Mám či nemám...?
Mám či nemám? To je otázka!

Jedna aktívna sestra v Kristu ma požiadala, aby som do Pohľadu napísal nejaký článok. Keďže v otázke hriechu sme si rovní, tak prvé myšlienky, čo ma napadli po tomto "nepriateľskom" akte smerom na moju osobu boli napodiv presne tie isté, ktoré myslím si, že napadnú väčšinu normálnych kresťanských čitateľov daného časopisu: "A čo?" Však ja netuším, čo tam písať! Nie-nie, radšej oslov niekoho iného, zdatnejšieho v týchto veciach. Nič také výnimočné som poslednou dobou neprežil a ani neprežívam, čo by stálo za zmienku. A ešte k tomu to bude čítať aj toľko ľudí? No zabudni... Však ja na takéto dačo vôbec nie som. A človek sa hneď veľmi rád spraví, tak trošku negramotný. Zrazu z ničoho nič nevie čítať, písať, rozprávať a prípadne nič neprežíva. Lenže potom po mojich počiatočných obavách mi ona navedená Duchom Božím pripomenula, že niekedy dávnejšie sme sa spolu bavili o tom, že ako sa rozprávame s kolegami v práci o Pánu Bohu. No a práve o tých rozhovoroch, by som teda vraj mohol niečo napísať. Lenže v mojom ponímaní sa mi zdalo, že sa jej požiadavka dá napísať jednou, prípadne dvoma vetami. Však, čo tam mám písať myslím si v duchu. Ako im hovorím o tom, že čo bude po smrti, alebo kto je Ježiš? A načo to mám ešte písať do Pohľadu, keď to aj tak všetci poznáme? Čiže všetko to, čo ma vtedy napadlo bolo také naše ľudské: "Nedá sa, neviem, nemôžem čiže v konečnom dôsledku vlastne ani nechcem." Nože si s rukou na srdci povedzme, že koľkí sme sa v týchto pár riadkoch našli. Skromný odhad, asi väčšina. Síce tu cítiť závan kritiky, ale popravde neustále sa opakujúce tie isté mená autorov článkov nám prezrádzajú, že nám tam rotujú ovečky z nášho malého nebojácneho pisateľského stádočka a tak je načase, aby sme aj my iné ovce radvanského stáda posnažili a niečo napísali. A tak dúfam, že Pán Boh aj cez tento článoček nejako na tie ovce zapôsobí a do "rotačného členstva" pisateľov pribudnú aj nejakí noví prispievatelia.

A tak po úprimnej modlitbe, konečne začínam s Božou pomocou rozmýšľať nad Slovom a som skutočne zvedavý, že ako sa to bude ďalej vyvíjať, pretože ja absolútne nemám páru o čom budem písať. V hlave sa mi síce víri množstvo myšlienok, vetných formulácií a iného neuceleného chaosu, ale k téme ma napadajú, ako som už spomínal len zo dve vety. Zároveň si uvedomujem, že si musím nejako značiť myšlienky, lebo ich záblesky v mojej hlave miznú ako para, ktorá sa nakrátko ukáže a potom zmizne. (Jakub 4, 14) Schválne píšem takto napohľad zvláštne, ale keďže viem, že ani ja nepatrím do rotačného stádočka pisateľov a možno ani ty človeče, ktorý práve toto čítaš, tak aspoň vedz, že čo sa mi odohráva v hlave a koho moc mi pomáha niečo písať. Dúfam, že aspoň trochu ti to pomôže pri odhodlaní stať sa "gramotným". Je zaujímavé, že koľko myšlienok človeka napadne, keď začne rozmýšľať. Hm, zaujímavý poznatok. Vedieť to tak skôr, tak už asi dávno niečo napíšem. 🙂 A tak si vravím. Už len nech to Pán Boh požehná, pretože ako je napísané, človek si to môže premyslieť v hlave, ale Boh to... zrazu v mozgu neviem "vyloviť" ten verš. Tu sa ukázalo, že aká pominuteľná je pamäť človeka a prečo je potrebné si pravdy Božie z času na čas pripomínať. Jednoducho nám vyfučia preč z hlavy. A pritom také jednoduché sa to zdalo pri tom prvotnom čítaní. Ja že si to už navždy zapamätám... Následne však hľadám v Biblii a nachádzam. Človek môže usporiadať svoje myšlienky, ale odpoveď na jazyku pochádza od Hospodina. (Príslovia 16, 1) No presne to som chcel povedať, ehm teda napísať - prispôsobujem si to na moju situáciu. Vidíte? Je dobre aspoň občas, čo to si z tej Biblie nejako pamätať, pretože človek ani nevie, kedy sa mu to môže zísť.

Božia úloha, ktorá mi nateraz bola zverená a s ktorou sa tu pasujem je presne to, čo možno už o mesiac čaká aj teba milý čitateľu. Aj ty skôr či neskôr môžeš zažiť presne takúto istú situáciu z ktorej nevykľučkuješ a v ktorej musíš tak trochu prekonať seba samého. Nemám však na mysli fyzickú úlohu, ale to už asi vieš. Tam ľudia robia maximum na jej zdolanie. Bez ohľadu na vek, prekonávanie seba samých, alebo aj iných v telesnej zdatnosti nám hladká naše ego a výsledok je viditeľný všetkým okolo nás. Je to zreteľné nielen v športe, ale aj v našich každodenných úkonoch - ej toto by sa dalo rozviesť napadá ma. Teraz, ale mám na mysli duchovnú úlohu. Tá sa naopak prekonáva len veľmi ťažko, lebo na ňu netreba až toľko fyzického úsilia a aj výsledok na duchovnom poli nie je pre ľudí až tak bežne postrehnuteľný. Ten, kto ho však vidí je Pán Boh pred ktorým sme úplne vnútorne obnažení a myslím si, že čo to vlastne znamená si ani nejako veľmi neuvedomujeme. On vidí všetky naše pohnútky, myšlienky a každému dá podľa jeho ciest, podľa ovocia jeho skutkov. (Jeremiáš 17, 10) A preto som si ako chlap povedal. Ej Ratko, musíš už fakt dačo napísať, však už máš hádam nejakú tú zodpovednosť. Minule si cúvol, teraz sa už nedá a navyše, keď si už aj ten presbyter. Ako tak píšem a rozmýšľam nad tým, že čo ďalej, tak stále sa mi jasnejšie do popredia prediera myšlienka, že povzbudiť ľudí k písaniu je pre túto chvíľu dôležitejšie, ako sa rozpisovať o tom, že ako sa človek baví o Bohu s kolegovcami. Aj písmo jasne hovorí. Keď vás vydajú, netrápte sa, ako a čo hovoriť, lebo v tej chvíli bude vám dané, čo máte hovoriť. (Ev. Matúša 10, 19) A tak teda o liturgickej hodinke, ako ju nazvali moji spolupracovníci možno napíšem nabudúce aj keď znova netuším, že čo by to bolo, lebo prvú vetu som už práve dopísal a druhá ma nenapadá. A tak sa ďalej nechávam viesť Slovom, ktoré ma už podľa všetkého dlhšie ovplyvňuje. Vietor veje, kam chce: čuješ jeho hlas, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide: tak je s každým, kto sa narodil z Ducha. (Ev. Jána 3, 8) Preto sa aj ty čitateľu nechaj viesť Duchom Božím, poddaj sa pod Jeho moc a nefilozofuj o tom, že ako to spraviť. Nedá sa na to prísť. Nevyšpekuluješ to. Len to jednoducho sprav. Ako ťa ústnym podaním za mlada varovali, že elektriky v zástrčke sa neslobodno dotýkať bo ťa môže aj zabiť a ty si tomu razom navždy a bez overovania uveril, tak aj Pán Boh ti prostredníctvom Jeho Slova niečo vraví. Uver aj Jemu. Aj On má svoje "elektrické" jazero, kde budeš škrípať zubami, keď mu neuveríš. Proste, ak ťa teda niekto vyzve, alebo už častejšie vyzýva, aby si niečo napísal prípadne budeš počuť v sebe slabulinký vnútorný hlások typu: "Hej Jano, hej Hanka, podeľ sa aj s ostatnými o tom čo prežívaš", tak si nedávaj "štople" náhlej "negramotnosti" do svojich pomyselných uší, ale konaj. Pán Boh to určite bude korunovať úspechom. Neporovnávaj sa s nikým a keď to pre danú chvíľu ešte nedokážeš, tak len vedz, že ten tvoj nateraz nedosiahnuteľný pisateľský "idol" s ktorým sa porovnávaš a od ktorého usudzuješ, že ty to tak pekne nevieš a že on má určite väčšiu vieru sa tiež len postupom času zlepšoval, ale na začiatku bol zhruba v tej istej pozícii, čo ty. Zhruba píšem preto, lebo každý sme na niečo iné nadaný, ale to v podstate nič neospravedlňuje. Rozdiel je len v tej odvahe. A my predsa nemáme Ducha bojazlivosti. (2 Timoteovi 1, 7)

Ďalej a tu sa trošku rozpíšem je napísané, že všetko má svoj čas (Kazateľ 3, 1-15) - teda vrátane vecí patriacich Bohu. Aj tým sa máš bežne venovať a nie, že tie máš stále odsúvať na potom. Potom si prečítam, potom napíšem, potom sa zamyslím. Len, čo ak sa toho "potom" nedožiješ? Schválne si prečítaj toho Kazateľa. Ja k tomu pre lepšie pochopenie, aby tie veci neboli len také anonymné a nás sa zdanlivo netýkajúce dodám, že je čas piecť koláče a je čas riadiť byt, je čas hrabať seno a je čas natierať plot, je čas polievať kvety a je aj čas vytŕhať burinu, je čas na kávičku a tak isto na pivko s kámošmi, je čas zavárať a je čas nakupovať, je čas dívať sa na televízor, ale spravíme si čas aj na kino. Je čas vypočuť si nedeľné hudobné pozdravy - hladiac si dušu žehnajúcimi pozdravmi jubilantom a utvrdzujúc sa, že veriaci ľudia okolo nás ešte nevymreli a je čas aj čítať si román, je čas sedieť za "kompom" a pre perfektný "look" je čas ísť ku kaderníčke, je čas ísť k doktorovi a je čas začať športovať, je čas poklebetiť so známymi a je čas hladným domácim krkom niečo navariť. Je čas piecť na svadbu a je čas spať, je čas lyžovať a je čas ísť na turistiku a tak isto je čas ísť na pohreb. Je čas štrikovať a je čas starať sa o dobytok, je čas paličkovať a je čas meniť gumy na aute a je čas... Takto by som mohol pokračovať ešte hóóóódne dlho, len neviem či by som sa dostal aj k tomu, že je čas niečo napísať do Pohľadu. Keď sa nad tým človeče zamyslíš, že čo všetko počas dňa musíš urobiť, aby si tu nejako fungoval, tak je toho naozaj dosť a súbežne s inou činnosťou sa predsa len zle píše. Veď, ktorá pekárka si bude písať článok počas sústredenia sa na vzhľad a chuť koláčov? Preto je na tebe, že ako si to zariadiš. Je to o prioritách. Ako je v prípade auta čas prezuť zimné gumy za letné, tak aj v tvojom prípade je čas nájsť si čas na podelenie sa o svoje zážitky s Pánom Bohom. Je až neuveriteľné, že čo všetko sa pod tým krátkym Slovom, že všetko má svoj čas skrýva. Všímaš čitateľu, že čo všetko ti bráni napísať niečo o tvojom prežívaní s Pánom Bohom? Ale aj vedz, že v tvoj prospech hrá skutočnosť, že toto nie je verejné modlenie sa pred ľuďmi. Tu si napíšeš článoček doma vo svojej izbietke a nebudeš tak svojim spôsobom na očiach ľudí. Odvaha sa nadobúda postupne, teraz článok a potom ťa možno Pán Boh tak zbuduje, že vykonáš oveľa väčšie veci. Ešte jedno mám na mysli...

Časomiera vývinu nejakej veci v tvojom živote začína plynúť až vtedy, keď s ňou začneš. Veci sa postupne menia, dozrievajú a nakoniec nastane finálny stav, teda čas o ktorom to Slovo hovorí. Napríklad žena. Počne dieťa. To sa postupne vyvíja, rastie, ona chodí na prehliadky, nenamáha sa, snaží sa byť kľudná a nestresuje sa a keď príde čas pôrodu, tak porodí. Všimni si to, že celý priebeh je v podstate dôležitý, ale za zmienku stojí len koniec. Ste v poriadku? To je to, čo sa ľudia pýtajú a čo ich zaujíma. Ten kladný výsledok pôrodu má punc "výnimočnosti". Teda aj v duchovných veciach je nepodstatné, že koľko krát si sa zľakol a cúvol. Ak si sa raz rozhodol a úprimne sa snažíš, tak pády ťa nezlomia a víťazný koniec v správny čas, raz určite príde. Na počiatku Pán Boh stvoril našu zem (1 Mojžišova 1, 1), potom nás, aby sme mu robili radosť, ale aj sami sebe navzájom. To, ako to je je nateraz nepodstatné, ale podstatné je to, že čas konca sa nezadržateľne blíži. Obstojíš v čase konca a budeš mať ten punc výnimočnosti? To je to, čo sa bude potom počítať!

Vzhľadom na to, že toto nie je článok na pokračovanie, tak som sa sem snažil vtesnať čo najviac pohnútok na zamyslenie. Ale zase platí, my sejeme, polievame, ale Pán Boh dáva vzrast (1 Korinstkým 3, 7), či ako to je, ach tá pamäť... Preto nateraz nerieš človečinu, že článok by mal mať hlavu, pätu a že by mal byť výstižný a len jednu ústrednú pravdu zvestovať, pretože dokonalý Boh s dokonalým Slovom prišiel na svet a ľudom sa aj tak nepáčil, frflali a len chyby na Ňom hľadali. Všetky myšlienky a príklady nech ti slúžia len na zamyslenie, niektoré veci je ťažko pomenovať bez toho, aby človek nešiel na "hranu" a ak sa ťa čitateľu niečo dotklo, tak to určite nebolo písané so zlým úmyslom. Skrátka Slovo Božie je živé a mocné (Židom 4, 12) a preto nevieš, že akou myšlienkou ťa Duch Boží nakopne...

Ak sa Ti človeče zdal byť článok zaujímavý, tak ho zdieľaj ďalej...

Komentuj

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.