Desiatok...
Desiatok - bratské spoločenstvo veriacich

A to množstvo veriacich bolo jedno srdce a jedna duša: a nikto z toho, čo mal, nič nepokladal za svoje, ale všetko im bolo spoločné. Apoštolovia však veľmi mocne vydávali svedectvo o vzkriesení Pána Ježiša a veľká milosť spočinula na nich na všetkých; medzi nimi totiž nikto nebol núdzny, lebo všetci, ktorí mali polia alebo domy, predávali ich, a čo utŕžili, prinášali, skladali apoštolom k nohám a každému nadelili, koľko potreboval. Tak Jozef, ktorému apoštolovia dali prímenie Barnabáš - v preklade znamená: Syn potešenia - levíta, rodom z Cypru, ktorý mal pole, predal ho a peniaze priniesol a položil apoštolom k nohám. (Skutky 4, 32-37)

Pri čítaní si tohto odseku ma zaujalo pár informácií. V posledných riadkoch danej kapitoly je písané o duchovnej jednotnosti ľudí, o predávaní majetkov a o spoločných zbierkach. Pred tým, ako začnem riešiť hmotné statky, tak poviem na dvoch príkladoch to, že čo mi Pán Boh zjavil o jednotnosti v Duchu, lebo práve týmto slovom sa daný odsek začína.

Prvý. Skupine veriacich ľudí bolo povedané: "Dajte tento mesiac desiatok z toho, čo zarobíte na kúrenie kostola." Tí, ktorí to spravili automaticky, bez reptania a z presvedčenia, že je to správne boli v tej veci medzi sebou v Duchu jednotní. Vyhováranie sa a reptanie hoc aj s kladným výsledkom, predsa len do prvej skupiny nepatrí. Len v Duchu je skutočná jednota. To, že niekto aj z tej druhej skupiny napokon dal bolo výsledkom všetkého iného, len nie jeho duchovnej jednoty s prvou skupinou. Možno dal, lebo nechcel byť iný, či dal a zaprisahal sa, že nabudúce už nedá a podobne. Skrátka spravil to z rozumu a nasilu, avšak tí prví boli vedení Duchom.

Druhý príklad. Vieme, že nemáme klamať. Ak si z roboty zoberieme domov povedzme tri tužky bez toho, aby nám to dali, tak je to klamstvo a neobhájime si to ani tým, že v robote ich máme ďalších "tisíc" a že nikomu to nebude chýbať. Tí, čo v tomto príklade vidíme klamstvo sme jednomyseľní a tí druhí už s nami jednomyseľní nie sú.

Poďme, ale ďalej. Z textu nie je celkom jasné, že či ľudia predávali domy v ktorých bývajú a polia, ktoré ich živia, alebo len tie nadbytočné. Nezdá sa mi totižto, že by nejaká rodina predala svoj dom či pole, ktoré ich živí a utŕžené peniaze dala apoštolom k nohám, aby ich použili niekde inde. A ona by potom akože kde išla? Ak mali malé deti v kolíske, prečo by predávali svoj dom? Množstvo takýchto triviálnych otázok ma viedlo k tomu, že asi predávali to, čo začali pod vedením Ducha Svätého pokladať za nepotrebné.

A teda otázka do nášho vnútra. Keďže sa hlásime k Ježišovi, tak sme teda Jeho Duchom už natoľko zbudovaní, alebo radšej ani nechceme, aby nás až tak zbudoval 🙂 , aby sme boli schopní, bez reptania či ohŕňania nosom predať naše nadbytočné rodičovské, či iné zdedené polia, domy, záhrady a čo ja viem čo ešte iné, čo nevyužívame a utŕžené peniaze dať tým, ktorí to potrebujú? Ktorých vidíme, že majú pomenej? Možno aj zo známych v našom okolí by sme takých našli. Veď aj v Biblii je zaznačené, že chudobných máme stále medzi sebou. (Ev. Matúša 26, 11) Alebo sa sami pokladáme za nemajetných a očakávame, že my máme byť tí obdarovaní? Ak patríme do prvej skupiny, tak sa pýtam. Nebolo by nám tých peňazí ľúto? Nenahovárajme si, že v dávnych časoch, kedy ľudia nevlastnili toho toľko čo my, nemali problém sa toho mála vzdať. Neznižujme sa k úsudku, že však čo, mali dve hlinené nádoby, tak jednu vzali a predali, no a peniaze potom rozdali. Nie sme poväčšine tiež takí istí obyčajní ľudia ako oni? Prevažne žijeme od výplaty do výplaty, či od dôchodku k dôchodku. Nevlastníme ani "tryskáče" ani vily pri mori. Tiež nás každé usporené euro poteší. A vtedy určite aj ich, ten malý peniaz, či iný statok, ktorý horko ťažko získali potešil. Podstata ľudí je nemenná. Veď si len predstavme, že ako si vieme všetko to, čo sa týka vlastnenia nejakej veci obhájiť. Napríklad. Bývate v dome a je zber železa. Vy povedzme, ako manželka chcete vyhodiť nejakú rúrku, ktorá sa vám roky "popletá" popod nohy a manžel už zďaleka kričí, že čo to robíte, že to sa mu ešte zíde. No opak je pravdou a bude tam ďalších x-rokov. A len takýchto drobností s nepatrnou hodnotou na ktoré nedáme dopustiť je nespočetne. Čo už potom ten väčší majetok? Napríklad pole? Máme nevyužitý pozemok, možno kúpený, možno po niekom zdedený, alebo možno po rodičoch. Roky to vlastníme, do budúcna možno pre deti šetríme a napĺňa nás to pocitom nejakej finančnej zábezpeky. Rodičia dobre gazdovali, pole pre nás uchovali a ani v čase finančnej núdze, ktorá možno aj ich neraz prikvačila to nepredali. Tak isto ani my nevieme, že čo nás ešte čaká a doma vypestované je predsa len iné, ako to  z obchodu. Tieto logické a ľudsky pravdivé úsudky nás vnútorne poväzujú a keďže to nechceme teda len tak "prehajdákať", tak latka nepredajnosti je nastavená pomerne vysoko. No a potom v Biblii čítame to začiatkom spomenuté Slovo. Dokázali by sme teda urobiť tak isto, ako tí prvotní, ešte pre pravdu Božiu zapálení kresťania? Ak sa teda hlásime k Jeho ozajstným nasledovníkom. Konfrontujme teraz toto Slovo s našim poznaním. Na tomto príklade si myslím, že dobre vidno, ak sa teda skutočne do seba pozrieme, že ako je to s tou našou láskou k "majetku". Ono je všetko v pohode dovtedy, pokiaľ sa nejedná o náš majetok. Presne, ako z rozprávky Cisárov pekár: "Ono se dá leccos prominout, ale jakmile se někomu z nás sáhne na majetek, tak to se prosím nedá trpět." A tu na náš majetok "šahá" Duch Boží skrze Slovo. Či zase až takí veriaci ešte nie sme? 🙂

A to bolo len "trááááápne" pole. Slovo dom, či iná nehnuteľnosť sa až bojím vysloviť, ehm teda napísať. Veď to je potencionálna strecha nad našou hlavou. Veď čo ak...? Všeobecne vieme, že vlastniť nehnuteľný majetok je omnoho lepšie, ako hnuteľný. Povieme si. Toľko iných vecí by sme mohli za to mať, či toľké peniaze by sme zaň mohli utŕžiť a máme to dať všetko iným? Čo sme pochabí? Možno sme v tom dome vyrastali a máme naň super spomienky. Poznáte v okolí nejakého núdzneho známeho, ktorému by ste dali všetky vaše peniaze utŕžené z predaja povedzme rodičovského domu a ktorý by ich bol podľa vášho uznania pomyselne hodný? Asi ťažko, nočak? A nie ešte k tomu niekomu úplne cudziemu. Veď predsa len veľké pochybnosti by sme často krát mali aj pri vlastných deťoch, že či to dobre podľa našich predstáv využijú a či sa o to budú dobre starať. Aspoň tak ako my. 🙂 Kto by už len nehnuteľné veci predával, si povieme?! Ono tých dôvodov, ktoré si radi nájdeme je omnoho viacej a teda na to všetko môžem povedať jedine nasledovné. No riadne sme sa tu zabývali s naším majetkom, všakže? Hoc ľudia vlastnili niekedy menej ako dnes, ale tiež to bolo ich a tiež na tom lipli. No, nejdem to ďalej rozoberať. Tú ustrašenú skratku "čo ak" by sme mohli použiť na veľa príkladov. A v neposlednom rade. Nezaujímalo by nás tiež aj to prerozdelenie našich majetkov? Nechceli by sme rozhodovať aj my o tom, že kde pôjde útržok z našich peňazí? Spoľahli by sme sa na iných, že rozhodnú správne?

Ono v Biblii je napísané, že ľudia predávali, prinášali, skladali a podobne. Je jednoduché povedať si, či pomyslieť - no čo predal pole či dom, však pohoda nie, keby som mal nazvyš, tak aj ja predám... To je síce fakt, ale uskutočnenie už také jednoduché nemuselo byť. A to hovorím o kresťanoch. Ľudia boli rôzni vtedy a sú rôzni aj dnes. Veď napokon, hneď na začiatku piatej kapitoly sa o takých píše. Volali sa Ananiáš a Zafira. Tí už duchovne jednotní spolu s ostatnými ochotnými darcami neboli. A ako dopadli? Tak o tom, ak Pán Boh dá napíšem niečo nabudúce.

Ak sa Ti človeče zdal byť článok zaujímavý, tak ho zdieľaj ďalej...

Komentuj

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.