Naša stopa
Naša stopa

Milí bratia a milé sestry. Dám vám jednu hádanku. V každej domácnosti sa to nachádza, no nie je to vzduch. 🙂 "Tróni" na dobre viditeľnom mieste, no nie je to ozdoba. Navonok vždy pripravené čaká na svoje využitie, no keď po ňom siahneme, tak úžitku z neho častokrát niet. Alebo vám to poviem radšej tak - biblicky? Ako ani sviecu neskrývame pod nádobu, tak ani ono nie je skryté, ale kladieme ho na viditeľné miesto, aby v prípade potreby mohli mať z neho všetci úžitok. Ak však úžitku z neho niet je súce už len na vyhodenie. Čo to teda je?

No nejdem vás "naťahovať" a rovno vám to prezradím. Je to obyčajné pero. Teda sama o sebe malá, ale pre nás ľudí neraz veľmi užitočná pomôcka. Nikdy totiž nevieme, kedy ho budeme potrebovať, aby sme si niečo dôležité zaznačili. Kvôli tejto skutočnosti takéto pero spolu aj s nejakým štôsom kockových poznámkových bločkov alebo iných podobných papierikov prebýva hádam v každej jednej domácnosti. Dokonca ani v dnešnej dobe chytrých telefónov, ktoré ho svojimi záznamovými vymoženosťami istým spôsobom podstatne prevyšujú, nestráca na svojej popularite. Perá, alebo iné písacie potreby mávame či už doma alebo vo svojej práci zvyčajne uložené ako sa povie hneď po ruke, teda na nejakom viditeľnom a ľahko dostupnom mieste. Táto záznamová pomôcka však býva našim verným spoločníkom aj na cestách a preto ho spolu s inými dôležitými vecami nosievame v taškách, kabelkách, ruksakoch či iných telových "nosičoch". Aby sme však tie nosiče nemuseli kvôli peru zakaždým celé prehľadávať, tak sme si naň postupom času vyhradili konkrétne priečinky. V nich už potom rukou šmátrame na istotu lebo vieme, že tam niekde predsa musí byť! No, ale aj pri tom ustavičnom prehľadávaní sme museli prísť do bodu, kedy nám to už začalo vadiť až do takej miery, že my sami sme pochopili tú nutnosť si aj v tejto veci spraviť raz a navždy poriadok. Preto aj na tomto príklade môžeme vidieť tú pravdivosť kazateľovho Slova, že všetko má svoj čas. (Kazateľ 3, 1) Skrátka nič sa nedá unáhliť bez poznania, ale aj porozumenia niektorým skutočnostiam. Samozrejme uvedený príklad sa dá použiť aj na kľúče, okuliare či množstvo iných drobností, ale nateraz ostanem len pri tom pere.

Pero je skrátka pomôcka, od ktorej každý jeden z nás vie, čo má v prípade jeho funkčnosti očakávať. Teda, že uvoľní svoju vnútornú náplň pri dotyku s papierom. Realita života nám však ukazuje, že ono v tej svojej jednoduchosti ani to častokrát nie schopné učiniť. No a práve táto druhá možnosť, teda jeho nefunkčnosť bola aj mojím popudom k dnešnej kázni. Myslím si, že väčšina z nás už zažila situáciu, kedy ste si potrebovali niečo súrne zaznačiť a ako napriek to pero, ktoré ste chytili do ruky bolo vyschnuté. Aj keď navonok vyzeralo pekne, nedotknute a možno bolo aj úplne nové, tak vo vnútri bolo skrátka nanič. A vy ste ho práve vtedy tak veľmi potrebovali... Určite vám bolo v danej chvíli jedno, že či už bolo vyschnuté ešte pred svojim prvým použitím alebo vyschlo až po dlhšej dobe jeho nevyužívania. Príčina jeho neschopnosti vás vtedy nezaujímala, vás zaujímal len výsledok. A ten bol katastrofálny. No proste situácia, ktorá dokáže priam dokonale preveriť to, či v takejto vypätej situácii oplývame krotkosťou. Napríklad, ja osobne si viem vždy veľmi dobre zašomrať, keď vec od ktorej niečo očakávam nefunguje. Skrátka, keď si tú svoju jednoduchú úlohu na ktorú bola predurčená a svojim tvorcom navrhnutá neplní.

No, čo už potom s ňou? S cárachom jedným nepoužiteľným. Ak sa už nedá opraviť, tak ju len vyhodiť, rozlámať, alebo v prípade spomenutého pera, hádam zostáva ešte to jeho vnútro, teda tuhu vymeniť. Proste nevydalo svoje "ovocie" a tak šup s ním na smetisko, nech ho tam spália v neuhasiteľnom ohni skládky. A najlepšie na tom všetkom je to, že vy si po takomto neúspešnom pokuse zoberiete ďalšie pero, tiež pekne vyzerajúce a ani to vám nezapíše. Potom siahnete ešte po inom a ani to nefunguje. Presne toto sa mi totižto reálne stalo a na tejto konkrétnej veci mi Pán Boh hodil také pomyslené, pomocné lano do mojich modlitieb v ktorých som Ho prosil, aby mi ukázal, že o čom si mám pripraviť ďalšiu kázeň. Spomenuté perá som dostal v robote. Všetky boli pekné modré s trblietavou ozdobou, ale mnoho z nich nepísalo. A ja som si ako naschvál chytil za sebou do ruky práve tri takéto. Keďže v období prípravy tejto kázne som zažil ešte dva podobné prípady s nepíšucimi perami, tak ma to len utvrdilo v tom, že nefunkčné perá určite nemáme len v našej robote, ale ich nájdeme aj na mnohých iných miestach.

Aj keď som z Božieho Slova ešte skoro nič nepovedal, tak ste už určite postrehli, že spomenutý príklad s perom je svojím spôsobom obrazom duchovnej oblasti. Mnohé situácie v ňom opísané sú si s ňou veľmi podobné, tiež sa aj podobným spôsobom vyvíjajú a preto sú vhodné na také hlbšie uvedomenie si niektorých súvislostí. Na základe uvedeného obrazu si potom môžeme život v tomto svete predstaviť pod takým jedným veľkým papierom. My kresťania sme zas perami. Naša duchovná kondícia, teda miera našej viery je v tomto prípade tuhou, ktorá sa v tých rôznych formách navonok neraz veľmi pekne vyzerajúcich pier nachádza. Túto kondíciu pritom naberáme z počúvania kázní v kostole, z čítania si Biblie, alebo iných, tejto problematike sa venujúcich zdrojov. Pán Boh je zas v uvedenom obraze pisateľom, ktorý si nás skrze Jeho Slovo berie do ruky a snaží sa tým ľuďom s ktorými sa denno-denne stretávame, niečo o sebe napísať. Toto pomyselné písanie tak predstavuje reálnu aplikáciu našej viery do bežného života, ktorá je priamo úmerná našej znalosti, ale aj našej podriadenosti sa Božiemu Slovu. Inak povedané, akou mierou veríme tomu Slovu, ktorým sa sýtime, tak takou mierou potom aj píšeme. Teda od kvality našej tuhy závisí, že čo na tom papieri po sebe zanecháme napísané. Čo ľudia z našich skutkov viery skrátka vyčítajú. No a keďže sme my kresťanské perá ustavične ľuďom po ruke, tak máme aj vždy byť pripravení vydať svoj počet a to vo forme dobre čitateľnej stopy. A to vhod či nevhod. Ako som už naznačil, existuje veľa zdrojov z ktorých môžeme túto duchovnú kondičku naberať. No aj napriek tomu si myslím, že len na jeden z nich by sme sa mali prioritne orientovať. Volá sa Biblia a len ona jediná nie je ovplyvnená či zriedená človečinou.

Tak, a teraz sa poďme trošku hlbšie pozrieť na to naše písanie, na tie naše tuhy a hlavne na to, že prečo je v duchovnom živote kresťana dôležité siahať priamo po Biblii. Preto sa neurážajme, ani nebuďme precitlivení na kritiku, ale vždy rozmýšľajme nad tým, čo nám Pán Boh chce povedať.

Takže. Aby k nám Pán Boh teda mohol viacej prehovárať a aby sme ten náš počet mohli skutočne vhod či nevhod vydávať, tak si tú Bibliu jednoducho musíme začať čítať. Ak našu duchovnú kondíciu budeme naberať len z toho, že čo sme povedzme o Pánu Bohu počuli v rádiu, alebo čo sme si prečítali v nejakej knižočke, či z toho, čo sme počuli v nedeľu na kázni, tak si môžeme byť istí, že nikdy nebudeme úplne schopní jasne a zrozumiteľne písať po tomto pozemskom papieri. Vždy nám ešte niečo bude chýbať. V Biblii sa totižto píše, že viera, ktorá premáha svet je z počúvania Slova Kristovho. (Rímskym 10, 17) Keďže my napríklad, ale do kostola chodievame počúvať to Slovo Kristovo len v nedeľu, teda raz do týždňa, čo je 52x + nejaké drobné do roka, tak je zrejmé, že tým občasným počúvaním si takú duchovnú kondičku, aby sme tou našou vierou premohli tento svet asi nevybudujeme. Pri troške zdravej sebareflexie, každý jeden z nás musí pochopiť, že takou túžbou a takou vytrvalosťou alebo takou dobrou pamäťou, aby sme celý týždeň boli schopní premýšľať o tom, že čo vravel pán farár na minulo-nedeľnej kázni, oplýva len málokto. A keď už sme pri tom, tak sa nám veľmi ľahko môže stať aj to, že tá kázeň nás proste nikde neposunie, alebo nám nejakým iným spôsobom nesadne, alebo že niektoré témy, ktoré sa lepšie počúvajú, alebo sú im z nejakého iného dôvodu bližšie sú kazateľmi viac preferované, ako iné menej príjemné na počúvanie. Nezabúdajme, že aj naši páni farári sú len hriešni ľudia. Čo potom? Tak isto aj nás poslucháčov samotných môže cestou do kostola, alebo ešte doma niečo rozrušiť a toto rozrušenie nám potom bráni v sústredenosti. Čo robiť v takom prípade? Dáme si snáď ako autobusy na stanici nejaký týždňový prestoj a budeme dúfať, že tá ďalšia kázeň už bude v poriadku, alebo že to naše vnútorné rozpoloženie tiež už bude nabudúce dobré? Nie! Preto nás Pán Boh už aj v úvodnom Slove povzbudzuje k tomu, aby sme o ňom rozjímali dňom i nocou. (Žalmy 1, 2) A to je už niečo, čo sa bez nášho osobného zainteresovania sa do tejto veci zrejme asi nebude dať. Určite to však neznamená to, že v noci nemáme spávať, ale len Bibliu študovať. To vôbec nie. Tento verš nás iba nabáda k tomu, aby sme sa s tým Božím Slovom zžili natoľko, že už bude neustálou súčasťou každého aspektu nášho zmýšľania. Ak sa naša viera buduje len z každodenných veršíkov nejakého stolového kalendára, časopisu, z našej predstavivosti, alebo povedzme Tesnej brány, tak si skúsme úprimne odpovedať na otázku, že či to na plnohodnotné poznanie Pána Boha postačuje. Aj keď nepochybne je každé takéto čítanie dobrá vec a Pán Boh si aj to môže na všeličo použiť, tak aj napriek tomu nás to nebude viesť k Jeho úplnému poznaniu. Ono neberme tieto veci s čítaním si Biblie spôsobom, že keď neprší tak nech aspoň kvapká, že veď Pán Boh to vidí a môže byť rád, že si aspoň dačo prečítame. Tento spôsob možno funguje pri výchove detí, kde im kvôli dosiahnutiu vyššieho cieľa v inom zas poľavíme. Inými slovami povedané, ak sa ich od mala snažíme viesť k osvojeniu si určitých návykov, napríklad k umývaniu si zubov, tak zrejme veľmi nebudeme bazírovať na kvalite nimi odvedenej práce. Oni si ich v tom mladom veku ešte nedokážu poriadne vyčistiť a tak my dospelí to načas ešte urobíme za nich. Deťom stačí, keď si zvyknú každý deň ráno aj večer "pošmátrať" kefkou v ústach, aby sa s tým zžili, pretože tá kvalita umývania sa zároveň s ich dospievaním bude určite zlepšovať. To neplnohodnotné šmátranie predstavuje v uvedenom príklade kvapkanie a vyučenie ich k tomu pravidelnému umývaniu zas ten vyšší účel. Lenže takýmto kvapkaním, teda čítaním si biblických výňatkov z iných zdrojov a uspokojovať sa myšlienkou, že aj takto sa k plnohodnotnému poznaniu Biblie dá dopracovať by sme sa my dlhoroční kresťania nemali.

Tieto uvedené zdroje majú totižto vždy len ľudského autora, ktorý tam tie verše vyberie na základe nejakého vlastného uváženia. A ak sú z Biblie vyňaté, tak logicky nemôžu obsahovať úplnú biblickú zvesť. No a práve preto musíme k naberaniu duchovnej kondičky pristupovať zodpovedne. Pozor! Nevravím, že ich čítať nemáme, ale že len pri nich zostávať nemáme. Proste, ak my kresťania skutočne túžime po Pánu Bohu, Jeho poznaní a celkovo po našom lepšom vzájomnom vzťahu s ním, tak musíme vždy siahať priamo po zdroji a nie len po jeho čiastkových modifikáciách. Skúsme si preto aj v tejto veci spraviť raz a navždy poriadok. Jej podstata je tiež podobná spomenutému peru a priečinkom v taške. Postupom času aj nám samotným musí pri skúmaní duchovných vecí dôjsť, že len Biblia samotná je fakt tým hlavným zdrojom naberania našej duchovnej kondície a že prioritne len po nej máme siahať. Keďže Slovo Božie je živé a mocné (Židom 4, 12), tak tá Jeho moc sa cez to naše štúdium tiež prenesie aj do nášho reálneho života. Ak, však Biblia tým našim hlavným zdrojom nebude, tak ani naša viera nebude pre ostatných vskutku reálne použiteľná, pretože nebudeme mať plné poznanie Božieho Slova. Preto nebudeme môcť pôsobiť ako plnohodnotné svetlo sveta či soľ zeme, ale len akési čiastkové svetlo sveta a čiastková soľ zeme. Práve podcenením osobného biblického štúdia, vždy svojim časom pekne vypláva na povrch to, že čo za vynechávajúca tuha sa v nás, teda v tom navonok neraz peknom, kresťanskom trblietajúcom sa pere nachádza. Pre lepšie pochopenie toho, že čo to znamená, že naša tuha vynecháva vám uvediem krátky príklad.

Ak by som teraz na papier napísal biblický verš, že Ježiš je cesta pravda i život (Ev. Jána 14, 6) a dal ho prečítať náhodne vybratým neveriacim ľuďom povedzme na zastávke pred kostolom, tak viem, že mu určite dobre porozumejú a to bez ohľadu nato či mu aj uveria. Zodpovednosť za nedocenenie im podanej informácie už potom zostáva na nich. No, ak ten istý verš napíšem spôsobom akým píše vysychajúce pero, ktorého tuha už vynecháva a na papieri tak vidíme len neúplné slová Ježi. .e ce.t. i ...ot, tak som si istý, že nikto z nich by mu neporozumel. Vina za nejasný text by v tomto prípade, ale zostala na mojej strane, pretože som podal nečitateľnú informáciu. Ľudia by síce videli, že som sa tam snažil niečo napísať, no kvôli nezrozumiteľnosti bola vo finále tá výpovedná hodnota toho môjho náznaku úplne nulová. Preto len jasná a zreteľná stopa pera na papieri je pre čitateľov užitočná. Ak moje biblické vedomosti pozostávajú len z pár, časom naučených fráz, tak ako napríklad môžem niekomu niečo o Pánu Bohu povedať? Veď v debate skončím ešte skôr, ako vôbec začnem. Kvôli tomuto sa do tejto situácie veľmi hodí ten známy biblický verš zo zjavenia Jána o vlažnosti. (Zjavenie 3, 16) Ak si proste Bibliu netvoríme, tak ako môžeme po Bohu túžiť a byť skutočne horliví? Ako potom pred Bohom vyzeráme? Ako horúci, ako vlažní či ako studení? Skúsme si na to, ak to samozrejme dokážeme, úprimne odpovedať. No a čo už potom s takými perami? Podľa písma, vlažní budú na konci vypľutí z úst a spálení v neuhasiteľnom ohni. No, lenže koniec sveta sa vďaka Božej zhovievavosti ešte stále nekoná a tak ešte stále máme šancu si doplniť alebo vymeniť tú našu, možno časom už vynechávajúcu alebo ešte stále nerozpísanú náplň. V Biblii sa píše, že v Pánu Bohu nič nie je nemožné tým, ktorí veria. (1 Jánov 5, 5 alebo Ev. Jána 7, 38) On má moc aj nás oživiť svojím Duchom. (Rímskym 8, 11) Podmienkou však je, že po tom musíme skutočne túžiť. Jedine tak sa z nás môžu stať použiteľné perá. Lebo, ako je napísané, tí čo sa nechávajú viesť Duchom Božím sú synovia Boží. (Rímskym 8, 14) Samozrejme aj dcéry Božie, aby naše sestry neboli v niečom ukrátené. Ak sa napríklad pri nejakej príležitosti niekde stretnú gazdinky a jedna z nich donesie koláč, ktorý tým druhým zachutí, tak si môžeme byť istí, že tie ostatné sa jej začnú pýtať otázky typu. Počuj Želka a dala si tam maslo alebo margarín? A ako si spravila tú polevu? Proste tak výrazne dobrú chuť ten koláč v ich ústach zanechal, že to v nich automaticky vzbudilo túžbu po plnom poznaní toho jeho receptu. A preto aj my, keď niečo jasne o Bohu na tom pozemskom papieri "napíšeme", tak určite v niekom vzbudíme prinajmenšom aspoň jeho pozornosť.

Aj keď sa to opakované zdôrazňovanie potreby čítania si Biblie môže zdať niekomu prehnané, tak ono to fakt bez našej skutočnej túžby po jej poznaní nepôjde. V evanjeliu Jána sa hneď v úvode píše. Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a Boh bol to Slovo. (Ev. Jána 1, 1) Ako teda môžeme Pána Boha úplne spoznať, ako k nám môže prehovárať, keď priamo to Jeho Slovo vôbec nečítame, teda sa sním samotným nerozprávame, alebo sa vo výbere toho, že čo sa z neho dozvieme a čo nie spoliehame na niekoho iného? Ako môžeme niekomu podať úplné svedectvo o biblickom Bohu, keď ho poznáme len čiastkovo? Na pochopenie týchto vzájomných súvislostí fakt postačí len štipka sedliackeho rozumu, na ktorý sa my ľudia v mnohých prípadoch, tak radi odvolávame. Veď ako by sme napríklad mohli niekoho, kto o sebe tvrdí, že je stolárom skutočne aj nazvať stolárom, keď by sme videli, že ten hoblík, pílku či to dláto do ruky nikdy neberie? Teda zjavne nepoužíva to náradie, ktorým je tá jeho stolárčina práve navonok charakterizovaná.

Teraz vám prečítam jeden text, ktorý vám to všetko doposiaľ spomínané verím tomu, že ozrejmí, spojí dokopy a tak to všetko ukončí.

Text sa nachádza v Skutkoch apoštolov vo 8-mej kapitole a je situovaný do obdobia po ukameňovaní Štefana, keď sa začalo prenasledovanie kresťanov. Je v ňom spomenutý istý Šimon, ktorý žil v nejakom mestečku v Samárii a ktorý bol vďaka svojej mágii stredobodom pozornosti tamojších obyvateľov. Po Filipovom príchode do toho mestečka a po jeho zvesti o Pánovi Ježišovi sa však pozornosť tých jeho obyvateľov postupne začala sústrediť na Filipa. Podľa písma aj sám Šimon tým Filipovým slovám uveril, tiež sa nechal pokrstiť a dokonca sa začal Filipa aj pridŕžať. Teda bol účastný aj na iných Filipových "evanjelizačných" aktivitách, kde na vlastné oči určite vídaval tie jeho mocné divy, ktoré činil a nad ktorými tak mohol aj sám premýšľať. Dobre si to teraz uvedomme, že čo je tu napísané. Svojim spôsobom je to taká analógia nás samotných. Tiež do kostolov chodíme zväčša len my, ktorí sme uverili a to Slovo v nich zvestované, tiež počúvame zväčša len my, ktorí sme v nich boli pokrstení. Ďalej je v tom texte napísané: "Keď apoštolovia v Jeruzaleme počuli, že Samária prijala Slovo Božie, poslali k nim Petra a Jána, aby im udelili dar Ducha Svätého, keďže dovtedy prebýval len na nich samotných."

No a teraz prichádza to ozrejmenie.

Keď to všetko videl Šimon, teda ten podľa Biblie v Ježiša Krista veriaci i pokrstený človek, ktorý už aj to Slovo zjavne dlhšiu dobu počúval, tak im priniesol peniaze a chcel si tú Božiu moc od nich kúpiť. Peter mu nato odpovedal: "Nech zahynie tvoje striebro aj s tebou, nemáš podiel na tom Božom dare, lebo tvoje srdce nie je úprimné pred Bohom." Nejdem to tu viacej rozoberať a poviem len toľko. Šimon nezahynul, ale uvedomil si tú svoju chybu a poprosil ich, aby sa zaň pomodlili. No a teraz si aj my dobre uvedomme, že čo je tu vlastne napísané. Všetko s jeho kresťanstvom bolo zdanlivo v poriadku, ale len do doby, keď prišlo, ako sa povie na lámanie chleba. Až vtedy vyšlo najavo, že aj keď bol ten Šimon veriaci, že aj keď bol pokrstený, že aj keď počúval čisté a neriedené Slovo priamo od zdroja a videl bezpochyby veľké skutky, že mu to v konečnom dôsledku bolo vlastne nanič, pretože vôbec nepochopil tú jeho podstatu.

A preto sa aj my skúmajme až do špiku kostí, že či tiež nie sme takí Šimonovia. Na rozdiel od neho, ktorý to musel sám na vlastnej koži všetko zažiť, tak my už všetko do života potrebné v Biblii máme zapísané. Nám už stačí len z toho čerpať. Pozor. Ešte raz zdôrazňujem, že tu sa vôbec nejedná o našu kritiku, ale o náš život. Počuli sme takýto text už v kostole? Bol napísaný v nejakom kalendári? Ono celá Biblia je o tom, aby nás k Pánu Bohu naviedla a aby sme Ho cez ňu ešte lepšie spoznali. A práve preto, je pre každého kresťana bytostne dôležité, aby si ju otvoril. Aby sa stala jeho pracovným nástrojom. Pomocou nej nám všetko Pán Boh ozrejmí, len musíme po tom skutočne túžiť. Mnohé veci o Pánu Bohu či o sebe samotnom človek možno pochopí práve na takých príkladoch, ktoré nikdy nezaznejú na nedeľnej kázni, alebo nikdy nebudú zapísané do nejakej kresťanskej knižočky, pretože Duch Boží je samostatná jednotka nám nepodliehajúca. Blížme sa pri budovaní našej duchovnej kondície, teda našom vzájomnom vzťahu s Pánom Bohom k 99-tim percentám nie k iným cifrám, lebo podľa toho sa potom budú plniť aj všetky tie Jeho zasľúbenia v našich životoch. Niekomu na 2 percentá inému na 12, ďalšiemu na 25, inému na 48 a niekomu aj na 73. 100 percent som neuviedol schválne lebo to predstavuje samotnú dokonalosť. No aj napriek tomu, že dokonalí zrejme nebudeme asi nikdy, tak aj tak nás Pán Ježiš nabáda k tomu, aby sme sa k nej čo najviac približovali.

Skúsme si uvedomiť, že veci v živote sa vždy nejako spravia. Aj ľudia vždy nejako všetko ustoja a že zlé sa tiež vo väčšine prípadov pominie. Lenže s tým navracaním sa do normálnych "koľají", zároveň upadajú aj naše životné odhodlania či presvedčenia, ku ktorým sme možno práve počas tých ťažších chvíľ dospeli. Skúmajme sa, že nakoľko je naša viera skutočná a nakoľko v každej situácii aj keď nám je dobre po tom Bohu fakt túžime a nakoľko v Jeho Slove fakt stojíme. Snahou celej dnešnej kázne bolo čo najjednoduchším a najzrozumiteľnejším spôsobom poukázať na skutočnosť, že ak si hovoríme kresťania a po Pánu Bohu skutočne aj túžime, tak potom si musíme priamo čítať aj Jeho Slovo - Bibliu. Nič viac - nič menej. Pán Boh z nás túži mať píšuce perá, aby tak každé jedno mohol použiť práve tam, kde je to práve potrebné. A aby sme mohli čitateľne písať, tak si musíme naplniť svoje vnútra tou správnou tuhou. Preto ešte raz zdôrazňujem, skúmajme sa a prosme Pána Boha o to, aby tie naše vnútorné tuhy neustále napĺňal svojim Duchom, pretože len potom budú môcť čitatelia tohto sveta vidieť tú zreteľnú Božiu stopu, ktorú tu pre nich na tomto pozemskom papieri pomocou nás zanecháva. Amen

Ak sa Ti človeče zdal byť článok zaujímavý, tak ho zdieľaj ďalej...

Komentuj

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.