Ťažký údel

Milý brat/milá sestra. V minulom "úvodníku" sme sa zamýšľali nad tým, že človek sa zo svojej moci nemôže k Pánu Bohu dostať, pretože mu v tom bráni jeho hriech. Spomenuli sme si niekoľko príkladov, ktoré nám poukazovali na to, že aké nami bežne konané veci sú už pred Pánom Bohom nečisté a tak nás od Neho oddeľujú. No a v tomto dnešnom článku, by sme sa zas v tom istom duchu zodpovednosti a sebareflexie mohli pozrieť na to, že ako sa k Pánu Bohu dostať dá a čo všetko to "zahŕňa".

A tak, aby sme dnešnú tému vedeli správne uchopiť, sa skrze nasledujúce riadky snažme uvedomiť si skutočnosť, že v našom živote ide v prvom rade o vytvorenie si nášho osobného vzťahu s Pánom Bohom. Od tohto vzťahu sa totižto všetko ostatné v našom živote odvíja. Túžba spoznávať Pána Boha, čo v praxi znamená čítať si Jeho slovo = Jeho vôľu, premýšľať nad ňou a konať podľa nej musí byť v našom živote na prvom mieste. Na základe takéhoto nášho osobného vzťahu s Ním, nám potom Pán Boh bude postupne, v príhodnom čase všetko aj ozrejmovať a bude nám postupne aj vnášať vnútorný pokoj (Ján 14, 27) do nášho života.

Ak by sme na prvom mieste mali niečo iné, napríklad dobré vzťahy s ľuďmi, o ktoré sa tiež do istej miery máme snažiť, tak to s nami nemusí dopadnúť dobre. Túto pravdu nám dosvedčuje aj skutočnosť, že od Pána Boha sme odpadli skrze Adama, ktorého na hriech zviedla jeho najbližšia osoba. Schválne som napísal najbližšia osoba a nie Eva, pretože Eva je pre nás taká anonymná, keďže sme ju osobne nepoznali. Avšak pod najbližšou osobou (alebo akoukoľvek inou) s ktorou prichádzame do styku si už každý z nás vie niekoho konkrétneho, kvôli ktorému to či ono koná dobre predstaviť. Vieme si predstaviť napríklad toho, koho milujeme alebo toho koho nemusíme, alebo niekoho, kvôli komu sa musíme v niečom obmedzovať, prípadne niekoho pred kým musíme byť na pozore a podobne. Častokrát kvôli vzťahom so svojimi blízkymi všeličo urobíme, čo však nie vždy musí byť z Božieho pohľadu aj správne. Mnohé urobíme len preto, aby sme sa im zapáčili, iné zas urobíme kvôli pokoju s nimi, alebo urobíme niečo kvôli tomu či onomu. No a na to, čo nám Pán Boh hovorí, aby sme v takej či onakej situácii robili pritom nehľadíme. To dávame niekde do úzadia. A potom zistíme, že to či ono sme robiť nemali, alebo že tak či onak sme sa zachovať nemali, pretože sme tým niečo pokazili. Že to proste nebolo Pánom Bohom požehnané, pretože v tom nebol zapojený. No a niečo takéto sa zjavne stalo aj Adamovi. Takže pokojne môžeme povedať, že najbližšou Adamovou osobou nebol Pán Boh, ale Eva. Tú Adam zjavne miloval a rešpektoval viac, ako Pána Boha. Eva bola zjavne v Jeho živote pre neho viac viditeľnejšia, citeľnejšia, potrebnejšia a preto ju aj viac rešpektoval. Žil viac s Evou, ako s Pánom Bohom a obdobne aj Eva s Adamom. Čiže tu jasne vidíme, prečo je dobré byť zakorenený v Pánu Bohu. My, novo-zmluvní kresťania, ktorí už naše osobné začiatky viery máme za sebou, by sme mali vyjsť na "hlbinu" života a nechať sa na nej s plnou dôverou viesť len Pánom Bohom.

No a tak na základe spomenutého sa teraz trošku obozretnejšie snažme zamyslieť aj nad pár vybranými nasledujúcimi veršami.

Čiže na našu pôvodnú otázku, že ako sa dá k Pánu Bohu dostať, sa za tie roky chodenia do kostola hádam každý z nás naučil správne odpovedať. Áno, dá sa to skrze vieru v Pána Ježiša Krista. Táto odpoveď je zaznačená v evanjeliu Jána, kde Pán Ježiš o sebe hovorí: "Ja som cesta i pravda i život. Nik neprichádza k Otcovi, ak len nie skrze mňa." (Ján 14, 6) Ešte k tomu doplním pár ďalších veršov. Prvý povedal o Pánovi Ježišovi prorok Izaiáš: "Nalomenú trstinu nedolomí a tlejúci knôt neuhasí, kým spravodlivosti nedopomôže k víťazstvu". (Matúš 12, 20) Druhý povedal o sebe samotný Pán Ježiš: "Ak niekto chce prísť za mnou, nech zaprie seba samého, vezme svoj kríž na seba a nasleduje ma!". (Matúš 16, 24) No a tretí a štvrtý povedali o Ňom jeho učeníci: "Kto hovorí, že zostáva v Ňom, má žiť tak, ako žil On." (1 Jánov 2, 6) a "On nikdy hriechu neučinil, ani ľsti nebolo v Jeho ústach; keď Mu zlorečili, nezlorečil...". (1 Petra 2, 22-23)

Uff, tak to je sila! Ak človek tieto verše skutočne zoberie doslova, tak ho musí "obliať" pot! Myslím si, že týchto pár veršov nám úplne postačuje na dokonalé pochopenie podstaty toho, že kadiaľ vedie cesta k Pánu Bohu a čo všetko v sebe zahŕňa. Vedie skrze pokorné nesenie svojho životného kríža, skrze ustavičné sebazapieranie sa a skrze žitie života Ježišovým spôsobom. V tomto "svetle" sa mi javí slovo milosť, ktorým sa my kresťania radi utešujeme (že toto či ono nám predsa Pán Boh odpustí, lebo je milostivý a láskavý...) pri našom neraz laxnom prístupe k duchovným veciam, ako úplne niečo iné. Zrazu si človek uvedomí, že Božia milosť nám vlastne skrze vieru v Pána Ježiša len umožňuje sa dostať k Pánu Bohu naspäť do večnosti, avšak ostatné sa dokonáva v tom našom plnohodnotnom nasledovaní a konaní Ježišových skutkov - a to až na smrť, pre Jeho meno. Nezabúdajme, že draho sme boli vykúpení (1 Korintským 6, 20) a že nemáme brať milosť Božiu nadarmo (2 Korintským 6, 1). Zrazu človek pochopí, že všetky tie Biblické slová typu odpúšťajte si, nehnevajte sa, pokorte sa, nenamýšľajte si o sebe, správnu váhu používajte, iných pokladajte hodnotnejších ako seba a desiatky ďalších, ktoré máme v medziľudských vzťahoch a celkovo v živote aplikovať, máme skutočne brať doslovne a skutočne ich za každú cenu aj konať a nie len sa neustále "snažiť" ich konať.

Myslím si, že je na každom z nás, že čo si pod významom horeuvedených veršov predstaví. A asi to ani inak byť nemôže, pretože inak by sme boli len akýsi naprogramovaní roboti. Takto sa skutočne ukáže, že kto o tú Ježišom vytvorenú cestu skutočne stojí. Teda kto ako prosí, kto ako hľadá a kto ako klope. (Matúš 7, 8) Naše názory na to, že ako po tej ceste správne kráčať sa od tohto bodu už budú rôzniť a ich rôznenie vychádza práve z kvality nášho osobného vzťahu s Pánom Bohom. Od toho, akú hodnotu tomuto vzťahu v našom živote prikladáme. Ak je tá hodnota veľká, tak veľký dôraz kladieme potom aj na význam slov, ktoré sa v Biblii nachádzajú. Čiže niekde v tomto bode sa vytvára tá pravá kresťanská autenticita, alebo všelijaké iné postoje človeka voči Bohu vrátane vlažnosti, ktoré potom navonok z jeho skutkov niečo o danom človeku vypovedajú. Od tohto bodu si už každý ide svojou cestou a už každý sám si stavia to svoje dielo z jemu príslušného materiálu, ktoré potom, v súdny deň sprobuje oheň. Jeden na stavbu svojho života na vedomí toho, že Ježiš je cesta k Pánu Bohu použije kameň, druhý drevo, tretí zas slamu, štvrtý si priplatí za titán 😉 a podobne.

Jeden človek je povedzme pre duchovné veci zapálený viac, teda viac si od Pána Boha prosí, Jeho slová berie doslovnejšie - viac v praxi koná skutky viery a tak aj viac od Pána Boha dostane (napríklad v podobe múdrosti, pokoja, radosti a podobne). Druhý je zas zapálený menej a teda logicky aj menej prosí, veci berie voľnejšie, prikladá menší význam Božím slovám v jeho žitia praxi a tým pádom aj menej od Pána Boha dostane. Jeden túži zvestovať Slovo Božie ďalším ľuďom, druhého to ani nenapadne, pretože ani nevie popísať, že kto Pán Boh vlastne je a ako koná v Jeho živote (je tu veľmi veľa rôznych vecí na zamyslenie). Avšak oba typy týchto ľudí sa sami o sebe považujú za veriacich, sú presvedčení o správnosti svojich postojov a možno sa stretávajú aj v tom istom kostole. Alebo, jeden sa s Pánom Bohom rozpráva denno-denne, úprimne a v každej situácii a druhý mu zas ani za rok nepovie čo i len jedno slovko z hĺbky svojej duše, pretože ho ani nenapadne, že také niečo je pre budovanie jeho vzťahu s Pánom Bohom potrebné. Jednému stačí len štedrovečerný kostol, druhý tam sedí každú nedeľu. Každý proste rieši veci na základe svojho vzťahu s Pánom Bohom. Sme rôzni a Pán Boh to všetko vidí. (Jób 34, 21; Žalmy 11, 4) No a na konci nášho života spravodlivo každému z nás odplatí, podľa jeho viery a skutkov z nej vychádzajúcich. Ešte veľa je tu potrebného napísať, avšak kvôli dĺžke článku sa to už nedá.

A preto pracujme na sebe a snažme sa premeniť na nového človeka - Ježišovho nasledovateľa obnovením svojej mysle. (Rímskym 12, 2) Nezostávajme však neustále len vo fáze nejakej premeny, ale tú premenu aj dokonajme. Nezostávajme v konaní jednotlivých skutkov viery stále len v tom nejakom nikdy nekončiacom procese snaženia sa. Keď človek číta Bibliu tak si všimne, ako tie slová, ktoré nám hovoria, že ako fungovať v medziľudských vzťahoch alebo v rôznych životných situáciách v sebe obsahujú istú finálnu časovú "pečiatku". Buďte, stojte, nerobte, verte, nestrachujte sa, milujte, odpúšťajte a podobne! Nehovoria nám - pokúšajte sa odpustiť; snažte sa milovať; v priebehu života docieľte to, že sa nebudete strachovať; až do svojej smrti máte čas na získanie odvahy a podobne. Všetko toto "finálne" konanie je v nasledovaní Ježišovho spôsobu života vyslovene nutné. Práve všetko toto sebazapieranie a 100% konanie tých vecí predstavuje to správne kráčanie po ceste, to neustále zotrvávanie v pravde a aj to neustále obnovovanie nášho života, ktoré sa cez Pána Ježiša deje. Ak si povieme, že je to nemožné, tak potom Pán Ježiš nemohol byť skutočným človekom, nemohol nám skutočne rozumieť, nemohol skutočne cítiť takú neschopnosť niečo vykonať, ako cítime my a podobne. Potom musel mať niečo, čo my nemáme. A teda, ak ani skrze vieru v Neho a Jeho pomoc s tou našou nedokonalosťou nevieme nič spraviť, tak načo nás potom k tej dokonalosti (Matúš 5, 48) nabáda? Hovorí teda do vetra? Hovorí niečo o čom vie, že to nie je možné...?

Ono vyjsť v duchovných veciach na hlbinu a snažiť sa niečo exaktne popísať je úplne niečo iné, ako popisovať veci na plytčine. Na plytčine vidno dno a my vieme ľahko popísať, že čo sa tam nachádza. Avšak hlbina ukrýva tajomstvá, ktoré už nie je ľahké popísať, pretože dno je tam príliš hlboko. Hlbina sa nedá odbiť všeobecnými frázami. Na hlbine už Pán Boh koná s každým z nás osve, na základe nášho osobného vzťahu. V tejto oblasti nám už osvecuje a zjavuje veci len Duch Boží. No a keďže my tu skúmame "hlbinu" - hĺbky Božie, (1 Korintským 2, 10-16) kde sa do špiku kosti skúmajú naše egá, zákutia našej viery, kde sa obrusujú naše vzťahy, názory, postoje a podobne, aby sme boli tými správnymi Ježišovými nasledovníkmi a dostali sa tak časom k Pánu Bohu, tak to tak teraz aj musíme brať.

No a tak teda milý čitateľu, aký je Tvoj osobný vzťah s Pánom Ježišom? Je všetkému nadradený alebo je mnohým veciam podriadený? Ako Ty sám berieš tie verše o ceste, pravde a živote, ktoré vychádzajú z Ježišových úst? Čo pre Teba znamenajú a čo si Ty pod nimi predstavuješ? Zotrvávaš aj Ty brat/sestra len v neustálej fáze premeny, alebo si sa už v niečom skutočne premenil/a na nového človeka? Berieš doslovne skutočnosť, že NIK nepríde k Pánu Bohu, ak nie len skrze Pána Ježiša - čo zahŕňa aj to dokonalé napodobňovanie Jeho spôsobu života, alebo tomu slovu "NIK" radšej prikladáš menší význam, lebo nemáš vyriešenú bytostnú otázku, že ako budú spasení domorodci z pralesa, ktorí o Ježišovi nikdy nepočuli? 😉 AMEN