Takže. Na začiatok sa musím priznať, že po toľkých rokoch už ani poriadne neviem, že čo by som nám, teda zväčša starým známym dlhoročným poslucháčom Božieho slova mal povedať, keďže všetko dôležité pre záchranu našich životov sme už od našich pánov farárov x-krát počuli. No, ale keďže vďaka pánu Bohu sú tu aj noví ľudia, tak som sa - verím tomu, že pod vedením ducha Svätého rozhodol, že sa zamyslím nad takou trošku zvláštnou a zdanlivo nebiblickou témou v ktorej si ale tiež môžeme nájsť niečo dobré na povzbudenie či poučenie. Túto tému som si zvolil na základe toho, že o jej podstate mnohí starší ľudia radi hovoria. Avšak istým spôsobom sa dotýka aj nás mladších. Na začiatok budem vravieť dosť dlho nezáživné a neduchovné slovo, tak sa veľmi nezľaknite. A tak isto ak vás bude spaľovať túžba do toho vstúpiť, pretože zrejme nebudete so všetkým čo prečítam súhlasiť, tak len vydržte a nič nevravte, pretože som sa snažil všetky takéto nejasnosti postupne v texte aj vysvetľovať. Názov témy je teda nasledovný.
Bolo za starých časov skutočne lepšie, alebo dva rozdielne pohľady.
Vzhľadom na to, že svet sa rúti míľovými krokmi do svojej záhuby a tiež aj náš slovenský sociálno-právny systém sa tiež pomaly rúca, tak často krát môžeme počuť starších ľudí spomínať na staré "dobré" časy. Spomínajú na to, že v minulosti sa žilo lepšie ako teraz. Že boli lepší ľudia, vzťahy a tak ďalej a tak ďalej. Pod pojmom minulosť tu rozumejme dobu pred novembrom 1989. Teda pred takzvanou nežnou revolúciou. Majú však tí, ktorí to tvrdia pravdu? Je to také jednoznačné? Kto to rozsúdi? No predsa Pán Boh! No a tak pre také rýchle rozsúdenie tejto otázky, že či bolo za starých časov skutočne lepšie alebo nie použijem tento nasledujúci biblický verš. Dobrý človek vynáša dobré z dobrého pokladu svojho srdca a zlý človek vynáša zlé zo zlého. Lebo z plnosti srdca hovoria jeho ústa. (Ev. Lukáša 6, 45) Na základe uvedeného verša je teda zjavné, že každý jeden z nás bude mať na túto vec svoj vlastný názor. Každý totižto bude hovoriť zo svojho. Napríklad šomravý či závistlivý človek, ktorý chce vytŕčať z "radu" a ustavične je s niečím nespokojný bude asi notorickým sťažovateľom a to bez ohľadu na dobu a spoločenský systém v ktorej žije. A tak isto človek, ktorý je povedzme chudobnejší a so svojou sociálnou situáciou je tiež nespokojný sa asi tak isto pridá k tým, čo chcú nejakú zmenu. Naopak, ak je niekto nenáročný a z "radu" vytŕčať netúži a netúži ani po mnohých lákavých veciach tohto sveta, tak je pravdepodobnejšie, že bude spokojný a to tiež bez ohľadu na dobu v ktorej žije. Alebo keď má niekto dobrú prácu s dobrým príjmom, tak sa za nejakú zmenu asi biť nebude, pretože si bude ten svoj "blahobyt" chcieť čo najdlhšie udržať nemenný. V oboch spomenutých prípadoch si v podstate môžeme predstaviť obyčajných ľudí, ktorí s vierou nemusia mať vôbec nič spoločné. Oba typy sa proste snažia vždy len nejako prežiť a kvalitu ich života ovplyvňuje ich poznanie. Aj keď sa vám môže zdať, že spomenuté delenie má k dokonalosti veľmi ďaleko, čo je nepochybne pravda, tak aj tak si myslím, že ľudskú podstatu v celku veľmi dobre vystihuje. Ono v pravde existujú len dva pohľady na život. Jeden je ľudský pokrivený, kde to každý jedinec vníma svojim vlastným telesným zrakom a potom je druhý, ktorý je jasný Boží. Ten Boží sa na svet pozerá duchovne skrze hriech. A práve tento pohľad bude formovať všetko to, čo budem v nasledujúcich riadkoch písať.
Keďže verím tomu čo je napísané v Biblii, tak nepochybujem o tom, že existencia nejakej lepšej doby či spravodlivého spoločenského systému je u ľudí vylúčená, ak v jeho riadiacich funkciách sedia hriešni bezbožní jedinci a kde aj spoločnosť je vo svojej podstate bezbožná. A ak sa už niekedy aj niečo k tomu spravodlivému stavu priblížilo, tak usudzujúc zo správania sa ľudí počas vekov to určite nemalo dlhú trvácnosť, pretože to určite malo len veľmi málo spoločné s biblickým Pánom Bohom. Bola to vždy len totálne nedokonalá napodobenina Jeho vôle s nami. No a budúcnosť nemá vôbec zmysel v tomto smere riešiť, pretože lepšie to už nebude a Biblia je len toho dôkazom. Aj keď si my ľudia kadečo povymýšľame, len aby sme ju nejako spochybnili, tak aj tak hodnovernejší dôkaz o tom, ako to bolo počas nášho ľudského vývoja v priebehu vekov všeobecne známy nemáme. Židia v nej spomínaní žijú aj dnes a tak ju aj z tohto pohľadu možno považovať za hodnovernú. No a keďže Biblia už na svojich prvých stránkach zachytáva vraždu, teda už od nášho počiatku to zjavne medzi nami "vrelo", tak to určite nebolo iné ani v "strede" a určite nebude iné ani na konci vekov. Vo svojej podstate sme hriešni a nikdy to medzi nami nebude spravodlivé a ani pokojné. Každý spoločenský systém, ktorý sa nachádza v tej či onej dobe tvoríme vždy len my hriešni ľudia, ktorí sme v otázke hriechu nemenní. Preto si veci vždy len prispôsobujeme svojmu hriešnemu poznaniu a Pána Boha vždy len odkladáme na tie ďalšie miesta v našich životoch. Ako sa píše. Odpadli všetci, skazení sú napospol; niet nikoho, kto by robil dobre, niet ani jedného. (Žalmy 14, 3) Teda, každý jeden z nás sa životom prediera svojim vlastným spôsobom. Jednému sa chce vymýšľať a hľadať spôsoby ako sa mať lepšie a iný si radšej vyloží príslovečne "nohy na stôl" a o nič sa netrápi. Jeden sa snaží dodržiavať zákony spoločnosti v ktorej žije a iný ich zas nemá problém prekročiť. Skrátka uvedomelosť, žiadostivosť, viera či sociálna situácia v ktorej žijeme formuje naše názory. V drvivej väčšine prípadov sa však táto formácia na našu škodu deje úplne bez Boha. A keďže počúvam i pozorujem ľudí okolo seba, ale samozrejme aj seba samotného a konfrontujem naše správanie s Bibliou, tak môžem s určitosťou povedať, že pred novembrom 1989 sme vo svojej podstate určite lepší neboli. Myslím si, že tí čo tvrdia opak, nehľadia na ľudí vtedajšej doby skrze ducha pravdy, ale skrze ich vlastný telesný zrak. A preto tam v tej dobe vidia, alebo lepšie povedané chcú v nej vidieť tú nejakú potemkinovskú kulisu ľudskej dobroty, ktorá sa však, keďže nebola postavená na Božom základe začala po príchode po-novembrových "skúšok" rýchlo rozpadať. S pádom takzvanej železnej opony a nástupom zdanlivej slobody sa veľa toho "dobrého" na čo teraz mnohí z nás spomínajú pominulo. A netrvalo to ani tridsať rokov. A práve na tomto je dobre viditeľné, že nie len v riadiacich funkciách minulého systému, ale aj v spoločnosti ako takej absentoval Pán Boh. Veď kde v globále sa podeli všetci tí "dobrí" a aj bohabojní ľudia z tej doby, ktorí si tú svoju vieru a tie svoje hodnoty vtedy vraj tak držali a ctili? Prečo sa aj teraz tak dobre nemajú, ale len na ne spomínajú? Čo sa zmenilo? Veď sme tu predsa zostali stále len my, tí istí ľudia. Aký duch to vtedy vládol v našom národe? Bol to duch Boží, keď sme vraj boli lepší? Ak áno, tak kde sa potom vytratil, ak takto teraz ľudia hovoria? Tu je pritom úplne jedno, že postupne starší umierajú a generačne sa vymieňame, pretože aj svoje deti sa vždy snažíme viesť našim smerom, teda snažíme sa, aby mali v nás nejaký ten svoj vzor a preto im odovzdávame tie naše najlepšie vedomosti so skúsenosťami. Tak ako je to možné, že mnohí spomíname na staré dobré časy? Čo, alebo kto nám ich zobral? Veď dobu tvoríme predsa my. No je to zjavne tým, že sme neboli vnútorne ukotvení v Pánovi Ježišovi a tak nás tá zmena, ktorá nastala, ale aj tá vidina v úvodzovkách toho západného "pokroku" či zdanlivá sloboda tak veľmi vnútorne rozobrala, že až až. Mnohí z nás tomu všetkému napohľad lákavému z ktorého by bolo dobré si "vziať" neodolali.
Tá nostalgia po dobe minulej sa pravdepodobne mnohým takýmto spomínajúcim ľuďom opiera hlavne o materiálne a sociálne zabezpečenie, ktorému sa im dostalo. Pretože to je to čo sa počíta, čo ľudia vnímajú. Ich oči videli na svoj čas fungujúce fabriky, potravinovú sebestačnosť, fungujúce zdravotníctvo, zamestnanosť, pokosené či spasené lúky, kvalitné potraviny, menej znečistenú prírodu, zlodejov v base, riadnu armádu a tak ďalej a tak ďalej. Skrátka, my ako ľudia sme zrejme cítili nejaké istoty, ktoré teraz už necítime, pretože mnohé z toho sa nám doslova rozpadá, ba priam už aj rozpadlo pred našimi vlastnými očami. Z mojich spomienok, ktoré si ešte ako malý pamätám a ktoré s dnešnou dobou porovnávam a tak isto aj z rozprávania štandardných po vytŕčaní z radu netúžiacich starších ľudí som pochopil, že nepopierateľne niečo dobrého ľudia v minulom režime zažili a určité veci v spoločnosti boli skutočne spravodlivejšie ako teraz. A to bez ohľadu na nespokojencov, ktorí môžu tvrdiť opak. Avšak nebolo to preto, že by ľudia boli vo svojej podstate lepší a spravodlivejší ako my, ale zrejme preto, že viacej rešpektovali zákony, pretože sa obávali trestu za ich prekročenie a jednak trestu za neposlušnosť voči systému. Ideológia, ktorá vtedy vládla bola zjavná, tresty boli zjavné a tak sa možno ľudia viacej báli a preto aj zdanlivo viacej poslúchali. Avšak v niektorých práve naopak, vďaka tomuto strachu a zdanlivej neslobode, keďže navonok pred svetom sme boli uzavretí rástol voči tejto ideológii zároveň aj odpor. No lenže ani dnes, keď sú už hranice s vonkajším svetom otvorené to nie je lepšie, pretože náš nepriateľ je schovaný za falošnou láskou a toleranciou. Istým spôsobom je to teraz ešte horšie. A tak, keďže ani ten minulý systém nebol svojimi hriešnymi ľudskými strojcami založený na Božích princípoch, ale povedzme, že len na predstavách vládnucej elity, ako v podstate aj ten dnešný, tak to bolo nedokonalé a muselo to zákonite časom skončiť.
Vzhľadom na to, že len v Pánu Bohu je pokoj, poriadok, jednoznačnosť a podobné dokonalé veci, a mimo Neho je len chaos a nepokoj, tak sa toto čo hovorím nedá priamo a správne pomenovať či zadefinovať, že presne konkrétne kvôli tomuto a tomuto sa veci stali tak ako sa stali, a preto moje slová berte s rezervou, ak so mnou nesúhlasíte. Veď toto je napokon aj tá hlavná podstata toho, že kvôli čomu sa my večne dokážeme o politike, ale aj o iných telesných veciach handrkovať a tak jeden druhého presviedčať o svojej pravde. Nie je to z Boha a preto tam absentuje ústredná pravda. A tie svoje polopravdy si už potom každý účastník debaty háji len zo svojho pohľadu. Presne, ako som uviedol na začiatku. A tak otázky typu, že prečo minulý systém skončil, kto to má na svedomí sú telesné a preto ich nejdem už ďalej riešiť. Takým počinom by som už len hlbšie a hlbšie zachádzal do človečiny a nikomu by som tým vskutku nepomohol k vyjasneniu tejto veci, pretože v človečine absentuje pravda Božia. Už dosť som aj tak do tejto témy zašiel, ale aby som sa postupne dopracoval k tomu čo tým všetkým chcem povedať, tak sa to inak ani nedalo. Takže ešte chvíľu vydržte a verím tomu, že sa vám nitky tohoto môjho slova začnú pomaly splietať dokopy. Čiže ak dvaja ľudia vidia tú istú vec a každý jeden z nich ju pochopí svojim vlastným spôsobom, alebo každý jeden z nich prežije s ňou niečo iné, tak potom na posúdenie ich názorov potrebujeme ďalšiu, tretiu stranu, ktorá ich názory spravodlivo rozsúdi. No a kto už len ako samotný dokonalý Pán Boh s Jeho slovom môže byť tým sudcom? A preto je pravda o novembri nasledovná. Za pádom všetkých ľudských zriadení, nech už boli akokoľvek zdanlivo vyvinuté a dokonalé stojí vždy, ako som už spomenul ľudský hriech. Ak niečo nie je vybudované na Božom základe, na ktorom sa to však ešte aj potom naďalej musí neustále budovať, tak sa to skôr či neskôr rozpadne. A tí z nás, ktorí na tejto Božej pravde nestoja, tak potom len spomínajú a smútia za starými dobrými časmi a dúfajú v lepšie zajtrajšky. Sú podobní Izraelitom na púšti, ktorí spomínali na starý dobrý Egypt. Izraelci znovu plakali a vraveli: Kto nás nakŕmi mäsom? Spomíname si na ryby, ktoré sme jedávali v Egypte zadarmo, na uhorky, dyne, pór, cibuľu a na cesnak. (4 Mojžišova 11, 4-5)
Ľudia už od počiatku vekov túžili po zmene a preto nastal aj spomenutý november "89". Neriešme teraz, ako som pred chvíľou spomenul to ľudské pozadie, že či to všetko bolo klamstvo, teda či tie masy niekto zmanipuloval, alebo že či je za tým diabol, prípadne nejakí tajomní boháči, ale všimnime si, že ako sa nenašlo dostatok rozumných ľudí, ktorí by ten "dobrý" systém chceli zachovať. "Vyhrali" tí, ktorí chceli zmenu. A možno práve tých bolo oveľa menej. Zrejme tú "dobrotu" doby minulej si na vlastnej koži vtedy neuvedomovali ani tí, ktorí teraz na to všetko tak radi spomínajú. A hrdia sa ňou tak, ako keby oni boli vtedy tými jej hlavnými strojcami a udržiavateľmi. Možnože práve oni boli v tom 89tom tí nečinní, ktorí tých nespokojencov v uliciach "skrotiť" vôbec nešli, lebo si mysleli, že iní to urobia za nich, alebo sa cítili byť príliš "zodpovední" a tak si mysleli, že zodpovední budú aj tí druhí, a tak žiadnu zmenu nedopustia. Možno práve tá ich nečinnosť to všetko spôsobila. Alebo to poviem ešte inak. Boli vtedy tí, ktorí na to všetko minulé teraz tak radi spomínajú vôbec s tou dobou skutočne spokojní? Čo ak podvedome aj oni túžili po niečom lepšom, ale keďže si tou svojou predstavou, že či to na tom "západe" bude fakt lepšie ako u nás neboli až tak istí, tak sa radšej zahrali na príslovečných mŕtvych "chrobákov"? Teda neboli ani za, ale ani proti? A tak teda za nich rozhodol niekto iný? Neviem na toto si každý môže odpovedať sám.
No a tak sa už konečne dostávam k duchovnej časti slova. Pretože veci sa vždy svojim príhodným časom opakujú, tak paralelu k tomuto vývinu môžeme nájsť priamo v Biblii. Pán Ježiš uzdravoval i kriesil mŕtvych a teda Jeho mocné i neuveriteľné skutky boli pre všetkých viditeľné. Iba veľmi nerozumný človek, ktorý bol sužovaný nejakou chorobou či iným neduhom, by nechcel byť Ním v tej dobe vyliečený. V dobe keď zdravotníctvo nebolo na takej úrovni, ako povedzme teraz. Keď však Pána Ježiša mocní tej doby vydali na smrť, tak čo urobil ľud? No ľud neurobil nič. Podľa slova ľud stál a pozeral sa. (Ev. Lukáša 23, 35) Nečinne. Ten ľud, ktorý určite pozostával z mnohých chorých členov, ktorí istotne tiež túžili byť fyzicky z nejakého ich neduhu uzdravení, len stál a nečinne sa pozeral, ako sa mu tá záchrana rúca priamo pred očami. Mnohí určite videli, že ako to všetko okolo Pána Ježiša riadi niekto iný a že to riadenie nie je správne, ale aj tak nikto s tým nič nespravil. A keďže nikto z tých, ktorí to videli nič nespravil, tak sa človek vnútorne samého seba pýta. Kde sa podeli všetci tí uzdravení a Ježišovi priaznivci? Nechceli tí uzdravení v záujme záchrany ich uzdraviteľa a ich veľkej vďaky za to ich uzdravenie vystúpiť či vytŕčať z radu? Alebo nechceli tak urobiť tí ešte neuzdravení v záujme záchrany ich potencionálneho uzdraviteľa? Vari všetkých už Pán Ježiš uzdravil a tak sa už nikto chorý nenašiel? Nikto, kto by sa Ho v záujme svojho vlastného uzdravenia snažil ešte pred Jeho smrťou ochrániť? Veď predsa činil divy a zázraky. Možno tí rozumní avšak bojazliví alebo ľahostajní, ktorí si zrejme vtedy namýšľali, že hádam takého dobrého človeka, ktorý nič zlého nespravil nemôžu predsa len tak odsúdiť na smrť stáli obďaleč, no a tí nespokojní, možno len predstaviteľmi cirkvi podvedení, alebo možno len z osobných dôvodov túžiaci sa realizovať a vytŕčať z radu, ktorí nechceli prísť o svoje výsady či svoj blahobyt sa bili za to, aby Ho ukrižovali. Možno si pomysleli. Však On hlása, že sa máme podeliť s našim majetkom! A to my predsa nechceme...! Preč s ním. Neviem. Čiže aj keď sa tieto dva príklady nedajú významovo porovnať, tak aj tak si všimnime, že tak ako sa nenašlo dostatok jedincov na záchranu spravodlivého Ježiša a ľudia sa len z im vlastných dôvodov na to všetko dívali, tak sa nenašlo ani dostatok záchrancov toho pred-novembrového vraj spravodlivého systému a ľudia sa len z im vlastných dôvodov dívali, ako sa to všetko mení.
Môžete si teraz pomyslieť, že sa hrám na múdreho a že tu len filozofujem, ale v podstate sa len snažím nejako nad tým všetkým zamyslieť. Proste ja len počúvam ľudí o čom sa bavia a rozmýšľam nad tým. A preto, keď náhodou prídem s nimi do takejto debaty, tak nechcem len povrchne povedať, že chlapci - dievčence, Pán Boh vás má rád, tak Ho nasledujte a neriešte už časy minulé. Tie sú už preč. Chcem im aj trošku hlbšie poukázať na Pána Boha a tak preto možno až do takejto miery o tom teraz premýšľam. Zrejme je to podstata nás ľudí. Ako sa hovorí po vojne je každý generál. A tak po udalostiach všetci vieme, ako sa mali veci udiať. Avšak v ich priebehu to už s tým rozhodovaním až tak jasné nie je, pretože my nepoznáme dopad našich rozhodnutí. Ten pozná len Pán Boh. A preto je dobré kráčať po Jeho ceste a robiť rozhodnutia s Ním a nie bez Neho. A to dokážu len v Neho veriaci ľudia. Počas tohto môjho zamyslenia nikoho neposudzujem, pretože ja tiež neviem, že ako by som sa vtedy v tom 89tom zachoval i keď som mal len 13 rokov. Ale za tento čas, za ktorý som veriaci som pochopil jednu vec. Ak by som bol veriaci už vtedy a mal to duchovné poznanie ako teraz, tak tieto veci by som vôbec neriešil, ale nechal to na ľudí zo sveta. Bola to totižto politika. A my žijeme v politickom štáte, kde prím hrá svetská moc a nie Pán Boh. On nie je a ani nikdy nebol skutočným Pánom v našom národe. A tak ľuďom, ktorí Pána Boha nepoznajú, alebo ani nechcú spoznať zostáva už len takto bojovať za lepšie zajtrajšky a dúfať, že sa niečo zmení. No, Boží človek vie, že tento svet končí, že ľudia sa nikdy sami od seba nezlepšia, lebo nevedia ani ako a preto veci sveta už nerieši. Síce "cisárovi" (Ev. Lukáša 20, 25) dáva čo mu patrí, teda platí dane a dodržiava svetské zákony, ale vo svojom osobnom živote sa už prioritne sústreďuje len na svedeckú činnosť. Teda snaží sa privádzať k viere tých s ktorými sa denno-denne stretáva a na ktorých má nejaký dosah. Pretože len takýmto spôsobom sa dá aj v spoločnosti niečo zmeniť. A tie zmeny idú veľmi pomaly.
Na potvrdenie môjho názoru, ktorý som uviedol vyššie, že ľudia túžia po zmene si teraz zoberiem jednu krátku scénu z filmu "Rok na dedine". Film bol natočený v roku 1967, teda v tých podľa niekoho "lepších" časoch. Na jej začiatku sa slovne kvôli nejakej veci pochytia dvaja starci a potom jeden z nich tomu druhému povie: "A, veď to už ani, nie je z toho nášho sveta. Voľáko sa to všetko mení. Tých dnešných inô zaujíma…". Tak a týchto pár slov mi úplne stačí na také zdravé posúdenie podstaty minulej doby. Niekomu sa to môže zdať povrchné a nedôsledné, no nemyslím si to. Myšlienka, že všetko sa to mení a že dnešných len iné zaujíma, už existovala v mysliach ľudí aj vtedy. A dovolím si tvrdiť, že to isté vraveli aj vtedajší starí ľudia, ktorí teda žili v tej - podľa nás super dobe a porovnávali ju s dobou, ktorú oni zažili ešte za mladi. A prečo celý tento svet ide dole vodou? No zväčša kvôli pokroku. V pokroku je totižto obsiahnuté takmer všetko to po čom túžime. Veľmi veľa z oblasti hriechu aj keď sa to možno nezdá spadá do podmnožiny pokroku. Aby sme dosiahli to čo nám pokrok ponúka, tak potrebujeme peniaze. No a čo sa píše v liste Timoteovi? No že počiatkom všetkého zla je zaiste milovanie peňazí. (1 Timoteovi 6, 10) No a peniaze sú potrebné na výdobytky pokroku. A práve v tomto bode sa ten kolotoč ľudských túžob práve roztáča...
Na potvrdenie našej ľudskej túžby po lepšom živote a po zarobení peňazí, ktorý je spätý s pokrokom si znovu na pomoc zoberiem ďalší starší film. Volá sa "Rodná zem". Ten bol natočený v roku 1953. Aj v ňom je veľmi dobre zjavené zmýšľanie ľudí a na tom vidno, že ľudia sa vo svojej podstate nemenia. Niektorí z nás, hlavne tí skôr narodení si veľmi radi povzdychnú: "Jój, ako sa to niekedy žilo. Ľudia k životu veľa nepotrebovali, nezávideli si a to málo čo mali im stačilo." A tak ďalej a tak ďalej. No podľa filmu, ktorý opisuje danú dobu je ich predstava úplne mylná. Určitá jeho časť totižto ukazuje tvrdo pracujúcich chlapov v hore, ktorí rúbu stromy a potom ich púšťajú starou rizňou, teda žľabom na spúšťanie dreva dolu na rieku. Na pozadí sa odohráva dej v ktorom mal ich predák vybaviť nejaké traktory, ktoré by im pri tej lopote pomohli. Nakoniec ich aj vybavil v počte dva kusy. Trošku tým bratislavským "byrokratom", ako sa tam uvádza postískal ruky a už ich mal. Krásne zelené... Keď to pozeráte máte úsmev na perách, ale keď sa nad tým hlbšie zamyslíte, tak uvidíte, že ako už aj vtedy mali tí ľudia dosť tej svojej lopoty a ako si to všetko chceli uľahčiť. Tiež tam zaznela veta, že ak zvozia viac dreva, tak zarobia viac peňazí. No a keď zarobia viac peňazí, tak logicky si budú môcť dovoliť aj viac vecí kúpiť. Proste už aj vtedy chceli tí bežní ľudia niečo mať. Nezostaňme preto len na povrchu toho filmu, ale choďme hlbšie do jeho podstaty, pretože on je vyobrazením stavu vtedajšej ľudskej spoločnosti. Presne tak, ako je to aj v dnešnej dobe. Túžba vtedajších ľudí niečo vlastniť, či mať sa lepšie ich hnala dopredu. Tak, ako aj nás. A tak ako všetky tie myšlienky existovali v hlavách našich otcov a materí, tak presne tak isto existujú aj v našich. Napísané je. Ale každý je pokúšaný tým, že ho vlastná žiadosť zachvacuje a zvádza. Žiadosť potom, keď počala, porodí hriech, a hriech – vykonaný – splodí smrť. (Jakub 1, 14-15) A teda čím viac chceme v živote mať, alebo čím viac chceme vidieť, tak tým viac problémov si narobíme a už len veľmi ťažko sa z toho vymotáme. A takto je to od počiatku. Tu niekde, konkrétne pri rajskom strome začína ten ľudský kolobeh. Keďže sa v drvivej väčšine nerodíme ako "králi" a boháči, tak jediným zdrojom nášho príjmu je naša hlava a ruky. A preto len vymýšľame, že ako si zarobiť a vývoj tak ide dopredu. Náš ciel je mať sa lepšie, alebo si aspoň udržať svoj stav, ak sa už dobre máme. V Biblii je napísané. Ostatne, syn môj, daj sa vystríhať: Tvorenie mnohých kníh nemá konca a mnoho učenia unavuje telo. (Kazateľ 12, 12) Prirodzená ľudská túžba je vedieť čo najviac (viď rajská záhrada), všetkému prísť na "koreň" a neustále sa vzdelávať. A samozrejme plody toho všetkého využiť ku svojmu prospechu. A čím viac vieme, tým viac potom aj túžime. No šťastnejší nie sme. Pominuteľné dáva len pominuteľné. A toto sa nám stalo osudným. Pozor, týmto nechcem povedať, že pokrok je zlý, len poukazujem na to, ako veľmi je prepojený s hriechom. A možno práve tie veci, ktoré sa nám zdali na tom západe pokrokové pomohli tým nespokojencom vtedy v tom 89tom zmeniť systém. Ono ešte veľmi veľa doplňujúcich myšlienok ma ohľadom témy napadlo, avšak kvôli ich množstvu som ich tu už radšej nerozvíjal.
No a tak nakoniec to skúsim ešte celé extrémne zjednodušiť. V podstate v drvivej väčšine prípadov sa nikto z ľudí nechce mať zle a preto urobíme všetko preto, aby sme sa mali lepšie. A naopak ten, ktorý sa má dobre sa zas nechce svojho pohodlia a svojich dosiahnutých statkov dobrovoľne vzdať a preto nikdy nebude protestovať proti niečomu, čo by to mohlo zmeniť a jeho tak posunúť niekam "nižšie" v sociálnom postavení. Každý spoločenský systém drží ľudí v "šachu" a ohlupuje ich. Ten dnešný ich drží tak, že ľudia chcú svoj chytrý televízor, chytrý mobil, žehličku na vlasy, krásne prsia, "našlapané" auto či bazén a spravia všetko preto, aby to dosiahli. A v podstate toto všetko chceli aj ľudia doby minulej, akurát spomenuté veci ešte neboli tak pokrokovo vyvinuté ako teraz. Nemali sme napríklad ešte ploché televízory.
No a na záver poviem už len ústrednú myšlienku tohoto všetkého. Najlepšia doba je tá v ktorej človek skutočne uverí v Pána Ježiša Krista, pretože potom všetky nádeje v lepšie zajtrajšky či spomienky na super časy minulé zrazu stratia zmysel. Všetko to, čo bolo pred tým, alebo čo je mimo toto poznanie, začneme postupne so vzrastom našej viery pokladať za smeti. A presne o tomto hovorí aj apoštol Pavol, keď on sám túto veľkú pravdu pochopil. (Filipským 3, 8) K tomu nie je viac čo dodať a všetky tie zbytočné a pre niekoho možno nejednoznačné slová ohľadom novembra a doby minulej, ktoré som popísal nás mali s pomocou Božou nasmerovať ku tomuto poznaniu. AMEN