Milý čitateľu. Ak si už niekedy bol v kostole, alebo tam chodievaš pravidelne, tak si už určite z úst farárov počul hlášku o tom, že ako nás všetkých Pán Boh veľmi miluje. Pre ľudské uši je to vskutku veľmi dobre znejúce Slovo. Zo strany duchovných "pastierov" nám to ustavičné opakovanie tejto frázy podsúva akýsi pocit istoty, alebo sa nás snaží podvedome ubezpečiť v tom, že Pán Boh nás má rád bez ohľadu na to, akí sme. A musím povedať, že je to veľká pravda. Pán Boh nás má rád. No je to len polovica zo zvesti, ktorú by sme si mali vypočuť a ktorú by sme si mali do hĺbky uvedomiť.
Teraz sa pokúsim vysvetliť princíp uvedomovania si súvislostí v živote človeka. Pochopenie dôsledkov, ako výsledného efektu reakcií na určité podnety je v živote človeka dosť podstatná vec. My ľudia máme zaužívanú takú frázu, že "neznalosť zákona neospravedlňuje". Teda aj napriek tomu, že poväčšine nás nedokonalé ľudské pokrivené zákony s ich zložitosťou nezaujímajú, tak aj tak je dobré z nich aspoň určité zásadné veci vedieť, aby sa nám to náhodou nevypomstilo. Napríklad. Ak máme zaplatiť nejakú daň, povedzme z prenájmu, tak je dobre vedieť aspoň dátum ku ktorému dňu je jej splatnosť. A to aj napriek tomu, že detailný spôsob jej výpočtu nás vôbec nemusí zaujímať. My skrátka niekoho znalého tým poveríme. Ak by sme totižto ten dátum nepoznali a tvárili sa, že nás sa jej včasné zaplatenie netýka, tak nám vznikne problém, ktorý sa úplne v pohode môže skončiť aj súdnou dohrou. Myslím si, že toto čo som napísal je celkom zrozumiteľné. Teraz poviem takú právnickú vetu. Ak sa zamyslíme nad spôsobom posudzovania a vyhodnocovania ku nám prichádzajúcich informácií tak zistíme, že naša určitá nevedomosť, ktorú nám tieto poznatky prichádzajú zmazať trvá len do momentu ich prechodu cez naše oči či uši. Akonáhle týmito zmyslovými orgánmi tie informácie prejdú, tak my ako zodpovedná a mysliaca bytosť strácame ospravedlnenie z nevedomosti a k novo získaným vedomostiam už musíme zaujať nejaké stanovisko. Nadobudnuté znalosti, tak musíme nejako vyhodnotiť a príslušne na ne zareagovať. Už nemôžeme povedať, že sme o tej či onej veci nepočuli, keďže sme sa ju možno práve v tej chvíli dozvedeli. To však, akú prioritu tej informácii priradíme a aká reakcia z našej strany bude, závisí len od nás. Tak isto už musíme počítať aj s tým, že za každé rozhodnutie v danej veci budeme bratí na zodpovednosť.
No a takto nejako to funguje aj v duchovnej oblasti. A keďže práve duchovná oblasť je pre mnohých takým spletitým zákonom, ako som už spomínal na začiatku, tak je dobré si aj v nej a aj keď nás to možno nezaujíma, určité veci si ujasniť a vedieť. Lebo sa môže ľahko stať, že keď sa raz po smrti s Pánom Bohom stretneme, tak výhovorky, že my sme Ho vôbec nepoznali nám už asi nepomôžu. A to preto lebo počas života nám dával množstvo indícií o svojej existencii, ale my sme nad nimi len mávli rukou. Proste nás to vtedy nezaujímalo. Ak sa teda niekde niečo o Bohu počas života dozvieme alebo ak sedávame v kostole a nad slovom, ktoré tam zaznieva rozmýšľame, tak je na nás, že ako na to všetko zareagujeme. Či tie získané poznatky vyhodnotíme ako podstatné a teda na základe nich niečo v našom živote zmeníme, alebo ako nepodstatné a necháme ich len tak bez povšimnutia. Ak z úst našich farárov vychádzajú prevažne len frázy o tom, že ako nás Pán Boh miluje a my ešte na dôvažok nad tým slovom ani nejako veľmi nepremýšľame, tak zrejme všetky tie ich ostatné popudy nabádajúce nás ku zmene života budeme asi vyhodnocovať len s veľmi nízkymi prioritami. Povieme si: "Však načo mám v živote niečo meniť, keď Pán Boh ma má aj tak rád. Veď nám to aj náš pán farár neustále opakujú…"
Pán Boh je k nám milostivý. Jeho milosť sa prejavila v tom, že poslal na svet svojho Syna Ježiša Krista skrze ktorého dal všetkým tým, ktorí v Neho uveria možnosť záchrany. Tí však, ktorí sa spoliehajú len na svoju dobrotu prípadne v Neho neveria, budú súdení zo zákona. To znamená, že Pán Boh bude "pozerať" na to, ako oni dodržovali tie svetské zákony, ale aj na to, ako sa tiež riadili svojim svedomím. Svedomie nás totižto usvedčuje z prekročenia zákona. No a tam už neobstojí nik. Ani tí "Dobrí anjeli" či rôzne "Kráľovné sŕdc" lebo On pozná aj tie naše najtajnejšie myšlienky. Veď koľko krát sme napríklad my chlapi možno v mysli prekliali nejakého šoféra, ktorý sa bezohľadne vopchal pred naše auto?! Božie odpustenie je počas celého nášho života nevyčerpateľné. On odpúšťa aj tým najväčším vinníkom, pretože sa pozerá na úprimné srdce, ktoré činí pokánie. To, čo pred tým ten dotyčný jedinec popáchal pritom vôbec už neberie do úvahy. Nejdem to tu veľmi rozoberať lebo v článku – "O spravodlivosti vo svete" si myslím, že mi Duch Boží dal napísať veľmi trefný príklad na pochopenie Jeho dokonalej spravodlivosti.
Tak, toto všetko bolo zatiaľ ohľadom milosti, no a teraz ešte niečo poviem k tej Božej spravodlivosti, teda tej druhej časti zvesti, ktorú si tiež musíme dobre uvedomiť. Spomedzi mnohých príkladov si vyberiem Mojžiša. Bol to muž, ktorý napriek rôznym skúškam väčšiu časť svojho života veľmi vytrvalo a odhodlane stál v službe Bohu. Bol vodcom Izraelského národa desiatky rokov a istou formou sa s ním rozprával zoči voči aj samotný Boh. V rýchlosti pripomeniem, že úlohou Mojžiša bolo vyviesť Izraelitov z Egypta a doviesť ich do zasľúbenej zeme. Mojžiš nepochybne veľa toho zažil a vo veľa skúškach obstál no v určitom momente spravil jednu jedinú vec, ktorá sa Bohu nepáčila. A On mu na základe nej vstup do tej zeme zasľúbenej odoprel. I keď to bol len akýsi pozemský trest za jedno zlyhanie, tak na takého milujúceho Boha je to riadne prísne rozhodnutie, no nie? Podľa písma bol síce Mojžiš po smrti v "nebi" no tu na zemi mu bolo kvôli jednému chybnému kroku zabránené vojsť tam, kam desiatky rokov putoval. Z tejto udalosti jasne vidno, že Pán Boh má tiež svoje hranice. Keď si ten dôvod prečítate, tak si poviete: "To len za toto sa na neho naštval?"
Ďalšia vec k zamysleniu. Ak je Pán Boh taký milostivý a tak nás miluje, tak pre koho potom stvoril peklo? Len pre tých najväčších vrahov, chlipníkov a im podobných? Počas svojho života Ježiš viacej krát spomenul, že tí, ktorí páchajú určité neprávosti budú vyhodení do tmy, kde bude plač a škrípanie zubov. A takéto neprávosti (smilstvá, cudzoložstvá, klamstvá, vraždy, modloslužba a im podobné) zväčša činia len tí, ktorí v Neho neveria. Preto tam nebude len tých pár "vykričaných" a v dejinách všeobecne známych smrteľníkov na ktorých tak radi poukazujeme prstom, ale bude tam omnoho väčšie množstvo ľudí. Alebo to poviem ešte ináč. Je tých 80 rokov v mnohých prípadoch aj dobre "ľudsky" prežitého života človeka, no bez viery v Ježiša adekvátna odplata za večné trápenie v pekle? My ľudia by sme najradšej povedali. Dobre. Ak som 80 rokov bol neveriaci, tak nech sa 80 rokov trápim v pekle, ale potom nech idem do neba. No lenže tak to nie je. To je náš utopistický pohľad. Aj keď je človek dobrý, ale v Krista neverí – teda tú jedinú cestu k Bohu (Ev. Jána 14, 6), tak si zasluhuje smrť, pretože neuveril v Toho, ktorý za neho umrel. Napísané je, že Jeho krv bola draho vykúpená (1 Korintským 6, 19-20) a aj samotní židia, keď Ježiša križovali tak kričali: "Krv Jeho na nás a na naše deti!" (Ev. Matúša 27, 25) Preto boli aj prenasledovaní aj vraždení a stoja v pozícii oni verzus svet. A tak len tí, ktorí skutočne uveria budú zachránení. Uveriť znamená znova sa duchovne "narodiť" a žiť úplne novým životom. Životom v ktorom sa človek všemožne snaží robiť Pánu Bohu radosť za to, čo pre neho v Ježišovi Kristovi vykonal. Tá túžba už ide z vnútra nového človeka a jej prejavy sa nedajú nasimulovať. Ďalej to predstavuje utrpenie pre meno Ježiš a ochota kvôli Nemu aj zomrieť. Tu už končí vlažnosť a hranie sa na lacné slová či frázy. Pán Boh si od nás hriešnikov nenechá brnkať po "nose". Možnosť záchrany nám dal len skrze skutočnú vieru v Ježiša Krista a kto je vlažný alebo ňou pohrdne má jednoducho smolu.
Preto, ak sme v živote o Bohu už niečo počuli, tak sa začnime o Neho a o to čo povedal skutočne aj zaujímať. Pretože ako mysliaca bytosť už nebudeme môcť byť pre Ním z našej nevedomosti ospravedlnení. Vidíme prírodu – Jeho stvorenie, vidíme kostoly, počuli sme o Biblii, Ježišovi, kresťanstve a určite ešte aj o mnohom inom. Toto všetko prešlo cez naše oči a uši priamo do nášho mozgu. A teda na tie informácie musíme nejako zareagovať, priradiť im nejakú prioritu. Aká však bude záleží len na nás samotných! Preto pozor na to, aby našim sudcom nebol náš vlastný nezáujem!