Keďže v pomerne veľa veršoch Biblie sa spomína ľudský jazyk tak môžeme konštatovať, že v živote človeka, najmä teda veriaceho, bude tento úd zrejme zohrávať veľmi dôležitú úlohu. Myslím si a určite mi dáte za pravdu, že táto jeho úloha priamo nesúvisí s ním samotným, ale s hodnotovým významom slov, ktoré za jeho výraznej pomoci vychádzajú z našich úst. Na základe tej ich hodnoty potom dokážeme rozpoznať, že či tie slová druhých v niečom povzbudzujú, utešujú, vyučujú alebo ich napríklad len podpichujú či karhajú. V istom slova zmysle môžeme povedať, že to čo z našich úst vychádza bude pôsobiť v mysliach poslucháčov buď to Pánu Bohu na chválu alebo na pohanenie. Druhá, z telesného hľadiska tiež veľmi dôležitá úloha jazyka sa zas prejavuje v oblasti prijímania potravy. Vďaka chuťovým pohárikom, ktoré sa na ňom nachádzajú vieme rozpoznať, že či to čo požívame je sladké, slané, horké alebo kyslé. Keby sme jazyk nemali, alebo by sme ho mali z nejakého iného dôvodu nefunkčný, tak pre poslucháča by bolo vskutku veľkým problémom nám porozumieť no a my samotní by sme zas mali veľký problém sa poriadne najesť. 🙂 Tieto dve oblasti jeho využitia nám teda naznačujú, že na niečo čo je v živote človeka tak veľmi dôležité si preto musíme dávať pozor. A keďže sme kresťania, tak ten náš pozor musí byť o to väčší. Myslím si, že všetko toto spomenuté je nám po teoretickej stránke určite všetkým úplne jasné.

Keďže v Biblii sa kladie dôraz na výpovednú hodnotu našich slov, tak práve v oblasti medziľudskej komunikácie by sme mali dobre vedieť odhadnúť, že kedy, kde a čo je rozumné povedať. V tejto súvislosti je preto dôležité uvedomiť si aj to, že funkčný jazyk ešte vôbec nie je zárukou toho, že už budeme vždy len múdro hovoriť, alebo že tá druhá strana nám vždy dokáže aj správne porozumieť. Ale myslím si, že aj tomuto všetci dobre rozumieme. Keď bol napríklad Pán Ježiš pred Pilátom, tak podľa biblického svedectva sa vôbec neusiloval pomocou mnohých zbytočných rečí stoj čo stoj obhájiť svoju nevinu, ale v mnohom mlčal. (Ev. Marka 15, 3-5) Vďaka tejto Jeho tichosti a pár rozumným vetám, ktoré vtedy vypovedal, tak ani sám Pilát nenachádzal na ňom viny a dokonca sa Ho pokúšal aj prepustiť. Slová, ktoré hovoríme dokážu veľa vypovedať nie len o nás samotných, ale mnoho vypovedia aj o našom Bohu a Jeho moci v našom živote. Ak si niekedy jazyk nedokážeme udržať na uzde, tak nie len nám, ale častokrát aj tým druhým zbytočne narobíme veľa problémov. V kontexte spomenutého sa mi do popredia mysle vtláčajú dva moje veľmi obľúbené biblické verše, ktorých podstatu sa snažím aplikovať do svojho života. Zároveň sa však aj priznám, že v aplikácii tej ich podstaty až príliš často zlyhávam. Prvý z nich je teda nasledovný. Blázon nemá záľubu v rozumnosti, ale len v prejavovaní svojho zmýšľania. (Príslovia 18, 2) No a druhý je zas tento. Aj blázna pokladajú za múdreho, za rozumného, keď stisne pery. (Príslovia 17, 28) Neriešme teraz, že či sa v nich jedná o skutočného blázna, teda nejakého duševne chorého človeka, alebo len o pochabého človeka, ktorý navonok bláznivo pôsobí svojou unáhlenosťou vo vyjadrovaní a pritom on sám duševne chorý nie je. Pokiaľ si v správnu chvíľu držíme jazyk za zubami, inak povedané sme ticho a unáhlene bez rozmyslu niečo nehovoríme, tak tá druhá strana vôbec netuší čo sme zač. Ešte stále sme v jej ušiach nepoznaní, neporušení a preto nemajú dôvod si o nás niečo zlé myslieť. A to teda aj vtedy, keď takéto živelné, nerozumné, nepremyslené vyjadrovanie sa je povedzme našou slabosťou, alebo sa snažíme silene vyjadriť aj vtedy, keď sa nás nik na nič nepýta, alebo keď niekoho chceme silou mocou v niečom poučiť. Toto sa však skôr týka situácií, kde na jednej strane stojíme my a na druhej niekto cudzí, kto nás nepozná. Avšak je úplne jasné, že tieto verše sa v takej istej miere dajú aplikovať aj do našich známych vzťahov. Veď držať jazyk za zubami a najskôr premýšľať o tom, že čo je vhodné v danú chvíľu povedať a čo nie, je aj medzi nami kresťanmi veľmi rozumné počínanie. Ak to tak robíme, tak potom možno až tak častokrát napríklad netrepneme nejakú nevhodnú poznámku, niekoho možno až tak častokrát nenaštveme, ako keď sa chceme hneď a zaraz k niečomu bez širšieho zváženia dôsledkov našej reči vyjadriť. K pomalosti v reči nás nabáda aj nasledujúci veľmi známy verš. Nech je každý človek rýchly, keď treba počúvať, pomalý, keď má hovoriť, a pomalý k hnevu. (Jakub 1, 19) Preto sa nebláznime a nebuďme rýchly v odpovediach, ale vyjadrujme sa pomaly a rozumne. Duch Svätý nám v tom pomôže, len mu musíme byť poddajní.

Aj napriek mnohým biblickým veršom viažucim sa na slovo jazyk, tento nasledovný súhrn v globále asi najviac vystihuje ich podstatu. Podobne aj jazyk: je malý úd, ale chváli sa veľkými vecami. Ajhľa, aký malý oheň, a akú veľkú horu zapáli! Jazyk je ohňom; svetom neprávosti medzi našimi údmi stáva sa jazyk: poškvrňuje celé telo, a rozpaľovaný peklom zapaľuje beh života. Všetku divú zver, aj vtákov, plazy, aj morské tvory krotievajú aj krotili ľudia, ale jazyk, (toto) nepokojné zlo, plné smrtiaceho jedu, nikto z ľudí nevládze skrotiť. Ním dobrorečíme Pánovi a Otcovi, ním preklíname ľudí stvorených na podobu Božiu; z tých istých úst vychádza dobrorečenie a preklínanie. Bratia moji, to nemá tak byť! Či z prameňa tým istým otvorom vyviera sladká a horká voda? Či figovník, bratia moji, môže rodiť olivy, alebo vinič figy? Ani slaný (prameň) nevydáva sladkú vodu. (Jakub 3, 5-12)

V porovnaní s telom je náš jazyk svojou veľkosťou skutočne zanedbateľný úd. No ak si ho niekedy nedokážeme ustriehnuť a niečo unáhlene vyslovíme, tak môžeme vskutku zažať veľkú "horu" následných reakcií. Hneď nato začneme pozorovať, ako sa zrazu začnú veci či vzťahy okolo nás meniť veľkou rýchlosťou v podstate za spomenutého behu. Ten sa urazí, tá sa nazlostí, deti sa začnú báť ak ich v nesprávnu chvíľu nastrašíme a podobne. Preto, ak sme pred tým mali nejaký imidž slušného človeka, tak po takomto popustení si tej "uzdy" ho možno v očiach tej druhej strany aj nadobro stratíme. Zrazu zostaneme v ich očiach istým spôsobom "poškvrnení". No a vskutku dosť ťažko sa nám to potom bude naprávať, lebo ľudia nevedia tak dokonale odpustiť a zabudnúť, ako to dokáže Pán Boh. Po vyslovení unáhlených a nepremyslených slov, ktoré aj niečo zlé spôsobia sme zväčša svedkami následného stresu, ktorý takmer vždy automaticky zachváti aj naše telo. Ak sme si už pravda, časom voči tomu nevytvorili nejakú odolnosť. Budeme sa cítiť previnilo z toho, že napríklad zlou poznámkou sme si naštrbili veľmi dobrý vzťah s nejakým kamarátom alebo kolegom v práci. Alebo tak isto môžeme byť svedkami stresu malých detí, ktoré sme nastrašili v tmavej miestnosti, povedzme existenciou nejakej príšery. Ak sa nad vyššie spomenutým biblickým slovom fakt úprimne zamyslíme, tak prídeme na to, že skutočne je jednoduchšie skrotiť divé zviera, ako náš vlastný jazyk. Slovo Božie nám hovorí, že z tých istých úst nemôže vychádzať dobrorečenie aj preklínanie. (Jakub 3, 10-11) Čím sme teda bližšie k Ježišovi, tak tým viac by toho, čo z našich úst vychádza malo tomu aj nasvedčovať a malo by to byť v zdrvujúcom pomere voči tomu druhému, človečenskému, telesnému prejavu. Inak povedané, všetko to, čo z našich úst vychádza je ovplyvnené tým čím žijeme. Ak sme teda Boží a neustále sa snažíme aj očisťovať a na tom Jeho Slove stáť, tak všelijaké prihlúple poznámky, srandičky, alebo vskutku nerozumné reči, by len málokedy ba až vôbec nemali z našich úst vychádzať. Veď aj v Slove Božom je napísané, že bláznivé reči a vtipkovanie nemáme medzi sebou ani len spomínať, ale radšej máme dobrorečiť. (Efezským 5, 4) Že tak sa patrí na kresťanov. Samozrejme s dokonalosťou v našom vyjadrovaní to nikdy nebude sto percentné, ale aj tak sa o to máme vždy snažiť.

Čo sa týka svedeckej služby, tak na ňu nám Slovo Božie hovorí, že pred ľuďmi sa nemáme báť o Bohu hovoriť, pretože On sám nám do úst "vloží" tie správne slová. Samozrejme jedinou toho podmienkou je naša viera a naša podriadenosť sa Božiemu Slovu - Biblii. Aby sme sa mu mohli teda podriadiť, tak je potrebné si ju čítať. Len potom, keď už v nej budeme dostatočne zbudovaní, tak môže Pán Boh cez tie naše ústa vyslovovať aj tie správne slová, aby tak poslucháčom bolo zjavné, že to všetko pochádza priamo od Neho. Veď je aj napísané. Človek môže usporiadať svoje myšlienky, ale odpoveď na jazyku pochádza od Hospodina. (Príslovia 16, 1) Proste, ak skutočne túžime žiť svedecký život a úprimne sa za to aj modlíme, tak Duch Boží postupne spôsobí, že to, čo z našich úst bude vychádzať bude zároveň tým poslucháčom prinášať aj úžitok a to v takej slovnej forme, akú oni práve potrebujú. Na základe našej túžby po Bohu a poznaní Jeho Slova časom nadobudneme určitú biblickú vedomostnú základňu z ktorej už potom On bude obrazne povedané len vyberať a následne formulovať tie správne vety, aby mal z nich poslucháč čo najlepší úžitok. Keďže Slovo Božie je živé a mocné (Židom 4, 12), tak čím pevnejšie vo viere stojíme, tak tým mocnejšie tie slová, ktoré z nás vychádzajú na okolitých ľudí aj pôsobia. Ak vieru neberieme až tak vážne, tak aj tie naše slová budú mať v ušiach poslucháčov len mizernú hodnotu. Pozorný, teda nie len Duchom Svätým zbudovaný poslucháč totižto vždy dokáže rozpoznať, že či to, čo nám z úst vychádza je Božie alebo nie, že či je to povedané v moci Ježišovej a či to má aj nejakú váhu. Lebo tak ako je len jeden Boh, tak je aj len jeden Duch, ktorý nás vedie a ktorý nám všetkým určité veci zjavuje vždy rovnako. Naopak, neveriaci poslucháči budú možno vnímať, že to čo hovoríme je rozumné, ale že je to od Boha asi nebudú vôbec tušiť. To však, ako im ho už my dodatočne vyjavíme potom zostáva na nás.

Keďže veľkú časť nášho života strávime vo vzájomnej komunikácii s okolitými ľuďmi, tak aj v tomto Slove sa prioritne sústreďujem na túto oblasť. Naše ústa nám však Pán Boh stvoril aj ku svojej oslave a to formou spevu, ako je aj napísané. Spievajte Bohu, ospevujte Jeho meno! (Žalmy 68, 5) Alebo. Chváľte Ho zvukom trúby, chváľte Ho harfou, citarou! (Žalmy 150, 3) Ja sa však aj naďalej budem sústreďovať na doteraz spomínanú oblasť. Veď napokon, ako som už aj vyššie spomenul, ak múdro a nie pochabo hovoríme, tak tým vlastne pred druhými Pána Boha svojim spôsobom oslavujeme i chválime.

Tak a teraz prejdem k niektorým ďalším veršom, ktoré sa mi v súvislosti s užívaním jazyka zapáčili. Keďže ich nebudem nejak detailnejšie opisovať, tak po skončení sa o nich môžeme ešte spoločne podebatovať.

Ak niekto odpovie skôr, ako vypočul, poslúži mu to na bláznovstvo a hanbu. (Príslovia 18, 13) A lala ho. Hneď na začiatok taký dobrý verš. Koľkých z nás spaľuje túžba niečo povedať skôr, ako sme niekoho vypočuli? Niekto niečo vraví a ani dopovedať to nestihne, pretože my mu už netrpezlivo skáčeme do reči. Neviem, možnože si myslíme, že už chápeme celú pointu toho čo chce asi povedať, alebo si nevieme zapamätať svoju myšlienku, ale jednoducho ho už nenecháme dohovoriť. Takýmto spôsobom vlastne len poukazujeme na to, že aká veľká pravda sa v tom Slove nachádza a akých bláznov zo seba neraz robíme. V reálnom živote by sme sa mali naučiť komunikovať tak isto, ako napríklad komunikujeme cez telefón. Tam si tiež nerozumieme, ak naraz hovoria obe strany. A preto vždy musí najprv jeden dopovedať a až následne na to druhý zas reagovať.

Deti, nemilujme slovom ani jazykom, ale skutkom a opravdivo. (1 Jánov 3, 18) Milujem ťa. Aj ja ťa milujem. Dobre, tak dnes si to "rozdáme" u mňa doma, platí? Platí. A tri dni po onej noci si tí dvaja už nevedia prísť ani na meno. Jeden z "x" príkladov, ktorý nám poukazuje na to, že slová veľa znesú. Manželia si v deň svadby sľubujú žiť spolu v dobrom aj v zlom v zdraví aj chorobe a čuduj sa svete koľkí sa kvôli malichernostiam rozvedú ešte skôr, ako to skutočne zlé stihne napríklad v podobe chorôb či straty práce do ich životov vôbec prísť. Toľko prázdnych slov my ľudia vyslovíme a tak málo opravdivých skutkov lásky vykonáme.

Severný vietor prináša dážď, tajne ohovárajúci jazyk rozhnevanú tvár. (Príslovia 25, 23) V tomto verši sa spájajú dve, zdanlivo súvisiace múdrosti. Tou prvou je ľudské pozorovanie prírody s poznatkom, že severný vietor zvykne prinášať zrážky. To sa dá využiť napríklad v predpovediach počasia. No, ako si teraz prečítame aj tá predpoveď je zas v Božích očiach len človečina, pre večný život nepostačujúca. Ježiš povedal. Keď vidíte oblak vychádzať od západu, hneď hovoríte: Príde lejak. A býva tak. A keď vietor veje od juhu, hovoríte: Bude horúčava. A býva. Pokrytci, úkazy na zemi a na nebi viete rozpoznávať. (Ev. Lukáša 12, 54-56) Božie však nevieme... To mal Ježiš na mysli pred tým, ako vyslovil tento verš. Pán Boh nám tu chce poukázať na to, že tak, ako severný vietor takmer isto vždy prinesie vlahu, tak tajne ohovárajúci jazyk, zas takmer isto rozhnevanú tvár osoby, ktorú ohovoril. Alebo sa tým myslí tvár osoby, ktorá práve ohovára? A, veď to je úplne jedno. Dôsledok ohovárania neprináša úprimný úsmev ani na jednu stranu.

Kto získava poklady lživým jazykom, ženie sa za vánkom a za osídlom smrti. (Príslovia 21, 6) Ak sa niekto nejakým "nekalým" spôsobom obohatil, alebo niečo iné získal formou ústneho podvodu, tak skôr či neskôr sa na to príde. A ak nie už tu na svete, tak u Pána Boha na súde určite. Pred ním istotne, nikdy nič zlé vykonané nezostane nepotrestané. Krásna to veta. 🙂

Pravdivé pery obstoja naveky, ale falošný jazyk len na chvíľu. (Príslovia 12, 19) Veľká to múdrosť nachádzajúca sa v tomto verši. Výhoda pravdivých pier spočíva v tom, že si nič klamlivého nemusíme pamätať, pretože veci vždy popíšeme tak, ako sa udiali. Preto to majú všetci klamári veľmi ťažké. Oni si totižto musia pamätať, že čo kedy, kde a komu povedali. No a so vzrastajúcim počtom ich klamstiev je tak len otázkou času, kedy sa vlastne prezradia.

Smrť a život sú v moci jazyka, a kto ho miluje, okúsi jeho ovocie. (Príslovia 18, 21) Je to tu síce napísane fatalisticky, ale zároveň aj pravdivo. Ak si počas života nebudeme dávať pozor na jazyk, tak to s nami dopadne určite zle. Zároveň je vo verši "skrytá" nasledovná pravda. Ak človeče neuveríš v Ježiša Krista, tak pravdepodobne si nikdy sám od seba nezačneš kontrolovať svoj jazyk, pretože ťa to nikdy ani nenapadne, keďže vo svojej hriešnej podstate na ňom nič zlé nebudeš nachádzať. Buď teda budeme milovať svoje pochabé či úlisné reči a ich dočasné výhody, alebo Ježiša. Oba smery nám ponúkajú svoje lákavé ovocie, no s diametrálne odlišnou chuťou a výživovou hodnotou pre nášho ducha, ale aj telo.

Kto nerozvážne hovorí, akoby bodal mečom, ale jazyk múdrych lieči. (Príslovia 12, 18) Podnikateľ, ktorý si zrovna kúpil nové auto a dostaval dom, práve odpovedal svojim zamestnancom na ich typickú otázku. Nie - nie, nemôžem vám zvýšiť plat. Nemám z čoho. Zamestnancov sa to dotkne, lebo jeho nový dom, nové auto a všetko to pozadie okolo toho vidia a teda jeho slová ich bodajú ako meč. Keby však vykonal opak, tak je veľká pravdepodobnosť, že ho budú mať radi a nedajú naň dopustiť. Samozrejme rozumné reči uzdravujú aj vzťahy a tak ďalej.

Jazyk múdrych dáva dobré poznanie, ale ústa bláznov chrlia bláznovstvo. (Príslovia 15, 2) Niekto nás naučí násobilku a niekto nadávať. 🙂 Od niekoho sa do života naučíme prospešné veci a od niekoho opačné. No nezabúdajme, že v bláznových ústach je prút na jeho chrbát a teda pred svojím bláznivým počínaním aj tak ďaleko neunikne.

Zločinec pozoruje zlé pery, klamár počúva záškodný jazyk. (Príslovia 17, 4) Tu sa v podstate hovorí o ľuďoch s podobným zmýšľaním. Poviem to tak ľudsky, vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá.

Kto si chráni ústa a jazyk, zachráni si život pred súženiami. (Príslovia 21, 23) Ak neuváženými rečami zbytočne nevyvoláme napätie, tak mnohé zlé nás obíde. Podobný verš je. Veď kto chce milovať život a vidieť dobré dni, nech si zdržuje jazyk od zlého a ústa od ľstivých rečí. (1 Petra 3, 10) Aj tu si myslím, že k tomu netreba veľa hovoriť, pretože je to tiež veľmi dobre zrozumiteľný verš.

Trpezlivosťou možno presvedčiť knieža, a jemný jazyk láme kosti. (Príslovia 25, 15)  Ak sa naučíme držať svoj jazyk na "uzde", tak nejedného vysokopostaveného človeka si získame na svoju stranu. Viď Ježiš a Pilát. Veď každý jeden z nás má svedomie a určite nie u každého, hoc teda aj vysokopostaveného je už otupené. Tak isto aj inak "neprístupný" človek, určite pod váhou jemných a múdrych slov neraz obmäkne.

Kto karhá človeka, nájde napokon viac vďačnosti ako ten, kto sa mu zalieča jazykom. (Príslovia 28, 23) Faloš vždy vyjde časom najavo a karhá prevažne len ten, kto chce tomu druhému dobre, ako je zase napísané inde.

Aj keď veršov o jazyku a vlastne o rečiach ako takých je vskutku fakt ale fakt veľké množstvo, tak už ďalej nebudem v ich vymenovávaní pokračovať. Som si proste istý, že aj týchto pár nám úplne postačí k vytýčeniu si smeru na dodatočné premýšľanie. Keďže všetko toto, čo som pospomínal hovorím tak, ako to zjavil Pán Boh mne samotnému, tak pripúšťam, že vo vnímaní jednotlivých príkladov môžu medzi nami nastať aj drobné odchýlky. Alebo aj nemusia. Na slová, ktoré hovoríme a spôsob vyjadrovania ako taký som sa teda snažil pozrieť jednak z globálneho hľadiska a jednak aj z pohľadu jednotlivých situácií. Téma je skutočne veľmi obšírna a preto dúfam, že v tom, čo som povyberal a pospomínal vám Duch Boží dal aj niečo užitočného nájsť. Na záver uvediem ešte jednu veľkú pravdu, ktorá si myslím, že všetky tie verše o našich do "éteru" vypustených rečiach zhrnie do jedného. A to, že z každého prázdneho slova, ktoré vypovieme budeme v súdny deň vydávať počet. Lebo, pre svoje slová budeme ospravedlnení a pre svoje slová budeme odsúdení. (Ev. Matúša 12, 37) To nám hovorí Pán Ježiš. Hodnotovo prázdne slovo je vlastne slovo vyslovené bez Božej účasti. Ak Ježiš v nás skutočne žije, tak je v nás aj účastný a my potom tomu z vlastnej vôle automaticky prispôsobujeme aj náš osobný slovník. Znovu však pripomínam, že všetky tieto biblické odporučenia tvoria základný, Bohom zadefinovaný princíp medziľudskej komunikácie a je len na nás, ako veľmi sa ním budeme v živote riadiť. Nechcem to duplikovať, ale čím viac sa to budeme snažiť do nášho života aplikovať, tým viac naša vzájomná komunikácia bude úspešnejšia. No a tu to už fakt ukončím.