Polárna žiara

Milý brat a milá sestra. Zhruba pred dvoma mesiacmi "obehla" našimi médiami informácia, že v našich končinách bude možné pozorovať polárnu žiaru. Aj napriek tomu, že ju napokon vidieť nebolo, tak aj tak vidina tohto zvláštneho prírodného úkazu vyhnala na kopce mnohých z nás. Nás Bystričanov, medzi ktorými som teda ani ja nechýbal 😉 to zjavne vyhnalo na Panský diel. Cez deň, sprvoti, keď som bol na túto "akciu" zavolaný som premýšľal, že či tam večer po takej tme, do takého kopca a ešte kvôli takej márnosti mám vlastne ísť, keďže žiaru vidieť ani nemusím. Nakoniec mi to však prišlo ako dobrý nápad na večernú prechádzku s deťmi. Neskôr, na kopci, sa ale ukázalo, že ísť tam bolo skutočne veľmi dobré rozhodnutie. Totižto mne, ako osobe ktorá rada skúma veci života a snaží sa v nich nájsť nejakú tú paralelu s duchovnou oblasťou, aby si z nich niečo poučného zobrala, aby sa niekam ďalej vo svojej viere posunula či vo viere utvrdila, tam na tej prechádzke zarezonovali mysľou dve veci.

Prvá vec, ktorá ma teda zaujala a ktorú som si tak hlbšie uvedomil bola tá, že my ľudia sme o veciach života vždy veľmi dobre informovaní. Informácie o tom či onom sa proste vždy nejakým spôsobom ku nám dostanú. A potom je už len na nás, ako s tými informáciami naložíme. Ako, v čom a do akej miery nás ovplyvnia. Bol som totižto veľmi prekvapený z toho, že koľkí sme sa tam zišli a koľkí ľudia sa boli ochotní štverať po tme hore tou strminou na vrchol Panského. Štverať sa za vidinou niečoho, čo možno ani nenastane. Hoc si tú polárnu žiaru mohli pozrieť v pohode domova na gauči v nejakom videu či na nejakej fotke, tak to im nestačilo. Oni ju chceli vidieť na vlastné oči. To znamená, že potenciál niekde ísť, niečo nasledovať či niečo kvôli niečomu prekonať v ľuďoch stále existuje. Už ide len o to, ako ich (alebo ešte stále aj nás samotných) naučiť, tento potenciál správne využiť kvôli "Niekomu".

Ak si toto, čo hovorím, teraz prepojíme s duchovnou oblasťou, tak zistíme, že vlastne aj neveriaci ľudia (pokojne si to však, ako som pred chvíľou spomenul, môžeme stiahnuť aj na seba) majú vždy o Pánu Bohu dostatok informácií. Tieto informácie sa okolo nich nachádzajú v akejkoľvek podobe a vedia sa k nim určite dostať. Nikto nemôže tvrdiť opak. Lenže týchto ľudí tieto informácie nezaujímajú a preto ich zjavne ani nevyhľadávajú. A prečo by ich aj mali vyhľadávať? Kto alebo čo im vzbudí o tieto informácie záujem? Vzbudia ten záujem o ne povedzme ich choroby, ktorými oni sami trpia? Alebo ich vzbudia covid-19-20-21-2x-3x... opatrenia či možnosť globálnej vojny? Asi nie. Ako vidíme, všetko toto tu je medzi nami prítomné a aj tak sa ľudia z ich hriechov viditeľnejšie nekajajú, aj tak ľudia po Bohu viditeľnejšie viac netúžia a ani kostoly nie sú nejak viditeľnejšie plnšie. Čiže ani choroba a ani tlak z vonku nepredstavuje dostatočnú pohnútku na zmenu ich životov. (Alebo ešte stále aj našich?) A tak možno jedinú reálnu pohnútku na zmenu ich životov môže predstavovať práve denno-denná interakcia s nami kresťanmi. Ale čo im vieme vlastne ponúknuť? To je otázka! Myslím si, že reálne im zväčša vieme ponúknuť len bezduché, bezmocné a lacné, hoc pravdivé, informácie o Jeho láske k nám, o Jeho milovaní nás, o Jeho pomoci nám a podobne. Pre neveriaci svet sme len akýmisi "informátormi" o Bohu, ktorého mnohí z nás kresťanov osobne ani vôbec nepoznajú. Mnohí z nás s Ním nemajú žiaden osobný vzťah a preto aj sila našich slov je len veľmi slabá. Naše slová o Pánu Bohu nemajú v rozpravách moc a tak sa stávajú ľahkými na rozhodovacích "váhach" neveriacich ľudí. Nezavážia naše dobre mienené rady... Ak sa teraz nad týmito spomenutými slovami trošku viac zamyslíme, tak si aj na sebe a svojom vlastnom vnímaní môžeme uvedomiť, že človek ako taký, skôr uverí rečiam toho druhého, ak je s nim denno-denne v nejakej interakcii (spojení, kontakte) a vidí jeho život a skutky viery utvrdené mocou Ducha Svätého na vlastné oči. Nikto povrchný nemôže totižto dlhodobo hovoriť hĺbkovo a nikto hĺbkový nemôže zas hovoriť povrchne. To sa jednoducho nedá. Každá faloš či duchovná nezrelosť sa rýchlo prezradí. Takže mne osobne, Duch Svätý na tejto veci s informáciami tak jasnejšie poukázal na skutočnosť, že ja ako kresťan nemám ľudí o Bohu len informovať, ale predovšetkým im mám ísť v žití s Ním príkladom. To znamená mám mať s Ním osobný vzťah, mám ako veriaci človek jasne chápať o čo v živote ide, mám študovať Bibliu, mám mať s Ním zážitky a tomuto podobné veci, aby aj tá moja svedecká služba mohla potom aj poriadne fungovať. Len moje zbožné slová nikoho neovplyvnia, ak ani môj život nebude ovplyvnený tou "mocou" stojacou na pozadí týchto slov. Veď slovo Božie je predsa živé a mocné! (Židom 4, 12) Pán Boh je to Slovo. (Ján 1,1) Ani ja sám som neuveril len na základe niekoho zbožných slov - informácií o Bohu (veď o Bohu som už vedel od mladosti, na základe informácií od mojich rodičov), ale na základe viditeľného prepojenia tých slov s realitou života istého človeka, utvrdenou práve tou ich mocou. Práve niečia moc nad nami je to, čo nás ľudí núti sa meniť či podriadiť. Vo svete sa poddávame úradnej moci a v duchovnej oblasti sa preto poddávajme zas Božej moci. Častokrát to vyzerá tak, že úradná moc vie naše životy ovplyvniť omnoho viac, ako tá Božia.

Druhá vec, ktorá ma na prechádzke zaujala sa určitým spôsobom dotýka podobenstva o desiatich pannách, avšak v trošku odlišnej podobe. Ale to nevadí, ak si to človek dokáže správne prepojiť. Totižto na prechádzke som pochopil aj to, že ako kresťan sa musím vyvarovať pochabého, roztržitého, nepremysleného konania. To mi doplo. Vychádzalo to zo skutočnosti, že hore na kopec sme kráčali individuálne šiesti a pritom každý z nás mal zapnuté nejaké svetlo. Niekto "čelovku", iný baterku, ďalší zas mobil. A tak mi z ničoho nič prišlo na rozum to podobenstvo o desiatich pannách a absencii oleja v lampách piatim z nich v momente, keď ten olej na to svetlo najviac potrebovali. V ich prípade, keď prišiel ženích. V našom prípade príchod "ženícha" predstavoval pobyt na vrchole kopca a následný zostup dole. Išlo proste o to, aby nám tie batérie vydržali svietiť pod nohy aj počas nášho návratu. A tak ma napadlo, že ako bláznivo si už hneď v začiatkoch svojej cesty počíname, keď všetci naraz svietime. Reku radšej by mal baterkou svietiť len jeden a tí ostatní by sa ho mali pridŕžať, ako takto individuálne si svietiť po samom každý zvlášť a po čase tak možno nemať svetlo. Napohľad taká banalita, avšak keď sa nad tým človek zamyslí, tak zistí, že to až taká banalita vôbec nie je a niekam ho to v pochopení určitých vecí posúva. Ako však hovorím, s tým podobenstvom to má podobu len v určitej črte!

Týmito dvoma príkladmi som Vás chcel len povzbudiť pri všímaní si vecí života a ich následnom prepájaní si s Božím slovom. V Biblii sa píše, že každá vec má svoj čas i spôsob. (Kazateľ 8, 6) Pre niekoho toto, čo som pospomínal, nemusí znamenať nič extra zaujímavého, no pre mňa osobne to zaujímavé je. Verím totižto tomu, že Duch Svätý ma skrze všetky tieto zdanlivo nepodstatné "prepoje" vyučuje múdrosti, ktorú budem vedieť využiť nie len pri nejakom rozhovore, ale v prvom rade vo svojom osobnom živote. Ono Pán Boh nám múdrosť, vieru a ani skúsenosti s Ním nenaleje naraz lievikom do hlavy, ale k tomu všetkému prichádzame postupne skrze takéto dielčie situácie. Čiže ako sa píše, rôznym spôsobom a v rôznom čase. Ak si však to naše pozemské "žitie" poriadne nevšímame, hĺbkovo nad tým čo nás postretne nepremýšľame, tak ani na nič neprídeme, pretože Duch Svätý nám nemá skrze čo, to všetko ozrejmiť.
Vrátim sa ešte k pannám a oleju. Človek na takomto príklade viac porozumie tomu, že prečo je dobré mať v zásobe, vždy dostatok oleja. Keďže nevieme kedy príde "ženích", teda Pán Ježiš, alebo kedy skončí náš pozemský život, tak je dobré si rozložiť "sily", aby sme ich počas celého nášho života – nášho behu na dlhé trate za vencom života mali dostatok. Aby naša viera proste neochabla. Preto je nutné ten olej za podpory našich modlitieb ustavične do nás "dolievať" skrze štúdium Božieho slova, skrze premýšľanie, skrze takéto prepájanie a podobne. Ak to prenesiem na náš príklad s kopcom, tak ani my sme nevedeli, že koľko sa tam na kopci v tej zime zdržíme, koľko nám tie batérie v tých baterkách vydržia a podobne, a preto bolo v našom prípade rozumné svietiť len jednou baterkou. Pochabé a nepremyslené minutie si všetkej "šťavy" v batériách už hneď v počiatkoch cesty nahor by sa nám proste nevyplatilo. Čiže ako hovorím, len Vás povzbudzujem v premýšľaní a skúmaní vecí. Určite to nie je na škodu, ale naopak, pôsobí to na vzrast viery a postupné získavanie múdrosti.

Ono všetko toto, čo som pospomínal predstavuje len drobné "puzzle" dieliky z toho globálneho obrazu kresťana na ktorý nás Pán Boh "skladá". Ale aj oni tam jednoducho musia byť, pretože bez nich sa ten obraz nedá vyskladať. Viete, my si môžeme v Biblii prečítať slová typu: "Buď verný až do smrti a dám ti veniec života!" (Zjavenie 2, 10) Ale preložiť ich do "zrozumiteľnej" reči reálneho života, do situácií ktoré zažívame a v ktorých musíme obstáť či vytrvať v bezúhonnosti, tak to sa myslím si, že deje práve skrze takého postrehy, ktoré nás k tomu obstátiu a vytrvaniu neustále povzbudzujú. Ideme po tme, svietime si baterkami a šup, zrazu nám Duch Svätý skrze niečo poukáže na nejaké Biblické podobenstvo či príbeh. A už máme pohnútku na premýšľanie, alebo na utvrdenie či obnovenie si síl na tej našej ceste viery. Pevne verím tomu, že všetci rozumiete tomu, o čom hovorím a čo som Vám chcel povedať.

V konečnom dôsledku sa dá konštatovať, že toto čo som pospomínal predstavuje v praxi to hľadanie a nachádzanie, to prosenie a dostávanie a to klopanie a otváranie. (Matúš 7, 8) Tak isto som sa utvrdil aj v tom, že povolaným podľa rady Božej všetky veci slúžia na dobro = prechádzka, na ktorú som sprvoti vôbec nechcel ísť. (Rímskym 8, 28) A zamyslel som sa aj nad tým, že aj keď cvičenie = v podobe prechádzky len málo osoží, ale pobožnosť = skúmanie vecí a života na základe našej osobnej viery je na všetko užitočná (1 Timoteovi 4, 8). Duch Svätý nás totižto skrze takéto situácie buduje a vovádza do Božích právd. AMEN