Zmena od vlažného srdca k zapálenému

No takže. Názov dnešnej témy je "Zmena od vlažného srdca k zapálenému".

Keďže táto téma je taká dosť preduchovnená, tak je potrebné sa v nej nad určitými vecami dosť pozamýšľať. Vecami, ktoré sú však potrebné k tomu, aby nejaký ten náš duchovný prerod od srdca vlažného ku srdcu zapálenému mohol vôbec započať. Keďže v mysli mám len aké také záblesky rôznych myšlienok, ktoré by som tu mohol pospomínať, tak kvôli tomu vám asi moja reč nebude pripadať uhladene, ale bude vám skôr pripadať ako nejaké rozsypané "pucle". Budem proste písať tak, ako ma veci budú napadať a nebudem dopredu rozmýšľať nad tým, že o čom by som mal napríklad vravieť asi skôr, aby to malo nejakú postupnosť. Čiže pravdepodobne to bude chaos z ktorého sa na prvý pohľad nedá nič normálne vyvodiť. Možno vôbec nebudete chápať, že prečo tu o tom či onom hovorím, keď to podľa vás možno s témou nebude ani súvisieť. Vy však tieto moje reči len trpezlivo počúvajte lebo verím, že nakoniec, keď to zhrniem vám predsa len nejaký ten zmysel dajú. A to tak isto, ako nám nakoniec vždy dá zmysel aj finálny obrázok z poskladaných "puclí". Všetko to čo odteraz budem hovoriť bude predstavovať len môj osobný názor na dané veci. Názor, ktorý je postupne formovaný verím tomu, že za pomoci Ducha Svätého skrze moju osobnú vieru v Pána Ježiša Krista a s maximálnym možným vylúčením externých vplyvov. To znamená, že v duchovnej oblasti si razím svoju vlastnú cestu a preto je mi viac menej jedno, že ako tieto veci vnímajú druhí ľudia. Samozrejme uši si vypnúť nedokážem a tak chtiac-nechtiac si teda musím vypočuť aj to čo hovoria tí druhí, avšak vždy robím tak, ako to Duch zjavuje mne. A to aj vtedy, keby to malo byť v rozpore zo všetkými naokolo. Toto vám teraz môže pripadať dosť zvláštne, pretože Slovo Božie nám hovorí, že je jedno telo a jeden duch alebo jeden Pán jedna viera i jeden krst a teda veriaci ľudia by v podstate názorovo rozdielni až tak byť nemali, ako to teraz možno z mojich úst vyznelo, a preto aj túto vec je treba správne pochopiť. Každého z nás, ktorí o to stojíme totižto Duch Svätý formuje inak a to aj vtedy, keď kráčame po tej istej ceste. Všetci máme totižto rozdielne životy, rozdielnu vrodenú inteligenciu, rozdielne rodiny v ktorých žijeme, rozdielne finančné zázemie, rozdielne zamestnanie, alebo sme obdarení nejakou telesnou prednosťou či naopak nejakým telesným hendikepom. A tak povedzme, že žobrák bude ku viere vedený inak ako taký milionár a slepý zas inak ako vidomý.

Proste skrze osobný príklad bývalého pána farára Kollára som pochopil to, že planéta Zem je len moja "prestupná" stanica, že je to tu výlučne len o Pánu Bohu pred ktorého sa raz postavím a tak chcem byť za všetky svoje životné rozhodnutia zodpovedný sám. Nechcem byť v takýchto dôležitých veciach nikým iným a ani ničím iným ovplyvnený. A to aj za cenu, že sa môžem v niečom mýliť, lebo podľa slova viem, že Pán Boh je verný aj vtedy keď ja nie, alebo keď sa zmýlim. A tak skrze toto biblické slovo mám istotu v tom, že v takomto nejakom omyle ma dlho nenechá, alebo že ma nenechá v nejakom omyle zahynúť, ale že si ma k sebe znovu pritiahne, pretože On veľmi dobre vie, že v Neho úprimne verím, že si uznám chybu, že sa neustále snažím očisťovať od hriechu a hľadať to Jeho kráľovstvo. Ako sa píše svet je v moci toho zlostníka, teda diabla a preto je dôležité byť vo fundamentálnych životných názoroch sám sebou a nikomu sa nepripodobňovať, ale počúvať len Toho, ktorý má moc nás zachrániť. Teda Pána Ježiša. To čo hovorí máme zapísané v Biblii a keď niečomu napríklad nerozumieme, tak Ho poprosíme o porozumenie a On nám to zjaví skrze nášho radcu Ducha Svätého, ktorého nám On sám vo svojom mene poslal na pomoc. Toto čo teraz hovorím, hovorím síce z pozície, kedy som už čo to v oblasti viery pochopil, kedy som už určitým spôsobom v nej dozrel, ale na strane druhej je samozrejmé, že v mojich začiatkoch, alebo v štádiu ranného budovania som sa nechal aj ja viesť ľuďmi, ktorí boli v nej zbudovanejší. Teda spomínaným bratom farárom Kollárom. Veď viera je, ako sa píše z počúvania slova Kristovho. Ale teraz ja už verím, viem o čo v živote kráča, už ja sám sa snažím byť tým zvestovateľom a preto aj táto moja aktuálna fáza viery do ktorej som dospel už v mojom vnútri predstavuje úplne iný vzťah s Pánom Bohom. Tu to už nemá s nikým iným a ani ničím iným nič spoločné. Všetky otázky života riešim prioritne s Ním skrze Jeho Slovo. A aj keď toto spomenuté možno divne znie a môže vás napadnúť, že aha ako si ten len o sebe namýšľa, že aký je on veriaci, tak to tak nie je. Nič si nenamýšľam, len proste mám v Bohu istotu, že existuje, že len u Neho je pravda a že len On je tým jediným Pánom i vlastníkom všetkého naokolo. A nie nejaký Alah či smrteľní pracháči stojaci niekde v úzadí. A preto túto skutočnosť môžem takto slobodne navonok vyznať. Ale toto vie posúdiť len Pán Boh, pretože len On do mňa vidí a len On je ten spravodlivý sudca. Proste niektoré veci sa zrejme inak povedať nedajú, aby takto pochabo nevyznievali. Alebo to poviem ešte inak. Dozrel som síce vo viere, že iný Boh ako je ten biblický neexistuje a preto iného hľadať už nemusím, avšak nedozrel som ešte v dokonalosti svojho pozemského počínania, ktoré je práve tým zrkadlom mojej viery. To je tá mätúca vec, ktorá nás ľudí ľahko zmýli, lebo my sa prioritne pozeráme na dokonalosť našich skutkov. V tejto veci si myslím, že nedozrejem zrejme nikdy a nedozreje ani nikto z nás. Hriech nás bude skrátka vždy opantávať, avšak zapálené srdce pre duchovné veci o ktoré sa my máme bytostne snažiť mu môže uštedrovať stále väčšiu a väčšiu "nakladačku". A práve preto vo svojej snahe byť lepším človekom - kresťanom, manželom, kolegom či otcom sa snažím nepozerať na ľudí, ale na Pána Ježiša. Lebo my sakramentsky prísne hľadíme na skutky. Čakáme dokonalosť od nedokonalých bytostí. A toto isté podvedome očakávam od tých druhých častokrát aj ja sám. Avšak Pán Ježiš ma skrze Ducha Svätého v tejto veci už tak pocvičil, že vždy keď mám tendenciu takého niečo urobiť, tak ma napadne myšlienka, že prečo to ja od iných očakávam, keď ja sám to pritom nedokážem. A to ma hneď schladí a tak vlastne dodá rozvahy do ďalšieho môjho počínania.

Keďže sa vždy modlím za to, aby ma pri príprave slova viedol Duch Svätý, tak verím tomu, že sa k tomuto slovu prizná a že tie rozdiely medzi mojim a vašim vnímaním nasledujúcich viet, ale vlastne už aj týchto spomenutých nebudú až tak rozdielne. A to vnímanie ani nemá byť prečo až tak rozdielne, keďže sa píše, že kto je z pravdy počuje Ježišov hlas. A keďže mnohí z vás sa už dlhé roky snažia tak isto, ako aj ja kráčať s Pánom Ježišom, tak aj to vaše vnímanie bude asi dosť podobné môjmu. Veď hádam sme sa už len z tej pravdy nejak znovu narodili... Vedome ale aj podvedome sme už všeličo za ten čas z Biblie pochytili a teda to Slovo v nás tak mohlo neustále pomaly konať. V každom človeku však Slovo Božie koná len do takej miery do akej mu verí, alebo koľko priestoru mu skrze svoju osobnú vieru na to konanie dáva. Túto veľkú pravdu sa teraz pokúsim opísať v nasledovných riadkoch.

Zamyslime sa teraz nad kratučkým slovkom "nepokradneš", ktoré predstavuje aj jedno z desiatich Božích prikázaní. Je to len jedno slovíčko a nič viac o ňom v Biblii nie je napísané. Význam tohto slova síce zhruba všetci dobre poznáme, no zhruba hovorím preto, lebo slovo nepokradneš má v istom slova zmysle veľa odtieňov. Viditeľnosť týchto odtieňov je však závislá na našom duchovnom poznaní. V bežných veciach veľmi dobre vieme, že čo znamená krádež a tak keď niečo ukradneme, tak aj naše svedomie nám o tom vydá hneď svedectvo tým, že nás obviní z toho, že sme tak urobili. Ukradneme napríklad kaleráb v obchode, dáme si ho pod bundu a už nás to vo vnútri "hryzie". Už máme výčitky, že sme spravili niečo zlé. Ak samozrejme to svedomie neignorujeme. Lebo aj klamstvo sa nám môže stať samozrejmosťou, teda si naň zvykneme a potom nám už také zlé ani nepríde. Pán Boh nám dal svedomie na také základné uvedomenie si prekročenia určitých, niekým či niečím zadefinovaných hraníc. Avšak nás, veriacich ľudí chce Pán Ježiš zaviesť ešte ďalej a chce, aby sme to či kradneme alebo nie videli aj na takých tých hlbších úrovniach nášho života. Chce z nás mať, ako sa píše bezvadné deti Božie, ktoré vedia všetky veci, životné situácie alebo udalosti správne posúdiť či rozlíšiť. A teda ak by som teraz mal na toto čo hovorím uviesť aj nejaký ten osobný príklad zo života, tak uvediem takýto. Doma na počítači som mal dlhú dobu nainštalovaný Windows, ktorý som však nemal zakúpený. Teda niečo, čo je potrebné k chodu počítača. Keby som túto skutočnosť vtedy povedal tým, ktorí tie odtiene až tak nevnímajú, tak by mi pravdepodobne povedali, že okej – pohoda, nevadí veď to máš predsa doma kde to nik nevidí a už by to ďalej neriešili. Naproti tomu tí druhí, teda "vnímači" tých odtieňov by zas na to povedali, že si ho mám kúpiť, pretože je to krádež. Že to niekto vyrobil a ja to teraz len tak bezplatne využívam. Proste so vzrastom môjho duchovného poznania sa mi postupne odhalila aj táto, dovtedy predo mnou skrytá vec - skrytá krádež, ktorú som tak detailne, alebo až na takejto hlbokej úrovni vôbec nevnímal. Ale ono je to v podstate tak isto aj s mnohými inými slovkami či situáciami. No a práve množstvo takýchto mnou zažitých situácii počas môjho rastu vo viere viedlo u mňa k poznaniu, že ponímanie vecí na takýchto hĺbkových úrovniach nám dáva len Duch Svätý, ak o to prosíme. A nie len že prosíme, ale že sa Mu aj podriaďujeme, že aj my sami aktívne nad vecami rozmýšľame a hľadáme v nich tú Božiu podstatu. Bez našej proaktívnej činnosti to jednoducho nejde. No a tak, keďže ja osobne už dlhodobo Pána Ježiša prosím o to, že nech mi dáva múdrosť v tom, ako sa správne zbudovať na Božieho muža, tak viem, že aj toto je jedna z tých "x" vecí, ktoré mi so vzrastom mojej viery ukazuje. Duch Svätý nám vo veciach dáva to finálne docvaknutie. Že ahá, tak teraz mi to konečne doplo. Lebo vedieť niečo vedomostne a vnútorne chápať niečoho podstatu sú v duchovnej rovine dve rozdielne skutočnosti. Lebo iné je vedieť že máme byť napríklad pokorní a iné je skutočne sa pokoriť. To je už iná káva. Uznať si, že som napríklad v niečom slaboch, nervák, lenivec a podobne.

Ako som už na začiatku spomenul môže sa vám zdať, že toto čo tu hovorím je zatiaľ mimo tému, ale práve naopak ono to s ňou veľmi súvisí. Všetky tieto spomenuté veci keď sa dajú dokopy, tak vlastne vyjavia to, že čo všetko ten prerod sprevádza. Čo je potrebné prežiť, pochopiť alebo aj vykonať, aby sa nám to srdce stále viac a viac zapaľovalo pre Boha. Proste vidieť napríklad tie spomenuté odtiene slova "nepokradneš" dokáže len duchovne zbudovaný človek, ktorého stav srdca sa postupne na základe jeho túžby po podriaďovaní sa Bohu mení od vlažného smerom k zapálenému. Ono to ide automaticky ruka v ruke. Duchovne chladný či vlažný človek totižto rozlišuje len tie bežné klamstvá a spomenutú hĺbku s Windows-om, alebo niečím iným nebude vôbec riešiť. Veď načo by to aj riešil? Načo by zaň dával peniaze, keď ho má doma a nik iný mu to tam nevidí? A ešte k tomu firme, ktorá má miliardy dolárov? Iba čo by zbytočne "ožobračoval" seba samého alebo svoju rodinu. Alebo taký pracovník vo veľkosklade určite nebude vidieť nejaký väčší problém v tom, aby si nezobral z roboty domov povedzme sadu klincov či nejakého iného drobného tovaru keď vie, že to nikomu pri tých tisícoch ďalších sád chýbať nebude. Takéto niečo nám vždy do popredia mysle bude podsúvať tá naša hriešna ľudská prirodzenosť. Toto čo tu spomínam teda nie je o nejakej vyšinutosti alebo o nejakej preduchovnenosti, ale o približovaní sa k dokonalosti v rozlišovaní vecí ku ktorej nás nabáda samotný Boh. Máme byť dokonalí, ako je dokonalý On sám. No a práve preto sa musíme aj my sami aktívne do skúmania vecí a situácií života zapojiť. Lebo podľa písma sa do neba nič nečistého nedostane. A teda aby sme vedeli, že čo všetko nás robí nečistými, že kde všade ten hriech páchame, tak potrebujeme všetko skúmať. No a už len zistiť, že ako to skúmanie máme previesť do praxe, všakže... Lebo slovo skúmať, tiež zruba poznáme. 🙂

No, ono je to tak. V Biblii sú zapísané - nazvime ich vonkajšie skutočnosti, ktoré ľudia učinili, avšak to ich vnútorné uvažovanie, ktoré ich napokon priviedlo k vykonaniu tej či onej skutočnosti tam už detailne popísané nie je. Čiže nie je tam opísané to, že ako tí jedinci bojovali napríklad zo svojim strachom keď mali ísť niečo dôležité vykonať, alebo ako si krotili nervy keď ich spaľovala túžba niekomu niečo slovne "natrieť", alebo ako bojovali s tým, že kto si čo o nich pomyslí, keď to alebo ono povedia. Tak isto tam nenájdeme zmienku ani o tom, že koľkokrát boli zdeptaní z toho, že sa vnútorne napríklad o niečo snažili a nevyšlo im to. V Biblii nie je opísané ani to, že ako nám ten Duch Svätý vlastne radí, alebo že ako napríklad cítime Ježišovu prítomnosť v našom živote. A keďže je to teda navonok niečo takéto abstraktné, čo nemôžeme nejako viditeľne a citeľne uchopiť, tak potom máme my ako ľudia v týchto veciach možno chaos. A to hlavne vtedy, ak tieto duchovné veci vo svojom živote neriešime, nezaujímajú nás a potom nám z ničoho nič niekto niečo o Bohu povie a dodá, že ako jemu samotnému napríklad žehná. No a tak pre nezainteresovaného človeka to musí byť, že totálne na nepochopenie. V Biblii máme len stroho napísané, že napríklad človek na výzvu Božiu išiel a to či ono vykonal, alebo že ju odmietol a podobne. Alebo že mu Pán Boh pomohol. Ale ako to všetko rozpoznať, ako tomu všetkému prísť na koreň, tak to tam už podrobne opísané nie je. Stane sa mi niečo dobré a teda to automaticky pripíšem Bohu? A keď sa mi stane zlé tak to pripíšem diablovi? Alebo sebe? Alebo to bola Božia skúška? Ako to je? A preto my sami musíme započať skúmanie seba samých, Biblie, ale aj všetkého naokolo a to čo nám bude nejasné potom máme konzultovať s Pánom Ježišom, ktorý nám skrze Ducha Svätého dá pochopiť podstatu všetkého toho nejasného. Toto poznanie nám nik iný nedá len On a toto všetko čaká len a len na nás a naše osobné zainteresovanie sa do skúmania týchto vecí. No aby sme sa do toho sami vložili, tak sa musíme najprv pred Pánom Bohom pokoriť a potom veriť tomu, že nám fakt takéto poznanie môže skrze Ducha Svätého aj dať. Nebojme sa mu vyznať: "Bože som ja ale blb, som ja ale ťapa, ktorej to či ono nedochádza. Odpusť mi tie nervy na toho môjho manžela či tú moju manželku. Kroť ma v tej mojej prchkosti. Pomôž mojej nedokonalosti a nepočítaj mi moje priestupky, a ukáž mi skrze Ducha Svätého ako správne žiť". A tak ďalej a tak ďalej. Tu si každý dosaďte vlastné dáta, lebo toto je čisto osobná vec každého jedného z nás. Je to len medzi nami a našim Bohom, ale musí to byť úprimné. Nie len vedomostná fráza. Lebo len vtedy keď to bude úprimné a keď sa pokoríme, tak len potom nám môže byť aj niečo zjavené. Keď Boha vyvýšime, alebo napríklad niekoho iného uznáme za hodnejšieho, ako sme my sami. Proste ako sa píše máme stále vo všetkom najprv hľadať kráľovstvo Božie a všetko to ostatné nám bude svojim časom určite pridané. Teda aj to, že raz uvidíme spomenuté odtiene slov, ak ich ešte teraz napríklad nevidíme. A čo je to kráľovstvo Božie? No predsa spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom. Ten, ktorý tú spravodlivosť hľadá, tak ten ju aj nájde a ten kto klope, tomu bude aj otvorené. A ten, kto prosí o múdrosť a prosí s vierou a bez pochybovania, tak ju aj dostane a nebude sa musieť bez nej zmietať sem a tam, ako tá morská vlna z biblického veršu. Ale podmienka je, že ten dotyčný musí tomu aj veriť. A teda ak Pán Boh vidí, že v Neho veríme, že sa modlíme, že veci a situácie života na základe Jeho slova skúmame a že sa snažíme o dobré, tak nám v tom všetkom skrze Ducha Svätého dá poznanie a to finálne docvaknutie. V podstate celá viera sa točí okolo pár základných veršov, ktoré tvoria tie bedrá na ktorých to všetko ostatné stojí. Najprv musím ja ako človek skutočne veriť v to, že Pán Boh mi chce dobre, že počúvnuť Ho má skutočne zmysel pre môj život a až potom príde na rad to budovanie. Pretože ak neverím, tak potom nemám dôvod ani nato, aby som sa v duchovných veciach vôbec snažil niečo robiť. Potom sa budem budovať len vo veciach o ktorých si myslím, že sú pre mňa prospešné. A celý tento svet je vybudovaný na osobnej prospešnosti. A hľa kde je. No v ťahu. Takmer všetko je v rozklade.

No a práve teraz prichádza na rad aj to, aby som vám trošku objasnil, že prečo všetko toto takto osobne a podrobne opisujem. Tento môj podrobný opis vecí má svoj pôvod v časoch, keď ešte žila moja starká. Mnohé veci, ktoré sa udiali v minulosti človek totižto lepšie pochopí alebo rozlíši až z odstupom určitého času, keď mu všeličo docvakne. Raz dávno mi totižto pri istej príležitosti povedala, že ako to môžu byť tí ľudia takí nábožní, takí veriaci. Táto jej rečnícka otázka bola odozvou na moje vtedajšie rozprávanie o pánovi farárovi Kollárovi, o viere, veriacich ľuďoch a tak ďalej. Vtedy som bol taký nabudený, že som jej chcel všetko povravieť a tak ona z množstva tých informácií nevedela pochopiť, že ako to niekto taký zbožný môže byť a že ako môže tak veľmi o Bohu premýšľať. No a toto slovo mi od tej chvíle rezonuje v mozgu a vždy mi vyjavuje to, že aj keď je človek starý a veľa toho už nepochybne v živote zažil, a že aj keď celý život chodil do kostola, a že aj keď normálne v rodine fungoval a aj deti vychoval, a že aj keď vojnu či chudobu zažil, že to ešte nemusí automaticky poukazovať na prítomnosť hlbšieho osobného vzťahu daného človeka s Pánom Bohom. Proste aj keď starká mala oveľa viac rokov ako ja a mnohé veci si v živote preskákala, tak aj tak jej tá hlbina, alebo ten taký hlbší vzťah s Pánom Bohom bol veľkou neznámou. Chodila do kostola, doma si spievala zo spevníka, modlila sa otčenáš, bola dobrá a mal som ju rád, no s odstupom času ako som pochopil, že o aký vzťah Pánu Bohu s nami vlastne ide som spätne uvidel aj to, že na tú hlbinu ona sama od seba nevyplávala. Asi jej to nemal kto ukázať a zjavne ani ťažký život nás ľudí k takejto túžbe nedovedie. Vtedy som tieto jej reči takto nevnímal, však normálne môžu byť ľudia takí veriaci, no nie? Čo je na tom také čudné? Ale postupne mi docvaklo, že fakt keď človek o Bohu nerozmýšľa a sám nie je osobne zainteresovaný do hľadania Božieho kráľovstva, tak Ho nemôže nájsť. Tak ako som Ho nemohol nájsť ani ja. Ona možno mala s Pánom Bohom nejaký vzťah, no bol štandardný. A preto do štandardného stavu doviedla aj svoju dcéru, teda moju mamu a ona zas mňa. Nemohla ísť za hranice svojho poznania. Štandardný vzťah v ktorom chýbalo to osobné zainteresovanie sa. Práve o takomto niečom ľudia hovoria, keď o sebe vydávajú svedectvá. Že síce boli z kresťanskej rodiny, ale Pána Boha vôbec neriešili. Len dodržovali nejaký ten zaužívaný duchovný štandard a po hlbšom poznaní Božej vôle a hlbšom seba-zbudovaní vôbec netúžili. Veď boli predsa dobrí. Nikoho nezabili. Na tejto veci som ja osobne ešte pochopil aj význam veršu, že mladým ľuďom, ktorí osobne už vo svojej mladosti hľadajú Pána Boha dá On sám väčšiu múdrosť, ako starcom, ktorí sa vo svojich životoch opierajú o svoj vek či svoje nadobudnuté skúsenosti. Ono je samozrejmé, že ani Pán Boh nedá tým mladým životné skúsenosti, k tým sa aj oni musia postupom času dopracovať, ale im dá múdrosť v rozpoznávaní dobrého od zlého a tak ich v mnohom ochráni a aj správne nasmeruje. Hľadajúceho človeka Pán Boh proste vyučí ako správne žiť. No a preto sa vždy od určitej doby snažím všetko to, čo som v duchovnej oblasti pochopil, takto osobne a na rôznych podobenstvách zo sveta vysvetliť každému s ktorým sa o niečom takomto bavím. Aby proste šiel hlbšie, ako je len nejaký bežne zaužívaný štandard. No a preto keď ani my sami nebudeme aktívni v hľadaní Božieho kráľovstva, tak tiež nič aktívne neodovzdáme ani našim deťom. Poukážeme im len na nejaký ten upadajúci štandard. Ono je dôležité pochopiť, že tu teraz starkú nesúdim ani neposudzujem, že niečo zlé robila, ale len na základe môjho biblického poznania rozmýšľam a skúmam hĺbku určitých vecí. Sú veci zjavné a sú veci skryté a v takých máme počkať, až kým nepríde Pán Boh, ktorý nám to skryté osvetlí. Ale toto o čom hovorím, bola pre mňa zjavná vec, keďže som s ňou žil, rozprával sa s ňou a tak ďalej. To je len opisovanie reality. Nedá sa byť zapálený a túžiaci po Bohu a pritom túto svoju túžbu a zapálenie nikdy navonok neprejaviť. A keď to nebolo vyjavené, tak to bolo v tomto ohľade mŕtve. Možno mi raz Pán Boh vyjaví, že starká mala veľmi veľkú osobnú vieru aj keď to teda navonok nebolo zjavné a tak ma zahanbí, alebo mi naopak dá za pravdu, že som to dobre skúmal a že som mal pravdu. Neviem. Ale isté je, že skúmať máme, len súdiť nemáme. No a práve takéto skúmanie života vedie potom aj k tej zapálenosti.

Všetkými týmito mojimi rečami chcem len zdôrazniť to, že aby sme raz mohli mať zapálené srdce pre duchovné veci, tak musíme v prvom rade po tom túžiť a musíme aktívne na sebe v tejto oblasti pracovať. Musíme seba samých vidieť pred Bohom ako úbožiakov, ktorí Ho potrebujú. Len od tohto bodu sa dá s tou teplotou nášho srdca niečo urobiť.

A tak isto je to aj s týmto slovom. Všetko toto čo hovorím verím že vo svojej hĺbke poukazuje na to, že ako aj ja sám prechádzam tou premenou od počiatočného stavu mojej duchovnej vlažnosti do stavu stále väčšej a väčšej duchovnej zapálenosti. A možno ani nie tak zapálenosti, ale ku "štandardnému celoživotnému horeniu". Tento názov asi najlepšie opisuje moje aktuálne poznanie. Teraz poviem takú krátku vsuvku. Ako sa píše beh za Pánom Ježišom je beh na dlhé trate, pretože len ten, kto vydrží bežať do konca bude ovenčený vencom večného života. A ja ako bežec, ktorý beháva aj v telesnom živote som pochopil, že nech máte akúkoľvek dobrú kondičku, tak sa nedá stále len zrýchľovať a už nikdy nespomaliť. Pri dlhodobom vytrvalostnom behu je veľmi dôležité si vedieť správne rozložiť sily. Proste niekedy treba aj pribrzdiť, aby človek povedzme od prílišnej aktivity niekde mimo - mylne nezabehol, alebo naopak, aby neodpadol od únavy. Avšak aj toto treba správne pochopiť a neznamená to nejaké poľavenie vo viere. Toto čo hovorím nie je v rozpore ani z veršom, že Pán Boh nám dáva stále novú a novú silu a podobne. Hovorím len o tom, že v behu za Pánom Ježišom stále bežíme len ako hriešnici, ktorí nie vždy všetko správne rozpoznajú a preto treba byť vždy v našom počínaní na pozore. Príklad zo života na túto vsuvku tu teda neuvediem, pretože je to len, ako vravím, také krátke zamyslenie nad potrebou rozvážneho počínania si v tomto celoživotnom behu. V tomto behu sa počíta len so skutočnou vierou a nie chaosením. Aj oheň keď blčí, tak neblčí rovnomerne, ale je raz väčší a raz menší či raz sa vychýli na jednu stranu a raz na druhú. Ale jeho podstatu tvorí to stabilné horenie. Lebo keď horí, tak automaticky ohrieva aj prísediacich a jediné čo sa vtedy vyžaduje je len to stabilné a nikdy nekončiace prikladanie polienok do jeho pahreby, aby nevyhasol.

Ale späť k téme. Čím viac sa venujem štúdiu Biblie a skúmaniu vecí, tak tým viac mi Duch Svätý ukazuje. Ako obvykle, tak aj teraz som bol oslovený Maťom Drienkom, aby som si niečo pripravil. A znovu sa priznám, že tak, ako obvykle sa mi do toho absolútne nechcelo ísť a doslovne ma príprava takéhoto slova už otravuje. Ale keďže dávnejšie som pochopil aj to, že v konečnom dôsledku je dobrá hlavne pre mňa, lebo tá jeho príprava ma vnútorne buduje, tak som to neodmietol. A tak isto zo skúsenosti aj viem, že nakoniec som tomu vždycky rád, keď si niečo takéto pripravím. Som proste rád, že som to dal a že som zbabelo nezdupkal z bojiska. Skrátka aj v takejto situácii - kedy nieto toho, kto by si to pripravil a mne sa vôbec nechce sa skôr alebo neskôr vždy poddám tej známej Izaiášovej vete "tu som ja pošli mňa", pretože som s ňou nejak osobne vnútorne stotožnený. Skôr či neskôr píšem hlavne preto, lebo v každej takejto situácii rozmýšľam aj nad mojimi vlastnými skúsenosťami, ktoré mi ale tiež nehovoria zle. Svojim spôsobom sa ma snažia ochrániť od istej formy preťaženosti a tak mi povedia. Nenechaj sa do toho zatiahnuť, veď dosť máš svojich starostí. Veď ty za Bohom kráčaš, snažíš sa robiť to do čoho si povolaný a máš vo veciach jasno. Načo si ešte aj toto na seba berieš? Prečo Maťovi nepovieš nie? A tak ďalej a tak ďalej. Pozor toto mi nehovorí moja lenivosť či diabol, ktorý ma chce od toho odradiť! Toto je o tom spomenutom behu a spomalení. Pán Boh vidí zvrchu komplexne môj život a preto vie, že z čoho tieto moje myšlienky pramenia. Je to presne tak, ako som písal na začiatku. Každého nejako Pán Boh vedie v tom jeho živote. Avšak ak sa zas pozriem na Ježiša na ktorého vám poukazujem, aby ste sa prioritne pozerali, že ako On bez reptania všetko na Božej vinici konal, ako nikoho neodmietol, tak potom uznám, že pokiaľ to ešte zvládam, tak si to pripravím. Proste niekedy sa treba premôcť a spraviť možno niečo aj naviac, alebo možno niečo proti svojej vôli a niekedy zas naopak treba ubrať. No vždy treba mať na pamäti biblické slovo, že povolaným podľa rady Božej, všetky veci slúžia na dobro. A teda ak sa napríklad takto nakoniec necháme duchovne do niečoho ďalšieho povolať, i keď sprvoti je nám to proti vôli, tak si môžeme byť istí, že Pán Boh nám to požehná, ak to nakoniec pokorne prijmeme. V mojom prípade to také druhotné požehnanie vidím napríklad v tom, že mi pribudne ďalší článoček na stránku. No a to prvotné zas v tom, že ja sám skrze túto činnosť zas trošku podrastiem. A to napríklad v cnostiach, akými sú trpezlivosť či krotkosť, alebo aj v takom v písaní či uvedomovaní si ďalších duchovných súvislostí, pretože musím o tom čo píšem veľmi veľa premýšľať. A keďže viete, že ja nerád hovorím, pretože je to jedna z mojich slabších stránok, tak si to radšej takto napíšem i keď pri tom strávim neskutočne veľa času. Avšak vo vnútri už cítim, že aj s touto mojou slabosťou musím niečo začať robiť. Každá takáto duchovná činnosť v ktorej niečo zo seba vydávame nás totižto pomaličky vnútorne buduje a tým vlastne nepriamo pobáda aj to naše odhodlanie k zvládnutiu stále náročnejších a náročnejších duchovných výziev. A teda už aj ja cítim, že takto to ďalej asi nepôjde a že už aj ja sa musím konečne pokúsiť popracovať na tom svojom hovorení. A tak môžem len dosvedčiť, že keby som tak veľa nad týmto všetkým nerozmýšľal a tak dlho si toto slovo nepripravoval, a tak veľa ho ku mojej spokojnosti nepreformulovával a neprepisoval a to až tak, že mi to už až na nervy lezie, tak mi túto skutočnosť Duch Svätý asi neukáže. A zase ma tu napadne slovo, že všetko má svoj čas. Čiže nateraz je pre mňa čas písať, no nabudúce to už možno bude čas hovoriť. Alebo budem mať možno voľno, lebo sa nájde niekto iný, kto si ho pripraví. Proste ako do ohňa treba neustále prikladať drevo, aby horel, tak musíme aj my stále prikladať do našej duchovnej pahreby tie naše duchovné polienka v podobe našej vlastnej aktivity. K tomuto poznaniu však prichádzam postupne a na základe svojho aktívneho hľadanie Božieho kráľovstva.

Toto čo som teraz popísal je ako vravím môj osobný pohľad na veci spomenuté a zároveň poukazuje aj na moju túžbu kráčať za Pánom Ježišom. Možno má nejaké nedostatky, možno je trošku odlišný od toho vášho no na základe mojich skúseností si nemyslím, žeby bol chybný. Proste, aby v srdci človeka mohol nastať ten posun k jeho zapálenosti, tak musí na tom všetkom sám aktívne popracovať. Musí byť sám sebou, musí sa aktívne snažiť nasledovať príklad Pána Ježiša a vo veciach, ktoré sú mu nejasné Ho musí prosiť o múdrosť. A postupne s drobnými úspechmi na tomto duchovnom poli nám porastie aj duchovná teplota nášho srdca. No a tak isto si človek musí pevne stáť aj za tým, čo si pre danú chvíľu myslí, že je správne a nemôže sa nikým nechať vo svojom presvedčení ovplyvniť, až kým nezistí pravdivosť alebo mylnosť toho svojho postoja. Lebo ak v tom nevydrží a začne robiť niečo iné, tak vlastne vôbec nezistí, že či tá daná vec pred tým, alebo ten jeho predchádzajúci postoj nebol ten správny alebo nesprávny. Pretože ak človek premýšľa nad dôsledkami svojho konania pod vedením Ducha Svätého, tak mu všetko, teda aj ten chybný postoj poslúži v konečnom dôsledku na dobré. No a keďže týmto všetkým si každý z nás musí prejsť sám, tak verím tomu, že možno aspoň niečo z tohto slova vás povzbudilo, alebo že vám na niečo dobré poslúžilo. AMEN

Ak sa Ti človeče zdal byť článok zaujímavý, tak ho zdieľaj ďalej...

Komentuj

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.