Božia milosť...

Milý čitateľu. Drvivú väčšinu vecí, ktoré v živote robíme tak, ako robíme, teda ako sa napríklad k niekomu správame, alebo ako navonok na ľudí pôsobíme je výsledným efektom nášho "Ja", alebo inak povedané, nášho vedomého spracovania informácií, ktoré k nám počas života denno-denne prichádzajú a voči ktorým zaujímame určité stanoviská. Tieto stanoviská v nás potom zostávajú dovtedy, dokiaľ neprídeme na niečo nové, na niečo lepšie, ako bolo to pôvodné. Každé takéto stanovisko, alebo každý takýto poznatok, ktorý nás ovplyvnil či sformoval potom samozrejme odovzdávame aj ďalej a to svojim deťom, kolegom, známym... V realite života si pod týmto môžeme predstaviť niečo nasledovné.

Maliar Peter, ktorý denno-denne natiera ploty, strechy, izby či fasády už určite má nejaké skúsenosti s tým, že ktorá farba na ktorý materiál je najlepšia. Potom môže napríklad povedať kamarátovi Ferovi: "Fero počuj. Tú Farbellu (názov som si vymyslel :-)) použi na zábradlie, kde ti celý deň svieti slnko, lebo sa ti tak ľahko nepopraská. Môžeš mi veriť, pretože ju používam už sedem rokov." No a Fero, keďže sa vo farbách až tak nevyzná sa tak na jeho radu spoľahne a svoje zábradlie tak natrie horeuvedenou farbou. V prípade, že sa mu tento Petrov tip osvedčí, tak túto informáciu už samozrejme podá aj ďalej. 

Takto môžeme pokračovať ešte veľmi dlho, pretože príkladov, ktoré nás denno-denne "obrusujú", z ktorých získavame skúsenosti a na základe ktorých potom robíme určité uzávery je neúrekom. Z tohto všetkého teda vyplýva, že to, ako sa v živote máme (ako som už v úvode spomenul), alebo aký obraz majú o nás druhí ľudia, dosahujeme postupným uplatňovaním nazbieraných vedomostí, myšlienok i skúseností do našich životov. No a na konci tohto všetkého stojíme potom my. Častokrát však s našim hrdým egom, ktoré sa "kochá" v tom, že čo všetko za ten svoj doterajší život dokázalo. Akú závratnú kariéru urobilo, aké "múdre" deti vychovalo, koľko majetku si nahonobilo a podobne. Takto nejako to myslím si, že chodí vo svete.

No a potom jedného dňa nám dobije srdiečko, vedomosti so skúsenosťami sa razom rozplynú, majetok zostane iným (častokrát ľuďom s úplne inými názormi a iným postojom voči veciam a životu, ako sme mali my...) a my sa ocitneme pred Pánom Bohom do špiku kostí celí obnažení. A tak si môžeme položiť otázku. Čo sa stane s tým našim hrdým egom po smrti? Budú nám tie naše zásluhy za postavenie veľkého domu, za precestovanie "polky" sveta, alebo za vychovanie zdravotnej sestričky z tej našej dcéry niečo platné? Nie! V Božích očiach je to všetko úplne iné, ako v tých našich. Ak sme počas života neuverili v Ježiša Krista a úprimne sme sa Ho nesnažili nasledovať, tak nie! V Biblii je napísané. A nevojde doň (Božieho kráľovstva) nič nečisté, ani kto pácha ohavnosť a lož; (vojdú doň) len tí, čo sú zapísaní v Baránkovej knihe života. (Zjavenie 21, 27) (Teraz nebudem detailne vysvetľovať slová jednotlivých veršov, ale len stroho sa pokúsim vystihnúť význam celého veršu ako takého...) Teda budú tam tí, ktorí verili v "Baránka". Kto je to, ale ten Baránok (obrazne povedané)? Tu je odpoveď. Keď druhého dňa videl Ježiša, ako prichádza k nemu, povedal: Ajhľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriech sveta. (Ev. Jána 1, 29) Ďalej. Keď bol Ježiš pokrstený, hneď vystúpil z vody, a hľa, otvorili sa nebesá a videl Ducha Božieho, ktorý zostupoval ako holubica a prichádzal na Neho. A hľa, z neba bolo počuť hlas: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo. (Ev. Matúša 3, 16-17) Tu môžeme vidieť jasnú správu o tom, že Pán Ježiš je Boží Syn. Na iných miestach Biblie zase čítame. Ježiš mu riekol: Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa. (Ev. Jána 14, 6) Alebo. A nieto spasenia v nikom inom, lebo nebolo dané pre ľudí iné meno pod nebom, v ktorom by sme mali dôjsť spasenia. (Skutky 4, 12) To znamená, že neexistuje žiaden iný prostredník, žiadna iná cesta medzi skutočným Bohom a nami ľuďmi, pretože je napísané. Jeden je totiž Boh, jeden aj Prostredník medzi Bohom a ľuďmi, človek Ježiš Kristus, ktorý dal seba ako výkupné za všetkých ako svedectvo vo vopred určenom čase. (1 Timoteovi 2, 5-6) Tak isto aj príchod Ježiša bol v Biblii predpovedaný. Preto vám sám Pán dá znamenie: Ajhľa, panna počne, porodí syna a dá mu meno Immanuel. (Izaiáš 7, 14) Preto žiaden Mohamed, žiadna panna Mária, žiaden Budha, žiaden Alláh, žiaden Svarog či iný "boh" neexistujú a sú len diabolským trikom na zvedenie čo najväčšieho počtu ľudí. Diabol má totižto tiež určitú moc a mnohí ju podceňujú... A tak teda: ako (vinou) pádu jedného došlo k zatrateniu všetkých ľudí, tak (zásluhou) jedného ospravedlňujúceho skutku došlo k životodarnému ospravedlneniu všetkých ľudí. Lebo ako skrze neposlušnosť jedného človeka mnohí sa stali hriešnymi, tak aj skrze poslušnosť jedného človeka mnohí budú ospravedlnení. Do toho ešte popri tom prišiel zákon, aby sa poklesok rozhojnil. A keď sa rozhojnil hriech, ešte väčšmi sa rozhojnila milosť, aby tak, ako hriech zavládol nad smrťou, aj milosť panovala nad spravodlivosťou k večnému životu skrze nášho Pána Ježiša Krista. (Rímskym 5, 18-21) Aj keď som tu citoval pomerne dosť veľa biblických veršov a ten text sa nám môže zdať príliš strohý, tak v skutočnosti úplne presne a výstižne opisuje cestu spasenia. V ňom vidíme, že nieto inej cesty, ako sa dostať k Pánu Bohu. Teda nedá sa to ani skrze tú našu ľudskú dobrotu a ani skrze tie naše vedomosti či životné úspechy, ktoré však v konečnom dôsledku mohli ľuďom aj nejako pomôcť. Niekto šikovný vynašiel liek na takú či onakú chorobu a tak vlastne zachránil množstvo ľudských životov, si povieme. No, lenže pokiaľ on sám neuveril v Pána Ježiša, tak mu to nepomôže. Pán Ježiš totižto zachránil všetkých nás... A je len na nás, či tomu uveríme, či si niečo z toho aj uvedomíme, či nás to nejak sformuje a či to aj posunieme ďalej (viď úvod...)

Niekedy dávno pred Pánom Ježišom, ak ľudia niečo zlé v Izraelskom národe (Biblia popisuje históriu Izraela) spravili, tak museli Pánu Bohu prinášať obete v Ním požadovanej forme. Po Ježišovej smrti na kríži však tieto obete prestali a nám tak "stačí" v Neho uveriť. On je ten Baránok, ktorý bol raz a navždy pre nás novo-zmluvných ľudí obetovaný... Ale pozor! Pán Boh sa pozerá na naše srdce a preto navonok zbožnými prejavmi Ho určite neoklameme. Kvôli tomu som to slovo "stačí" dal do úvodzoviek. Na každom človeku, ktorý skutočne uverí to musí byť viditeľné aj v jeho osobnom živote. Aj napriek nášmu všemožnému úsiliu istotne dokonalí nebudeme, ale určite už nebudeme ani takí istí, ako sme boli doposiaľ. Tak isto už bude našou hlavnou prioritou snaha riešiť každodenné veci v súlade s Božím Slovom. Viera však prichádza aj so skutkami, pretože bez nich je mŕtva, ako je aj napísané. Čo je platné, bratia moji, keď niekto povie, že má vieru, ale nemá skutky? Či ho (takáto) viera môže spasiť? Ak brat alebo sestra nemá odev a nedostáva sa im denný pokrm, a niekto z vás im povie: Choďte v pokoji, zohrejte a najedzte sa! ale nedáte im, čo potrebujú pre telo, čo je to platné? Tak aj viera, ak nemá skutkov, je sama osebe mŕtva. (Jakub 2,14-17) Na základe doposiaľ uvedeného môžeme teda konštatovať, že keby existoval aj super človek, ktorý by všade naokolo seba len pomáhal, tak bez viery v Pána Ježiša Krista by nemohol dôjsť ku spáse. Slovo Božie skrátka nepustí. Môžeme teda pomáhať chudobným, či dávať peniaze na charitu, no ak sme neveriaci, alebo len vlažní kresťania, tak nič nám to nepomôže. Pán Boh nám hovorí. Buďte však činiteľmi slova, a nielen poslucháčmi, ktorí oklamávajú sami seba. (Jakub 1, 22) Ak si niekto myslí, že slúži Bohu, a jazyk si nedrží na uzde, ale oklamáva si srdce, u takého je daromné uctievanie Boha. (Jakub 1, 26) Pán Boh je milostivý a preto vydal Svojho Syna za nás, aby sme Ho ukrižovali a tým, ktorí v Neho skutočne uveria, tak dal možnosť záchrany od večnej smrti. Lebo milosťou ste spasení skrze vieru. A to nie sami zo seba; je to dar Boží; nie zo skutkov, aby sa nikto nechválil. (Efezkým 2, 8-9) A keďže Pán Boh je skutočným Pánom, ktorý skúma srdcia a nič pred ním nie je skryté, tak jediné čo môžeme urobiť je s bázňou a chvením konať naše spasenie. (Filipským 2, 12)

A čo som týmto všetkých chcel povedať? No iba to, že len Ježiš Kristus je jediným spasiteľom, ktorý nám bol z milosti Božej daný a že len vďaka Nemu môžeme byť spasení. Nad večnou smrťou nemôžeme "zvíťaziť" pomocou našej dobroty či našich vedomostí, alebo našich skúseností, ktoré sme počas života nazbierali. V jednom konkrétnom prípade nám po nich akurát tak zostane načas krásne natreté zábradlie s nepopraskanou farbou... Tak isto nám nepomôžu ani dobročinné skutky a ani to, že sme niečo významné v živote dokázali. Bez viery v Ježiša Krista sme jednoducho stratení. Nikde v Biblii nie je napísané, že dobrí ľudia pôjdu do "neba". Tým sa ustavične oklamávajú len tí, ktorí nepoznajú písmo. Lebo napríklad skutočné a prospešné dobro konáme niekomu až vtedy, keď mi samy pochopíme skrze Bibliu a skrze múdrosť ducha Svätého, že čo to dobro vlastne z Božieho pohľadu je. Lebo naše dobro je častokrát z Božieho pohľadu len zlom a to si len málokto z nás uvedomuje. My radi niekomu povieme: "Však ti chcem len dobre..." a pritom ten dotyčný nás navádza v kontraste s Božím slovom na úplne "mimóznu" vec... A preto, kvôli nášmu nedokonalému ponímaniu dobroty Pán Boh určite Ježišovu obeť nespraví márnou. Lebo, kto z nás je dobrý? Biblia hovorí, že jedine Boh. (Ev. Marka 10, 18) Ježiš síce zomrel za nás hriešnikov a hriešnikov aj miluje, no ak tú Jeho obeť neprijmeme, tak máme jednoducho smolu. Znovu zopakujem, že aj keď sme podľa nás dobrí. Od Adamovho zlyhania si zasluhujeme smrť, ale Pán Boh sa nad nami zmiloval a cez obeť Ježiša Krista na kríži, ktorého naši predkovia zamordovali (a my sami by sme boli na ich mieste možno takí istí), nám ponúka záchranu. Tak už nerozmýšľajme, nebuďme neveriaci ako Tomáš (Ev. Jána 20, 27) a tú Jeho ponuku využime, kým je ešte čas... AMEN

Ak sa Ti človeče zdal byť článok zaujímavý, tak ho zdieľaj ďalej...

Komentuj

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.