie, ktoré s tým dávaním z našej strany súvisia. Všetky tie naše uistenia, že tie naše peniaze, tá naša almužna bude ním správne využitá, alebo keď vidí všetky tie naše zmluvy a tomu podobné veci, ktoré mu pritom dávame podpisovať. Proste tam niekde na pozadí cíti našu neochotu, istú formu vnútenej zaviazanosti a nie lásku či slobodné dávanie. Tu si vskutku nič mylne nenavrávajme. Nehovorím teraz o bezdomovcoch, tí zväčša tie naše almužny, či už v menšej alebo väčšej sume hneď a veľmi radi prijmú. A keď sme už pri nich, tak mnohí kresťania si napríklad povedia, že tomuto bezdomovcovi nedám nič, lebo to aj tak prepije. Ale možno si už daní kresťania v Biblii nevšimli aj to, že sa v nej píše aj úplne opačná vec! Víno daj zatrpknutému, nech sa napije a nech nemyslí na svoje útrapy. (Príslovia 31, 6-7) Všetko je totižto o múdrosti a správnom zhodnotení tej danej situácie. Preto som na začiatku spomenul tie dva verše s bláznami. Jednému človeku možno v závislosti od situácie treba dať, nech to prepije, lebo je na niečo zatrpknutý avšak inému človeku zas podľa situácie netreba dať, pretože je alkoholik.

Lenže my v živote nemusíme riešiť nejakých bezdomovcov, ale riešme ľudí, ktorých denno-denne stretávame, povedzme v obchode, nejakých postarších, ktorí možno poctivo celý život pracovali, avšak majú malý dôchodok a z obsahu ich košíka je zjavné, že strádajú. Kto chce takéto veci vidieť, tak ich vidí. A možno práve pri takýchto ľuďoch sa môžeme naučiť tomu ochotnému darcovstvu. Pánu Bohu ide o premenu nášho srdca a nie o nejaké dokazovanie si, že vieme dať.

Ako som v úvode písal, toto je oblasť, kde sa naše ponímanie v dávaní almužien môže líšiť. V duchovnej oblasti sa v mnohých smeroch jedná o naše rozhodnutia a naše podriadenie sa týmto našim rozhodnutiam. A dávať almužny alebo iné finančné dary/desiatky tiež patrí medzi takéto rozhodnutia. Mne osobne z Božieho slova a jeho komplexnosti vyplýva to, že najprv treba ľuďom ochotne dať, že najprv treba ísť do dávania s vierou a až potom, ak sa to ukáže ako mylné rozhodnutie, tak až potom je dobré ísť s rozumom. Avšak len pri tom danom človeku. Pri druhom človeku treba znovu ísť do dávania najprv s vierou a až potom zas s rozumom. A tak stále dookola. Až do 77x 4 razy. 😉 Pán Boh nad našim počínaním bdie a určite nedopustí, aby sme sa finančne vyčerpali. Kto iným dáva, Pánu Bohu dáva (Matúš 25, 35-40) a my tú Jeho odplatu danú nám v skrytosti za to naše dávanie máme vyskúšať. (Malachiáš 3, 10)

Naša hlava podľa našej vôle vysiela signály nášmu telu a tak telo potom robí čo chce hlava. My ľudia z princípu potrebujeme všetko ovládať, nad všetkým mať kontrolu. Avšak akonáhle sa staneme veriacimi, tak túto kontrolu už chce nad našim konaním prevziať Pán Boh skrze Ducha Svätého. On chce byť tým našim hlavným kontrolórom, aby nás v rôznych životných situáciách naučil sa správne rozhodovať a správne pristupovať k svojim blížnym. Teda kontrolórom aj toho, že ako správne dávať almužny. Ak chceme byť slobodní v duchovných veciach, najmä v tých v ktorých zo seba máme niečo vydať, tak musíme "vypnúť" mozog a ísť vierou. A v mnohých veciach to skutočne tak funguje. Niečo dokážeme vykonať len vtedy, ak príliš pred tým o tom nepremýšľame. Pán Boh určite nechce, aby sme nadarmo vyhadzovali naše peniaze von "oknom". On len chce, aby sme boli Jeho ochotnými darcami a pomáhali tým, ktorí to potrebujú. Ako Pán Boh nechcel, aby Abrahám zabil Izáka, hoc mu to prikázal, len zisťoval jeho dôveru, tak Pán Boh nechce, aby sme si zbytočne míňali naše peniaze bez toho, aby niekomu padli na úžitok. On len chce, aby sme sa naučili byť ochotnými darcami a aby sme pri tom svojom dávaní prílišne nerozmýšľali, lebo to častokrát môže byť na škodu veci. Lebo potom nikdy ten pomyselný nôž nad toho nášho "Izáka dávania" nepozdvihneme, a tak sa ani nepresvedčíme o tom, že Pán Boh nemá záľubu v našom schudobnení, keď niekomu finančne pomáhame.

No, myslím si, že všetko potrebné na hlbšie zamyslenie sa ohľadom almužny už bolo povedané. Tento princíp funguje aj v iných oblastiach viery a preto môžeš brat/sestra popremýšľať aj nad mnohými inými situáciami, kde tento pohľad môžeš využiť. Je napríklad dobré, keď ľavica nevie čo robí pravica aj v oblasti hnevania sa na druhého, aj v očakávaní na Božiu pomoc, aj v oblasti uzdravenia, aj v oblasti strachu a podobne.

A tak nech Ti brat/sestra Pán Boh mocne žehná v živote. Nech Ti pomáha si to všetko v hlave ohľadne ochotného dávania almužien riadne ujasniť a nech z Teba urobí aj ochotného Božieho bojovníka, ktorý sa bez prílišného premýšľania pustí do zápasu o správne veci aj na akomkoľvek inom bojovom poli života. AMEN