Fešná deva a či starší pán?

Pravdepodobne asi vedome nikto z nás v živote fyzicky nekontroloval pravdivosť výroku o tom, že elektrika v zásuvke nás môže "potriasť". Niekedy dávno, keď sme boli ešte malí nám rodičia povedali. No-no-no tej zásuvky sa nedotýkaj a nič do tých dierok nepchaj, lebo ťa to potrasie a dokonca ťa môže aj zabiť! My, ako deti sme tomu ich slovu uverili bez toho, aby sme si to na vlastnej "koži" odskúšali a táto viera spojená s týmto poznatkom je prakticky v našom vnútri zakorenená po celý náš život. Telesnú schránku si natoľko vážime, že aj v čase našej dospelosti nič do tých zásuviek nepcháme, teda neoverujeme si pravdivosť tohto dávneho tvrdenia a ústne túto informáciu neraz s aj veľkým rešpektom podávame ďalej svojim deťom. V Biblii sa píše, že viera je zaiste podstatou toho, čoho sa nádejame, a dôvodom toho, čo nevidíme. (Židom 11, 1) V spomenutom príklade teda nie sme našim ľudským zrakom schopní zachytiť ten, pre náš praktický každodenný život neskutočne užitočný pohyb elektricky nabitých častíc. Aj napriek tomu, že ich nevidíme, tak veríme tomu, že sa tam v tej stene pod tou omietkou v tých kábloch skutočne nachádzajú, pretože napríklad o ich prítomnosti sme ustavične presviedčaní našimi domácimi spotrebičmi. Asi ťažko by sme si pochutnali povedzme na fajných hranolčekoch, keby z tých zásuviek "netiekla" do fritézy žiadna "šťava".

V spomenutom a pre nás myslím si že dobre pochopiteľnom príklade som sa snažil poukázať na to, že čo v praxi znamená niečomu veriť a brať to vážne. Berieme my aj Ježiša v našom živote skutočne tak vážne, ako napríklad danú elektriku? Ďalšie nadväzujúce otázky sú zbytočné, lebo som si uvedomil, že všetko sa odvíja od tohto bodu. Ak už samotného Ježiša neberieme až tak vážne, tak ani to čo hlásal už nebudeme brať až tak vážne a ani sa to v našich životoch až tak vážne nebudeme snažiť aplikovať. Brať Ho vážne v "preklade" znamená, že to Slovo Božie v našom hodnotovom rebríčku vyvýšime na prvé miesto a na základe toho sa tak staneme niekým úplne iným, ako sme boli. Veď je napísané. Kto chce ísť za mnou, nech zaprie seba samého, vezme svoj kríž a nasleduje ma... (Ev. Marka 8, 34) Rozmýšľali sme už do hĺbky nad tým, že čo všetko sa v praxi za tým seba zapretím vlastne skrýva? Napríklad strpieť ujmu aj keď sme v práve. (1 Korintským 6, 7) Alebo druhých pokladať za lepších aj keď viditeľne nie sú. (Filipským 2, 3) Či dať desiatok aj vtedy, keď s tým ešte nie sme úplne uzrozumení. (Malachiáš 3, 10) Alebo aj mlčať, keď nás spaľuje túžba hovoriť, ako je tiež napísané v nasledujúcom verši. Jazyk je ohňom; svetom neprávosti medzi našimi údmi stáva sa jazyk: poškvrňuje celé telo, a rozpaľovaný peklom zapaľuje beh života. (Jakub 3, 6)

Teraz uvediem taký, tiež si myslím, že dobre pochopiteľný príklad na seba zapretie. Po prečítaní a následnom zamyslení sa nad veršom, že dvojaké závažie a dvojaká miera obidvoje je ohavnosťou Hospodinovi (Príslovia 20, 10) mi doplo, že keď pôjdem napríklad v robote niekomu niečo pomôcť spraviť na počítači, tak na každého zúčastneného mám použiť rovnaký meter. Teda má mi byť úplne jedno, že či mi zavolá mladá modrooká super "oháknutá" fešanda, alebo postarší, tesne pred dôchodkom sa nachádzajúci pán. Duch Boží mi teda ozrejmil, že čas strávený za počítačom mladej fešandy by som nemal, ak to nie je nutné zbytočne naťahovať a naopak čas strávený pri spomenutom pánovi zas zbytočne skracovať, pretože obaja sú si pred Bohom rovní. Na teoretickej vedomostnej úrovni svätá pravda, však? No rozum to vie rozlíšiť, ale telesná schránka sa samozrejme bráni a má prirodzene väčšiu túžbu, keďže som chalp byť čo najdlhšie v prítomnosti peknej devy. Lenže Duch skrze Slovo ku mne prehovára a vraví: "Zapri sa a aj tomu pánovi venuj toľko času, ochoty a úsmevu, ako venuješ jej." Myslím si, že viacej už ani netreba písať o tom, že čo to znamená zaprieť sa. Príkladov si nájdeme neúrekom. Celá Biblia je v podstate prešpikovaná návodmi, ktoré nám pomôžu zvládnuť každú životnú situáciu. Vystríha nás pred zbytočnými komplikáciami a my, ak sa jej držíme, tak len poukazujeme na Toho, ktorý nám ju dal.

Zhrniem to. Tak ako sa silou mocou snažíme na svojom tele neokúsiť spaľujúcu moc neviditeľnej elektriky, tak sa zaprime a napríklad zbytočne na svojich vzťahoch neokusujme spaľujúce prejavy neviditeľného hriechu. Oboje totižto existuje.

Nezabúdajme. Kto hovorí, že zostáva v Ňom, má žiť tak, ako žil On. (1 Jánov 2, 6)