Misia

Milý brat a milá sestra. Po predošlom extrémne dlhom úvodnom zamyslení by ma ani len nenapadlo, že sa nájde ešte nejaký jedinec, ktorý by znovu chcel, aby som niečo napísal. A predsa sa našiel. 😉 Ozval sa mi človek z "telefonátu". Teda človek, ktorému "patril" môj predošlý úvodník. Teraz ma tiež oslovil s neľahkou úlohou a to, aby som napísal niečo o svedeckom živote kresťana. Ako má o Pánu Bohu svedčiť a ako má tá praktická viera v jeho živote vyzerať. Skrátka o misii. Keďže ani táto téma nie je jednoduchá na krátke opísanie a hlavne vychádza najmä z osobných skúseností, tak to znovu bude asi na dlhšie. A tak sa pohodlne usaďte, pretože na cirka 45 minút Vás zamestnám, alebo naopak vo Vašom uponáhľanom živote Vám urobím krátku prestávku. 😉 Avšak v tej najhlbšej podstate veci o tú dĺžku článku, alebo o iný "parameter" vôbec nejde. My kresťania máme na výber vždy dve možnosti. Buď si to slovo Božie prečítame priamo z Biblie, kde je všetko zapísané originálne Duchom Svätým, alebo takto neoriginálne zo všelijakých iných zdrojov. Po iných zdrojoch však siahame zrejme preto, lebo nerozumieme, alebo možno ani nechceme porozumieť zmyslu toho originálneho Biblického textu. Avšak potom pri čítaní takýchto alternatívnych zdrojov sme už nútení rozsudzovať veci kvôli hodnovernosti, už musíme krotiť svoje predstavy, očakávania a vášne, pretože tu sa už so slovom Božím mixuje aj ten osobný "rukopis" pisateľa. Originál nám tak isto nedáva ani možnosť byť nespokojnými či šomrať, pretože potom by sme išli proti samotnému Bohu. Napriek tomu ľudské rukopisy, teda všetko to čo kresťania napíšu môžeme veselo hodnotiť sprava-zľava a asi preto ich mnohí tak radi aj čítajú. Avšak ten Boží originál žiaden ľudský rukopis i keď je vedený Duchom Svätým nikdy nenahradí...

V úvode tohto zamyslenia je ešte veľmi dôležité, aby sme na 100 percent pochopili význam nasledujúceho verša z proroka Jeremiáša, pretože istým spôsobom na ňom stojí aj podstata misie. A nie len ona, ale jeho pochopenie nás časom povedie aj k pochopeniu iných Biblických právd, ktoré zjavuje Hospodin. A preto tu ešte spomeniem niekoľko podnetov na zamyslenie, ktoré nám verím tomu, že dopomôžu k jeho lepšiemu objasneniu. Takže verš je nasledovný: "Budete ma hľadať, a nájdete ma; keď ma budete hľadať celým srdcom, dám sa vám nájsť - znie výrok Hospodinov". Aj napriek tomu, že sa jedná o staro-zmluvný text, tak tá pointa ktorú sa nám snaží vyjaviť je určená pre všetkých VERIACICH ľudí bez rozdielu doby do ktorej sa narodili, bez rozdielu situácie v ktorej sa práve nachádzajú a bez rozdielu v miere viery, ktorú aktuálne majú. Pán Boh nás v tomto verši nabáda k tomu, ABY SME HO MY SAMI Z VLASTNEJ VÔLE AKTÍVNE HĽADALI. To je tá podstata.

Takže, podnet číslo 1 na premýšľanie – "HĽADANIE". Tu je možno dobré si povedať, že čo to hľadanie Pána Boha vlastne v reálnom živote predstavuje. Pán Boh sa nám vari skrýva v lese za stromami a my Ho tam máme ísť hľadať? Nie! Asi najlepšie to vystihujú slová Žalmu 139. Keďže Pán Boh je obsiahnutý vo všetkom a všetko má v Ňom svoje bytie, tak hľadanie Pána Boha predstavuje VŠETKÉHO SKÚMANIE skrze našu vieru pod mocou Božieho slova a pod vedením Ducha Svätého. Podstatu spomenutého sa do určitej miery pokúsim vystihnúť na nasledujúcom príklade. Takže. Sme na prechádzke v prírode, ideme cez les a zrazu niečo zašuští obďaleč v húštine. No a kým my na to miesto zaostríme skrze stromy zrak, tak už len v diaľke vidíme uháňať mladú srnu. Bola taká rýchla a taká pozorná, že na rozdiel od nej sme si ju my nestačili ani všimnúť. No a v tejto chvíli sa my - veriaci ľudia, ktorí nie len slovne poznáme Biblické svedectvo môžeme zamyslieť nad nasledovnou myšlienkou. Prečo sa nás tá srna tak bojí a nepríde k nám? Kto jej povedal, že sa nás má báť? Bola to vari jej matka, ktorá sa na jej vlastných osobných zlých skúsenostiach s ľuďmi naučila ľuďom nedôverovať a tak to preventívne naučila aj jej dieťa - teda túto mladú srnu? Nie! Bol to predsa Pán Boh, ktorý po potope sveta zoslal strach a hrôzu z ľudí na všetky pozemské zvieratá. Čiže ako možno tušíte v uvedenom príklade vôbec nejde o srnu ako takú, ale o to, že my kresťania, keď na to príde vhodná chvíľa máme každý aspekt nášho života a toho čo sa v ňom deje skúmať pod mocou Božieho slova. A Duch Svätý nám potom mnohé veci v realite života aj takto prirodzenejšie ozrejmí, ako keď len o danej veci vieme niečo naspamäť. A nie len ozrejmí, ale nás aj utvrdí v tom, že Pán Boh je skutočne vo všetkom okolo nás, že všetko je Ním ovplyvnené a preto by sme Ho v našom živote mali brať skutočne vážne. Nad takýmto niečím sa neveriaci človek ani len nepozastaví, lebo on neverí, že za tým stojí Pán Boh.

Alebo, počuli sme napríklad verš, že je cťou pre človeka držať sa ďaleko od sporu, a blázon je každý, kto vybuchne v hneve. A teraz, ak sa nám raz skutočne podarí v živote ten hnev zadržať a my tak reálne uvidíme, že sme sa s tým náprotivným človekom nepohádali, tak potom ako veriaci a skúmajúci ľudia určite z toho vyvodíme záver, že ak toto slovo bolo pravdivé a stalo sa tak ako opisuje, tak potom tak isto predsa musia fungovať aj tie iné slová, ktoré vychádzajú z úst Božích. No a my si už ich tú podstatu overovať v praxi teda vôbec nemusíme, ale už im môžeme plne dôverovať a podľa nich aj žiť! Iste chápete čo týmto všetkým chcem povedať a tak už tento podnet nechám na pokoji a prejdem na ďalší. Ak to však nechápete, čo som tým chcel povedať, tak sa ma na to radšej osobne opýtajte a to isté platí na všetky ostatné veci v článku.

Podnet číslo 2 na premýšľanie – "CELÉ SRDCE". Ak sa zamyslíme, tak my ľudia sme v bežnom živote zvyknutí na pokyny, manuály alebo inak povedané predpisy, pretože nám udávajú, že čo a ako máme v istých životných situáciách robiť, alebo ako máme v niečom postupovať. Pri každom výrobku, ktorý si kúpime máme tiež manuál na jeho používanie. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že predpisy nám istým spôsobom "nahrádzajú" používanie nášho vlastného rozumu, 😉 pretože ten svoj rozum už niekto pred nami použil na ich vytvorenie. No a my ich už len musíme potom dodržiavať, lebo ich nedodržiavanie nám v určitých situáciách môže spôsobiť veľké problémy. V technickej oblasti sa tak dodržiavaním predpisov vyhneme napríklad mnohým poruchám a zdravotným ujmám no a v medziľudských vzťahoch zas dodržiavaním istých zásad slušnosti povedzme mnohým nedorozumeniam či prešľapom. Ak sa však my kresťania s takouto "obľubou" budeme pozerať a spoliehať aj na predpisy, ktoré sú stáročiami cirkvou zavedené v duchovnej oblasti (zahŕňajú ich napríklad náboženské obrady, liturgia, krsty, konfirmácie, sobáše, alebo že čo povie pán farár je sväté a tak ďalej) a myslieť si pritom, že to je to čo sa Pánu Bohu páči, a že to nás k Nemu vedie, tak takéto počínanie nás bude pomaly ale isto nevedomky odvádzať od Pána Boha stále ďalej a ďalej, pokiaľ my sami Ho nebudeme aktívne hľadať celým srdcom a všetko toto čo je v cirkvi zaužívané skúmať horeuvedeným spôsobom so srnou. 😉 Takéto niečo bolo totižto v starej zmluve zjavne tým spúšťacím prvkom sledu udalostí, ktorý nakoniec vyústil do odvlečenia vyvoleného Božieho ľudu do Babylonského zajatia. Ľudia Pána Boha sami od seba srdcom nehľadali, avšak svoje náboženské predpisy si plnili. Tohoto podstatu dobre vystihuje aj nasledovný verš z proroka Izaiáša, keď Pán Boh cez neho hovorí Izraelitom slová, že Ho ctia ústami a perami, ale ich srdce a bázeň pred Ním je len naučeným ľudským príkazom. Pána Boha, ktorý chcel byť vodcom vyvoleného národa, ktorý sa mu dával neustále poznávať, ktorý ho neustále chránil, ktorý mu dal ZÁKON - PREDPISY, že ako má (národ) správne žiť, ako Ho má ctiť a tak ďalej Ho vo svojej podstate nehľadal. Nehľadal preto, lebo jeho srdce bolo naplnené všeličím iným, ako tou skutočnou vierou v Neho. A tak to zapálenie sa a hľadanie Pána Boha celým srdcom v realite života predstavuje vzrast a budovanie si našej skutočnej - nefalšovanej osobnej viery v Neho a následné podrobovanie našich životov pod moc Jeho slova. No a to Jeho slovo skrze našu vieru začne postupne takto v našich srdciach žiť a začne aj mocnieť. A keď toto slovo začne takto skrze našu vieru v našom srdci skutočne žiť a skutočne mocnieť, tak až potom skutočne začne z neho vytláčať aj všetky tie predošlé a od počiatku nášho bytia, teda od narodenia v Ňom nasiaknuté zlé myšlienky, vraždy, cudzoložstvá, smilstvá, krádeže, krivé svedectvá, rúhania ako sa píše v Biblickom svedectve. A tu si už každý z nás musí úprimne odpovedať, či skutočne v toho Pána Boha uveril natoľko, že sa mu túži takto poddávať, alebo či verí len "naoko" a tak oklamáva len seba samého. Táto skutočnosť sa nedá opísať ani vystihnúť, lebo je to len naša osobná vec! Na tomto bode sa láme celé kresťanstvo. Pretože aj farizeji a zákonníci si mysleli, že veria a predsa ich srdce bolo ďaleko od Pána Boha a Ježiš ich usvedčil z mnohej falošnosti, ktorú sami neboli schopní rozpoznať, pretože neboli voči sebe a Pánu Bohu úprimní. Preto premýšľajme nad sebou a skutočne sa modlime za vyjavenie tejto veci. A nezabúdajme, že Pán Boh sa našou falošnosťou nedá oklamať a preto ak neprosíme zo srdca, tak nám nič ani nezjaví.

No a tak s odstupom času môžeme teda veľmi dobre zhodnotiť, že kde tých ľudí život s predpismi bez ich osobného zapálenia sa pre Pána Boha priviedol. Namiesto Neho si ľudia za vodcu vyvolili kráľa a to čo im Pán Boh nariadil, aby im to zlepšilo život mnohí dodržiavali len navonok. Takže na tejto reálnej skutočnosti vidíme, že tie predpisy, ktoré nám v "telesnom" smere mnohé veci uľahčia nás v duchovnom môžu naopak bez našej skutočnej túžby po Pánu Bohu od Neho úplne odviesť. Čiže smelo môžem vyznať, že ak Pána Boha nehľadáme celým srdcom, tak všetky kostolné aktivity sú len bezduchým naučeným ľudským príkazom, ktorý vedie k duchovnému úpadku. Pre Pána Boha zapálené srdce v praxi veľmi jasne poukáže na to, že ako vlastne Ho my máme radi a ako nám záleží na tom čo hovorí. Práve toto navonok vyjaví našu zapálenosť, alebo naopak vyjaví našu vlažnosť. A keď sa nad tým človek zamyslí tak musí uznať, že je v tom veľká múdrosť a nie nadarmo nám to Pán Boh aj teraz dáva na myseľ. Slobodná vôľa vo viere vyjavuje naše vnútra! Skutočná túžba po Bohu a všetko čo z nej vyplýva sa nedá napodobniť. Iba ak dočasne a aj to len pred ľuďmi. A tak iba ten, kto skutočne túži po poznaní Pána Boha Ho bude hľadať celým srdcom.

No, myslím si, že som už povedal dosť veľa slov na to, aby nám to vnieslo aké-také "svetlo" do pochopenia nasledujúceho verša, ktorý sa už týka priamo misie a z ktorého som presvedčený, že aj tá globálna - celosvetová kresťanská misia vychádza. Jedny z posledných a možno, že aj tie úplne posledné slová, ktoré Pán Ježiš pred svojim vstúpením na nebesá povedal svojim učeníkom boli nasledovné: "Choďte teda, čiňte mi učeníkmi všetky národy, krstiac ich v meno Otca i Syna i Ducha Svätého a učiac ich zachovávať všetko, čokoľvek som vám prikázal. Ajhľa, ja som s vami po všetky dni, až do konca sveta. (Matúš 28, 19)"

Vidíme to? Jednou vetou nás Pán Ježiš vysiela do sveta, druhou nás utvrdzuje v tom, že nás neopustí a tá tretia v ktorej by sme pokojne mohli od Neho očakávať nejaký ten postup, že ako na to - tam už chýba. 😉 Tak a toto je ten hlavný dôvod, že prečo musíme Pána Boha hľadať celým svojim srdcom. Žiadny podrobný postup či predpis o tom, že ako máme svedčiť ľuďom v praxi o Bohu v Biblii nenájdeme nikde napísaný. A tak isto tam nenájdeme napísaný návod ani na mnohé iné veci, ktoré ku ich správnemu pochopeniu vyžadujú to naše - pre Pána Boha zapálené srdce. Pán Boh to zjavne spravil zámerne. A tak na to musíme prísť každý osve. A to sa dá opakujem jedine skrze to naše celé - Pána Boha hľadajúce srdce. Práve tu sa stáva zjavným to, že prečo je nutný ten náš skutočný zápal pre Božie veci a prečo som sa to tak všemožne na tých predpisoch, ale aj tej srne 😉 snažil opísať. No pamätajme, že aj ten najlepší opis je bez nášho celého srdca patriaceho Pánu Bohu len akýmsi sledom slov... Tu jasne vidíme, že prečo Pán Boh chce, aby mu patrilo celé naše srdce. Pretože inak to nepôjde! Bez zápalu nášho srdca - vo viere NE-PO-RA-STIE-ME! A neporastie ani nič, čo sa od tejto "podmienky" odvíja! Bez zápalu po Pánu Bohu sa v nás nezapáli ani túžba po misii. Kto bez zápalu bude niečo skúmať? Kto bez zápalu bude prekladať Bibliu do iného jazyka? Kto bez zápalu v srdci pôjde s "kožou" na trh a bude niekomu niečo hovoriť? Kto bez zápalu bude hľadať spôsoby, ako sa priblížiť ľuďom? Kto bez zápalu sa bude snažiť vyjsť so svojim manželom či manželkou? Kto bez zápalu strpí pre dobro veci aj krivdu, ako sa píše napríklad v liste Korintským? No zrejme nikto... A takto by som mohol ešte veľmi-veľmi dlho pokračovať.

No a tak, keďže v Biblii teda žiaden návod ako správne svedčiť nemáme, iba ak čo to môžeme odpozorovať z príkladu apoštolov, tak teraz už prejdem do osobnej roviny. Nasledujúca polovica slova, 😉 v ktorej by som s pomocou Božou chcel niečo povedať o misii v tom praktickom živote, tak bude predstavovať len môj VLASTNÝ NÁZOR!!! Názor, ktorý bude možno v niečom odlišný od toho Vášho, avšak nie veľmi, pretože verím tomu, že všetci tí, ktorí sa nechávajú viesť Duchom Svätým sú v názoroch na hlavné Biblické pravdy jednotní. A ak ešte jednotní nie sú tak skrze zapálené srdce a skúmanie vecí sa k tej jednotnosti počas života viery postupne dopracovávajú. Preto sú vo svojich vyjadreniach a "súdoch" zdržanliví a veci skúmajú ešte pred tým, ako niečo povedia. Všetko má skrátka svoj čas a spôsob. Lebo len jeden a ten istý duch nás všetkých vedie. Rozdielna je už len tá naša služba - to naše povolanie, lebo nie všetci sme tými istými rukami či nohami na tele Kristovom. Svedecká služba je ako "holo-stavba domu", pred ktorou stojí "murár, vodár, maliar, klampiar, elektrikár či kúrenár". Každý ide pracovať na tú istú stavbu, avšak každý svojim jemu vlastným spôsobom - povolaním, pri ktorom využíva tie svoje prirodzené danosti. Nikto toho druhého nemôže plnohodnotne nahradiť, lebo ak by sa o to pokúsil, tak vykonaná práca by v drvivej väčšine utrpela na kvalite. Áno-áno, Pán Boh nás mení a v niektorých prípadoch si môže „kúrenár“ osvojiť aj "klampiarčinu". To je pravda, ale myslím si, že Pán Boh prioritne mení predovšetkým naše srdcia a nie naše prirodzené danosti. Tie naše danosti s ktorými sme sa narodili vo všeobecnosti veľmi radi využívame po tom, ako uveríme v Pána Boha, lebo tie nám idú najlepšie. O tie sa vieme v živote oprieť a tak z nich vieme vyťažiť maximum pri tej našej svedeckej službe. A tak z "kúrenára" sa v drvivej väčšine prípadov nestáva "klampiar", ale stáva sa z neho pre Pána Boha zapálený "kúrenár", ktorý kvalitne odvádza tú svoju "kúrenárčinu". 😉

Myslím si, že každý jeden veriaci človek, ktorý sa necháva viesť Duchom Svätým jedného dňa dospeje do bodu v ktorom nejak vnútorne pocíti, že už ďalej mlčať nemôže a musí vyjsť zo svojej "ulity" ta von do sveta. Že sa už proste musí postupne začať vzďaľovať od brehu smerom na tú Biblickú hlbinu sveta. Skúmaním Biblie a ľudskej mysle som prišiel na to, že najlepší príklad je osobný príklad. Že aké zistenie, však? 😉 Je to veľká pravda. Samozrejme je to veľmi ťažké, avšak ten náš zápal v srdci nám v tom môže veľmi pomôcť a nemyslím si, že je inej cesty ako niekomu lepšie zvestovať slovo Božie - že ten osobný príklad môžeme niečím iným nahradiť. Pre neveriaci svet sme my tými Božími vyslancami, tými Jeho "reprezentantami" a tak ľudia očakávajú od nás niečo viac, ako od sebe rovných a tak prázdnymi i keď pravdivými rečami o Pánu Bohu ich neobalamutíme, ak nie sú podporené našimi skutkami viery v praxi. A tak je veľmi dôležité, že aké svedectvo im našim životom - našim "imidžom", teda našimi rečami, našimi skutkami, našimi názormi, alebo kvalitou nami odvedenej manuálnej práce vydávame. A preto si myslím, že ak pre Pána Boha srdce zapálené nemáme, tak nám na budovaní si spomenutých vecí nebude až tak veľmi záležať. Teda na budovaní si názorov, na kontrole svojich rečí, na kvalite odvedenej práce... Myslím si, že my ako kresťania najlepšie svedectvo vydávame vtedy, ak s Pánom Bohom denno-denne žijeme, pretože potom nemusíme nič naviac vymýšľať. Náš život sám o sebe je svedectvom pre tých druhých. Našim životom okolitých ľudí pre Boha získavame (nadchýname) a našim životom okolitých ľudí od Pána Boha odháňame. To je jeden fakt. A preto som aj ja za tie roky pochopil, že je veľmi dôležité, ako na ľudí v takej či onakej situácii pôsobím. A tak isto som pochopil, že najlepšie a najhodnovernejšie svedectvo o Pánu Bohu vydáme tam, kde nás osobne ľudia poznajú. Kde môžu každodenne vidieť naše skutky, počuť naše reči a podobne. Kde sme pred nimi úplne duchovne "obnažení" so všetkými svojimi slabosťami. Teda v zamestnaní, v škole, v rodine a na mnohých iných miestach, kde sa dá nie len jednorazovo, odpozorovať naše správanie! Lebo tam im môžeme napríklad aj lepšie vysvetliť, že z čoho pramení tá naša ľudská nedokonalosť či tie naše prešľapy, ktoré sme práve vykonali, alebo ktoré sme podľa nich práve vykonali. Alebo im môžeme lepšie vysvetliť, že prečo sme danú vec spravili tak či onak, ktorá sa im povedzme nepozdáva ako správna a naopak, pretože naše duchovné poznania sú rozdielne. No a tak isto takéto vysvetľovanie našich prešľapov na základe Biblie je aj riešením dilemy, ktorú si častokrát aj my sami kresťania tiež musíme v sebe vysporiadať, že či vlastne niekomu máme vôbec niečo vravieť, ak my sami to ešte nedokážeme dokonale žiť.

No a toto moje presvedčenie o takomto spôsobe svedeckej činnosti mi istým spôsobom utvrdila aj dnešná doba COVID-19 vírusu. Pretože ak sa okolo seba trošku viac porozhliadneme, tak uvidíme, že okrem základných obchodov, ktoré potrebujeme ku svojmu životu je takmer všetko zatvorené. (Teraz je 7.1.2021 tak uvidím, ako to bude pri vydaní Pohľadu, ale asi tak isto.) Vrátane kostolov či rôznych hromadných akcií – toho "herného a zábavného priemyslu", ktorého súčasťou je neraz aj naše kresťanstvo. A tak človek príde na to, že svoju zvesť nemôže stavať na ničom inom, ako na tom pra-prirodzenom spôsobe šírenia. Teda v žití bežného života s Pánom Bohom pri ľuďoch, ktorých bežne stretáva. Čo tým chcem povedať? Že prirodzený osobný príklad je najlepší príklad pri každom stretnutí ľudí. Jedine to sa vždy počíta, pretože všetko ostatné, ako vidíme môže odrazu skončiť. A takáto služba viery je dôležitá hlavne v dnešnej dobe, keď ľudia už ako tak vidia, že všetko toto speje niekde do záhuby. Preto je dôležité, ako im my kresťania vydáme o tom našom Bohu svedectvo svojim vlastným životom, ako ich v tejto dobe povzbudíme či nasmerujeme. Pretože pre každého z nás jedine pri Biblickom Bohu sa nachádza tá naša záchrana.

A aký návod tu teda napísať? Čo odporučiť? No priznám za, že ani neviem, pretože všetko toto čo hovorím je súčasťou toho návodu. Ale ak už mám niečo napísať, tak dobre. Možno to bude vyznievať príliš "telesne", ale nenechajme sa tým zmiasť.

Skrze Božie prikázania o láske, pomoci, dobrote, ochote, zdržanlivosti, radosti, kvalite vykonanej práce a mnohým iným sa snažme všade tam, kde chodievame vytvárať "imidž" iného človeka na akého sú bežne ľudia zvyknutí a buďme vždy pripravení vydať počet z našej viery. Avšak nič neprenáhľujme, ak nám to vyslovene nedá Duch Svätý na myseľ. Nezapájajme sa do márnych rozhovorov napríklad o politike a tak ďalej. Buďme poslucháčmi a najprv si veci radšej 2x premyslime a až potom odpovedzme. Presne tak, ako nás k tomu nabáda aj slovo Božie. Všetko má svoj čas a svoj čas má aj svedecká služba. Aj na tú treba dospieť. Iba zrelý a vyprofilovaný človek vo viere "chutí" najlepšie. Ľudia sú veľmi pozorní a hneď vycítia falošnosť, ktorá neraz vychádza práve z nedostatočného zbudovania sa. Buďme preto trpezliví, pretože ak skutočne chceme svedčiť svojim životom o Pánu Bohu, tak Pán Boh nám to určite dá. Ale tiež nás potrebuje mať pripravených, ktorí nebežia prenáhlene. Päť krát choďme do "obchodu" a svojim správaním vydajme o sebe dobré svedectvo tej istej pokladníčke a na šiesty krát Pán Boh dá, že tá pokladníčka nám povie niečo v zmysle: "Vy ste taký príjemný človek, ako sa dnes už často nevída." No a my nato môžeme potom správne zareagovať a vydať tak svedectvo o Pánu Bohu. Že to nie je o slušnosti, ale o Božej výchove a tak ďalej.

Samozrejme toto čo hovorím je len vymyslený príklad, avšak je založený na mojich vlastných osobných skúsenostiach a pri každom z nás sa môžu tieto skúsenosti líšiť. Ale keďže sa máme vzájomne povzbudzovať i obrusovať a tiež bol som oslovený niečo napísať, tak ho tu uvádzam, pretože možno niečo z neho sa niekomu z Vás môže v istej situácii hodiť. V misii ide proste o to, že ľudia nás kresťanov nejako vnímajú. Ak ste napríklad farárom a niekde na duchovnú tému niečo zapálene poviete a následne sa k svojej profesii priznáte, tak ľudia vedia, že čo je úlohou farára a preto vás tak budú aj posudzovať. To je pánko, ktorý musí hovoriť o Bohu, nemôže klamať a tak ďalej a tak ďalej. Oni už zo všeobecného povedomia majú o ňom nejakú predstavu a tak sa na vás "krivo" pozerať nebudú. Naproti tomu, ak tým farárom nie ste a o Pánu Bohu niečo niekomu v istej situácii zapálene poviete, tak asi najskôr tých dotyčných napadne, že vy musíte byť z nejakej sekty a to i vtedy, ak zanecháte po sebe dobré svedectvo. Myslím si, že ľudia na základe ich vlastných skúseností s kresťanmi nie sú zvyknutí na to, aby im niekto počas bežného dňa v tom našom "kresťanskom" štáte hovoril nejaké príliš duchovné veci. Nevravím, že v tomto mám pravdu, ale premýšľajme nad tým. Všetko toto sa totižto priamo či nepriamo týka svedeckej služby a v reálnom živote nič nie je jednoduché, ako sa zdá na "papieri"... 😉 Že veď len choďme a hovorme o Bohu... Ak ja nerozvážne hodím semeno vyslovene na asfalt, tak nie som si istý, že Pán Boh spraví zázrak a dá mu vzísť, hoci Biblický Boh je Bohom zázrakov. Nesiľme preto veci, že "joj" musíme ešte dnes niečo povedať, lebo zajtra už môže byť neskoro. Vôbec zajtra nemusí byť neskoro. A naopak, niekedy môže byť zajtra už neskoro. Ale v tom všetkom nás povedie Duch Svätý ak Pána Boha hľadáme celým srdcom. A tak isto nám Pán Boh vždy dá podľa Jeho zaľúbenia povedať veci tak, aby to tí dotyční pochopili správne.

Všetky tie Biblické vlastnosti, ktorými má veriaci človek v podstate oplývať tvoria to naše svedectvo, ak sa ich snažíme napĺňať v praxi. A tak sa šíri aj kresťanstvo. Nešíri sa falošnosťou a ani mocou či silou, ale Duchom Božím.

Čiže keď to nejak zhrniem, tak aj celý tento môj štýl písania spolu s týmito všetkými vsuvkami, zátvorkami, vysvetleniami, úvodzovkami, či vysvetleniami v zátvorkách, ktoré viem, že niekomu môžu liezť poriadne na nervy 😉 predstavuje to moje hľadanie čo najvhodnejšieho spôsobu, že ako to slovo Božie zvestovať ľuďom. (V tomto prípade Vám čitateľom.) Ako im vnuknúť podnet na premýšľanie a tak vzbudiť ich záujem o Pána Boha. Každý detail chcem duchovne opísať, veď čo ak práve na tom detaile, ktorý možno nesúvisí ani s témou sa niekto "chytí" a začne o Bohu viac premýšľať...? Tak isto sa nikdy nehrám na nejakého supermana, ktorý by tu "trúsil" krásne zbožné reči, ako Pán Boh pôsobí v jeho živote a ako je všetko super a ako som pre všetko zapálený a tak ďalej, ale bez prikrášľovania opisujem všetko to moje poznanie a prežívanie vecí so svojimi slabosťami a strasťami. Nemám problém napísať, že takéto písanie článkov ma nebaví, lebo je to pravda - nie je to moja "profesia". Ja som "vodár" 😉 a toto je oblasť "maliarčiny", ale keďže sa tiež snažím Pána Boha hľadať celým srdcom, tak to pokorne prijmem. A i keď mi to prirodzene jasné, že nejde tak dobre ako tomu maliarovi, tak aj tak sa to snažím spraviť čo najlepšie ako viem. Veď je aj napísané, že všetko máme činiť ako pre Pána Boha. Samozrejme aj toto moje písanie má svoj čas, ako hovorí Šalamún. Všetko toto čo píšem vychádza z toho, že Pán Boh sa mi dal poznať - ja som mu uveril, isté veci života som v hĺbke srdca i mysle pochopil a tak sa o to poznanie túžim podeliť aj s druhými, pretože viem, že čo im zvestujem. Viem akú hodnotu má pre náš ľudský život poznanie Pána Boha. Vo veciach viery mi záleží na tom, aby som bol sám sebou a veci Božie skúmam po vlastnej línii, aby som mohol hovoriť zo svojho a to si myslím, že by mal robiť každý kresťan. Mal by byť Božím originálom a nie niekoho napodobňovateľom, iba ak Pána Ježiša. A preto sa to mojim originálnym - možno pre niekoho dlhým, možno pre niekoho nezáživným, možno pre niekoho samochválou zaváňajúcim spôsobom (keď som v kontexte témy nútený povedať niečo aj o sebe) snažím poukázať na potrebu zapálenia sa nášho vlastného srdca pre Pána Boha.

A tak isto ste si určite všimli, že tej "omáčky" okolo témy je podstatne viac, ako samotnej témy. Teda toho nejakého manuálu - presného postupu. Ale ak sa na to pozeráme takto, tak zas sme len pri samotnom probléme veci a poukazujeme na to naše nepochopenie podstaty toho prvého verša. Ak my sami aktívne Pána Boha nehľadáme, tak ani niekoho manuál nám nepomôže vo svedeckom živote, lebo to nebude vychádzať z nás – z ďalšieho Božieho originálu. Manuál bez nášho zapáleného srdca stratí svoj význam, bude hodený niekde do "koša" a my zas budeme len postupne odvlečení do "Babylonského zajatia" okolitého sveta. A preto si myslím, že je omnoho dôležitejšie vzbudiť u ľudí zápal po hľadaní Pána Boha celým srdcom, ako im dať nejaký manuál na svedeckú činnosť. Oni na ten správny spôsob potom aj sami dôjdu pod vedením Ducha Svätého. Tento fakt som pochopil popri písaní. A preto aj nad touto myšlienkou je dobré popremýšľať ešte pred tým, ako vynesiete ortieľ, že toto bol zas dĺĺĺhýýý a núúúdnýýý člááánok. Zááás póóólka Póóóhľadu´. Ten Riéééčan nie je nóóórmálny... 🙂 🙂 🙂

No a tak Pane Bože skrze Ducha Svätého nás prosím Ťa veď a buduj v tej našej svedeckej službe. Daj prosím Ťa, aby ten náš "imidž", ktorý si počas života skrze vieru u ľudí vytvárame pôsobil na nich ako to počiatočné škrtnutie zápalkou, ktoré s Tvojou pomocou zapáli toho, koho zapáliť má. 😉 AMEN