V minulom článku som "riešil" vodný krst pokánia a dnes by som sa zase chcel s pomocou Božou pozrieť na krst Duchom Svätým.

Takže. V Biblii čítame, že keď bol Duch Svätý prvotne zoslaný na apoštolov, tak sa na nich usadil v podobe akýchsi rozdvojených jazykov a že odrazu aj oni nato tiež začali hovoriť úplne cudzími rečami bez toho, aby sa ich niekedy vôbec učili. (Skutky 2, 3-4) Teda povedzme po nemecky, po anglicky, po španielsky atď. No a všetci prítomní Španieli, Angličania či Nemci nachádzajúci sa v ich blízkosti im samozrejme rozumeli. 🙂 Jazyky, ktoré tu uvádzam sú však kvôli lepšiemu pochopeniu tejto veci vymyslené. Tie, vo verši spomenuté, boli samozrejme jazyky okolitých národov, ktorých občania sa tam práve nachádzali a sú uvedené v Biblii. Aby to však s tými jazykmi nebolo až také jednoduché, tak aj v tejto oblasti existujú určité rozdiely. Sú totižto jazyky, ktoré nám slúžia na vzájomné medziľudské dorozumievanie sa a sú aj jazyky pomocou ktorých komunikujeme priamo s Pánom Bohom. Áno-áno aj o týchto druhých niečo napíšem, ale až neskôr. Ak by sme teda tento vonkajší prejav zoslania Ducha, teda to hovorenie inými rečami zobrali ako nejakú bernú "mincu", tak potom by bolo pre nás vskutku veľmi jednoduché identifikovať, že kto toho Ducha Svätého má a a kto nie. Kto ním pokrstený je a kto nie. Však ľudia sa veľmi radi predvedú... No, ale až také jednoduché, ako sa na prvý pohľad môže zdať, to s týmito vecami vôbec nie je. Mnohí veriaci sú totižto v Jeho "priazni" aj vtedy, keď spomenutými jazykmi nehovoria. Preto to tu náhle stopnem, aby som veci zbytočne nepredbiehal a prv ešte pospomínam všeličo iné. No k tejto nepochybne zaujímavej súčasti takzvaných darov Ducha Svätého sa určite ešte vrátim.

Kým pozemský krst vodou na znak nášho pokánia bol navonok charakterizovaný nejakým viditeľným technickým úkonom a prvotným uvedomením si toho, že "prepáč Pane Bože za to moje doterajšie životné chaosenie" a následným našim vyznaním, že "stop svetu, už chcem kráčať len za tebou Pane Ježiši" 🙂 , tak pri veciach súvisiacich s duchovným krstom už navonok nič nie je tak technicky viditeľné, nejaké viditeľné rozdvojené jazyky sa na nás už neusadia, ale všetko prebieha vo vnútri človeka a ide skutočne o riadnu zmenu v našom živote. Zmenu, ktorá tiež aj navonok riadne ovplyvní naše správanie a celý náš vonkajší "imidž". V Biblii nejakú exaktnú definíciu, alebo bližší popis tohoto krstu, ako je v úvode spomenutý nenájdeme a tak isto aj zmienka o tom, že budeme pokrstený Duchom Svätým je len v tomto jednom nasledujúcom verši, ktorý mimochodom poznáme už aj z minula. Ja vás krstím vodou na pokánie, ale Ten, ktorý prichádza za mnou, je mocnejší ako ja; nie som hoden niesť Mu sandále; On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom. (Ev. Matúša 3, 11) Tak isto v Biblii nieje ani nejak exaktne zadefinované, že kto Ho má a kto ešte nie a preto všetky tie naše ľudské predpoklady vychádzajú iba z tých, poviem tak, že logicky a kontextuálne z nej vyplývajúcich skutočností. 🙂 Postupne, ako píšem si uvedomujem, že táto téma je na také "laické" popísanie príliš veľmi zložitá a obsiahla, pretože mnohé duchovné veci zo sebou vzájomne súvisia. Tak isto pre dobré pochopenie určitých súvislostí by bolo potrebné ich povedať všetky hneď naraz a nie ich takto písať postupne. Tu sa už totižto od čitateľa vyžadujú určité Duchovné "znalosti", ktoré práve ten Duch Svätý 🙂 o ktorom píšem, postupom času nám ľuďom zjavuje. Takže pri ich laickom opisovaní si teda s pomocou Božou zvolím nejakú tú moju, akú-takú logickú postupnosť. Asi najsprávnejšie bude najprv popísať to, že kto to ten Duch Svätý vlastne je, ako pôsobí a čo nám udeľuje, aby sme o Ňom získali určitý ucelený obraz a až niekde potom nakoniec niečo napíšem priamo o tom Jeho krste. Kvôli tomuto je preto na každom jednom z nás, ktorí tieto božie veci berieme skutočne aj vážne, aby sme sa nad nimi aj poriadne zamýšľali a aby sme pri ich rozsudzovaní prosili Ducha Svätého 🙂 o múdrosť. Toto, čo budem spomínať predstavuje len môj osobný názor na uvedené skutočnosti, ktorý je zapísaný na základe mojich osobných skúseností a práve preto si aj myslím, že na túto tému budeme bezpochyby ešte vo svojom živote počuť veľa rôznych názorov. No a hádam poslednú vec, ktorú chcem ešte ozrejmiť je tá, že v Biblii sa spomína Duch Boží a Duch Svätý. Duch Svätý je náš radca, ktorý nám bol zoslaný po Ježišovej smrti, ako aj hneď budem písať a Duch Boží je proste istá "časť" samotného Boha, ktorá vždy pôsobila ako viditeľný prejav Jeho blízkosti v našich životoch. Toto moje tvrdenie teraz potvrdím týmito dvoma veršami. Či neviete, že ste chrám Boží a Duch Boží prebýva vo vás? (1 Korintským 3, 16) Alebo. Boha nikto nikdy nevidel; ak sa milujeme, Boh zostáva v nás a Jeho láska je v nás dokonalá. (1 Jánov 4, 12) Takže, Duch Boží a Pán Boh je v určitom zmysle tá istá bytosť.

No, ale vrátim sa späť k Ježišovi. Keď bol Ježiš pokrstený, hneď vystúpil z vody, a hľa, otvorili sa nebesá a videl Ducha Božieho, ktorý zostupoval ako holubica a prichádzal na Neho. A hľa, z neba bolo počuť hlas: Toto je môj milovaný Syn, v ktorom sa mi zaľúbilo. (Ev. Matúša 3, 16-17) Z týchto dvoch veršov vidíme, že akonáhle bol Pán Ježiš Jánom pokrstený krstom pokánia, tak zostúpil na Neho Duch Boží v podobe holubice. Holubice preto, lebo podľa Písma holubica nie je falošná, ako neskôr nato spomenul aj sám Pán Ježiš. (Ev. Matúša 10, 16) Takže ani samotný Ježiš teda nebol voči nám v ničom falošný. Samotný akt zosadnutia tohto "operenca" na Ježišovu osobu mal zjaviť ľuďom len to, že toto je Duchom Božím naplnený človek. Že sa vlastne pozerajú na Boha so všetkými Jeho dokonalými vlastnosťami. (Ev. Jána 14, 10) Čiže pod tou holubicou si tak isto môžeme predstaviť aj nejaký symbolický akt "krstu" Ježiša Duchom Svätým. Ale ide čisto len o obraz a preto to hneď teraz vysvetlím. Prv, než sa Pán Ježiš narodil do ľudského tela, tak predsa aj On bol duchovnou bytosťou, ktorá prišla priamo od Pána Boha a preto určite aj On toho Ducha Božieho mal. Teda to Jeho opätovné zoslanie pred očami ľudí malo poslúžiť na úplne iný účel. A to taký, že týmito dvoma krstami mal Pán Ježiš naplniť istú spravodlivosť, ako som už spomenul aj minule. Proste mal byť pokrstený a to od menšieho krstu po väčší. Od menej významnejšieho po významnejší. Pán Ježiš nám šiel vo veciach duchovných, ale aj telesných príkladom. On vo vnútri veľmi dobre vedel, že kto je, od koho prichádza, kam ide, čo sa od neho očakáva a ako skončí. Vedel, že všetko musí podstúpiť tak, ako to od Neho očakával Jeho nebeský Otec. Preto nám prostredníctvom takýchto počinov išiel príkladom. Jednoducho chcel, aby sme aj my tak činili. Tým, že verejne začal pôsobiť až po týchto krstoch nám tak vlastne "potichu" naznačil ešte aj to, že na svedeckú službu budeme aj my dostatočne dobre pripravení až vtedy, keď tieto dva úkony absolvujeme so všetkým, čo k nim patrí. Proste, aby sme v našom živote viery boli pevní, neklátiví (1 Korintským 15, 58) a spôsobní na všetko dobré (2 Timoteovi 3, 17) , teda aj na svedeckú službu, tak musíme aj my byť najprv naplnení Duchom Svätým a Jeho múdrosťou, aby sme zbytočne duchovne "nechaosili" a tak nevydávali zlé svedectvo o Našom Bohu, ale aj o našej viere. Nasledovné teraz napíšem obrazne: "Keď už aj Pán Ježiš raz verejne vystúpil, teda keď už nadišiel ten Jeho správny čas, ktorý mu nepochybne ten Duch "Svätý" zjavil, tak už išiel s príslovečnou kožou na trh. Už si bol všetkým tým, čo má zvestovať istý a do konca svojho života to tak bez odbočenia naľavo či napravo neprestajne aj robil." Samozrejme, že On to robil, ako som už povedal z pozície Božej. Teda vedel, že čo robí či pre koho to robí a preto sa nemusel v ničom utvrdzovať. A tak isto ani žiadneho Ducha Svätého o to prosiť nemusel, keď sám od Boha prišiel a sám Ho mal. To, že som to tak obrazne napísal bolo len kvôli poukázaniu na to, že tak isto ako On, máme činiť aj my. My tiež musíme najprv duchovne vyzrieť, aby sme tak potom mohli skutočne prinášať vieru do životov okolitých ľudí. To je zákonitosť všetkého v prírode. Aj taká hruška na strome bude dobrá až vtedy, keď raz dostatočne vyzrie. Keby sme ju zo stromu, teda z toho jej životodarného kmeňa odtrhli skôr, predčasne a následne ju okúsili, tak sa z tej jej nezrelej chuti zmraštíme a ona potom nezjedená a nechutná bude vyhodená preč. 😉 Proste to nebude "ono". No a preto, aby sme aj my poriadne vyzreli, tak musíme prijať toho Ducha Svätého, ktorý nás vo veciach viery musí najprv dostatočne utvrdiť i usmerniť.

Po Ježišovom ukrižovaní nám teda Pán Boh zase zoslal iného učiteľa-radcu a od vtedy nám vlastne zjavuje svoju pravdu skrze Jeho meno. Teda meno pána Ježiša Krista, ako je napísané aj v nasledujúcom verši. Ale Radca, ten Duch Svätý, ktorého pošle Otec v mojom mene, Ten vás naučí všetkému a pripomenie vám všetko, čo som vám hovoril. (Ev. Jána 14, 26) To znamená, že aby sme my mohli vôbec prijať toho, nám poslaného radcu, tak musíme najprv uveriť v Pána Ježiša. Lebo ak nám Ho Pán Boh posiela v Jeho (rozumej Ježišovom) mene a my v Neho (rozumej Ježiša) neveríme, tak máme v tejto veci jednoducho smolu. Jeho múdrosť, ovocie a dary (všetko ešte neskôr pospomínam) budú existovať pomimo nás. Mimo nášho života. Potom našimi radcami budú vskutku len tí okolití hriešni ľudia. A to či už z  radov domácich alebo známych...

Na základe uvedeného teda konštatujem, že pre každého kresťana je bytostne dôležité, aby si toho nášho radcu od Pána Boha vyprosil. Však je aj napísané: "Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá Otec nebeský Ducha Svätého tým, ktorí Ho prosia?" (Ev. Lukáša 11, 13) Je zaujímavé, že kým nám bolo povedané, aby sme sa za dar Ducha Svätého modlili, tak apoštolovia samotní Ho mali len očakávať. Na nich bol zoslaný "automaticky". Ale to vôbec nevadí, pretože nejako bolo treba začať. 😉 To bola len taká vsuvka. 😉 Ak niekto o Ducha Svätého neprosí, tak zrejme je len vlažne veriaci a teda hlbšie Pána Boha spoznať asi viacej netúži. Jemu zrejme stačia vedomosti o Ňom získané len z kostola, či nejakého iného zdroja. A samozrejme tým pádom ten dotyčný jedinec ani nechce spoznať hĺbky božie, teda všetky tie múdre veci, ktoré nám chce do nášho života dať a ktoré nám umožnia vidieť svet okolo nás a tak isto aj nás samotných v úplne inom svetle. Ešte inak povedané, netúži po duchovnom zraku, ktorý mu Duch Svätý "ponúka". S Jeho múdrosťou už totižto začneme vidieť veci života s omnoho väčšou "rozlišovacou" schopnosťou oproti tej, ktorú nám poskytuje naše svedomie alebo naše skúsenosti. Tieto dve posledne spomenuté nám v podstate vymedzujú len určité hranice, aby sme vedeli, že čo je ešte dobré a čo už nie, konať v tomto svete. Duch Svätý však skúma aj spomenuté hĺbky Božie, ako je napísané v nasledujúcom verši. Boh totiž zjavil nám to Duchom; lebo Duch skúma všetko, aj hĺbky Božie. Veď kto z ľudí vie, čo je v človeku, ak nie duch človeka, ktorý je v ňom? Tak ani veci Božie nepoznal nikto, iba Duch Boží. (1 Korinstským 2, 10-11) Preto ak sa nám v týchto duchovných veciach nedostáva múdrosti, napríklad že prečo by sme toho Ducha Svätého vlastne mali chcieť, tak si ju máme prosiť od Pána Boha, ako sa píše v liste Jakuba (Jakub 1, 5-8) a dostane sa nám jej. Alebo ešte inak povedané, ak napríklad v našom telesnom živote chceme niečo skutočne dosiahnuť, tak po tom ideme "stoj čo stoj". No a tak isto by to malo byť aj v duchovnej oblasti.

Teraz prejdem k opisu tých viditeľných prejavov moci Ducha Svätého v našom živote. Ako prvý, by som teda medzi ne zaradil tento nasledovný. Ale prijmite moc Ducha Svätého, ktorý zostúpi na vás, a budete mi svedkami aj v Jeruzaleme, aj po celom Judsku, aj v Samárii a až do posledných končín zeme. (Skutky 1, 8) Znak, že sme prijali moc Ducha Svätého, alebo inak povedané, že sme ním boli pokrstení sa na našom živote prejaví napríklad aj v podobe toho, že začneme zvestovať ľuďom okolo nás Slovo Božie, pretože vo vnútri už budeme cítiť, že ďalej v živote mlčať už nemôžeme. Pozor! Toto zvestovanie už však nebude predstavovať len nejaké rozumové a silené hovorenie naučených biblických právd (niekedy dávno to možno bolo aj typu, že vyvraždíme vás, ak neuveríte ;-)), ale tá túžba svedčiť a poukazovať na Pána Boha bude vychádzať priamo z nášho vnútra, pretože sme tie pravdy aj skutočne pochopili. Bude to niečo, čo my sami bez akéhokoľvek nútenia budeme chcieť robiť, pretože v týchto veciach nás ten Duch úplne naplní a utvrdí. Jeden to pritom bude robiť tam, iný zas inde, proste kde kto ako bude povolaný.

Druhý, nemenej dôležitý prejav pôsobenia Jeho moci v našom živote sa zas nazýva ovocie Ducha. Ale ovocie Ducha je: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, nežnosť, dobrotivosť, vernosť, krotkosť, zdržanlivosť. Proti takýmto nie je zákon. Tí, čo prináležia Kristovi Ježišovi, ukrižovali si telo s vášňami a žiadosťami. (Galatským 5, 22-24) Toto sú ďalšie identifikačné črty tých, ktorí sa nechávajú viesť Duchom Svätým. Sú to ľudia, ktorí slovom aj skutkom úprimne veria v Pána Ježiša a všetky tieto uvedené veci sa snažia aplikovať nie len vo svojich osobných životoch, ale aj vo svojom každodennom medziľudskom styku. Tak isto aj všemožne túžia po týchto cnostiach, pretože dokonale chápu tú ich hodnotu, ktorú oni pre nich predstavujú. 

Ďalšou vecou, ktorú nám Duch Svätý ponúka sú Jeho dary. Tie predstavujú určitým spôsobom navonok viditeľné prejavy pôsobenia Jeho moci v našich životoch. Pre mnohých ľudí však aj tak bývajú tieto vonkajšie prejavy "neviditeľné", pretože ich vďaka svojej nevere alebo svojej kresťanskej vlažnosti nedokážu správne rozpoznať. A keď už aj niečo rozpoznajú, tak zas poriadne ani nevedia, že komu to majú pripísať na "triko". Či šťastiu, či nadpriemernej inteligencii daného jedinca, alebo napríklad nejakej nadprirodzenej moci. Tieto dary nám Duch Svätý rozdáva podľa svojho vlastného uváženia, teda osve (1 Korinstským 12, 11) , pretože On sám je samostatná jednotka nám nepodliehajúca. Duch Svätý sa nám jednoducho nedá skrotiť, ako napríklad nejaké divé zviera a ani "netancuje" tak, ako my "pískame". Avšak v určitých situáciách, ako uvediem nižšie, dokáže spraviť aj "výnimku". 😉 Myslím si, že každý človek, ktorý sa úprimne snaží nasledovať Pána Ježiša a prosí Ducha Svätého o nejaký dar, tak mu Ho aj dá. A keď neprosí, tak mu ho zas nedá, alebo dá aj tak, keďže On rozhoduje osve. 😉 Ak mu ho však nedá, to však zas neznamená, že v jeho živote už nebude viacej prítomný. Vravím sú to dary a nie podmienka nášho spasenia. Keďže Pán Boh nás vnútorne preskúmal (Žalmy 139, 1) tak vie, že kto na čo máme a ktovie, možno aj podľa toho niekedy nadelí. Ak je niekto od "nátury" smelý, tak mu dá dar reči lebo vie, že sa nebude báť hovoriť. Niekto má šikovné ruky, tak mu vnukne múdrosť pri práci niekde v "zázemí". Spomenuté však neznamená to, že nemôžeme prosiť aj o iné dary, ako nám Duch nadelil. Slovo Božie nám hovorí, že jednému je dané to a inému zas iné a to všetko v tom istom Duchu. No, ale najlepšie bude, keď si to priamo prečítame. Lebo rozdelené sú dary milosti, ale ten istý je Duch; a podelené sú prisluhovania, ale ten istý je Pán; a podelená je pôsobnosť, ale ten istý je Boh, ktorý pôsobí všetko vo všetkých. A každému je daný prejav Ducha na (všeobecný) úžitok; lebo jednému sa dostáva od Ducha reč múdrosti, inému slovo známosti od toho istého Ducha, inému viera v tom istom Duchu, inému zas dar uzdravovať v jednom a tom istom Duchu, inému opäť schopnosti činiť divy, a zas inému prorokovať, opäť inému rozlišovať duchov, inému druhy jazykov a inému vykladať jazyky. (1 Korintským 12, 4-10) Teda to, že niekto nehovorí jazykmi, ako napríklad hovorili učeníci po zoslaní, ešte neznamená to, že nemá Ducha Svätého. Každý človek, ktorý si od Ducha tieto dary vyprosuje môže obdržať rôzny z nich. To, aký z nich dostane je však na samotnom Duchu. A keďže sme všetci jedno telo v Kristovi Ježišovi, ako je napísané tu: "Lebo ako telo je jedno a má mnoho údov, ale všetky údy tvoria jedno telo, aj keď ich je mnoho: tak aj Kristus. Veď aj my všetci v jednom Duchu sme boli pokrstení v jedno telo, či Židia alebo Gréci, či otroci alebo slobodní; a všetci sme boli napojení jedným Duchom. A veď ani telo nie je jeden úd, ale mnoho (údov)" (1 Korintským 12, 12-14) , tak každý jeden z nás má bezpochyby niečo, čím môže poslúžiť na tej spoločnej božej vinici. Mať však takéto dary je veľká zodpovednosť a preto by sme mali neustále prosiť aj za ich rozumné využitie. V Biblii je napísané, že prioritne máme horliť za dar proroctva, pretože to buduje cirkev božiu. Kto napríklad hovorí jazykmi, tak buduje predovšetkým seba samého. (1 Korintským 14, 4) Preto, ak sa modlíme za spomenutý dar jazykov, tak by sme sa mali modliť aj za to, že nech ich niekto dokáže aj správne vykladať, aby to pôsobilo k všeobecnému úžitku. Darmo povieme 10 000 slov, keď im nikto nebude rozumieť, ako nám vraví aj apoštol Pavol. (1 Korintským 14, 18-19)

Ešte chvíľku vydržte a pomaly sa dostanem aj ku tomu samotnému krstu. Ako som už povedal, kvôli absencii nejakej presnejšej definície vychádzam len z biblického kontextu a z osobných skúseností, ktoré verím tomu, že mi On sám, teda ten Duch Svätý zjavil. Duch Svätý je už teda tu medzi nami a ako na prvých zosadol na apoštolov. Ten viditeľný prejav v podobe spomenutých rozdvojených jazykov bol len akýmsi prvotným vonkajším prejavom toho, že už prišiel sem medzi nás na túto zem. Od vtedy tu pôsobí, ako náš radca a utešiteľ. Podľa Biblie, prvotní apoštolovia mohli ďalej odovzdávať Jeho dary kladením rúk na osoby, ktorým ich chceli udeliť. To je veľmi zaujímavý poznatok, pretože ako som už aj vyššie uvádzal, podľa Biblie Duch Svätý dáva dary osve. No, ale ako sa zas píše inde: "Duchovia prorokov poddávajú sa prorokom." (1 Korintským 14, 32) , aby nevznikol neporiadok, ako nám zase hovorí nasledujúci verš: "Lebo Boh nie je Bohom neporiadku, ale pokoja." (1 Korintským 14, 33) Preto to zhrniem a nasledovne laicky zadefinujem. 😉 Ak Duch Svätý vidí, že tá daná osoba je úprimná pred Bohom, tak jej ide do určitej "miery" po vôli. Teda, keď On napríklad vtedy videl tú ich (apoštolov) skutočnú, nefalšovanú vieru, tak sa im podvolil. To znamená, že zostúpil aj na tých, ktorých si oni vybrali. Usudzujúc z reálneho života a na základe niektorých Biblických príbehov si myslím, že tento spôsob udeľovania Ducha bol výsadou prevažne len týchto prvotných apoštolov, pretože títo ľudia, ktorí sa s Ježišom stretávali už od počiatku Jeho verejného vystúpenia a ktorých si aj On sám vyvolil, boli úprimní pred Bohom a boli aj horliví za Jeho veci. Potom však, ako títo apoštolovia pomreli, tak začala ľudská horlivosť v takejto miere zrejme pomaly, ale isto upadať a preto aj takýto spôsob udeľovania Ducha prestal byť "bežným". Nikdy som ani ja sám takéto niečo nevidel a ani nikoho takého, ktorý tak koná nepoznám. Týmto však netvrdím, že takí ľudia neexistujú. Ani nič neposudzujem, len sa snažím nejak pomenovať veci. Z reálneho života a zo spomenutých biblických príbehov totižto častokrát vyplýva to, že ak nie sme priamo pri "zdroji zázrakov", tak už nie sme ani takí horliví. Proste sila Ježišovho Ducha určite v nemalej miere ovplyvňovala vieru, ale aj činy tých prvotných apoštolov, Jeho to bývalých učeníkov. Ale pre poriadok, to aj tak poviem radšej takto. Vieru každého človeka vidí sám Pán Boh a aj Duch Svätý a tí sa určite rozhodnú správne. Jedno však viem isto, že ešte aj v dnešnej "chladnúcej" dobe je stále veľmi veľa úprimne veriacich ľudí, na ktorých životoch tú prítomnosť Ducha Svätého možno vidieť. Ja sám mám osobné skúsenosti s tými, ktorí majú dar múdrosti.

Preto ten krst zadefinujem asi takto. Keď skutočne uveríme, tak nám Duch Svätý mnohé veci začne zjavovať do hĺbky. My tak potom postupne rastieme vo viere, postupne dozrievame, ako tá vyššie spomenutá hruška 🙂 a keď to všetko dospeje do určitého "správneho" bodu, do toho správneho času, ako píše aj kazateľ (Kazateľ 3, 1) , tak Duch Svätý nás pokrstí tým, že nám dá vnútorne jasne a zrozumiteľne pocítiť, že už musíme vyjsť z "ulity". Že už proste musíme začať svedčiť a žiť život viery. Teda nastane pri nás niečo také, ako nastalo pri zoslaní holubice na Ježiša. Do určitej doby, kým mimochodom Pán Ježiš ešte aj fyzicky nedospel, tak o ňom nebolo vôbec počuť. No potom, po Jeho "pokrstení", keď už verejne vystúpil, tak vo viere i pravde božieho Slova stál celý utvrdený až do konca svojho života. No a tak isto rastieme vo viere aj my a to až do bodu, kedy vnútorne na základe Ducha pochopíme, že už musíme svedčiť. To je podľa mňa ten krst Duchom. Akýsi bod zvratu, kedy už vystúpime na pole pôsobnosti na základe toho, že nám to vnútorne veľmi jasne "dopne". Vyjdeme teda na božiu vinicu, na božiu roľu a začneme rozsievať zrná... Teda krst Duchom Svätým nie je ohraničený na nejaký konkrétny časový úsek, ktorý si my sami zvolíme, ako pri krste pokánia, že budúci týždeň v stredu sa idem dať pokrstiť, ale príde do našich životov vo finálnom (samotné finálne štádium neexistuje, keďže kráčanie s Ježišom predstavuje neustály rast vo viere, ale je tým myslená tá zásadná zmena v našom osobnom živote viery) štádiu nášho budovania sa na dospelého bohabojného človeka. Každý jeden veriaci človek pritom prichádza do tejto fázy v inom čase, závisiac to od miery jeho viery a poddajnosti voči Pánu Bohu. Teda keď už do tej fázy prídeme, tak potom nám už Duch Svätý, ak bude chcieť, môže udeliť aj nejaký ten duchovný dar. Ešte ináč povedané, pokrstenie Duchom nastáva vtedy, keď vnútorne pocítime, že už jednoducho nemôžeme vo veciach viery mlčať. To je ten signál, že sme boli pokrstení. Samozrejme podľa mňa. 😉 Kedy už svedčiť nebudeme nasilu z vedomosti, z nejakej cirkevnej povinnosti, ale z vnútra a z presvedčenia. Duch Boží je síce v našich životoch prítomný počas celého nášho rastu, ak za Jeho prítomnosť teda aj prosíme, však ako ináč by sme mohli vôbec vo viere rásť 😉 , no pokrstí nás až vo "finálnej" fáze našej premeny na nového človeka. Tak isto to bolo aj pri apoštoloch. Až keď na nich zostúpil, tak vyšli z "ulity". Ak by to totižto urobil skôr, tak je veľká pravdepodobnosť, že by sme to všetko správne nepochopili a tak by sme mohli byť na ten náš dar napríklad namyslený, čo by navonok fakt nepôsobilo dobrým dojmom. A to si nemyslím, že by to tak chcel. Veď ako už bolo vyššie napísané, Pán Boh je Bohom poriadku, pokoja a nie chaosu. A preto z toho vyplýva aj to, že za duchovné dary sa modlia len ľudia, ktorí chápu o čo v nich "ide". Tak isto si myslím, že Pán Boh nedá dar Ducha niekomu, kto v Neho vôbec neverí. A tak to zhrniem. Toto čo som tu teda uviedol, predstavuje určitý "súbor" okolností, ktoré musia v živote veriaceho človeka nastať, aby teda mohol byť vôbec pokrstený Duchom Svätým. Vychádzal som z Biblie a všetky verše, kde sa slovo "krst" spomína sú tu spomenuté. To znamená, že každý jeden z nás, ktorý sa nejak snaží slovne opísať podstatu tejto témy, tak zákonite musí čerpať len z nich. Tak isto keď Ján hovoril ľudom, že Ježiš ich bude krstiť Duchom Svätým, tak to myslel plošne, čiže každý, kto skutočne uverí, tak bude svojim časom aj Duchom pokrstený. Pozor! Neznamená to automaticky, že dostane aj nejaký Jeho dar. Ten dáva Duch podľa seba, ako som už spomenul vyššie.

No lenže, aby všetko toto spomenuté nebolo až také "jednoduché", tak v Biblii je napísané aj nasledovné. Jedná sa o hymnu lásky, kde sa píše, že keby človek vedel aj prorokovať, alebo že keby vedel hovoriť jazykmi, či keby svojou vierou hory prenášal a lásky by pritom nemal, tak nič nieje. Z toho vyplýva, že aj keď tieto dary dáva Duch Svätý veriacim ľuďom, tak ak nemajú lásky k druhým, tak oni sami nič nie sú a nič im to v konečnom dôsledku ani nepomôže. Z toho teda vystáva otázka, že ak nemajú lásky, tak ako si potom môžu v pravde žiadať nejaký ten dar Ducha, aby teda mohli tým druhým duchovne slúžiť? Alebo, že ako im ho môže vlastne ten Duch Svätý udeliť, keď vidí, že nemajú lásky? Môžu byť, alebo sú takí ľudia vlastne veriaci? Myslím si, že áno a možno, že práve tento typ ľudí predstavuje tú drvivú väčšinu veriacich. Veď nasledovať Krista je osobné vedomé rozhodnutie každého veriaceho človeka. A tak isto je tiež pre nás hriešnikov veľmi ťažké po citovej stránke napríklad milovať nepriateľa, alebo osobu, ktorá nám ustavične robí zle. Je to teda len a len o našom rozhodnutí, len a len o našom modlení sa za to a o našom ustavičnom zdokonaľovaní sa v tejto veci, pretože s tou láskou to hádam nikdy nebude z našej strany dokonalé. A preto ak Duch vidí, že ten dotyčný jedinec je úprimne veriaci aj keď nejakú tú lásku ešte vo väčšej miere k iným neprechováva, tak mu ich dá. Veď napokon je napísané, že Boh je láska (1 Jánov 4, 8) a tá Jeho láska prikrýva množstvo našich hriechov, medzi ktoré patrí (1 Petrov 4, 8) aj naša malá a nedokonalá láska voči druhým. To podľa mňa všetko vysvetľuje. (Všetko toto zdanlivé "veršíkové" zamotanie je uvedené len pre zaujímavosť a je na viere každého, že ako to bude ponímať.)    

No a na záver poviem už len zopár doplňujúcich faktov. 🙂 Ako prvý je nasledovný. Ježiš bol plný Ducha, zhasínajúci knôt neuhasil, nalomenú trstinu nedolomil, spravodlivosti dopomáhal k víťazstvu (Ev. Matúša 12, 20) , ale aj tak napríklad o ňom povedali, že je žráč a pijan vína. (Ev. Matúša 11, 19) Teda ani tie spravodlivé a múdre vonkajšie prejavy Ducha nie sú zárukou toho, že ich tí druhí budú aj skutočne schopní rozpoznať, ako som už vyššie uviedol. Ďalším faktom je to, že žiť život viery sa bez moci Ducha Svätého absolútne nedá. Ak totižto Duch Svätý nebude našim každodenným radcom, tak potom určite nebudeme vedieť skutočne správne rozlišovať veci do hĺbky a tak isto nebudeme vedieť, že po čom lepšom máme vlastne túžiť. No a posledným faktom je to, že aj tú mieru aplikácie tých dobrých vecí do našich životov určuje predsa len naša viera a naše odhodlanie vydržať kráčať za Ježišom až do konca nášho života. Teda to, že nakoľko tomu všetkému veríme a nakoľko sme odhodlaní to všetko prijať a aj aplikovať v našich životoch. Je to zvláštne, ale toto všetko sa bude diať aj napriek tomu, že budeme úprimne veriť, alebo že budeme veci vedieť rozlišovať do hĺbky. Stále žijeme totižto len v tomto hriešnom tele, len v tomto hriešnom svete a preto treba mať na pamäti, že keď na chvíľu poľavíme, tak náš úpadok v duchovných veciach nenechá na seba dlho čakať. A to aj s jazykmi, aj s proroctvami či inými duchovnými darmi. Ak sa teda odchýlime od tých božích ciest... My síce budeme veľmi jasne vidieť všetko to zlo naokolo, všetky tie pokušenia, ale aj ono či ony budú zase "vidieť" tiež aj nás. A všetko to zlé tak bude okolo nás neustále obchádzať, ako biblický "revúci lev" čiže diabol, hľadajúci naše slabiny, aby nás zviedol z cesty. Myslím si, že už nemá ďalej význam uvádzať, že čo to znamená byť pokrstený Duchom Svätým. Jednoducho to znamená, prežitie nejakého vnútorného zlomu, kedy zatúžime žiť tak, ako žil Kristus. A to vskutku nastane len u tých, ktorí skutočne uveria, ktorí sa Bohu skutočne podrobia a ktorí sa nechajú pokrstiť. Veď je aj napísané: "Kto uverí a bude pokrstený, bude spasený, ale kto neuverí, bude odsúdený." (Ev. Marka 16, 16) Podľa toho poznávame, že zostávame v Ňom a On v nás, že nám dal zo svojho Ducha. A my sme videli a svedčíme, že Otec poslal Syna svetu za Spasiteľa. Kto vyznáva, že Ježiš je Syn Boží, v tom zostáva Boh a on v Bohu. (1 Jánov 4, 13-15)