Detský postreh.
Detský postreh

Jedného dňa prišiel ku mne syn a povedal mi jednu zaujímavú vetu. Tá sa týkala hodnovernosti Božieho Slova. Znela. Oci, veď tie Slová, čo sú napísané v Biblii to sme my ľudia nemohli vôbec vymyslieť. To musel byť Pán Boh. No, musím sa priznať, že z takéhoto uhľa pohľadu som sa na Slovo Božie ešte nikdy nepozeral. Po krátkej úvahe som usúdil, že to čo povedal je veľká pravda a že mu to zjavil sám Duch Boží. Pri povrchnejšom prečítaní spomenutého vás asi napadne nasledovné. Však to je jasné, že to vymyslel Pán Boh. Vybraným ľuďom predsa zjavil Svoje Slovo a oni to potom zapísali. Iného niet čo dodať! No lenže práve v tomto "bode" sa ten synov pohľad na ňu díva z opačnej strany. Inými slovami povedané, pozerá sa na ňu ako na niečo, čo nemohli vymyslieť a napísať hriešni ľudia, pretože v samotnej podstate ich bytia je na nich príliš múdra, spravodlivá a duchovná.

Ako dôkaz, že toto tvrdenie je pravdivé, teraz uvediem jedno Biblické Slovo a trošku hlbšie sa nad ním zamyslím. Napísané je. Nech nikto nehľadá, čo jemu prospeje, ale čo prospeje inému. (1 Korintským 10, 24) Keď sa vskutku kriticky na seba pozrieme, na to ako žijeme, čo vravíme, alebo ako zmýšľame, tak si skúsme uvedomiť, že čo všetko by sa muselo v našom živote udiať, aby sme k tomuto poznaniu dospeli, alebo takéto niečo sami od seba povedali. Vieme si vôbec predstaviť niečo také, že aj keď sme už veriaci, tak najprv budeme hľadať výhody, ktoré z nejakej veci či situácie vyplynú pre iných a až potom pre nás? Ja nie.

Napríklad. Ste predavač či predavačka v malých potravinách na dedine a príde vám tovar. Medzi všetkým tým ovocím, ktoré dávate do pultov však zistíte, že tých prekrásnych banánov, ktoré máte tak radi prišlo len 3 kilo. Viete si predstaviť, že by ste si pomysleli niečo nasledovné? A čo, mám ich síce rád (rada), ale koľkí ľudia naokolo a hlavne tie babky, pre ktoré už je namáhavé ísť do mesta ich tiež majú radi? A koľkým sa budú páčiť tak isto ako mne? Preto sa ich z dôvodu, že ich ešte nik nevidel nemôžem ani dotknúť. Veď to by bolo predsa nespravodlivé voči tým ostatným. Keby si ich počas dňa nik nekúpil, tak si ich kľudne a s čistým svedomím môžem kúpiť ja pred záverečnou. Ale takto? Nemôžem sa predsa uprednostniť... No, neviem-neviem, či by sa našiel nejaký jedinec a to aj horlivo veriaci, ktorý by si toto pomyslel, pretože napríklad ja by som si ich kúpil a zjedol hádam ešte aj počas zmeny. A teraz si poviete. Á, podľa seba súdi iných. Nesúdim, len nabádam ku skúmaniu seba samých. Ďalší príklad. Ak sme prehnane poriadkumilovní puntičkári, tak poriadok v byte zrejme svojmu dieťaťu robiť nedáme lebo s výsledkom, ktorý budeme porovnávať s našimi prísnymi kritériami nebudeme určite spokojní. My sme totižto na tie presné polohy dečiek, vázičiek, stoličiek a mnohých iných vecičiek tak zaťažení, že s tým jeho nedokonalým ponaprávaním sa nedokážeme vyrovnať. Preto si ho spravíme radšej my sami a jemu to nedovolíme. No možno mu tým do budúcna uškodíme, keďže ho tým pracovným návykom kvôli našej "úchylke" nenaučíme. Takže v konečnom dôsledku ani v tomto prípade na prospech toho druhého nemyslíme. Takýchto príkladov a ich obmien v rôznych oblastiach nášho života je nespočetné množstvo a preto nemá zmysel ich naďalej rozoberať. Tieto dva spomenuté nám slúžia len na akési vytýčenie smeru, ktorým sa máme pri tom našom premýšľaní uberať a preto v nich nehľadajme žiadne "ale".

No čo? Boli ste sa schopní odosobniť a kriticky na seba pozrieť? Asi nie. Určite ste si mnohí pomysleli, že vy s tým problém nemáte, že vy iným pomáhate, či inak na nich myslíte. To je určite pravda. No otázka bola, že či je to niečo, čo vychádza prirodzene z vášho vnútra. Uvedomme si, že naša, aj keď úprimná sebareflexia je v tomto prípade vo veľmi veľkej miere ovplyvnená získanými poznatkami a okolím, ktoré nás formuje. Možno sme túto vetu počuli v kostole, možno nám ju povedali rodičia, možno starí rodičia, možno sme sa niečo podobné naučili niekedy dávno na etike či občianskej náuke, alebo… a veď to je jedno. A preto jej existenciu v našom povedomí od určitého momentu berieme ako samozrejmosť a sme s ňou možno aj zžití. No znova sa pýtam. Vieme si predstaviť, že my sami by sme boli jej autormi? Alebo autormi ďalších viet, ktoré budem o pár riadkov nižšie citovať zo Slova Božieho? Drvivú väčšinu vecí, čo v živote robíme, konáme už len na popud poznaného. Teda aj nejaký "akt" hľadania toho, že čo prospeje inému konáme len preto, že nás to niekto naučil, alebo v prípade veriacich ľudí, že im to zjavil Duch Boží. Ak sa na to teda spätne pozrieme, kto to potom všetky tie múdre reči vymyslel? Kto ich mal od prirodzenia v sebe zadefinované? Naši rodičia alebo starí rodičia? Prišli sme na to všetko vari svojimi skúsenosťami? Na pár vecí by sme hádam aj došli, ale kto by to všetko potom zozbieral a zapísal? Takže pri hľadaní odpovedí ani týmto smerom cesta nevedie. Alebo žeby takýmito dokonalými cnosťami boli obdarení už od života matky naši dávni predkovia? Alebo nejakí stredovekí kláštorní učenci? Nie, nie. Nech by sme už ľudskú múdrosť chceli akokoľvek vyvýšiť, tak vždy skončíme pritom, že ľudia to nemohli byť. Všetci sme totižto rovnako pošpinení hriechom a teda prirodzene nerozmýšľame, ako v danom príklade, sprvoti nad tým, že čo prospeje iným, ale hlavne nám a našej rodine. Toto, čo píšem nechcem, aby vyznelo ako posudzovanie, pretože my ľudia sa naň tak radi "hráme", keď nás niekto na niečo upozorní, ale aby to poslúžilo na hlboké preskúmanie našej ľudskej prirodzenosti. Ak sa chceme totižto vzájomne povzbudzovať ku skúmaniu, tak si musíme uvádzať presné a trefné príklady z našich životov, ktoré sú niekedy až na "hrane" a nie len nejaké všeobecné, anonymné a v konečnom dôsledku nikomu nič nehovoriace formulácie z dôvodu našej urážlivosti. Preto treba posudzovať veci duchovne a nie telesne. (1 Korintským 2, 1-16)

Pokiaľ nám ľuďom Duch Boží určité veci v živote nezjaví, tak nemôžeme ísť za hranicu nášho prirodzeného poznania. Nemôžeme múdro rozprávať, keď v našom srdci je zlo, či vlastnou telesnosťou pokrivený pohľad na ľudí a veci okolo nás. Kto z nás by šiel tak ďaleko, že by napríklad v niečom kvôli niekomu, koho možno ani nepozná, obmedzil svojich domácich? Žeby povedzme svojmu dieťaťu nekúpil bicykel len preto, žeby tie peniaze dal niekomu inému, koho vidí, že ich súrne potrebuje? A tu nejde len o peniaze, ale môže ísť napríklad o čas či nejakú inú formu pomoci, ktorú druhým ľuďom venujeme. Kto z nás by takto nejako sám od seba prirodzene uvažoval? Či prirodzene v mysli neposudzujeme najprv vplyv okolia na seba samých a na svoju "pohodu" so všetkým, čo k nej patrí a až potom, keď je všetko v pohode, tak možno myslíme na to, ako pomôcť druhým? Ak situáciu vyhodnotíme tak, že toto či ono by nás už v kvalite žitia nejako obmedzilo, alebo toto či ono by sme si kvôli tej našej pomoci nemohli dovoliť, či by sme tú pomoc nestopli? Alebo nejako "neokresali"? A ak by sme ju stopli či okresali kvôli uspokojeniu našich potrieb, tak ako v pravde potom môžeme v prvom rade hľadať či rozmýšľať nad tým, čo prospeje iným, keď v prvom rade sme mysleli na seba samých? Veď to je už len z princípu nezmysel. A preto je zjavné, že múdrosti nachádzajúce sa v Biblii pochádzajú od Boha. On ich dal, aby sme sa my podľa nich riadili a mali jasno vo veciach života. No a takýchto veršov v nej môžeme napočítať tisíce. Nebojte sa už ich spomeniem len pár. 🙂 Vieme si predstaviť, že by sme tiež boli ich autormi?

Radšej nesľubuj, akoby si mal sľúbiť, a nesplniť. (Kazateľ 5, 4)

Nevšímaj si všetky reči, ktoré ľudia hovoria, aby si nemusel počuť, ako ťa preklína vlastný sluha. Lebo aj sám vieš, že mnoho ráz si aj ty preklínal iných. (Kazateľ 7, 21-22)

Nijaké mrzké slovo nech vám nevychádza z úst, ale len dobré, aby budovalo, kde treba, a poslucháčom prinášalo požehnanie. (Efezským 4, 29)

Keďže všetci vidíme, že ako sa tento svet so svojou "múdrosťou", ktorá Boha nepoznala rúti do záhuby, tak môžeme skonštatovať, že Bibliu nikdy nemohol napísať žiadny človek či skupina ľudí. To čo je v nej napísané skrátka presahuje naše prirodzená ľudské "ja". Amen

P.S. Ak niekto rozmýšľa nad zmyslom tohto článku, tak sa v pohode dá použiť na také zamyslenie sa nad pravdivosťou Božieho Slova pri debate s neveriacimi.

Ak sa Ti človeče zdal byť článok zaujímavý, tak ho zdieľaj ďalej...

Komentuj

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.