Ach, ten plač

Milý brat a milá sestra. Hneď v začiatku vás upozorňujem na to, že toto moje dnešné úvodné zamyslenie nebude o spochybňovaní slova Božieho, ale len o zamyslení sa nad jednou zdanlivo možno nepodstatnou informáciou, ktorú som si prečítal v Nehemiášovi a ktorá mi vzbudila pozornosť. Túto informáciu z mojej strany nejak finálne neuzavriem, nepoviem vám, že tak či onak to v skutočnosti bolo, pretože to sám neviem, ale nechám ju otvorenú. Uspokojivú odpoveď na ňu si každý z nás už musí nájsť sám. Týmto zamyslením vás len chcem povzbudiť k premýšľaniu aj nad bežnými, ľahko prehliadnuteľnými či napohľad ako "facka" jasnými vecami, ktoré sa v Biblii nachádzajú. Veď na nich stojí predsa naša viera z ktorej sa následne odvíjajú naše životné postoje, naše životné rozhodnutia, naša snaha o správne rozsúdenie situácií a podobne. Možno vám to čo ma zaujalo príde nepochopiteľné, možno si poviete, že či mi moja hĺbka zamýšľania už nie je na škodu, ale... no, Rado, poď už radšej k podstate, lebo určite nie všetci kresťania, ktorí by mali byť trpezliví, zdržanliví, rýchli do počúvania, či všetko skúmajúci, takými reálne aj sú a preto majú pochopenie pre tieto tvoje predslovy. Ešte podotknem, že všetko toto činím na základe môjho obľúbeného veršu: "Všetko skúmajte, dobrého sa držte!" (Tesalonickým 5, 21) Čiže samotný Pán Boh ma k tomu nabáda.

Takže. V istom čase po návrate Izraelského ľudu z Babylonského zajatia a znovu-vystavení hradieb Jeruzalema sa zhromaždil všetok ľud na námestí pred Vodnou bránou, kde im zákonník Ezdráš čítal z knihy zákona. Po skončení tohoto čítania boli podľa Biblického svedectva ľudia z jeho slov, ktoré prečítal zjavne vnútorne veľmi dotknutí a to až tak, že trúchlili a nariekali. Doslova všetok ľud, ktorý to počul nariekal. No a práve táto veta mi vzbudila pozornosť. Jednoducho ma udivilo, že: "celý ľud nariekal".

Pýtate sa, že čo je na tom zvláštne? No z takého nášho bežného a povrchného pohľadu absolútne nič. Ľudia len nariekali nad nepotešujúcimi správami, ktoré sa práve dozvedeli. Je to niečo také, ako plač ľudu za zosnulým na pohrebe. Ak sa však na ten pohreb pozrieme z takého širšieho hľadiska, tak už zbadáme, že pohrebov sa zúčastňujú aj ľudia, ktorí tam neplačú a na ktorých dokonca nebadáme ani žiaden väčší zármutok. Neplačú a nermútia sa možno preto, lebo im tá zosnulá osoba nebola vnútorne až tak blízka, alebo neplačú z nejakého iného dôvodu. To je úplne jedno. A tak môžeme povedať, že nie pre všetkých zúčastnených je pohreb skutočne smutná udalosť. Mnohí sa len smutno tvária, pretože sa to v danej situácii a na danom mieste od nich očakáva. Ono je dobré veriť Bohu, je dobré veriť danému správnemu skutku u daného človeka na ktorý nám Pán Boh v Biblii poukazuje, ale inak je vyslovene žiadúce, aby sme všetko to čo sa týka ľudí skúmali. Pri nás ľuďoch totižto nič nie je také jasné na posúdenie, ako sa na prvý pohľad môže zdať a naše mnohé skúsenosti nám to určite dosvedčia. A teda, ak našu informáciu o plačúcom Izraelskom ľude začneme skúmať obdobným spôsobom ako spomenutý pohreb, tak na danú vec môžeme získať trošku širší pohľad. Ako vravím len premýšľam, nevyvodzujem žiaden záver a popritom dúfam v to, že Duch Svätý vám dá pochopiť tohto zamyslenia podstatu.

Ako prvú možnosť, ktorú si teda smelo môžeme pripustiť je to, že aj napriek tomu množstvu ľudí, ktoré sa tam vtedy na tom námestí zišlo, si skutočne každý z nich osve niečo vnútorne uvedomil. Následkom čoho bol spomenutý nárek nad ich vinami, ktoré popáchali, alebo ktoré popáchali ich predkovia - na základe ktorých boli potom kráľom Nebúkadnecarom odvlečení do Babylonie. Veď Biblia je predsa slovo Božie je nemenná nič k nej nemožno dodať a ani nič z nej nemožno ubrať. A preto môžem tieto slová o náreku celého ľudu zobrať vážne a veriť tomu, že tí ľudia tam na tom námestí skutočne všetci plakali. Možno im tie slová zákona dokázal Ezdráš a tí iní prítomní levíti tak jasne, zrozumiteľne a citovo podať, že to dokázalo so všetkými ľuďmi námestia skutočne poriadne vnútorne "zamávať", a preto si všetci jednotne niečo aj uvedomili a následne všetci jednotne nad sebou aj zaplakali. Možno to skutočne bolo tak.

No lenže, hneď nato mi na myseľ prišiel iný verš, ktorý mi prijatie tejto možnosti zneistil, a tak ma popudil k ďalšiemu skúmaniu. Ten verš bol o zasľúbení, ktoré dal Pán Boh Abrahámovi. Zasľúbil mu, že jeho potomstva bude ako hviezd na nebi, či piesku na brehu morskom (1 Mojžišova 15, 5). Aj keď je táto informácia tiež zapísaná v Biblii, tak si dovolím tvrdiť, že mnohí z nás jej aj tak neveria. A neverím jej v takom podaní ako je napísaná ani ja sám. Proste na základe toho prirovnania, ktoré Pán Boh vybral neverím tomu, že reálne na zemi môže žiť toľko ľudí, ako je hviezd na nebi či piesku na brehu morskom, ak reálne vidím, koľko zrniečok piesku sa zmestí povedzme len do fúrika, koľko existuje hviezd na nebi, akým tempom sa ľudia rozmnožujú a podobne. Pán Boh skrze tento inotaj s hviezdami a pieskom vyjadruje len skutočnosť, že z Abraháma sa postupne rozmnoží veľmi veľa ľudí. Toto bezpochyby krásne zasľúbenie už však, ak sa na naň pozriem z trošku hlbšieho pohľadu nerieši napríklad to, že Abrahámove potomstvo budú tvoriť na pohľad nie len tí "dobrí" ľudia, ako sme my 😉 ktorí nikoho nezabili, ktorí nefajčili, ktorí nepili, ktorí nerozkrádali štátny majetok, ktorí dobre deti vychovali či ktorí vysoké školy vychodili... 😉 , ale aj vrahovia, smilníci, modloslužobníci či iní delikventi. A na základe Biblického svedectva vieme, že aj takíto ľudia ten Izraelský národ tvorili. Veď ku komu prišiel Pán Ježiš? Predsa k Abrahámovým hriešnym potomkom. Vieme, že aký odbojný národ (Ezechiel 2, 3) sa z jeho bedier vytvoril. A práve aj táto skutočnosť ma viedla k pozastaveniu sa nad vetou, že všetok ľud plakal. Pretože plač všetkého ľudu vôbec nemusel byť úprimný a teda nemusel vôbec vyjadrovať rovnaké vnútorné rozpoloženie každého jedinca. Tiež tam mohli byť ľudia, ktorí sa nechali strhnúť davom a preto plakali. Možno viac plakali ženy ako muži to už neviem, pretože je to aj tak úplne jedno. Proste jedni mohli byť tým slovom dotknutí viacej iní menej a niektorí aj vôbec. Ako vieme od ich príchodu zo zajatia už prešiel istý čas a ľudia vo všeobecnosti na zlé veci časom zabúdajú. Naše zlé spomienky strácajú na intenzite a tak nie všetko je už v našej pamäti pri rozpomienke sa na danú udalosť také živé, aby to s nami dokázalo v danú chvíľu citovo "zamávať". A nie ešte s takým veľkým množstvom ľudí a ešte k tomu so všetkými aj rovnako. Len nad tým premýšľajme. Opakujem, nič netvrdím a ani nevyvraciam! Toto nie je o filozofovaní či potláčaní Božej moci, alebo o nepripustení si toho, že ľudia si tak hromadne niečo uvedomiť skutočne aj nemohli a podobne. Totižto nepočítanie aj s takýmito možnosťami nás pri rozsudzovaní mnohých situácií spojených s ľuďmi môže častokrát v živote veľmi zmýliť. Keď v niečom budeme povedzme naivne dúfať (Žalmy 118, 8) v úprimnosť či dokonalosť ľudí a ten ich stav sa všemožne budeme aj my sami niekedy snažiť dosiahnuť či napodobniť a nepôjde nám to. Navyše, ak je to ešte aj zapísané v Biblii.

Ďalšou možnosťou je aj to, že samotný Pán Boh dal tým navrátilcom do mysle niečo si vnútorne uvedomiť a preto nad tým nariekali. Aby ich od ďalšieho niečoho podobného vystríhal. Ale ani toto nedáva zmysel. Veď predsa On samotný nám dal slobodnú vôľu, aby sa ukázalo, že kto z nás skutočne o Neho stojí, kto po Ňom túži. Pán Boh predsa netúži po falošnej láske. A keďže Izraeliti častokrát od Neho odpadávali, tak určite vedel, že ani takéto Jeho silené jednorazové "preprogramovanie" ich myslí by z dlhodobého hľadiska určite tiež nič neriešilo. Veď my ľudia sa veľmi dobre vieme po čase, ak po Pánu Bohu mi sami skutočne vnútorne netúžime "odprogramovať" a navrátiť k starému spôsobu života. Čiže ani z krátkodobého a ani z dlhodobého hľadiska by Jeho silené zasiahnutie do ich myslí neprinieslo pre Neho želaný efekt. Takže ani to, že On sám im dal vnútorne si niečo uvedomiť, tiež nedáva žiaden logický, ale ani žiaden duchovný zmysel. Áno poznám verš, že Božie myšlienky nie sú naše myšlienky, že naše cesty nie sú Jeho cesty (Izaiáš 55, 8), že to nie je o logike a podobne, ale myslím si, že tento verš sa nevzťahuje na toto čo hovorím.

Alebo uvediem ďalší príklad. Je možné, aby na veľkom štadióne pri kresťanskej kapele všetci svorne dvíhali ruky? Áno, je to možné. No podstatu istých skutočností človek pochopí až po skončení vystúpenia, keď sa poprechádza medzi účastníkmi akcie a započúva do ich debát. Boli potom tie ich ruky zdvihnuté úprimne či neboli, to je otázka. Možno boli, no bolo to možno bez hlbšieho duchovného poznania. A keď toto človek všetko vidí a premýšľa nad tým, tak príde na to, že pri ľuďoch si mnohým nemôže byť istý a preto je dobré všetko skúmať, dobrého sa držať, zlým sa nenechať ovládnuť, nič unáhlene neposudzovať a byť zdržanlivý vo vyjadreniach.

Ak by som si tiež povedal, že to slovo o plači je zle preložené, že tam malo byť trebárs uvedené: "takmer všetci plakali", tak potom môže byť zle preložené aj všeličo iné a Biblická zvesť by sa tým značne v mojich očiach relativizovala. Preto sa takýmto smerom v skúmaní vôbec nevydávam.

Tak isto je možné, že plač mnohých ľudí nebol úprimný, ale slovo Božie to jednoducho hlbšie nerieši a opisuje to len ako vonkajší prejav ľudu. A práve táto možnosť mi príde najpravdepodobnejšia a preto to všetko skúmam.

Aby to však nebolo také anonymné, že hovorím len o cudzích, tak sa skúsme teraz pozrieť na seba a na náš zbor. Ak sa zamyslíme, tak ani my tu v našom kostole zjavne neprežívame všetko rovnako. Zažil už niekto z nás tu v našom kostole situáciu, pri ktorej všetci nariekali, alebo pri ktorej všetci jednotne s niečím súhlasili? Napríklad, že po skončení kázne sme sa my kresťania, luteráni jednotne všetci zdvihli z lavíc a všetci sme svorne Duchom Svätým naplnení zakričali: "AMEEEEN, Halllleluja, sláva Bohu za túto kázeň" 😉 Nemyslím si to. Jeden je povedzme na základe kázne z niečoho viac nadšený, iný menej, niekto nie je nadšený vôbec a podobne a je jedno, aký kazateľ ju zvestuje. A tak isto je to aj v iných situáciách. Každý z nás je individuálna bytosť s rôznou mierou viery a tak aj veci, ktoré trebárs aj v našom kostole počúvame sa každého dotýkajú inou mierou, čoho následkom je rôzne prežívanie tých istých situácií. Toto všetko je navonok veľmi zjavné. Ak by sme napríklad boli v túto nasledujúcu nedeľu bratom farárom vyzvaní, že na ďalšiu nedeľu máme všetci po skončení služieb Božích zostať aj na chválach, tak určite by mnohí z nás kresťanov neboli z tejto výzvy vnútorne nadšení a radostní. Teda neboli by radostní z toho, že musia ostať dlhšie v kostole a že majú Pánu Bohu dokonca ešte aj spievať či inak Ho chváliť. A to bez ohľadu na to, že je to niečo, čo sa Pánu Bohu skutočne aj páči. (1 Kronická 16,9; Žalmy 96, 2) A práve preto ma v tom Nehemiášovi zarazilo slovo, že všetok ľud plakal. O nič iné mi nejde a ani nešlo. Mne tam len jednoducho z pohľadu ľudskej podstaty a cirkevnej reality niečo v tom ich prežívaní nesedelo a tak mi to vzbudilo pozornosť. A verím tomu, že mi už dobre rozumiete, že prečo. Ak by to totižto v tom slove bola pravda, že si tí ľudia tam pod Vodnou bránou niečo skutočne hĺbkovo uvedomili a viedlo ich to ešte aj k plaču nad sebou, tak potom nás to len usvedčuje z toho, že my ako kresťania sme neschopní si niečo hĺbkovo uvedomiť, že nie sme schopní porozumieť textu, že Duch Svätý v našich životoch príliš veľmi nepôsobí, že máme v cirkvi slabých kazateľov a podobne. Pretože ak sa vyslovene doslovne budeme konfrontovať s uvedeným textom a tými ľuďmi tam, tak každá eventualita bude hovoriť proti možno drvivej väčšine z nás a proti tomu, čo si my možno o sebe a o našej viere namýšľame. A preto už asi chápete, že prečo to slovo vzbudilo moju pozornosť. Niekto plače, niekto nie, ale všetci...

Znovu zdôrazňujem, že ja nepochybujem o Božom slove, ale ho skúmam! Jednoducho, za niektorými vecami sa môže skrývať aj ich hlbší význam, alebo možnože aj nie. Hlbšie neskúmanie to však nikdy aspoň čiastočne neodhalí. Ono duchovne správne rozsúdiť niektoré životné situácie nie je vskutku jednoduché. Pán Boh nám ich správne rozsúdenie nepredostrie na "podnose" a nepovie nám, že toto je tak a toto zas inak. Pri tomto si mysli a rob takto a pri tamtom zas inako. Pán Boh nás obdaril srdcom, ktoré dokáže hľadať srdcom, ktoré dokáže prosiť srdcom, ktoré dokáže skúmať srdcom, ktoré dokáže túžiť po dobre a podobne. Ale pozor! To srdce vie zatúžiť aj po tých opačných, pre náš život neprospešných veciach. A je len na nás, pre ktorú z týchto dvoch možností sa v danú chvíľu rozhodneme. Pán Boh sa nás však popritom všetkom našom skúmaní snaží usmerňovať skrze Jeho slovo. To Jeho usmernenie predstavujú slová o trpezlivosti o pomalosti do hnevu a podobne. Proste slová, ktoré nás učia byť rozvážnymi a tých slov je neúrekom 😉 . No a Pán Boh nás popri tom všetkom našom žití, našom skúmaní, že kto a ako sa v čom osvedčuje pozoruje a podľa Jeho vôle nám aj pomáha.

Ono všetko treba skúmať, toho čo sa nám zdá ako dobré sa treba držať a toho čo sa nám neosvedčí, tak toho sa treba vzdať. Napríklad aj toto čo píšem môže byť pre niekoho mätúce a preto to musí skúmať. Dotyčný si môže povedať, že prečo tu toľko riešim taký nezmysel ako je plač ľudu a že prečo pochybujem o tom, čo je napísané v Biblii. A dotyčný si to samozrejme skutočne myslieť aj môže, ale pravdivosť toho, čo tu opisujem, nemôže vskutku ani on sám s istotou potvrdiť a ani vyvrátiť. Nemôže s istotou povedať, že to tak s tými ľuďmi bolo alebo nebolo. Že skutočne riešim nezmysel. Aj ten dotyčný si to musí najprv v hlave nejak ujasniť. Musí voči tomu zaujať nejaký svoj postoj. A presne o to sa snažím aj ja. Snažím sa zaujať nejaký postoj voči tomu slovu, ktoré som si prečítal v Nehemiášovi. Neprijímam to ľudské konanie len tak, ale snažím sa ho duchovne rozsúdiť. Len Pán Boh pozná naše mysle, naše srdcia, naše pohnútky a len On vie hneď veci správne rozsúdiť. My to však tak hneď nevieme a práve preto potrebujeme veci za pomoci Ducha Svätého skúmať. Len potom môžeme k mnohému pre náš život prospešnému aj prísť. Pán Boh vidí, že či niečo prijímame len tak bez zamyslenia, že či sa niekým nechávame v niečom ovplyvniť, že či niekoho konanie napodobňujeme, alebo či nad niečím skutočne aj premýšľame, alebo sme v niečom zdržanliví, kým si niečo neujasníme a podobne.

Čiže ak to zhrniem, tak týmto zamyslením som chcel poukázať hlavne na to, že nemáme byť sklamaní z toho, ak sa nám kresťanom podľa nejakej ľudskej, hoc Biblickej situácie nedarí hromadne dosiahnuť v niečom úplnú jednotnosť. Čo však mne osobne pri písaní tak viac "doplo" je to, že ja sa fakt ako človek neviem k mnohému čo ma v živote postretne hneď pravdivo vyjadriť. Môžem síce danú situáciu – daný "celok" vidieť na vlastné oči z ku mne priľahlej strany, no odvrátenú stranu celku a pre môj zdravý duchovný úsudok možno tú podstatnejšiu, už nevidím, a preto mám byť zdržanlivý pri vyjadrovaní sa pokiaľ sa mi aj všetky tie ostatné časti, hlbším skúmaním za pomoci Ducha Svätého tiež neodkryjú. Že je proste múdre si z niečoho hneď nevyvodzovať nejaké unáhlené uzávery, podľa ktorých sa potom mám vo svojom osobnom živote riadiť či o ktoré sa mám snažiť.

Samozrejme popísal som tu mnoho slov, ale to je negatívum písania. Preto sa pri začatí čítania musíme už len nejako snažiť o tú trpezlivosť. Pri premýšľaní totižto všetko toto prebehne mysľou doslova za pár desiatok sekúnd. A zas sme len pri tom výbere srdca. Buď sa budeme snažiť budovať v trpezlivosti alebo nebudeme. Buď si to prečítame, alebo nie. Síce to píšem nakoniec 😉 čo je vskutku vtipné, ale to vôbec nevadí, pretože niekomu, kto sa v čítaní dostal až do tohto bodu to môže vniesť úplne iný pohľad do jeho nových začiatkov. AMEN