Ktorý z nich je na tom lepšie?

A hovoril ďalej: Jeden človek mal dvoch synov. Mladší z nich povedal otcovi: Otče, daj mi podiel z majetku, ktorý mi patrí. A (otec) rozdelil im majetok. Po nemnohých dňoch zobral mladší syn všetko, odsťahoval sa do ďalekej krajiny a tam v hýrení premrhal si imanie. Keď už všetko premrhal, nastal v tom kraji veľký hlad a on začal núdzu trpieť. Išiel teda a uchytil sa u jedného z občanov toho kraja, a ten ho poslal na pole svine pásť. I žiadal si naplniť brucho odpadkami, ktoré žrali svine, ale nik mu nedal. Vtedy vstúpil do seba a povedal si: Koľko nádenníkov má hojnosť chleba u môjho otca, a ja tu hyniem hladom. Vstanem, pôjdem k otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i proti tebe a nie som viac hoden menovať sa tvojím synom; prijmi ma ako jedného z nádenníkov. I vstal a šiel k otcovi. Keď bol ešte ďaleko, uvidel ho otec, zľutoval sa, pribehol, padol mu okolo krku a vybozkával ho. A syn mu povedal: Otče, zhrešil som proti nebu a proti tebe a nie som viac hoden menovať sa tvojím synom. Ale otec rozkázal sluhom: Prineste rýchlo najkrajšie rúcho a oblečte ho; dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy; potom vezmite vykŕmené teľa, zabite ho a jedzme a veseľme sa. Lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil; bol stratený, a našiel sa. A začali sa veseliť.

Starší syn bol na poli. Keď sa vracal a približoval k domu, počul hudbu a tanec. I zavolal si jedného zo sluhov a vyzvedal sa, čo je to. A ten mu povedal: Prišiel ti brat a otec zabil vykŕmené teľa, že ho dostal zdravého. Nato sa tento nahneval a nechcel vojsť. Ale otec vyšiel a prehováral ho. On však odpovedal otcovi: Pozri, koľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvojho rozkazu, ale nikdy si mi nedal ani kozliatko, aby som sa poveselil s priateľmi; keď však prišiel tento tvoj syn, ktorý ti prehýril majetok s neviestkami, zabil si mu vykŕmené teľa. Ale otec mu povedal: Dieťa moje, ty si vždy so mnou, a všetko, čo mám, je tvoje; ale patrilo sa nám veseliť a radovať. Lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil; bol stratený, a našiel sa. AMEN

Názov dnešného zamyslenia je: "Ktorý z nich je na tom lepšie?"

Milý brat a milá sestra. Dám vám jednu otázku. Máte doma kuchynský riad? Myslím si že vaša odpoveď bude svorne znieť, že "áno". Takéto domáce potreby má bez výnimky určite každá jedna domácnosť. Hrnce, pokrievky a im podobné náčinie používame totižto na prípravu pokrmov, ktoré našu telesnú schránku udržujú denno-denne pri živote. Iste mi dáte za pravdu, že keby sme sa pravidelne nestravovali, tak by sme časom vychradli.

No a tak, ako existuje naša telesná schránka, tak tak isto existuje aj naša duchovná schránka. Tú tak isto musíme denno-denne živiť, aby sme navonok pred ľuďmi po otvorení tých našich úst tiež nepôsobili duchovne vychradnuto. Preto teraz pristúpme a spoločne si naberme z pokrmu, ktorý nám Pán Boh pre túto chvíľu pripravil. Nadvihnime teraz pomyselnú pokrievku spomenutého biblického podobenstva a za pomoci naberačky Ducha Svätého v tom hrnci Božieho slova poriadne zamiešajme. Nech sa tie usadené či inak pred našim vnemom skryté myšlienky - niekde na jeho spodku - dostanú na povrch. A tak dodajú tomu nášmu duchovnému sústu, ktoré si ideme práve nabrať a požiť tú správnu konzistenciu.

Na prvé počutie sa dá usúdiť, že toto podobenstvo je paralelou nášho duchovného znovuzrodenia. Inak povedané našej cesty späť k Pánu Bohu. Mohli sme v ňom totižto postrehnúť náznak prvotného raja, náznak nášho odpadnutia, náznak nášho precitnutia, náznak nášho návratu k Pánu Bohu, náznak Božieho odpustenia hriechov a hlavne náznak nevýslovnej Božej radosti z nášho návratu. Pri povrchnejšom pohľade by sme mohli skonštatovať, že toto podobenstvo má v sebe už len veľmi malý potenciál na to, aby nás - dlhoročných a "skalných" kresťanov mohlo ešte niečím novým osloviť. My totižto podstatu odpadnutia a znovunavrátenia sa k Pánu Bohu veľmi dobre poznáme, pretože sme sa už o nej nespočetne veľa-krát aj v našom kostole napočúvali. No je to skutočne tak, že sa v tomto podobenstve už nič nové nedá nájsť? Niečo, čo by nám pôsobilo na zmúdrenie, čo by nám pomohlo povedzme v hlbšej sebareflexii, alebo čo by rozšírilo náš duchovný obzor?

Takže, ako každé iné, tak aj toto podobenstvo je kvôli lepšiemu porozumeniu vsadené do ľudskej spoločnosti a do našich vzťahov, ktorými aj my sami žijeme.

Ústrednými postavami tohto podobenstva sú akýsi otec a jeho dvaja synovia. Z vety: "Otče, zhrešil som proti nebu a proti tebe..." sa dá usúdiť, že otec tej rodiny bol veriaci človek a Božie pravdy sa snažil vštepovať aj svojim dvom synom. Zjavne ich takto chcel ochrániť na ceste ich života. Ak by tomu tak nebolo, tak mi isto dáte za pravdu, že zvolanie mladšieho syna: "zhrešil som proti nebu" by bolo pre niekoho, kto by predtým o existencii neba nemal dlhodobejšie vyučovanie, dosť nezvyčajné. To nemohla byť z otcovej strany len nejaká jednorazová akcia, jednorazové vyučovanie o nebi, pretože by tie myšlienky v tom jeho synovi tak hlboko neutkveli. To, že sa ich sprvoti ten jeho syn nedržal bolo dôsledkom jeho nezrelosti, jeho mladíckej nerozvážnosti, ktorá však, ako aj pri nás vychádzala z hriechu. V realite života sa podobne ako otec z podobenstva snažil aj Pán Boh v raji, teda akomsi svojom pozemskom príbytku, vystríhať pred ničivými následkami hriechu aj Adama s Evou. Tiež im vštepoval vedomosť o tom, aby si dávali pozor na ovocie stromu poznania dobra a zla. A navyše, syn vetu "zhrešil som proti nebu" nevyslovil len pred otcom, pred ktorým by teoreticky mohol zahrať aj divadielko ľútosti, aby ho zmiatol. Táto myšlienka ho v mysli napadla už skôr a to v čase jeho precitnutia. Teda v čase uvedomenia si jeho vlastných chýb a následného pokorenia sa. No a na základe tohto sa potom u neho zrodila aj tá jeho neutíchajúca túžba po navrátení sa späť domov k otcovi. Dovtedy tejto myšlienke nevenoval takú pozornosť, akú by si zaslúžila a akej sa jej dostalo, práve v čase skúšok toho jeho nerozvážneho mladíckeho konania. Keď prišli do jeho života ťažké chvíle, tak mu docvaklo, že ako dobre mu vtedy doma pri tom svojom otcovi vlastne bolo a ako ťažko sa mu teraz žije mimo chránený rodičovský príbytok. Docvaklo mu, že to vôbec nie je také ľahké, ako si predstavoval a že to vôbec nezvláda tak, ako si myslel, že to zvládať bude. Takéto niečo však určite prežívali aj Adam s Evou, keď ich Pán Boh vyhnal z raja. Aj oni si museli na vlastnom tele vyskúšať ťažkosti žitia vo svete mimo Neho. Eva si musela vyskúšať, že čo to znamená rodiť v bolestiach, Adam si zas musel vyskúšal, že ako ťažko sa pracuje na obžive svojej rodiny a spoločne si zas museli vyskúšať to, že aký je to pocit, keď jedno ich dieťa v hneve zabije to druhé a podobne. Tiež im muselo časom docvaknúť, že ako fajn sa doma v raji pri Otcovi vlastne mali a že akou veľkou chybou bolo to ich podľahnutie diablovmu mámeniu. Čiže aj tento mladší syn z podobenstva si musel byť existencie neba a Pána Boha vedomý. Avšak zjavne to nebolo až do takej miery, aby ho tá vedomosť, alebo tá jeho viera bola schopná počas mámenia sveta, ale aj jeho vlastných túžob udržať v bezpečnej zóne otcovho príbytku. Tak isto môžeme povedať, že keď boli Adam a Eva v raji, tak si tiež nemohli dostatočne, do špiku kosti uvedomovať to, že kde oni vlastne sú a ako sa oni v skutočnosti vlastne dobre majú, pretože ešte nepoznali pobyt mimo raj. Mimo otcov príbytok. Keby tú vedomosť, alebo tie skúsenosti s ťažkosťami žitia mimo raj a Pána Boha mali, tak si nie len dvakrát, ale aj desaťkrát dobre premyslia, že ako zareagujú na diablove pokušenie s ovocím.

Ďalej na základe všeobecných skúseností sa dá predpokladať, že Božie pravdy nevštepoval otec len tomu svojmu mladšiemu, napohľad pochabejšiemu synovi, ale aj tomu staršiemu napohľad rozumnejšiemu. No aj napriek tomu, že obaja títo synovia mali tú istú výchovu a toho istého otca, tak boli zjavne veľmi odlišní a aj ich rozhodnutia boli veľmi odlišné. Túto ich odlišnosť môžeme pripísať ich povahám a intelektu. Naše povahy s našim intelektom totižto ovplyvňujú naše rozhodnutia a tak isto veľmi ovplyvňujú aj to naše poddanie sa duchovným veciam. Na základe tohto potom aj pri týchto dvoch synoch môžeme rozpoznať ten ich odlišný prístup k autorite ich otca a k ich vzájomnému spolunažívaniu. Avšak istý podiel na odchode mladšieho syna niesol bezpochyby aj samotný otec. Keby otec neakceptoval slobodnú vôľu svojho dieťaťa, tak by s veľkou pravdepodobnosťou na odchod syna nepristúpil. Otec veľmi dobre vedel, že mu nemôže brániť v jeho slobodnej voľbe - žiť podľa jeho vlastných predstáv. A tak ten mladší syn možno s horlivejšou povahou, zjavne však túžiacou po odchode z domu ten jeho postoj len využil a rýchlo odišiel.

V realite života to Pán Boh zas spravil tak, že všetkým ľuďom dal slobodnú vôľu, aby sa v konečnom dôsledku ukázalo, že ako veľmi Ho budeme mať skutočne radi. Aby vyšlo na povrch to, že koľkí z nás budú po Ňom skutočne túžiť, alebo koľkí z nás budú skutočne chcieť žiť podľa Jeho vôle. Svojim spôsobom sa dá povedať, že nie len diabol, ale aj samotný Pán Boh stojí za našim pádom. Avšak pozor! Keby nám tú slobodnú vôľu Pán Boh nedal, tak by sme Mu nemali ako dokázať a On by sa zas nemal ako presvedčiť o tom, že Ho skutočne milujeme. A toto potom dáva na to Jeho obdarovanie nás slobodnou vôľou úplne iný pohľad. Keby nám Pán Boh slobodnú vôľu nedal, tak by sme boli len akýmisi robotmi, ktorí len vykonávajú to, čo On rozkáže. Neboli by sme mu schopní prejaviť skutočnú lásku. A napokon, tiež aj my sami z vlastných skúseností dobre vieme, že ako nás poteší, keď nás má niekto úprimne a nezištne rád a prejavuje o nás nefalšovaný záujem. Keby sme niekomu dali k hlave nabitú pištoľ s prstom na spúšti a opýtali sa ho: "Však ma miluješ?", tak čo myslíte, aká by bola jeho odpoveď? Úprimná? No, to asi ťažko, keďže k tej kladnej odpovedi sme ho vlastne donútili pod viditeľnou hrozbou straty jeho života.

A preto je zjavné, že slobodná vôľa veľmi veľa o našom vzťahu voči Pánu Bohu prezrádza, pretože odhaľuje naše vnútra a postoje našich sŕdc. Keďže nie sme navonok k ničomu a nikomu viazaní silou, nie sme na lásku naprogramovaní a len od nás závisí, ako sa rozhodneme, tak je aj navonok potom zjavné to, že pre čo, alebo pre koho sme sa rozhodli. Naše ústa a naše skutky to rýchlo prezradia. Tu končí všetka kresťanská pretvárka, pretože veľmi skoro sa stane zjavným to, že či sme sa povedzme rozhodli mať radi ľudí, či sme sa rozhodli seba samých ukázňovať a žiť podľa Božej vôle, alebo sme sa rozhodli pestovať v sebe kult tela a podobne. Tak isto si nemyslime ani to, že by si vari niekto z nás na mieste Adama a Evy vybral život s Pánom Bohom v raji, ak by sme aj my sami boli obdarovaní slobodnou vôľou. Keďže by sme ani my sami nepoznali to, čo sa nachádza mimo raj a Pána Boha, tak by sme sa ani my nikdy nezbavili pokušenia to vidieť a vyskúšať. A navyše, ak by všetky tie zvádzajúce otázky formuloval samotný otec lži - diabol. Naše zlyhanie by tak isto bolo tiež len otázkou času.

A preto aj počínanie našich detí, ktoré to tiež láka najprv do sveta nie je ničím nezvyčajným. Je to v nich zakorenené. Tak, ako to bolo zakorenené aj v nás. Nezabúdajme na to, že kým sme aj my sami kedysi boli. My to ich rozhodnutie musíme len akceptovať. Deťom sa síce musíme snažiť vštepovať Božie pravdy do ich sŕdc už od mladosti, veď aj slovo Božie nás k tomu nabáda, ale rozhodnutie či sa toho budú aj držať, prípadne či sa navrátia ostane vždy len na nich. My sa môžeme za to všetko len modliť. No a keďže Božie pravdy zostávajú v hĺbke ich mysle zjavne niekde zapamätané, tak je potom aj väčšia šanca, že v čase krízových situácií im Pán Boh pomôže sa na tieto pravdy rozpamätať. A to im môže pomôcť v danej chvíli zachrániť si život. Presne tak, ako to pomohlo aj tomu mladšiemu synovi z podobenstva. Avšak buďme realisti, k Pánu Bohu sa navrátia len niektoré naše deti. Určite nie všetky. Tak, ako ani my starší, ktorí tu v kostole teraz sedíme nepredstavujeme všetky deti tej našej generácie. Predstavujeme len tie niektoré, ktoré si tiež niečo uvedomili a ktoré tiež vďaka Božej pomoci zatúžili po návrate späť. A preto tak isto, tiež len niektoré z našich detí jedného dňa precitnú a zatúžia po víťaznom návrate späť k nebeskému Otcovi. V tomto bode sa dá skonštatovať asi len to, že každý veriaci rodič by bezpochyby chcel, aby to boli práve tie jeho deti.

Veď napokon, keď sa teraz okolo seba porozhliadneme, tak tiež si pri pohľade na nás musíme uvedomiť to, že tu zväčša tiež sedíme len my starší, osamotení rodičia bez svojich detí. Tiež ich tu chýba veľké množstvo. Zrejme aj tie naše, mali neodolateľné nutkanie slobodne odísť niekam inam. Samozrejme dôvody toho, že prečo to tak je, vie posúdiť najlepšie každý z nás osve. Avšak pohľad na nás kresťanov tiež len poukazuje na to, že ani deti z našich rodín netúžia po iných veciach, ako deti z rodín neveriacich. Keď sú deti malé, tak sú tu samozrejme s nami, pretože sú malé a máme na nich dosah. Akonáhle však dostatočne podrastú a zacítia mámenie slobodnej vôle, tak tiež bude aj pre nás mladších rodičov, tak ako bolo niekedy aj pre vás starších, tiež veľmi ťažké ich tu udržať. Takže toto podobenstvo je skutočne o nás a dobre na nás pasuje.

Myslím si, že k tej všeobecnej časti podobenstva už bolo povedané všetko podstatné. Opisovať cestu návratu človeka späť k Pánu Bohu si myslím, že tu nemá zmysel. Pán Boh sa totižto pri tom prvotnom dotyku, kedy si uvedomíme, že my sami to nedávame, dotýka každého jedného z nás iným spôsobom a v inom čase. A tak isto aj Božia výchova každého jedného z nás, prebieha tiež úplne inak. Každý z nás má inú povahu, iné danosti, iné rodinné zázemie, inú prácu a tak sa nedá len tak jednoducho skonštatovať, že práve toto je ten správny spôsob návratu. Všetko toto sa však odvíja od našej schopnosti začuť ten tichý volajúci Boží hlas. A ak Ho začujeme a vytrváme, tak nás istotne povedie k túžbe stať sa Božím dieťaťom.

O zvyšných informáciách akými sú, že mladší syn chcel podiel z majetku ešte za života otca a nie až po jeho smrti, alebo že ako ho ľahkovážne premrhal na nezmyselnosti si tiež myslím, že nemá cenu až tak podrobne hovoriť. My totižto veľmi dobre vieme, že ako ľahko sa dá prehýriť majetok, alebo máme bohaté skúsenosti s tým, že ako veľmi sa dokáže kvôli statkom-zmätkom pohádať aj celá rodina. Nenadarmo je napísané, že koreňom všetkého zla je zaiste milovanie peňazí. Mnohí z nás majú určite bohaté skúsenosti aj s prepisovaním svojich domov, chát, polí, záhrad, áut a neviem čoho ešte všetkého, alebo ich častí na svoje deti. A tak isto vieme, že deti už aj v mladšom veku poznajú svoje práva voči takýmto veciam. Všetci tomu dobre rozumieme, lebo máme na tom všetkom účasť.

O čom, ale cenu ešte hovoriť má je nasledovné. A to bola vlastne aj moja pohnútka k tomuto zamysleniu. Takže mňa osobne na tomto podobenstve zaujali dve veci. Prvú vec predstavuje pohľad na neposlušnosť mladšieho syna a tú druhú vec predstavuje pohľad na poslušnosť staršieho syna.

Čiže, keď sa mladší syn rozhodol opustiť rodičovský príbytok, tak sme počuli, že otec mu v tom jeho odchode vôbec nebránil. Keď človek nad tým premýšľa, tak príde na to, že bránenie otca takémuto niečomu by nebolo z jeho strany rozumným počinom. Pretože by sa potom nemohlo naplno prejaviť to vnútro jeho syna, so všetkým čo k tomu patrí. So všetkým jeho potenciálom. Zrejme nikdy by úplne nevyšlo na povrch to, čo sa v synovom vnútri nachádza a čo si vlastne ten jeho syn z výchovy zapamätal a zobral k srdcu. Nevyšlo by najavo to, že aké správne a múdre rozhodnutie dokázal ten jeho navonok pochabý syn v ťažkom čase učiniť. Že sa dokázal zastaviť v čase krízy, že sa úplne nezložil, alebo že si nesiahol na život. Ale že sa pokoril, že si uznal chybu a tak nabral odvahu vrátiť sa späť domov k otcovi.

Na tomto príklade môžeme veľmi dobre rozpoznať, že v našich vnútrach sa už od narodenia nachádza vždy niečo zlé. Avšak na tomto príklade môžeme zároveň rozpoznať aj to, že počas života tam môže z vonku prísť aj niečo, čo je omnoho silnejšie. Niečo, čo dokáže zvíťaziť nad tým počiatočným zlom. Vidíme, že vo vnútri daného syna existovala túžba zhrabnúť svoj podiel z majetku a čím skôr vypadnúť z domu. Bol to v podstate mamonár, ktorý si chcel užívať život podľa vlastných predstáv. Avšak všetko toto negatívum, ktoré v ňom bolo od počiatku zakódované mu v čase jeho krízy prebilo to, čo mu vštepil otec ešte za čias, keď spolu bývali. V tom čase sa mu totižto dostalo poznania hodnotných duchovných vecí, ktoré mu pomohli v čase krízy sa zastaviť a vniesť iný smer do jeho života. A keďže jeho otec si bol tej cesty, ktorou jeho syn prešiel veľmi dobre vedomý, tak preto nebol v čase jeho návratu na neho nahnevaný. Ale naopak, bol z toho veľmi radostný. Lebo rozpoznal, že pochabý syn mu odišiel a múdry sa mu navrátil. A tak aj táto skutočnosť nám veľmi výstižne poukazuje na to, že ako je skutočne veľmi dôležité, aký duchovný pokrm už od svojej mladosti prijímame.

No a tak isto na tomto príklade veľmi dobre vidno aj to, že cesta k Pánu Bohu je skutočne veľmi individuálna. Dokonca ani neposlušnosť nemusí byť vôbec zlá, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Preto musíme byť v rozsudzovaní takýchto vecí veľmi zdržanliví, ak by sme chceli povedať, že takýto či onaký spôsob určite nepovedie k niečomu dobrému. Ako vidíme, neposlušnosť nemusí vôbec viesť k telesnej či duchovnej smrti človeka, ale môže byť istou predchodkyňou poslušnosti. A v realite života ňou aj skutočne je. Danému synovi sa práve skrze neposlušnosť podarilo do hĺbky pochopiť to, čo by sa mu v prípade jeho poslušnosti možno nikdy nepodarilo. On pochopil, že najlepšie mu je pri otcovi, avšak aby mu to docvaklo, musel žiť istý čas mimo neho.

Naopak, k takémuto hĺbkovému poznaniu pravdy o sebe samom a o tom, ako mu je doma pri otcovi dobre, určite nedošiel ten jeho starší, napohľad poslušnejší syn. Ten, ako sa píše nikdy otcov rozkaz neprestúpil a vždy ho aj počúval. Avšak keď videl s akou obľubou pohliadol otec na jeho mladšieho brata, pri jeho návrate a akú hostinu mu vystrojil, tak ho to poriadne nazlostilo. Rozhodila ho tá zdanlivá nespravodlivosť otca voči jeho osobe. Tá jeho poslušnosť mu síce zabezpečila pohodlie domova, dala mu všetkého potrebného dostatok, dala mu aj neustálu otcovu prítomnosť, avšak nedala mu pochopenie toho, že čo on vlastne má a kým on v skutočnosti vlastne je. Skrátka, pobyt pri otcovi ho v tej najhlbšej podstate vnútorne nikam ďalej neposunul. V jeho vnútri aj naďalej panovala mrzutosť, závisť, pretvárka a im podobné zlé vlastnosti. A tak tento starší syn čo sa týka duchovného poznania vyšiel napokon omnoho horšie, ako ten mladší syn. Pritom obaja synovia ako vidíme, vydali rôzne úrody a v rôznom čase ako sa píše v známom podobenstve.

No a koho vlastne predstavuje tento starší syn? No, tento starší syn v skutočnosti predstavuje všetkých tých, ktorí sa zdanlivo neustále blízko Pána Boha nachádzajú, avšak v hĺbke ich srdca Ho absolútne nepoznajú. Sú to tí, ktorí Ho síce ctia perami, hovoria mu Pane-Pane, avšak ich srdce je ďaleko od Neho. Môžu to byť vlažní kresťania, môžu to byť predstavitelia cirkvi, farári, môžeme to byť aj my samotní, mladí či starí - to je úplne jedno. Toto podobenstvo napríklad Pán Ježiš vtedy adresoval zákonníkom a farizejom. Tí o Pánu Bohu síce veľa vedeli, veď to boli učitelia zákona, avšak ich srdce bolo pri strete s pravdou, teda s Pánom Ježišom úplne zatvrdené. Oni nepočuli Jeho hlas, lebo neboli z pravdy a preto si ani nič z Jeho slov nezobrali k srdu.

A podobne aj starší syn z podobenstva. Tiež bol od mladosti vedený k Pánu Bohu, tiež sa od mladosti nachádzal v blízkosti otca, tiež od mladosti počúval všetky jeho nariadenia, avšak ako sa neskôr v čase skúšky ukázalo, jeho srdce bolo úplne mimo. Dovtedy však vyzeral ako ten úžasný syn, ktorý bol verný otcovi a ktorý ho nikdy neopustil. Čiže keby tento starší syn nebol konfrontovaný s otcovým postojom - pri návrate svojho mladšieho brata, tak by to jeho farizejstvo nikdy nevyšlo najavo. To však, ako vidíme, nič nemení na tom, že otec mal rád oboch synov. Tak, ako má Pán Boh rád všetkých ľudí bez rozdielu.

Samozrejme táto veta môže na mnohých z nás pôsobiť, ako príslovečná voda na mlyn, keďže nás podvedome uisťuje v tom, že je vlastne všetko v poriadku. Že nás má Pán Boh aj tak rád. No, lenže ako vidíme naše zdanie je veľmi klamlivé a preto sa musíme snažiť rozsudzovať veci života skrze vieru a písmo a nie len skrze naše videnie. Pán Boh má síce rád hriešnika, ale nemá rád jeho hriech. A preto sa aj my sami v hĺbke srdca zamyslime nad tým, že či sa tiež nepodobáme na toho druhého syna. Alebo dokonca ním aj nie sme. V prvom synovi sa nájde každý jeden z nás, veď predsa všetci predstavujeme Adamovo odpadnuté potomstvo. Avšak nájsť sa v tom druhom synovi, už bude pre nás omnoho ťažšie. Tam si už musíme hĺbkovo vstúpiť do seba. A to už od nás vyžaduje trošku iný level sebareflexie a pokory. A zjavne nie každý má takéto niečo v sebe dané od narodenia. Preto sa musíme za tieto veci s vierou modliť.

Možno aj my sami dlhé roky chodievame do kostola, chodievame na rodinky, možno sa aj my sami zapájame do cirkevných aktivít, možno si aj my sami po večeroch čítame spevník, či dokonca Bibliu. Avšak samo o sebe toto všetko konanie napohľad duchovných vecí ešte vôbec nemusí znamenať aj to, že Pána Boha osobne poznáme a že je skutočne našim osobným spasiteľom, aj keď to slovne navonok vyznávame. Môžeme si myslieť, že ako blízko Neho sme, pretože sa napríklad máme dobre v živote, alebo v tom či onom sme v cirkvi zapojení. Avšak aj toto je klamlivé. Veď aj ľudia zo sveta zažívajú istú formu pokoja, tiež majú mnohí usporiadané rodiny, tiež vychovávajú deti, tiež pečú koláče, tiež sa zaujímajú jedni o druhých, tiež pomáhajú núdznym, tiež chodia po spoločných výletoch, tiež sa spolu stretávajú, tiež majú navonok tie "správne" hodnoty a podobne. Všeličo nás môže v rozsudzovaní týchto vecí zmýliť, ak nie sme sami voči sebe a Pánu Bohu úprimní. Nachádzať sa v blízkosti niekoho proste nie je to isté, ako denno-denný život s niekým.

A práve preto prosme Ducha Svätého o múdrosť, aby sme všetky tieto úskalia života vedeli správne rozpoznať a neprežili tak zbytočne celý náš život len niekde v kostole pri cirkevných aktivitách, pri cirkevných obradoch - v blízkosti Pána Boha, ale naopak, aby sme život prežili hlavne s Ním. AMEN

Pomodlime sa.

Pane Bože ďakujeme Ti za toto slovo, ktoré si nám dnes pripravil. Ďakujeme Ti za to, že sa nás svojim Slovom dotýkaš a že si nám všetkým dal možnosť sa k Tebe znovu navrátiť skrze obeť Pána Ježiša Krista. Pane Bože daruj nám prosím Ťa zdravú sebareflexiu, aby sme vedeli všetko zlé na sebe správne rozlíšiť a za Tvojej pomoci zmeniť k lepšiemu. Veď nás prosím Ťa tak, aby sme si o sebe veľa nenamýšľali, aby sme nežili len vedomosťami o Tebe a všelijakými aktivitami, ktoré napodobňujú pobyt v Tvojej blízkosti, ale aby sme Ťa skutočne aj osobne poznali. Ozrejmuj nám veľmi jasne tú tenkú hranicu, ktorá delila tých dvoch synov z podobenstva a daj nám ju aj v našich životoch rozpoznať. Ty veľmi dobre vieš, že koľko vecí nás môže zmýliť, koľko vecí môže na prvý pohľad v tej našej duchovnej oblasti vyzerať úplne zdravo a pritom to tak vôbec nemusí byť. Tak isto nám prosím Ťa pomáhaj byť odvážnymi, aby sme sa nestrachovali z toho, čo sa okolo nás deje. Prosím Ťa aj o uzdravenie našich zlomených sŕdc, nášho nezdravého myslenia a tak isto aj našich chorobou nalomených telesných schránok. Pomáhaj nám prosím Ťa vždy upierať náš zrak len na Teba. AMEN