Bezpečne ukrytá viera
Tento týždeň som si čítal Lukášovo evanjelium a nejako mi v mysli zarezonovala tá stará známa veta. Ale keď príde Syn človeka, či nájde vieru na zemi? (Ev. Lukáša 18, 8) Neviem, že či k vyvolaniu rezonancie pomohol ten "obrovský" záujem členov zboru o písanie úvodníkov alebo moja následná myšlienka o zmysle takéhoto kresťanského "plátku", no v podstate je to jedno. Čo mi však doplo je nasledovné. Keď túto vetu Ježiš povedal, tak musel vedieť niečo, čo my nevieme. V podstate ma napadajú dve také možnosti jej výkladu. Buď to v posledných časoch ľudia zažijú nejakú globálnu katastrofu v dôsledku ktorej nás tu zostane doslova len pár tisíc - a teda medzi preživšími sa fakt nemusí nájsť nikto veriaci, alebo to bude pokračovať súčasným vývojom, ktorý pri kresťanoch spôsobuje ich postupné ochladnutie. Pri skúmaní seba samého a okolia si myslím, že ten druhý príklad je asi ten správny. Ľudí hlásiacich sa ku kresťanskej viere možno budú stovky miliónov, ale hovoriť o ich horlivosti za Božie veci sa už asi nebude dať. Za posledných 20-30 rokov môžeme okolo seba pozorovať nevídané zmeny v oblasti ľudského úpadku, alebo veľkého pokroku v oblasti techniky či manipulácie más. Vývoj vo svete sa ustavične zrýchľuje a mnohé to, čo bolo pred tým nemožné sa nám teraz priamo pred očami mení na možné. No a na základe tohto všetkého, čo naokolo vidíme, tak aj my sami možno nejako vnútorne cítime, že koniec sveta sa už pomaličky blíži. A ak sa blíži, tak potom to Slovo zákonite hovorí o nás!
Odložte teraz bokom pocit z posudzovania či ustavičného nútenia vás do niečoho, ktorý za chvíľu asi nadobudnete a skúsme sa spolu nezaujato zamyslieť, povedzme aj z pohľadu minulej výzvy k písaniu úvodníka nad našim osobným kresťanstvom.
V našom živote, buďto to doma alebo v práci ustavične niečo riešime a s niečím sa pasujeme. V poznaní nás to posúva dopredu a za následok to má náš duševný i telesný rozvoj. Toto hádam nikto nespochybňuje. Keby to tak nebolo, tak nič nové nevymyslíme, nič nezlepšíme, neopravíme, nepostavíme... Stagnácia ľudí či vecí na určitej úrovni trvá vždy len určitý čas a potom ak neprichádza rast, tak zvyčajne nastáva úpadok. Napríklad novopostavený dom si isto pár rokov nebude vyžadovať žiadne dodatočné investície. Časom sa to však za pomoci počasia a nášho užívania určite zmení a ak sa oň nezačneme priebežne starať, tak začne chátrať. No a niečo takého nastáva aj v duchovnej oblasti. Aj v nej, ak nerastieme, tak po určitom čase začneme upadať. Život sa jednoducho neustále mení a mnohé situácie, ktoré v ňom nastávajú už nemusíme s našim starým, nerozvíjajúcim sa viero-základom v súlade s Božím Slovom zvládnuť. V podstate celé Slovo Božie nás ustavične nabáda a tlačí k zmene nášho života. Ak sa mu teda podvolíme, tak jedným z výsledných prejavov tejto premeny bude aj naša túžba po nejakej ďalšej činnosti, poukazujúcej pritom na Pána Boha, na Jeho moc a na to, že čo s nami urobil. Alebo to bude aspoň zjavenie našej duchovnej pripravenosti sa do niečoho zapojiť. Uvedomme si, že k práci na Božej vinici nás vyzýva Duch Boží prostredníctvom ľudí a preto na týchto jeho "posluhovačov" nešomrime. 🙂
No a ako chceme rásť, keď sa nám poväčšine do ničoho, čo by nám možno ku tomu rastu pomohlo nechce zapojiť? Radi sa vyhovárame, že my to tak, ako iní nevieme a všetka nová robota do ktorej nás tí "nabudení" kresťanskí bratia ustavične tlačia nás otravuje. Zamyslime sa. Povieme aj v šéfovi v robote, že nech tú prácu nedáva nám, ale nech ju dá radšej niekomu inému, lebo my to tak dobre, ako on nevieme spraviť? Nie! Doma budeme mať zapchaté umývadlo a my namiesto toho, aby sme to opravili manželke povieme. Vieš čo? Zavolaj si suseda, lebo ja sa bojím, že niečo pokazím. Nechcem tu veľmi rozoberať uvedené príklady, pretože kto chce vidieť tú podstatu, ktorú zjavujú, tak ju už vidí a kto nie, tak ani "tisíc" ďalších mu nepomôže. No a takto nejako je to aj v duchovnej oblasti. Ak skutočne chceme, aby Pán Boh v nás rástol a my sme sa umenšovali, tak musíme robiť aj iné, možno pre nás nie až jednoduché veci, ale možno práve vďaka nim podrastieme. Viem čo vravím, pretože tiež by som sa aj ja sám najradšej zo všetkého "vyzul", ale zistil som, že postupom času, ako sa dám tými "nabudencami" k niečomu dokopať, tak je mi to vždy na úžitok.
No a teraz sa toto, čo som tu pospomínal pokúsim spojiť s ústredným veršom.
Vždy som fascinovaný tým, ako si my kresťania vieme obhájiť tú svoju vieru. Ako to my s tým Pánom Bohom dobre žijeme, ako sa na Neho spoliehame a tak ďalej. Neviem, že či som niekedy niekoho počul samého od seba povedať niečo nasledovné: "Je mi zo seba zle, ja fakt na toho Boha kašlem, nič sa mi na Jeho vinici nechce robiť." V tejto súvislosti ma vždy napadne Šalamún a jeho poblúdenie. Pán Boh mu na začiatku jeho duchovnej "kariéry" povedal. Dávam ti múdre a chápavé srdce, takže tebe rovného nebolo ani pred tebou, ani po tebe nepovstane taký, ako si ty. (1 Kráľov 3, 12) Teda podľa Slova bol vo veciach života múdrejší, ako ktokoľvek z nás. Tá múdrosť mu bola daná samotným Bohom a nemusel sa k nej prepracovávať postupne cez rôzne skúšky, ako my. Človek by teda čakal, že keď je to dar priamo od Pána Boha, tak bude vždy poznať tú správnu cestu a že od Neho nikdy neodpadne. No nestalo sa tak. Smerodajná vec, ktorá dopomohla k jeho odpadnutiu je napísaná v nasledovnom verši. A ak budeš chodiť po mojich cestách, teda budeš zachovávať moje ustanovenia... (1 Kráľov 3, 14) Vidíme to? Je tam napísané, že ak budeš chodiť a zachovávať...! Pán Boh mu síce dal múdrosť, ale zároveň aj vedel, že Šalamún jej dokonalé využitie nájde len vtedy, ak bude chodiť po Jeho cestách a zachovávať Jeho príkazy. A ak sa od nich odchýli, tak aj s ňou - teda tou múdrosťou mu bude zle nedobre. No a Šalamún poblúdil. Pán Boh ho na zvody, ktoré prídu prostredníctvom jeho žien upozorňoval. No on si možno myslel, že to má všetko v malíčku, že všetko vie dobre posúdiť. Možno si aj on povedal. A čo. Zapálim nejaké to kadidlo Aštarte, nech má moja modrooká sidónska žena radosť. Však ja aj tak dobre viem, že tá jej trápna kamenná soška nie je pravý boh a aspoň sa s ňou nebudem večer hádať v posteli. Vskutku logické a múdre obhájenie si činu. Chápete, že čo tým chcem povedať? Možno si vedel všetko pekne zdôvodniť, obhájiť a tak bol presvedčený, že je stále na tej správnej strane a že všetko robí v súlade s Božou vôľou. A ten svoj dávny prechod na druhú stranu "rieky" ani nepostrehol.
No a čo som tým všetkým chcel povedať?
Nie je to podobne aj s nami? Ako som už spomenul, toto nie je posudzovanie, ale má nám to poslúžiť na také hlbšie zamyslenie. Vidno na našich slovách a skutkoch pravú nefalšovanú vieru? Alebo si vieme všetko to naše nechcenie sa do niečoho zapojiť a všetky tie naše zlyhania a chodenia po krivých cestách pekne logicky vysvetliť a obhájiť? Samozrejme sami pred sebou. Neskrývajme svoju vieru na bezpečné miesto, kde ju ani Pán Boh "nenájde", za tie naše pekné a múdre zbožné slová, ale buďme odvážni a ukážme, že sme tí za koho sa vydávame. Buďme ako Izaiáš a ak nás niekto k niečomu vyzve, napríklad k občasnému napísaniu článku do Pohľadu, ktorý môže niekoho povzbudiť, tak bez rozmyslu povedzme: "Tu som ja, pošli mňa." (Izaiáš 6, 8) Ak začneme rozmýšľať a zvažovať, že či sa na to hodíme alebo nie, tak je koniec. Logicky vždy usúdime, že my na to nie sme, alebo to uvedieme do slepej uličky vyhlásením, že ešte neprišiel ten "správny" čas. Pohľad som spomenul len tak okrajovo, ale toto sa týka všetkých vecí v našom živote do ktorých nás Pán Boh cez rôznych ľudí povoláva. Nepovedzme: "Peter, som síce tu, rozumiem ti, viem, že by som mal, ale ešte teraz radšej pošli Janu, pretože ja to tak ako ona neviem a ona to už aj robila a má s tým svoje skúsenosti." A zrazu príde Pán Ježiš, ako blesk z neba. Obstojíme? Nájde a uvidí našu vieru aj s jej skutkovými prejavmi, alebo len zbožné a múdre rečičky?