Sme vôňou Kristovou?
Sme vôňou Kristovou?

...unavený a celý spotený no v presvedčení, že aspoň dačo robím pre svoju fyzickú kondičku si bežím prvého dňa mesiaca máj, kraj cesty končať dediny a pomedzi kvapky potu, ktoré mi stekajú vôkol očí si ešte ako tak všímam prírodu a ľudí, ktorých míňam. A práve takým letmým pohľadom som zbadal na neďalekej lúke osamelého mužského jedinca s jeho nerozlučným štvornohým priateľom. Táto bežná ľudsko-zvieracia scenéria mnou v živote nespočetne veľa krát videná mi však po pár minútach nato vyvolala takú asociáciu s Božím Slovom, že som normálne musel zastaviť a zapísať si ju do mobilu. Schválne som vytučnil slovo "zastaviť". Ja tak isto, ako určite aj mnohí z vás nemám rád, keď ma pri niečom, čomu venujem veľkú pozornosť a čo si vyžaduje dokončenie voľačo natoľko vyruší, že s tým musím okamžite prestať. Napríklad. Keď si len tak hovkáme a chlipkáme kávičku, tak pre väčšinu z nás nie je problémom od nej odísť, akonáhle zazvoní telefón a my ho zrovna nemáme po ruke. Horšie je to už ale vtedy, keď taká mamička mieša zápražku a príde k nej jej malý synček, ktorý ju začne nástojčivo volať, aby sa šla pozrieť na jeho úžasnú kresbu, ktorú si "schválne" nechal v izbe na stole. Svoju požiadavku opakuje neustále dookola a pritom nerozumie jej "fínskemu" dialektu, keď mu ona na to hovorí, že teraz sa jej nedá. No a keďže beh je pre mňa takou mojou "zápražkou", tak som aj ja mojej manželke už dávno dôkladne vysvetlil, že keď behám tak nech mi volá aspoň päť krát za sebou, lebo ináč telefón nezdvihnem. V podstate som to hádam dosť jasne opísal, že čo to slovo "zastaviť sa" počas behu v mojom prípade asi znamená. Jediný, kým by som sa ešte dal v tejto činnosti okrem svojej manželky vyrušiť by bol Duch Boží, ale ten mi doteraz vždy veci zariadil tak, aby som mohol v pokoji odbehnúť mnou si stanovenú trasu. Lenže teraz, to akože tak pozorujem, akonáhle som sa ako tak osmelil a na chvíľu sťaby pripojil k rotačnému stádočku radvanských pisateľov, tak mi podozrivo častokrát dáva na zreteľ rôzne podnety, pomocou ktorých mi naznačuje budúce témy a tak ma vlastne podporuje v písaní. No a samozrejme spolu s tým aj zároveň prerušuje v behaní 🙂 , keďže si tie Jeho podnety musím zaznačiť do mobilu. No uvidím, že dokedy nám to "spolu" takto vydrží. Tak. Na úvod asi všetko. 

Ako som teda videl spomenutého psa behať po lúke a všeličo oňuchávať, tak ma napadla súvislosť so psovodmi. Dajme tomu, že postarší hubár sa zatúlal v lese. Slnko zapadá, tma a chlad sa pomalinky začína vkrádať do ľudských obydlí a domáci začínajú mať podozrenie, že sa mu niečo stalo. Rýchlo vytáčajú klapku "158" a tá povolá psovodov. Tí svojim vycvičeným zverencom dajú oňuchať niektorú z jemu patriacich vecí, možno kus košele, ktorú mal predtým na sebe a podľa jej vône ho potom v lepšom prípade časom aj nájdu. No a prečo to všetko vlastne píšem? No preto, lebo doma v kuchyni nám na stene už niekoľko rokov visí darovaná "platnička" s textom. Sme vôňou Kristovou. (2 Korintským 2, 15) Tieto tri slová som si prečítal azda len počas jej vešania na stenu. Od vtedy som si ju ani nevšimol. Až teraz, po rokoch opomenutia sa mi nejak ten verš zaskvel v mysli, keď som videl toho psa ovoniavať zem. No a práve to bolo tou mojou pohnútkou. Konkrétne chcem povedať to, že všade by sme mali "rozvoniavať" Jeho, rozumej Ježišovou prítomnosťou v našom živote. "Vôňa" našich slov a skutkov, ktorou tu rozvoniavame má poukazovať vo všetkom na Neho a mala by teda aspoň z určitej časti – ktorú môžeme my sami ovplyvniť aj naviesť druhých smerom k Nemu. Naše činy majú mať jasne rozpoznateľný charakter Jeho "vône". Vieme, ako vonia lesná jahoda, ako vonia ruža a tak aj náš život tu má byť jasne definovaný "voňavým" profilom Ježiša. Nie, že jeden deň budeme voňať ako ruža a druhý už ako kopa hnoja. Samozrejme určité výkyvy spôsobené našou prirodzenou hriešnosťou tu určite budú, ale konať však jeden deň ako "svetci" a druhý zas ako totálni "svetáci" by sme určite nemali. Aby však tento náš nový naturel mohol poriadne fungovať, tak musíme byť oblečení aj v celej Jeho výzbroji (Efezkým 6, 13), pretože Jeho "vôňa" je dosť výrazná a nezapadá do tých nevýrazných, alebo smradľavých aróm tohto sveta. Mnohí nás totižto budú chcieť "naparfumovať" im príjemnou vôňou, len aby sme ten ich precitlivený "noštek" nedráždili tou našou. Tak. To je asi všetko k tomu, čo som chcel povedať ako hlavné.

... a všelijaké menšie postrehy na dlhý záver. Budem sa opakovať, ale stále túžim povzbudiť k odvahe ďalších nesmelých členov nášho zboru, keďže viem, že ako všemožne som sa aj ja tomu bránil a koľko času ubehlo, kým Pán Boh aj mňa k niečomu "dokopal". A teda už od prvého článku rozmýšľam nad tým, že ako to čo najprirodzenejším a najľudskejším spôsobom vystihnúť a opísať. Preto už aj spomenutá "vôňa" charakterizujúca moje vyjadrovanie je skôr taká neformálna, neuhladená, bez zdanlivej hlavy a päty. Práve tým najobyčajnejším spôsobom sa snažím podať veci tak, ako ich Pán Boh ukazuje mne a to počas rôznych životných situácií. S pomocou Božou sa snažím vystihnúť a upriamiť tvoju pozornosť človeče na to, že ako ten hlas Boží vo mne identifikujem a rozpoznávam, že čo to vlastne je a ako Ho počuť. Samozrejme to všetko nemožno úplne zachytiť a aj opísať sa to dá len do určitej miery. Veď ja tak isto ako ty neviem, že kedy ten Duch Boží zaveje. A čo mi je jeden deň skryté, druhý to znenazdajky jasne vidím a čudujem sa nad tým, že ako som to nemohol vidieť už včera. Verím však, že všetci sme v podstate tým Duchom Božím rovnako nabádaní a zažívame podobné situácie. Ako tak teda človek pozoruje ľudí okolo seba, že čo vravia, čo robia, ako žijú prípadne, že ako riešia situácie a porovná ich so sebou, tak dôjde k názoru, že sme všetci v podstate žitia tým hriechom ovplyvňovaní rovnako. A tak som si povedal, že ja nebudem písať o všeobecných veciach, ale kľudne môžem opisovať príklady z môjho života, pretože mnohí sa môžu v kadečom tom čo pospomínam nájsť. A ak Pán Boh dá, tak im to môže poslúžiť ako inšpirácia a pritom to nemusí byť práve biblický verš, ktorý to spôsobí. Pri revízii doteraz už napísaného textu som si všimol jeden detail a následne si uvedomil, že ako ľahko nám môžu podstatné veci uniknúť a nepodstatné v nás ostanú. Spomenul som, že roky som sa na darovanú platničku ani nepozrel. No, ono to môže pôsobiť aj dojmom, že si doma neutierame prach, alebo ako to my dokážeme vo všeobecnosti ihneď zveličiť, že neriadime. A tu som si uvedomil, že čo všetko môže človek z textu pochopiť. Keď to napadne mňa, tak to môže teda napadnúť aj hocikoho iného. Spojitosť psa na lúke s tabuľkou na stene v kuchyni, ktorú sa snažím zdôrazniť nám taká zvláštna možno nepríde, ale zato sa nám do mysle vryje myšlienka, že neriadime. Chápete, že čo tým chcem asi naznačiť. A tak je to so všetkým. Vždy hľadajme vo veciach to Božie. Niektoré veci sa však ťažko opisujú, lebo nás zvádzajú posudzovať sa a porovnávať sa. Napríklad, nechcem písať o tom, ako športujem, aby práve to bola tá vec, ktorú by si mali ľudia všimnúť. To je pre Božie kráľovstvo nepodstatné, ale ako ináč mám vystihnúť to, že napríklad práve počas tejto neduchovnej činnosti mi Pán Boh niečo zjavil, niečím ma inšpiroval, keď chcem písať zo života? Preto som sa na to snažil poukázať už hneď na začiatku. Pre beh som si vtedy zvolil tempo prekonania seba samého a teda každá iná činnosť ma zaťažovala. Dokonca aj pohľad na hodinky bol unavujúci. Bola to typická ľudská márnivosť. Bežal som za ničím, len pre svoje ego, že za koľko "dám" tú moju vytýčenú trasu. A Pán Boh práve vtedy povedal. Kdeže sa chlapče náhliš? Kdeže bežíš? Spomaľ a píš si...

Takéto situácie určite zažívaš aj ty človeče, ktorý toto čítaš, tak porozmýšľaj, že čím by si aj ty mohol prispieť. Ak si starší a nepamätáš si už dobre pravopis, tak sa tým netráp. Napíš to trebárs aj s hrúbkami. Však ho poriadne nevedia ani školáci. Veď si len všimni, že ako pomaličky komolíme aj tú našu slovenčinu. Píšeme Ra2ň a nie Radvaň, xeme, fpohode, 100matológ, lajkujeme, čekujeme a im podobné. Samozrejme to trošku preháňam, ale oplatí sa nad tým zamyslieť. Mudrlanti, ktorí tvoj článok ofrflú za každých okolností sa vždy nájdu, ale len Pán Boh spravodlivo súdi a odpláca. Na to nezabúdaj. Tí, ktorí počujú Jeho hlas ťa určite povzbudia. Manželka sa stále čuduje, ako tvorím vety, súvetia a nechápe ako môžem zapísať dve "áštvorky" lebo vie, že som v živote neprečítal ani jednu knihu. Pardón, jednu. Rozmarné poviedky od "Balzaka" na povinnom čítaní. Tú si preto pamätám, že je asi fakt jediná. Poviem len toľko, tak trošku si pomáham synonymickým slovníkom, aby som neopakoval stále tie isté slová. No a prečo stále opakujem tie moje reči o povzbudzovaní k písaniu? No z jednoduchého dôvodu. Ako boli počas celej biblickej histórie boží ľudia častokrát skúšaní či obstoja, tak môžeme byť preskúšaní aj my a niekedy to fakt nemusíme ustáť. Učíme sa o histórii vyvoleného izraelského ľudu, ako žili, bojovali, víťazili, prehrávali, trpeli... Nemyslime si, že keď podľa nás, tak dobre toho Pána Boha poznáme a keď veríme tým Jeho zasľúbeniam i snažíme sa kráčať v Jeho šľapajách, že nejaké také súženie nemôže nastať aj v dnešnej dobe. Prenesiem to na Pohľad. Aby pravidelné vydávanie mohlo fungovať, tak sa tam musia nazbierať nejaké články. A keďže tých prispievateľov nie je až tak veľa a nie vždy sme inšpiratívne kvôli hriechu spätí s Pánom Bohom, tak sa ľahko môže stať, že nikto zo skalných nič nenapíše. Proste im Pán Boh nič nevnukne. Čo potom? No sú v podstate štyri alternatívy. Buďto niekto z nich napíše niečo nasilu, teda preto, aby bola udržaná kontinuita - však keď to už tak dlho vychádza, tak by bola škoda, aby to prestalo. Čiže taká typická človečina. Po druhé. Dané číslo nevyjde a počká sa kým sa niečo "nazbiera", alebo tretia možnosť, ktorú mám na mysli a o ktorú sa s Božou pomocou snažím. Napíšu niečo aj iní cirkevníci. Na štvrtú, že to zanikne, pretože sa nik iný nenájde radšej ani nemyslím.

A tak človeče. Je jedno, že či si mladší alebo starší, skús aj ty teda niečím prispieť. Veď, čo ak práve ten tvoj v tvojich očiach nedokonalý príspevok bude v pravej chvíli nosným prvkom daného časopisíku, ktorý prirodzene a nie nasilu zabezpečí jeho kontinuitu? Je úplne jedno, že či ťa Duch Boží inšpiroval priamo z Biblie, alebo niečím iným, povedzme čo si zažil cestou do roboty, prípadne čo sa Ti dnes podarilo spackať a Pán Boh to obrátil na dobré. Napíš zatiaľ len pár viet na osmelenie a pol strany či strana na seba nenechajú dlho čakať. Tak, to by bolo pre dnešok asi všetko.

Ak sa Ti človeče zdal byť článok zaujímavý, tak ho zdieľaj ďalej...

Komentuj

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.